Najvyšší súd
4 Cdo 247/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ JUDr. Ing. D. – S.S., M.,
zastúpeného JUDr. J., advokátom v B.B., 2/ A., bývajúcej v B.B., proti žalovaným
1/ JUDr. J., B.B., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ž., B.B., 2/ V., Z., o určenie
vlastníctva a iné, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4 C 102/2003, na dovolanie
žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 2. mája 2012 sp. zn. 24 Co 30/2010,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súd prvého stupňa po poslednej úprave žalobného petitu, v poradí druhým rozsudkom
z 24. septembra 2009 č.k. 4 C 102/2003-762
1/ zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že nehnuteľnosť, rekreačná chata,
postavená na parc. č. X., vedená na LV č. X. s.č. X. na parc. č. X., okres S., obec P., kat. úz.
P. patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcov, a to každému v ½ k celku,
2/ žalobu žalobcov proti žalovanému 1/ zamietol,
3/ žalobcom uložil povinnosť zaplatiť doplatok súdneho poplatku každému vo výške
1.027,70 Eur do troch dní
4/ žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania
5/ zastavil konanie o návrhu žalobcov v časti určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi
žalovaným 1/ a žalovanou 2/ týkajúca sa predaja nehnuteľností vedených na Správe katastra
S. pre kat. úz. P. na LV č. X. ako budova s.č. X. na parc. č. X., druh stavby – rekreačná chata,
zap. pod pol. V. je neplatná a táto sa zrušuje,
6/ zastavil konanie o návrhu v časti zrušenia vkladu pod pol. V. na LV č. X. týkajúceho sa
stavby X. – rekreačné objekty, telovýchovné zariadenia – stavba so s.č. X., pozemok
neusporiadaný, na parc. č. X..
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ustanovením § 132 ods. 1, 2, Občianskeho
zákonníka a § 80 písm. c/ O.s.p., vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,
že zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 Federálny fond národného majetku ČSFR
ako predávajúci previedol na S., G., zastúpenú riaditeľom JUDr. Ing. D., ako kupujúceho,
vlastnícke právo ku všetkým veciam, všetky iné práva a majetkové hodnoty, ktoré slúžili k
prevádzkovaniu privatizovanej jednotky Ž., špecifikované v článku II. a III. zmluvy, ktoré
boli obsiahnuté v prílohe č. 2 a kupujúci prebral všetky záväzky predávajúceho súvisiace
s predávaným podnikom a zaviazal sa zaplatiť kúpnu cenu. Žalobca 1/ dňa 23. júla 1992
za účasti žalobkyne 2/ a ďalších dvoch spoločníkov založili novú obchodnú spoločnosť pod
obchodným názvom Ž., so sídlom Š.. V ten istý deň žalobca 1/ uzavrel so S., B., úverovú
zmluvu na sumu 454.000.000,- Kčs, pričom banka úverovú zmluvu realizovala v ten istý deň a
kúpnu cenu zaplatila Federálnemu fondu národného majetku ČSFR. Dodatkom č. 1
z 23. novembra 1992 a dodatkom č. 3 zo 14. decembra 1992 sa spoločenská zmluva
o založení spoločnosti Ž., zmenila tak, že spoločník S.S., M., zmenila obchodné meno na
JUDr. Ing. D.S.D., Š.B., pričom tento spoločník v súlade s § 59 a § 102 ods. 3 Obchodného
zákonníka vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti časť podniku Ž. so sídlom v B.B.,
v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji podniku z 30. apríla 1992 a jej príloh,
ako aj zápisu o odovzdaní a prevzatí veci podľa ust. zákona č. 92/1991 Zb., s výnimkou
nehnuteľnosti v S. - lodenice, kat. úz. S., LV č. X., parc. č. X. o výmere 904 m2. Štátne
notárstvo B. I. 28. decembra 1992 zaregistrovalo zmenu spoločenskej zmluvy o založení
spoločnosti záznamom č. R.. Týmto dňom sa zmena spoločenskej zmluvy stala právoplatnou,
právne účinnou, teda i vkladu schopnou listinou, pretože registráciou zmluvy štátnym
notárstvom sa splnila zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v roku 1992. Súd dospel k záveru, že vnesenie majetku do vlastníctva úpadcu Ž., sa realizovalo v súlade s § 59 ods. 3 a § 109 ods. 3 Obchodného zákonníka za primeraného
použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka a tento majetok bol v čase vyhlásenia konkurzu
majetkom úpadcu. Súd vychádzal i z rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo
170/1996 zo 14. mája 1997 a sp. zn. 6 Obo 62/2003 z 24. septembra 2003, v ktorých boli
vyslovené právne stanoviská, že žalobcovia nepreukázali, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam
nepatrí úpadcovi Ž. V rozsudku sp. zn. 2 Obo 170/1996 Najvyšší súd SR určil, že JUDr. Ing.
D. - S.S., B., zmenou spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 o založení spoločnosti,
vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV. bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, a preto nie je
možné s úspechom sa domáhať určenia opaku, že tento majetok patrí do podielového
spoluvlastníctva žalobcov s nepodloženým tvrdením, že tento majetok do spoločnosti vnesený
nebol. Rozsudkom sp. zn. 6 Obo 62/2003 Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského
súdu v B. sp. zn. 81 Cb 80/1997-859 z 9. decembra 2002, ktorým bola zamietnutá žaloba
žalobcu JUDr. Ing. D. - S., ktorou žalobca uplatnil nárok na vylúčenie veci z konkurznej
podstaty úpadcu Ž. Podľa názoru súdu žalobca ako nepeňažný vklad vniesol do spoločnosti Ž.
časť podniku Ž. B. v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji podniku z 30.
apríla 1992 a jej príloh, čiže vniesol všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré sa nachádzali v
tej časti podniku, ktorý navrhovateľ sprivatizoval. Podľa súdu žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno a nepreukázali, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva.
Zamietnutie žaloby voči žalovanému 1/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie,
výroky, ktorými zastavil konanie, odôvodnil ustanovením § 96 O.s.p. a späťvzatím žaloby
žalobcami v týchto častiach. Rozhodnutie o dovyrubení súdneho poplatku odôvodnil
predmetom konania a hodnotou sporu a rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a vzdaním sa žalovanou 2/ nároku na náhradu trov konania.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaného 1/ do výroku, ktorým súd žiadnemu
z účastníkov nepriznal náhradu trov konania a odvolanie žalobcov do všetkých výrokov
okrem výroku, ktorým súd nepriznal žalovaným náhradu trov konania, napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že
1/ návrh na určenie, že nehnuteľnosť, rekreačná chata, postavená na parc. č. X. vedená na LV
č. X., s.č. X. na parc. č. X., okres S., obec P., kat. úz. P. patrí do podielového spoluvlastníctva
žalobcov každému v ½, zamietol,
2/ výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu voči žalovanému 1/ zrušil,
3/ výrok rozsudku, ktorým bola žalobcom uložená povinnosť doplatiť súdny poplatok zrušil,
4/ výrok rozsudku o náhrade trov vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušil a vec vrátil v tomto
rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania
žalovanej 2/ zmenil tak, že jej náhradu trov konania nepriznal,
5/ výroky, ktorými súd prvého stupňa zastavil konania v časti určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy a v časti týkajúcej sa zrušenia vkladu, potvrdil,
a žalovanej 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na dostatočne zistený skutkový stav veci
súdom prvého stupňa, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že majetok pôvodne patriaci
žalobcom následne bol vnesený do majetkovej podstaty úpadcu, a teda už nemôže tvoriť
podielové spoluvlastníctvo žalobcov. Poukázal tiež na právoplatné rozhodnutia okresných
a krajských súdov a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach žalobcov
vo vzťahu k úpadcovi a vnesenému majetku do podstaty úpadcu. Odvolanie žalobcov vo veci samej a v časti zastavenia konania nepovažoval za dôvodné a preto v týchto častiach
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a len z dôvodu správnej formulácie prvého a druhého výroku ich spojením do výroku jedného, formálne napadnutý rozsudok zmenil.
Odvolanie žalobcov v časti týkajúcej sa povinnosti doplatiť súdny poplatok považoval
za dôvodné, preto v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil bez potreby náhrady iným výrokom
a rovnako za dôvodné považoval aj odvolanie žalovaného 1/ v časti týkajúcej sa jeho trov
konania, preto v tejto časti napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do všetkých výrokov okrem výroku, ktorým
odvolací súd zrušil povinnosť žalobcov doplatiť súdny poplatok, podal dovolanie len žalobca
1/. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súd zmeniť tak, že dovolací súd
1/ určí, že predmetná nehnuteľnosť – rekreačná chata patrí do vlastníctva žalobcu 1/,
2/ zruší výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zrušil návrh žalobcov proti žalovanému 2/, 3/ zmení výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania
žalovaného 1/ tak, že mu náhradu trov konania neprizná,
4/ zruší výrok, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a jej zrušenia a v časti návrhu na zrušenie vkladu,
a zároveň žiadal, aby dovolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (?).
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. b/, f/, g/, § 238
ods. 1, § 239 ods. 1 písm. a/, § 241 ods. 1, 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Vady konania podľa
dovolateľa spočívajú v tom, že v záhlaví rozsudku súd uvádza žalovaného JUDr. J., ktorý
nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, súd odňal možnosť účastníkovi konať
pred súdom, keďže odvolací súd rozhodol bez pojednávania, žalobcovi bol odňatý zákonný
sudca JUDr. A., ktorý rozhodoval vo veci sp. zn. 24 Co 31/2010, o ktorej zmene žalobca
nebol vyrozumený. Ďalej zopakoval skutočnosti uvádzané v priebehu celého konania,
zdôraznil, že súpis konkurznej podstaty bol úmyselne vyhotovený spoločníkmi v rozpore so
zákonom fiktívne, lebo bol vyhotovený konateľmi na základe účtovnej evidencie a skutočný
rozsah majetku sa nemohol zistiť, pretože sa pred vyhlásením konkurzu nevykonala fyzická
inventarizácia. Vnesenie majetku ako nepeňažného vkladu v zmysle Spoločenskej zmluvy č. 1 z 23. novembra 1992 do spoločnosti Ž. sa nikdy neuskutočnilo. Zmluva o predaji časti
podniku medzi S. nebola uzatvorená. Poukázal na to, že ani jeden súd sa nezapodieval
právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v uznesení sp. zn. 6
Obo 220/1998, ktorý boli súdy povinné rešpektovať, a to, že rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 170/1996 nebolo rozhodnuté o vlastníctve a na
nesprávnosť ktorého poukazoval v celom konaní. Uviedol, že pri rozhodovaní o trovách
konania odvolací súd nepostupoval jasne, určito a presvedčivo a žiadal prihliadnuť aj na iné
vady konania, ktoré nie sú v dovolaní žalobcom uplatnené a majú zásadný význam pre
rozhodnutie vo veci.
Žalobkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného 1/ uviedla, že ona dovolanie
nepodala, avšak s jeho dovolaním sa stotožňuje.
Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a jeho výrok len formálne zmenil jeho preformulovaním. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti tomuto rozsudku
preto nie súd dané a navrhol dovolanie žalobcu 1/ odmietnuť.
Žalovaná 2/ vyjadrenie k dovolaniu nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom
napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp
nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním
preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon
výslovne pripúšťa (por. § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku
je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu
rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvého stupňa.
Súdna prax totiž dospela už skôr k záveru, že pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci,
je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p.
alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych
vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak než súd prvého stupňa
(por. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004, sp. zn.
4 Cdo 90/1992). O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti, významné pre rozhodnutie
veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva
a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie
veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne
konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre
posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne
hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol,
že rozsudok súdu prvého stupňa zmeňuje, v skutočnosti nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd totiž žalobu o určenie, že nehnuteľnosť –
rekreačná chata, postavená na parc. č. X. vedená na LV č. X., s.č. X. na parc. č. X., okres S.,
obec P., kat. úz. P. patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcov 1/, 2/ každému v jednej
polovici, zamietol a zároveň zrušil ďalší samostatný výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým osobitne zamietol žalobu žalobcov proti žalovanému 1/. Odvolací súd to, že výrok
svojho rozhodnutia formálne označil ako zmeňujúci, v rozsudku odôvodnil potrebou správnej
formulácie týchto dvoch výrokov do jedného výroku. Dovolací súd na tomto mieste považuje
za potrebné uviesť, že na dosiahnutie rovnakého výsledku stačilo zrušiť druhý výrok rozsudku
súdu prvého stupňa ako nadbytočný, ktorá skutočnosť však nič nemení na tom, že predmetom
odvolacieho konania stále zostalo určenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti –
rekreačnej chate v kat. úz. P.. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že
žalobcovia nie sú podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, teda pri rovnakom
skutkovom základe veci posúdil žalobu ako nedôvodnú. Zrušenie samostatného výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1/ ako nadbytočného vo výroku o veci samej, nerobí
z napadnutého rozhodnutia zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu. Keďže práva a povinnosti
účastníkov konania boli súdom prvého stupňa a súdom odvolacím určené rovnako a aj
okolnosti významné pre rozhodnutie vo veci samej súdy posúdili zhodne, nemožno vyvodiť
záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu je obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Za týchto okolností potom nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia
súdu prvého stupňa a rozhodnutia súdu odvolacieho v časti týkajúcej sa veci samej, keď
vo zvyšných dvoch výrokoch (konanie zastavujúcich) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil.
Neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia
§ 238 O.s.p. V predmetnej veci dovolací súd totiž nevyslovil právny názor, od ktorého
by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok,
v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.,
je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného
zákonného ustanovenia nepripúšťa.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd
sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne
sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o existencii niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Procesné vady podľa § 237 písm. a/, c/, d/, e/ dovolateľ netvrdil a ich existencia v dovolacom
konaní nevyšla najavo.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa,
že v prejednávanej veci účastník konania nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237
písm. b/ O.s.p.), postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) a „žalobcovi bol odňatý zákonný sudca JUDr. A.“ (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. b/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu,
ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Mestského súdu v B. z 1. februára 1999 č.k. 38
K 111/95-59, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka Ž., Š.B. a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J.. Z dôvodu úmrtia ustanoveného správcu konkurznej
podstaty, súd uznesením z 13. októbra 2011 č.k. 38 K 111/1995-5561, ustanovil do funkcie
nového správcu konkurznej podstaty, Ing. M., PhD., ktorú na jej návrh uznesením
z 2. decembra 2011 č.k. 38 K 111/1995-5568, zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty
a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. J..
Z uvedeného vyplýva, že konanie nie je postihnuté namietanou vadou uvedenou
v § 237 písm. b/ O.s.p., pretože v čase rozhodovania odvolacím súdom bol namiesto
zosnulého JUDr. J. novo ustanoveným správcom konkurznej podstaty JUDr. J. a rozsudok
odvolacieho súdu z 2. mája 2012 sp. zn. 24 Co 30/2010 mu bol doručený v zmysle pokynu
dovolacieho súdu, dňa 17. mája 2013 (por. doručenku na č.l. 963 p.v.) Dovolací súd
poznamenáva, že uvedenie nesprávneho mena správcu konkurznej podstaty v záhlaví
rozsudku odvolacieho súdu v prejednávanej veci je potrebné považovať za chybu v písaní,
ktorú je podľa ustanovenia § 164 O.s.p. možné kedykoľvek, aj bez návrhu, opraviť.
Dovolateľ ďalej namietal vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, ktorú vyvodzoval
z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 2. mája 2012. Podľa
ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 388/2011 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
1. januára 2012, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch
(než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (por. vyššie uvedené), b/ nejde o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič
nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný
záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb,
napr. spory týkajúce sa územného celku a pod. Z Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať,
že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Postupom
odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa
konať pred súdom.
Pre úplnosť treba dodať, že účastníci boli riadne upovedomení o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá § 156
ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. na úradnej tabuli súdu dňa 16. apríla 2012
(por. č.l. 847), čo vyplýva aj zo zápisnice o vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Trnave
(por. č.l. 864) a oznam bol z úradnej tabule zvesený 2. mája 2012.
To znamená, že postup odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol v súlade s § 214
ods. 2 O.s.p., odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dovolateľ bezdôvodne namieta vadu konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g/ O.s.p., resp. k námietke dovolateľa,
že mu bol odňatý zákonný sudca najvyšší súd uvádza:
V zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. dôvodom prípustnosti
dovolania je aj to, že súd nebol správne obsadený, pričom súd nie je správne obsadený,
ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Právo na zákonného sudcu zaručuje Ústava
Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou
podmienkou riadneho výkonu súdnej moci. Na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú
nezávislosť a na druhej strane predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú
záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred daných
zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej
agendy, a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov
„ad hoc". Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia, ako
garancia proti možnej svojvôli, je súčasťou základného práva na zákonného sudcu i zásada
prideľovania súdnej agendy a určenie zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých
v rozvrhu práce. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch") zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(§ 3 ods. 3 zákona o súdoch). Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4 zákona o súdoch). V zmysle § 50 ods. 2 písm. b/
a c/ zákona o súdoch, rozvrh práce obsahuje, okrem iného, zloženie senátov s uvedením
predsedu senátu a ďalších sudcov a určenie spôsobu zastupovania sudcov tak, aby bolo možné
zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci
v prípade vylúčenia sudcu a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé
úkony. Rozvrh práce musí byť v týchto otázkach pre účastníkov predvídateľný
a transparentný. Pokiaľ príslušný senát, stanovený rozvrhom práce, prejedná a rozhodne vec
v inom, než určenom zložení, môže sa tak stať iba vtedy, ak je absencia rozvrhom práce
určených sudcov dôvodná. Za takú treba považovať najmä vylúčenie sudcu z dôvodu
zaujatosti a jeho odôvodnenú neprítomnosť (v dôsledku choroby, dovolenky, pracovnej cesty
a pod.).
Dovolateľ svoju námietku v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňuje tým,
že vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co 31/2010 (uznesenie týkajúce sa oslobodenia žalobcu od súdnych poplatkov v tomto konaní – pozn. dovolacieho súdu)
rozhodol senát pod vedením JUDr. A., zatiaľ čo o odvolaní proti rozsudku – vec vedená pod
sp. zn. 24 Co 30/2010, JUDr. A. nebol členom senátu, o ktorej zmene dovolateľ nebol
informovaný.
Zloženie senátu, ktorý vec prejednal a rozhodol, bolo určené v súlade s platným
rozvrhom práce a dodatkom č. 11 k rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave, zapísaného pod
spisovou značkou 1SprR 26/2011 z 9. septembra 2011 na strane č. 2 rímska II. Dovolací súd
zistil, že Krajský súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 24 Co 31/2010 rozhodol
14. decembra 2010 v senáte 24 Co v zložení: riadiaci a organizujúci činnosť senátu predseda -
JUDr. A., členka senátu JUDr. Ľ., referujúca členka senátu JUDr. M.. Na základe vyššie
uvedeného dodatku bod II., od 15. septembra 2011 nastúpila do výkonu funkcie sudcu JUDr.
P., PhD., ktorá bola zaradená na občianskoprávny úsek, súdne oddelenie 24 a táto zmena sa
premietla aj do tabuľky na strane 28 rozvrhu práce (strane 7 dodatku) kde je ako predsedníčka
senátu, ktorá riadi a organizuje jeho činnosť uvedená JUDr. Ľ., zastupujúci predseda senátu
JUDr. A., a JUDr. P., PhD. a členka senátu JUDr. M.. Ak potom bola vec vedená na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co 30/2010 prejednaná 2. mája 2012 senátom 24 Co v
zložení JUD. Ľ. – predsedníčka senátu, JUDr. M. – referujúca členka senátu a JUDr. P., PhD.
– členka senátu, odvolacie konanie nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p.,
spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu.
Dovolateľ tiež namieta, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) spočívajúcou v podstate v tom
(vychádzajúc z obsahu dovolania - § 41 ods. 2 O.s.p.), že súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie § 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne
zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135
O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu
je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto
opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a
ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba
na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu 1/ spochybňujúcu úplnosť – nedostatočnosť zistenia
skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž
nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu
len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.
Dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu 1/ boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu 1/ nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie žalobcu 1/ smerujúce voči
výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania
napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania
proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd
nezistil, že by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané
dôvody pre použitie § 146 ods. 2 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová