Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 247/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ D., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I., advokátom v B., 2/ M., bývajúceho v B. a 3/ J., bývajúceho v B., proti
žalovaným 1/ O., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. E., advokátkou J., so sídlom v B.
a 2/ S., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. R., advokátom v B., o určenie, že nehnuteľnosť
patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 238/97, o
dovolaní žalobkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. apríla 2006 sp. zn. 5
Co 94/2005, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 4. apríla 2006 sp. zn. 5 Co 94/2005 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 1. júna 2001 č.k. 12 C 238/97-165 v spojení
s opravným uznesením z 25. júla 2002 č.k. 12 C 238/97-234 určil, že pozemok parc. č. X.
podľa PK vložky č. X. k. ú. B. o výmere 290 m2 v ½ t.č. zapísaná na LV č. X. patrí do
dedičstva po G., rod. H., zomrelej X. a žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom
trovy konania 55 100 Sk. Takto rozhodol, keď mal za to, že právna predchodkyňa žalobcov
nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom kúpy. V konaní nebola
preukázaná zmena vlastníckeho práva z pôvodnej spoluvlastníčky na štát resp. na právneho
predchodcu žalovanej 1/. Pokiaľ zápisy vykonané v príslušných listoch vlastníctva v evidencii
nehnuteľností svedčili právnej predchodkyni žalovanej 1/ resp. žalovanej 1/ týkali
sa len zmien v správe spornej nehnuteľnosti a nie zmien vlastníckeho práva ako sa mylne
domnievala žalovaná 1/.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaných 1/, 2/ rozsudkom zo 4. apríla 2006
sp. zn. 5 Co 94/2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením z 25. júla 2002 č.k. 12 C 238/97-234 zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcom
1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania žalovanej
1/ 103 731 Sk (3 443,23 Eur) do rúk jej advokátky a žalovanému 2/ 130 491,10 Sk
(4 331,51 Eur) do rúk jeho advokátke. Takto rozhodol, keď mal za to, že v sporovom konaní
súd nie je oprávnený vysloviť výrok, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pretože
tento právny záver je vyhradený výlučne súdu prejednávajúcemu dedičstvo podľa § 175a
a nasl. O.s.p. (v konaní, ktorého účastníkmi sú len potenciálni dedičia). V sporovom konaní
je súd len oprávnený rozhodnúť o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho úmrtia. V odôvodnení
sa ďalej zaoberal a poukázal na skutočnosť, že keď ide o určenie, že poručiteľ bol ku dňu
smrti vlastníkom nehnuteľnosti, vystáva otázka, či má súd skúmať a posudzovať v tomto
konaní aj okolnosti, ktoré nastali neskôr (po smrti poručiteľa), kedy mohlo dôjsť k právnej
skutočnosti, ktorá mala za následok vznik vlastníckeho práva inej osoby. Podľa jeho názoru
by mal súd už v tomto konaní riešiť ako predbežnú otázku, či žalovaná 1/ nenadobudla
vlastnícke právo k spornej veci neskôr (po smrti poručiteľa a v kladnom prípade žalobu
zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na takomto určení). V tejto
súvislosti poukázal na zistenie vyplývajúce z doplneného dokazovania odvolacím súdom, a to na skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa 1/ (K.) požiadala listom z 25. septembra 1991
Ministerstvo financií Slovenskej republiky o vyplatenie finančnej náhrady podľa § 13 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Na základe tohto skutkového zistenia uviedol,
že oprávnená osoba, ktorej majetok prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho dôvodu,
nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, pokiaľ
tak mohla urobiť podľa špeciálneho reštitučného predpisu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa 1/, ktorá
namietala najmä odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). z dôvodu,
že odvolací súd uskutočnil pojednávanie v jej neprítomnosti, napriek tomu, že v čase
doručovania zásielky (predvolania) sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiavala. Mala
za to, že odvolací súd sa dôsledne neriadil § 213 ods. 1 a 3 O.s.p., keď nezopakoval
dokazovanie a z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové
zistenia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a nesprávne skutkové zistenia mali potom za následok
nesprávne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vyčítala súdu, že si vo vzťahu k nej nesplnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 5 O.s.p. Žiadala rozsudok odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ navrhli dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu účastníčkou
konania, v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 veta za bodkočiarkou) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných.
Podľa § 5 ods. 1 O.s.p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom súdnom konaní poučenie o ich procesných právach a povinnostiach.
Podľa § 43 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011 sudca alebo poverený
zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné
podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.
Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky I. ÚS 52/03). Treba uviesť, že výklad a používanie § 43 ods. 1 O.s.p. musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a teda všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.
Citovaný § 5 O.s.p. upravuje procesnú formu právnej pomoci, teda ústavne
zakotveného práva každého na právnu pomoc predovšetkým v konaní pred súdmi. Ide o poučovaciu povinnosť súdov v širšom zmysle, keď okruh jej adresátov je znížený
na účastníkov veci predloženej súdu na rozhodnutie a týka sa iba podmienok spôsobu
a účinkov výkonu ich práva a povinností procesnej povahy (nie aj hmotnoprávnej povahy).
V prípade, že podanie vykazuje vady (je nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné), súd
podľa § 43 ods. 1 O.s.p. má povinnosť vyzvať účastníka na odstránenie týchto vád podania
a zároveň v uznesení uviesť ako treba úpravu alebo doplnenie vykonať vzhľadom na dikciu
,,v uznesení uvedie“ treba túto poučovaciu povinnosť považovať za užšiu ako poučovaciu
povinnosť podľa § 5 O.s.p. a tak § 43 ods. 1 O.s.p. je špeciálny vo vzťahu k § 5 O.s.p.
Jedným zo základných dôvodov prečo odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil a žalobu zamietol bol nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, keď podľa jeho názoru výrok, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,
nie je oprávnený vysloviť súd v sporovom konaní, je len oprávnený rozhodnúť o vlastníctve
poručiteľa ku dňu jeho smrti. Zdôraznil preto, že otázka, či súčasťou dedičstva
po poručiteľovi je určitá vec, sa má v občianskom súdnom konaní riešiť na základe žaloby
na určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci.
V prejednávanej veci však tvrdenie žalobcov vychádzajúce z obsahu samotnej žaloby,
poručiteľku ku dňu jej smrti stavia do pozície vlastníčky spornej nehnuteľnosti.
Pri zdôraznení zásady, že v tzv. žalobnom petite (žalobnej žiadosti) je koncentrovaný predmet
konania vymedzený žalobcom, bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobkyňu (žalobcov)
postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. na odstránenie vád podania žaloby, t.j. na zosúladenie
žalobného petitu s obsahom žaloby tak, aby urobený procesný úkon vyvolal sledované
procesné účinky. Podľa názoru dovolacieho súdu iba takýto postup zodpovedá zabezpečeniu
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov dotknutého účastníka konania.
Súd prvého stupňa žalobe vyhovel vychádzajúc zo skutkového a právneho záveru,
že v danej veci nedošlo k zmene vlastníckeho práva z pôvodnej spoluvlastníčky na štát.
Odvolací súd bez ďalšieho uzavrel, že majetok prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho
dôvodu, keď vychádzal len v odvolacom konaní z predloženého listu pôvodnej žalobkyne 1/
z 25. septembra 1991 adresovaného Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ktorým
žiadala podľa § 13 zákona č. 87/1991 Z.z. o mimosúdnych rehabilitáciách o vyplatenie
finančnej náhrady za nehnuteľnosti ňou označené. Zároveň dospel k záveru, že oprávnená
osoba, ktorej majetok prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho dôvodu, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov (Občiansky
zákonník), pokiaľ tak mohla urobiť podľa špeciálneho predpisu reštitučného. Odvolací súd
v dôvodoch rozhodnutia má okrem iného povinnosť (§ 157 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.)
uviesť, z ktorých skutkových zistení vychádzal, ktoré ho viedli k odlišnému právnemu
posúdeniu, a za predpokladu, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nepovažoval
za správne bolo jeho povinnosťou dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213
ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd bez akéhokoľvek skutkového a právneho zdôvodnenia
len s odkazom na list z 25. septembra 1991, ku ktorému žalobkyňa 1/ resp. jej právny
zástupca ani nevedeli uviesť, či tento sa vôbec dostal do dispozičnej sféry príslušného
ministerstva, resp. či žaloba podľa reštitučného zákona (ne)bola podaná, vyvodil postavenie
pôvodnej žalobkyne 1/ ako oprávnenej osoby s tým dôsledkom, že ochrany svojho
vlastníckeho práva sa mohla domáhať len podľa špeciálneho predpisu.
Ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie
na závere, že žalobcovia nemajú na požadovanom určení naliehavý právny záujem (§ 80
písm. e/ O.s.p.), pretože v sporovom konaní súd nie je oprávnený rozhodnúť o tom,
že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelej právnej predchodkyne žalobcov.
Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadne úspešnosti
určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, resp. žalobcov, ktorý musí
byť kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade,
keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené
právo žalobcu alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto
spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť
právnych pomerov účastníkov (t.j. či môže založiť právne významný následok v týchto
pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť
vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ
právneho vzťahu medzi nimi.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorý
vyžaduje § 80 písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou
(porovnaj sp. zn. 1 Cdo 43/2007, 3 Cdo 44/2008, 5 Cdo 147/2007) nemení nič na závere
o prípustnosti určovacej žaloby, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí
do dedičstva po poručiteľovi, ktorou žalobou sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia
domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa, prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe
ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom).
Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv.
inú žalobu, ktorá v § 80 O.s.p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.,
ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva. Názor odvolacieho súdu, že k takému určeniu môže
dôjsť len v konaní o dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p., ktorého účastníkmi sú iba do úvahy
prichádzajúci dedičia, nemožno považovať za správny.
Odvolací súd nezvážil, že rozhodovanie súdu v spore o určenie, že určitá vec patrí
do dedičstva po poručiteľovi, nenahrádza konanie o dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p.
a že samotné prejednanie dedičstva po poručiteľovi v dedičskom konaní, ktoré je svojou
podstatou nesporovým konaním, nemohlo by odstrániť spornosť vlastníctva k tomu istému
predmetu medzi žalobcami (poručiteľovými dedičmi) na jednej strane a žalovanými (neúčastníkmi takéhoto nesporového konania) na strane druhej, a vo svojom výsledku by iba
založilo dôvody pre ďalší spor o určenie vlastníctva, keď rozhodnutie vydané v dedičskom
konaní je deklaratórnym a zaväzuje iba účastníkov tohto konania.
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová