Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 Cdo 247/2011

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ D., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I., advokátom v B., 2/ M., bývajúceho v B. a 3/ J., bývajúceho v B., proti

žalovaným 1/ O., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. E., advokátkou J., so sídlom v B.

a 2/ S., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. R., advokátom v B., o určenie, že nehnuteľnosť

patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 238/97, o

dovolaní žalobkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. apríla 2006 sp. zn. 5

Co 94/2005, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave   zo 4. apríla 2006 sp. zn. 5 Co 94/2005 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 1. júna 2001 č.k. 12 C 238/97-165 v spojení

s opravným uznesením z 25. júla 2002 č.k. 12 C 238/97-234 určil, že pozemok parc. č. X.

podľa PK vložky č. X. k. ú. B. o výmere 290 m2 v ½ t.č. zapísaná na LV č. X. patrí do

dedičstva po G., rod. H., zomrelej X. a žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom

trovy konania 55 100 Sk. Takto rozhodol, keď mal za to, že právna predchodkyňa žalobcov

nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom kúpy. V konaní nebola

preukázaná zmena vlastníckeho práva z pôvodnej spoluvlastníčky na štát resp. na právneho

predchodcu žalovanej 1/. Pokiaľ zápisy vykonané v príslušných listoch vlastníctva v evidencii

nehnuteľností svedčili právnej predchodkyni žalovanej 1/ resp. žalovanej 1/ týkali  

sa len zmien v správe spornej nehnuteľnosti a nie zmien vlastníckeho práva ako sa mylne

domnievala žalovaná 1/.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaných 1/, 2/ rozsudkom zo 4. apríla 2006

sp. zn. 5 Co 94/2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným

uznesením z 25. júla 2002 č.k. 12 C 238/97-234 zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcom  

1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania žalovanej  

1/ 103 731 Sk (3 443,23 Eur) do rúk jej advokátky a žalovanému 2/ 130 491,10 Sk  

(4 331,51 Eur) do rúk jeho advokátke. Takto rozhodol, keď mal za to, že v sporovom konaní

súd nie je oprávnený vysloviť výrok, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pretože

tento právny záver je vyhradený výlučne súdu prejednávajúcemu dedičstvo podľa § 175a

a nasl. O.s.p. (v konaní, ktorého účastníkmi sú len potenciálni dedičia). V sporovom konaní  

je súd len oprávnený rozhodnúť o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho úmrtia. V odôvodnení  

sa ďalej zaoberal a poukázal na skutočnosť, že keď ide o určenie, že poručiteľ bol ku dňu

smrti vlastníkom nehnuteľnosti, vystáva otázka, či má súd skúmať a posudzovať v tomto

konaní aj okolnosti, ktoré nastali neskôr (po smrti poručiteľa), kedy mohlo dôjsť k právnej

skutočnosti, ktorá mala za následok vznik vlastníckeho práva inej osoby. Podľa jeho názoru

by mal súd už v tomto konaní riešiť ako predbežnú otázku, či žalovaná 1/ nenadobudla

vlastnícke právo k spornej veci neskôr (po smrti poručiteľa a v kladnom prípade žalobu

zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na takomto určení). V tejto

súvislosti poukázal na zistenie vyplývajúce z doplneného dokazovania odvolacím súdom,   a to na skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa 1/ (K.) požiadala listom z 25. septembra 1991

Ministerstvo financií Slovenskej republiky o vyplatenie finančnej náhrady podľa § 13 zákona

č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Na základe tohto skutkového zistenia uviedol,

že oprávnená osoba, ktorej majetok prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho dôvodu,

nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, pokiaľ

tak mohla urobiť podľa špeciálneho reštitučného predpisu.  

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa 1/, ktorá

namietala najmä odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). z dôvodu,  

že odvolací súd uskutočnil pojednávanie v jej neprítomnosti, napriek tomu, že v čase

doručovania zásielky (predvolania) sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiavala. Mala

za to, že odvolací súd sa dôsledne neriadil § 213 ods. 1 a 3 O.s.p., keď nezopakoval

dokazovanie a z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové

zistenia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a nesprávne skutkové zistenia mali potom za následok

nesprávne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vyčítala súdu, že si vo vzťahu   k nej nesplnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 5 O.s.p. Žiadala rozsudok odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ navrhli dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuť.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu účastníčkou

konania, v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok  

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 veta za bodkočiarkou) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných.

Podľa § 5 ods. 1 O.s.p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom súdnom konaní poučenie o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa § 43 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011 sudca alebo poverený

zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné

podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.

V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky I. ÚS 52/03). Treba uviesť, že výklad a používanie § 43 ods. 1 O.s.p. musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a teda všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

Citovaný § 5 O.s.p. upravuje procesnú formu právnej pomoci, teda ústavne

zakotveného práva každého na právnu pomoc predovšetkým v konaní pred súdmi. Ide o poučovaciu povinnosť súdov v širšom zmysle, keď okruh jej adresátov je znížený  

na účastníkov veci predloženej súdu na rozhodnutie a týka sa iba podmienok spôsobu

a účinkov výkonu ich práva a povinností procesnej povahy (nie aj hmotnoprávnej povahy).

V prípade, že podanie vykazuje vady (je nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné), súd

podľa § 43 ods. 1 O.s.p. má povinnosť vyzvať účastníka na odstránenie týchto vád podania

a zároveň v uznesení uviesť ako treba úpravu alebo doplnenie vykonať vzhľadom na dikciu

,,v uznesení uvedie“ treba túto poučovaciu povinnosť považovať za užšiu ako poučovaciu

povinnosť podľa § 5 O.s.p. a tak § 43 ods. 1 O.s.p. je špeciálny vo vzťahu k § 5 O.s.p.

Jedným zo základných dôvodov prečo odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil a žalobu zamietol bol nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení, keď podľa jeho názoru výrok, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,  

nie je oprávnený vysloviť súd v sporovom konaní, je len oprávnený rozhodnúť o vlastníctve

poručiteľa ku dňu jeho smrti. Zdôraznil preto, že otázka, či súčasťou dedičstva  

po poručiteľovi je určitá vec, sa má v občianskom súdnom konaní riešiť na základe žaloby  

na určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci.  

V prejednávanej veci však tvrdenie žalobcov vychádzajúce z obsahu samotnej žaloby,

poručiteľku ku dňu jej smrti stavia do pozície vlastníčky spornej nehnuteľnosti.  

Pri zdôraznení zásady, že v tzv. žalobnom petite (žalobnej žiadosti) je koncentrovaný predmet

konania vymedzený žalobcom, bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobkyňu (žalobcov)

postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. na odstránenie vád podania žaloby, t.j. na zosúladenie

žalobného petitu s obsahom žaloby tak, aby urobený procesný úkon vyvolal sledované

procesné účinky. Podľa názoru dovolacieho súdu iba takýto postup zodpovedá zabezpečeniu

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov dotknutého účastníka konania.  

Súd prvého stupňa žalobe vyhovel vychádzajúc zo skutkového a právneho záveru,  

že v danej veci nedošlo k zmene vlastníckeho práva z pôvodnej spoluvlastníčky na štát.

Odvolací súd bez ďalšieho uzavrel, že majetok prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho

dôvodu, keď vychádzal len v odvolacom konaní z predloženého listu pôvodnej žalobkyne 1/

z 25. septembra 1991 adresovaného Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ktorým

žiadala podľa § 13 zákona č. 87/1991 Z.z. o mimosúdnych rehabilitáciách o vyplatenie

finančnej náhrady za nehnuteľnosti ňou označené. Zároveň dospel k záveru, že oprávnená

osoba, ktorej majetok prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho dôvodu, nemôže   sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov (Občiansky

zákonník), pokiaľ tak mohla urobiť podľa špeciálneho predpisu reštitučného. Odvolací súd

v dôvodoch rozhodnutia má okrem iného povinnosť (§ 157 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.)

uviesť, z ktorých skutkových zistení vychádzal, ktoré ho viedli k odlišnému právnemu

posúdeniu, a za predpokladu, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nepovažoval  

za správne bolo jeho povinnosťou dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213  

ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd bez akéhokoľvek skutkového a právneho zdôvodnenia  

len s odkazom na list z 25. septembra 1991, ku ktorému žalobkyňa 1/ resp. jej právny

zástupca ani nevedeli uviesť, či tento sa vôbec dostal do dispozičnej sféry príslušného

ministerstva, resp. či žaloba podľa reštitučného zákona (ne)bola podaná, vyvodil postavenie

pôvodnej žalobkyne 1/ ako oprávnenej osoby s tým dôsledkom, že ochrany svojho

vlastníckeho práva sa mohla domáhať len podľa špeciálneho predpisu.

Ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie  

na závere, že žalobcovia nemajú na požadovanom určení naliehavý právny záujem (§ 80

písm. e/ O.s.p.), pretože v sporovom konaní súd nie je oprávnený rozhodnúť o tom,  

že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelej právnej predchodkyne žalobcov.

  Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadne úspešnosti

určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu  

na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, resp. žalobcov, ktorý musí

byť kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej

kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade,

keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené

právo žalobcu alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto

spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť

právnych pomerov účastníkov (t.j. či môže založiť právne významný následok v týchto

pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť

vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ

právneho vzťahu medzi nimi.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorý

vyžaduje § 80 písm. c/ O.s.p.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou

(porovnaj sp. zn. 1 Cdo 43/2007, 3 Cdo 44/2008, 5 Cdo 147/2007) nemení nič na závere

o prípustnosti určovacej žaloby, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí  

do dedičstva po poručiteľovi, ktorou žalobou sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia

domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa, prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe

ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom).

Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv.

inú žalobu, ktorá v § 80 O.s.p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.,

ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva. Názor odvolacieho súdu, že k takému určeniu môže

dôjsť len v konaní o dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p., ktorého účastníkmi sú iba do úvahy

prichádzajúci dedičia, nemožno považovať za správny.

Odvolací súd nezvážil, že rozhodovanie súdu v spore o určenie, že určitá vec patrí  

do dedičstva po poručiteľovi, nenahrádza konanie o dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p.  

a že samotné prejednanie dedičstva po poručiteľovi v dedičskom konaní, ktoré je svojou

podstatou nesporovým konaním, nemohlo by odstrániť spornosť vlastníctva k tomu istému

predmetu medzi žalobcami (poručiteľovými dedičmi) na jednej strane a žalovanými (neúčastníkmi takéhoto nesporového konania) na strane druhej, a vo svojom výsledku by iba

založilo dôvody pre ďalší spor o určenie vlastníctva, keď rozhodnutie vydané v dedičskom

konaní je deklaratórnym a zaväzuje iba účastníkov tohto konania.

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b  

ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.  

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová