Najvyšší súd  

4 Cdo 237/2009

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   A.   D., bývajúceho   v Z., zastúpeného JUDr. J. Č., advokátkou so sídlom v L., proti žalovaným 1/ J. M.,

bývajúcemu v D., 2/ A. M., bývajúcej v I., 3/ J. M., bývajúcemu v I. a 4/ maloletej L. K.,

bývajúcej   v   I.,   zastúpenej   otcom   Ľ.   K.,   o   určenie vlastníckeho   práva   k   pozemku,

vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 577/1999,   v konaní   o   dovolaní  

žalobcu   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline z 11. októbra   2007 sp. zn.  

10 Co 130/2007, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 11. októbra 2007 sp. zn. 10 Co 130/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 15. februára 2007 č.k. 9 C 577/1999-133 určil,

že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností vedenom

Správou katastra D. na LV č. X., katastrálneho územia Z. ako parcela KNX. č. X., zastavané

plochy a nádvoria o výmere X. m2. Žalovaného 1/ a právnu predchodkyňu žalovaných 2/ až 4/

zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 642,93 €

(19 369,-- Sk) na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Mal preukázané, že parcela č. X. bola vytvorená z parcely č. X., ako vlastník ktorej je zapísaný

v pozemkovej knihe žalobca, ktorú parcelu nadobudol titulom darovacej zmluvy od svojich

rodičov (č.l. 7 a 109). Na základe geometrického plánu (č.l. 5) bol z tejto pôvodnej parcely č. X.

vytvorený diel 4 o výmere X. m2, ktorý sa pričlenil k parcele X. č. X. o výmere X. m2 a diel 5

2

o výmere X. m2, ktorý sa pričlenil k parcele č. X. o výmere X. m2. Neskôr na základe technicko-

hospodárskeho mapovania v obci Z. došlo k prečíslovaniu parcely X. č. X. o výmere X. m2 na

parcelu č. X. o výmere X. m2 a v   zbytku mal byť stav neidentický. Prvostupňový súd

prejudiciálne skúmal žalobcom namietanú platnosť Kúpnej zmluvy z X. (ďalej len „kúpna

zmluva“), predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k parcele č. X. o výmere X. m2

predávajúcimi, označenými v kúpnej zmluve, na Československý štát, zastúpený Miestnym

národným výborom v Z., ktorej vklad bol povolený X. (č.l. 6 a 61) a platnosť Dohody o osobnom

užívaní stavebného pozemku z X. (ďalej len „dohoda“), ktorou Miestny národný výbor v   Z.

zriadil právo osobného užívania parcely č. X. o výmere X. m2 pre žalovaného 1/ a jeho

manželku, právnu predchodkyňu žalovaných 2/ až 4/ (č.l. 41), ktorí sú ako vlastníci parcely č. X.

(po prečíslovaní parcely č. X.) katastrálneho územia Z. zapísaní na LV č. X. Správy katastra D..

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpna zmluva je neplatnou z toho

dôvodu, že predávajúci neboli vlastníkmi parcely č. X., a teda nemohli platne previesť na štát

vlastníctvo k novovytvorenej parcele č. X.. Mal za to, že ak štát nenadobudol na základe tejto

kúpnej zmluvy vlastnícke právo, nemohol následne sám platne previesť právo osobného užívania

parcely č. X. na žalovaného 1/ a jeho manželku, z ktorého dôvodu považoval za neplatnú aj

dohodu. Keď nemal preukázané tvrdenie žalovaných o vydržaní ich vlastníckeho práva k spornej

parcele, ktorú podľa jeho právneho názoru, založeného na vykonanom dokazovaní, neužívali

dobromyseľne, nerušene a nepretržite po dobu desiacich rokov, ich obrane nevyhovel.  

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných rozsudkom z 11. októbra 2007 sp. zn.  

10 Co 130/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom

náhradu trov konania nepriznal. Po čiastočnom zopakovaní dokazovania sa stotožnil  

so skutkovými závermi súdu prvého stupňa. Avšak vec inak právne posúdil. Podľa názoru

odvolacieho súdu sa mal žalobca ochrany svojho vlastníckeho práva domáhať inými právnymi

prostriedkami ako určovacou žalobou, a to podľa § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde“), pričom konštatoval, že toto právo už zaniklo, pretože nebolo

uplatnené do 31. decembra 1992, z dôvodu ktorého sa žalobca už nemôže domáhať určenia

svojho vlastníckeho práva a spochybňovať vlastníctvo žalovaných. Zároveň uviedol, že

vlastnícke právo žalovaných k spornej parcele sa odvíja od plnohodnotného právneho titulu,  

3

na čom nič nemení ani fakt, že okresný súd konštatoval neplatnosť kúpnej zmluvy i dohody.

Podľa jeho názoru právnym základom vlastníctva žalovaných je dohoda, ktorá bola riadne

registrovaná štátnym notárstvom a vlastnícke právo žalovaných následne vzniklo zo zákona

podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo osobného užívania pozemku

vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona  

(k 1. januáru 1992) mení dňom účinnosti zákona na vlastníctvo. Keďže žalovaní boli v tomto

čase manželmi a aj právo osobného užívania im vzniklo za trvania manželstva, podľa § 872  

ods. 4 Občianskeho zákonníka sa od 1. januára 1992 stali bezpodielovými spoluvlastníkmi

spornej parcely. V odôvodnení rozhodnutia poznamenal, že dôvodom na zamietnutie žaloby by

bola aj argumentácia žalovaných o vydržaní.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie podľa § 238 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, a to aplikáciu § 8 ods. 1

zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde na zistený skutkový stav. Poukázal na to, že sporná

parcela mu nebola odňatá žiadnym zo spôsobov uvedených v § 6 ods. 1 zákona o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde. Odvolaciemu súdu vytkol, že vo svojom rozhodnutí neuviedol

konkrétnu skutočnosť podľa § 6 ods. 1 a že sa nevyporiadal s právnymi závermi súdu prvého

stupňa, hoci na rozdiel od prvostupňového súdu kúpnu zmluvu i dohodu označil za plnohodnotné

právne tituly, na základe ktorých žalovaní nadobudli vlastnícke právo k spornej parcele.

V dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie vydržania vlastníckeho práva k spornej

parcele odvolacím súdom.  

Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi odvolacieho súdu a navrhuje dovolanie zamietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý

4

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného

dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie

odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide   tu   o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľ nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/

až g/ O.s.p., dovolací súd však zistil, že v prejednávanej veci je konanie postihnuté vadou podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu - príslušné ustanovenie i nasledujúce,

účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie  

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

5

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

V   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   na   rozdiel   od   prvostupňového   súdu   dospel

k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd žalobe vyhovel,

zmenil tak, že žalobu zamietol. Pri odôvodnení svojho právneho záveru sa obmedzil iba  

na konštatovanie, že k nemu dospel po čiastočnom zopakovaní dokazovania a stotožnenia sa  

so skutkovými závermi súdu prvého stupňa v prevažnej časti skutkových zistení a citoval § 8  

ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Podľa názoru krajského súdu sa mal

žalobca ochrany svojho vlastníckeho práva domáhať postupom podľa § 8 ods. 1 zákona o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde, pričom svoj záver skutkovo ani právne neodôvodnil. Neuviedol,

z akých dôkazov vychádzal, prečo sa na preskúmavanú vec toto právne ustanovenie vzťahuje,

neuviedol konkrétnu okolnosť § 6 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ani sa

nezaoberal ďalšími podmienkami, za splnenia ktorých sa bolo možné ochrany vlastníckeho práva domáhať podľa ním uvedeného ustanovenia. Len príkladmé uvedenie (napr. získanie bez

právneho   dôvodu) nemožno považovať   za skutkové   a právne   odôvodnenie   rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak neobsahuje vysvetlenie, na základe čoho dospel

odvolací súd k záveru, že žalobca sa mal ochrany svojho vlastníckeho práva domáhať podľa § 8

ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a ako také je preto nepreskúmateľné. Pokiaľ

odvolací súd poukázal na právne perfektnú kúpnu zmluvu i dohodu bez toho, aby aj tento svoj

právny záver, odlišný od záveru súdu prvého stupňa, skutkovo i právne odôvodnil, rozhodnutie je

i v tejto časti nepreskúmateľné. Obdobne nepreskúmateľné je i strohé konštatovanie odvolacieho

súdu, že na zamietnutie žaloby by obstála aj argumentácia žalovaných o vydržaní.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náležitosti uvedené  

v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretože pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými

6

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nestačí len konštatovanie

odvolacieho súdu, že sa v prevažnej časti skutkových zistení stotožnil so skutkovými závermi

súdu prvého stupňa, konštatovanie právnej perfektnosti právnych úkonov, alebo konštatovanie, že

na zamietnutie žaloby by obstála argumentácia o vydržaní, ani citovanie právneho ustanovenia

bez ďalšieho. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých

skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých

výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých

vychádzal súd prvého stupňa, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho

súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný  

a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá

možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí

byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu

odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel

k danému právnemu záveru. Dovolací súd tak nemá možnosť posúdiť opodstatnenosť

a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či

zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

7

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne  

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov  

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

V prejednávanej veci dovolací súd poukazuje aj na to, že odvolací súd nielenže vec inak

právne posúdil, ale posúdil ju podľa právnych ustanovení iného právneho predpisu, ku ktorým sa

účastníci dovtedy nevyjadrovali.

Súd prvého stupňa sa prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy a dohody,

pričom dospel k záveru, že tieto právne úkony sú neplatné, preto sa zaoberal obranou žalovaných,

spočívajúcou vo vydržaní ich vlastníckeho práva k spornej parcele. Odvolací súd však v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj zmeňujúci rozsudok založil na tom, že žalobca sa mal

ochrany svojho vlastníckeho práva domáhať postupom podľa § 8 ods. 1 zákona o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde, z ktorého dôvodu žalobu zamietol.

Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

8

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať.

Právo na súdnu ochranu zabezpečuje Ústava Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listina

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(čl. 6 ods. 1), ako aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom práva  

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom postupe.

Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil právo

žalobcu na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie nečakane založil na iných

právnych záveroch o charaktere uplatneného nároku než súd prvého stupňa, v skutočnosti

žalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Až  

z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobca dozvedel, že odvolací súd vyvodil iný právny záver  

zo skutočností, ktoré prvostupňový súd, vychádzajúc z iného právneho záveru, dosiaľ nehodnotil.

K novým právnym záverom sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy,

ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými.  

Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného

princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba

kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkovi realizáciu

jeho procesných práv, lebo mu odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne  

9

z pohľadu súdu prvého stupňa bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci

odvolacím súdom rozhodujúcich zistení. Svojím postupom teda žalobcovi odňal možnosť konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované  

za správne.

Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom

konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na už

spomenuté vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie

dostatočným podkladom.

Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011  

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová

10