4 Cdo 235/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F. L., zastúpeného JUDr. S. J., advokátom so sídlom v B., proti žalovaným 2/ M. Z., bývajúcemu v S., 3/ M. K.,
bývajúcej v S., 4/ G. H., bývajúcej v T., 5/ J. K., bývajúcemu v P., o určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po J. L., o neplatnosť zmlúv priznávajúcich
žalovaným právo užívania pozemku o výmere X. m², o určenie výmery pozemkov s parc. č. X. a o eventuálnom návrhu, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod
sp. zn. 5 C 624/1998, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 20. decembra 2011, sp. zn. 5 Co 138/2010, 5 Co 139/2010, 5 Co 140/2010, 5 Co 141/2010,
5 Co 142/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. decembra
2011, sp. zn. 5 Co 138/2010, 5 Co 139/2010, 5 Co 140/2010, 5 Co 141/2010, 5 Co 142/2010,
v potvrdzujúcom výroku vo veci samej a rozsudok Okresného súdu Kežmarok z 11. júna
2010, č.k. 5 C 624/1998-382, z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Kežmarok na ďalšie
konanie.
Dovolanie žalobcu proti výroku, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Kežmarok
zo 4. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-453, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Kežmarok (súd prvého stupňa) rozsudkom z 11. júna 2010, č.k.
5 C 624/1998-382, v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (po viacerých
zmenách petitu) domáhal určenia, že nehnuteľnosť vytvorená na liste vlastníctva č. X.
parc. č. X., o výmere X. m², druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese K., podľa
geometrického plánu na oddelenie pozemku vyhotoveného dňa 1. decembra 1997, patrí
v celosti do dedičstva po J. L., zomrelom X., ďalej určenia, že zmluvy registrované 23. júna 1967 Štátnym notárstvom v P. pod č. R. sú neplatné v časti, v ktorej žalovaným priznávajú
právo užívania pozemku o výmere X. m², a že výmera pozemkov parc. č. X., ku ktorým majú
právo užívania žalovaní podľa zmluvy registrovanej 23. júna 1967 Štátnym notárstvom v P.
pod č. R. je X. m² (žalobca sa zároveň domáhal schválenia zmieru v znení uvedených
petitov), a v prípade, že by súd žalobe v uvedených častiach nevyhovel, domáhal sa
určenia (žalobcom označené ako eventuálny petit, ktorý súd prvého stupňa vzhľadom na jeho
charakter posúdil ako petit samostatný), že nehnuteľnosti v okrese K., vedené na liste
vlastníctva č. X., parc. č. X. o výmere X. m², druh pozemku záhrada a zastavaná plocha,
v celosti patria do dedičstva po J. L., zomrelom X.. Súd zároveň vyslovil, že žalobca je
povinný nahradiť žalovanému 2/ trovy konania v celkovej výške 815,64 Eur v lehote troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd
s jednotlivými nárokmi vyporiadal zvlášť. V prípade nárokov, v rámci ktorých sa žalobca
domáhal určenia, že vyššie identifikované nehnuteľnosti (parc. č. X.) patria do dedičstva po
nebohom J. L. (prvý petit upravenej žaloby a eventuálny petit), vychádzajúc z ústavnej zásady
právnej istoty a dôslednej ochrany práva na súdnu ochranu, zohľadňujúc celkovú dĺžku
konania, vyslovil, že napriek určitým nedostatkom žaloby spôsobujúcim logický nesúlad
žalobných prvkov bolo potrebné žalobu posúdiť z hľadiska aplikácie hmotnoprávnych
ustanovení, teda v samotnom jej merite, a vychádzal z toho, že cieľom žalobcu je byť
zapísaný v príslušnom katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností,
prípadne spolu s jeho súrodencami ako podieloví spoluvlastníci. Pri samotnom
posudzovaní nárokov potom súd vychádzal z listinných dôkazov predložených účastníkmi
(najmä z kúpnej zmluvy z 11. mája 1966 uzavretej medzi J. L. a Československým
socialistickým štátom zastúpeným Miestnym národným výborom v S. k parc. č. X.,
z potvrdenia Miestneho národného výboru v S. z 13. augusta 1966, z dohody o zriadení práva
osobného užívania pozemku parc. č. X. uzavretej medzi Miestnym národným výborom v S.
a M. Z. 23. júna 1967), z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v pripojených spisoch
Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 880/1992 (najmä z „kúpnopredajnej zmluvy“
z 23. augusta 1965 uzavretej medzi J. L. a manželkou A. L. (v postavení predávajúcich)
a Š. Z., M. Z., Š. K. a Š. K. (v postavení kupujúcich), zo žiadosti M. Z. o pridelenie pozemku
parc. č. X. z 15. decembra 1966 adresovanej Okresnému národnému výboru P., z dohody
o zriadení práva osobného užívania pozemku parc. č. X. uzavretej medzi Miestnym národným
výborom v S. a Š. K. s manželkou M. 23. júna 1967) a sp. zn. 12 C 225/2004 (rozhodnutie
Okresného národného výboru P., finančný odbor, z 20. decembra 1966, č. F., o pridelení
pozemku parc. č. X. do osobného užívania Š. K. a manželke M.) a zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, a dospel k záveru, že predmetné nehnuteľnosti nemohli byť
ku dňu smrti predmetom vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu. Právny
predchodca žalobcu, J. L., totiž vlastnícke právo k parc. č. X. (parcela s parc. č. X. bola
vytvorená neskôr) účinne previedol až kúpnou zmluvou z 11. mája 1966, a to na vtedajší
Československý socialistický štát, v dôsledku čoho žalovaní (resp. ich právni predchodcovia)
nerušene a dobromyseľne predmetné nehnuteľnosti užívali a toto ich právo osobného užívania
sa ku dňu 1. januára 1992 v zmysle § 872 Občianskeho zákonníka vo vtedy aktuálnom znení
zmenilo na právo vlastnícke. Čo do žalobného petitu týkajúceho sa určenia neplatnosti zmlúv
a nesprávneho určenia v nich priznanej výmery (druhý a tretí žalobný petit) súd dospel
k záveru, že žalobca nespĺňa ani jednu zo zákonných procesných podmienok rozhodovania
o takomto žalobnom návrhu, pretože nedisponuje vecnou legitimáciou a nemá na takomto
určení ani naliehavý právny záujem, preto sa meritom veci nezaoberal. Nedostatok vecnej
legitimácie potom odôvodnil tým, že žalobca (ani jeho právny predchodca) nebol účastníkom
žiadnej z napadnutých zmlúv a sporný právny vzťah nespadá ani len do jeho právnej sféry.
Naliehavý právny záujem u žalobcu podľa súdu absentoval z dôvodu, že jeho právne
postavenie by sa v prípade vyhovenia žalobe nijakým spôsobom nezmenilo, keďže
v konečnom dôsledku by vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam mala Slovenská
republika ako právny nástupca vtedajšieho československého štátu. Súd prvého stupňa sa vyporiadal aj s navrhnutým zmierom, keď mal za to, že v znení, v akom bol žalobcom
navrhnutý, by bol v rozpore s hmotným právom, konkrétne s ustanovením § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, ale
predovšetkým určito a zrozumiteľne. Navyše k zmieru nebolo možné podľa súdu pristúpiť ani
z dôvodu neustálej neprítomnosti účastníkov konania. O trovách konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď si tieto v zákonnej lehote vyčíslil len žalovaný 2/.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie tak žalobca, ako
i žalovaní 3/, 4/, 5/, každý osve (žalované 3/ a 4/ odvolanie v priebehu odvolacieho konania
vzali späť).
V štádiu prípravy spisu odvolaciemu súdu súd prvého stupňa uznesením zo 4. októbra
2010, č.k. 5 C 624/1998-453, uložil žalobcovi poriadkovú pokutu vo výške 1 640 Eur
so splatnosťou v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Uloženie
pokuty odôvodnil tým, že žalobcom podané odvolanie vykazuje znaky hrubo urážlivého
podania a jeho správanie je, aj vzhľadom k už uloženej poriadkovej pokute uznesením z 11. júna 2010, č.k. 5 C 624/1998-393, potrebné posudzovať ako opakované hrubé sťaženie
postupu konania podľa § 53 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom z 20. decembra 2011, sp. zn.
5 Co 138/2010, 5 Co 139/2010, 5 Co 140/2010, 5 Co 141/2010, 5 Co 142/2010, o podaných
odvolaniach účastníkov rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia
návrhu na určenie, že nehnuteľnosť vytvorená na liste vlastníctva č. X., parc. č. X., o výmere
X. m², druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese K., podľa geometrického plánu na
oddelenie pozemku vyhotoveného dňa 1. decembra 1997, v celosti patrí do dedičstva po J. L.,
zomrelom X., zrušil a konanie zastavil (prvý výrok) a vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil (druhý výrok). Odvolanie žalovaného 5/ podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako
podané osobou, ktorá rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach, a teda na podanie
odvolania nie je oprávnená, odmietol (tretí výrok) a odvolacie konanie vo vzťahu
k žalovaným 3/ a 4/ z dôvodu späťvzatia odvolaní zo strany týchto účastníkov zastavil (štvrtý
výrok). Odvolací súd zároveň zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 11. júna 2010,
č.k. 5 C 624/1998-393, ktorým žalobcovi uložil poriadkovú pokutu vo výške 500 Eur (piaty
výrok) a zrušil aj uznesenie zo 16. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-435, o povinnosti žalobcu
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 99,50 Eur, ktorý podľa súdu nemal byť v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov vôbec vyrubený (šiesty výrok). Odvolací súd ďalej potvrdil
uznesenie zo 16. augusta 2010, č.k. 5 C 624/1998-396, ktorým žalovanej 3/ uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti vo výške 66 Eur (siedmy výrok)
a zmenil uznesenie zo 4. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-453, tak, že žalobcovi uložil
poriadkovú pokutu vo výške 820 Eur so splatnosťou v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia (ôsmy výrok). Náhradu trov odvolacieho konania súd nepriznal (deviaty a desiaty
výrok), keďže žalovaný 2/ si jej výšku nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote a ostatní
účastníci si náhradu trov neuplatnili. V odôvodnení rozhodnutia (čo do prvého výroku) súd
poukázal na skutočnosť, že v konaní pred Okresným súdom Kežmarok sp. zn. 3 C 73/2010
bol v priebehu odvolacieho konania schválený zmier medzi žalobcom a žalovanými 3/, 4/, 5/
v znení, že nehnuteľnosť vytvorená na liste vlastníctva č. X., parc. č. X., o výmere X. m²,
druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese K., podľa geometrického plánu na oddelenie
pozemku vyhotoveného dňa 1. decembra 1997, v celosti patrí do dedičstva po J. L., zomrelom
X., preto v tejto časti ide o prekážku veci rozsúdenej, ktorá zakladá existenciu
neodstrániteľnej prekážky v konaní, v dôsledku ktorej je potrebné konanie zastaviť (§ 104 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení k druhému – potvrdzujúcemu výroku rozhodnutia sa odvolací
súd stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa (čo do veci samej i čo do náhrady
trov konania), ktoré sčasti doplnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keď uviedol, že žalobe v tomto konaní
nebolo možné vyhovieť aj z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného
práva, pretože v konaní nevystupovali všetci účastníci konania o dedičstve. Uznesenie
Okresného súdu Kežmarok z 11. júna 2010, č.k. 5 C 624/1998-393, ktorým bola žalobcovi
uložená poriadková pokuta vo výške 500 Eur za neospravedlnenú neprítomnosť
na pojednávaní dňa 11. júna 2010, odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p.,
pretože nemalo byť vôbec vydané. Žalobca totiž svoju neprítomnosť ospravedlnil podaním,
v ktorom zároveň požiadal o prerušenie konania, a keďže súd v rozhodnutí o jeho zamietnutí
podal nesprávne poučenie o tom, že nie je možné podať odvolanie, lehota na podanie
odvolania bola trojmesačná (§ 204 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd preto nemohol súhlasiť
so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca sa nemohol domnievať, že k pojednávaniu
nedôjde. Skutočnosť, že žalobca sa zúčastnil na pojednávaní vo veci sp. zn. 3 C 73/2010,
pričom mal za to, že právoplatné rozhodnutie v tejto veci o zmieri, ktorý navrhol, bude mať
vplyv na rozhodnutie v predmetnom konaní, nemožno podľa odvolacieho súdu pripočítať
na jeho ťarchu. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd zmenil aj uznesenie Okresného
súdu Kežmarok zo 4. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-453, ktorým bola žalobcovi súdom
prvého stupňa uložená poriadková pokuta vo výške 1 640 Eur, a to tak, že znížil výšku
uloženej pokuty na sumu 820 Eur, keďže na predchádzajúcu pokutu nebolo možné brať
ohľad, a teda žalobca sa v konaní nedopustil opakovaného hrubého sťaženia postupu konania
podľa § 53 ods. 2 O.s.p. Výšku uloženej pokuty súd odôvodnil hrubou urážkou, ktorej sa
žalobca dopustil tým, že konajúceho sudcu súdu prvého stupňa obvinil z korupcie
a úmyselných procesných pochybení, a poukázal pritom aj na právny názor v obdobnej veci
vyslovený Krajským súdom v Prešove. V závere odôvodnenia odvolací súd uviedol, že
v priebehu konania pred súdom prvého stupňa došlo k niekoľkým procesným pochybeniam
namietaným i žalobcom v odvolaní (nesprávne poučenie o neprípustnosti odvolania proti
zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, skutočnosť, že súd prvého stupňa žiadnym
spôsobom nepostihol žalovaného 2/ za neospravedlnenú neprítomnosť na pojednávaní)
a došlo aj k ďalším drobným vadám konania, na ktoré neprihliadol, lebo nemali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 212 ods. 3 O.s.p.
Proti druhému a ôsmemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal prostredníctvom
svojho právneho zástupcu dovolanie žalobca a navrhol rozhodnutie v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom zároveň požiadal o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie odôvodnil existenciou vád podľa § 237
O.s.p., konkrétne vady podľa § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už právoplatne
rozhodlo a v konaní došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom) a existenciou inej
vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
K vade podľa § 237 písm. d/ O.s.p. došlo podľa dovolateľa tým, že odvolací súd
opätovne prejednal vec právoplatne rozhodnutú uznesením Okresného súdu Kežmarok
z 25. júna 2010, sp. zn. 3 C 73/2010. Opätovné prejednanie veci malo podľa neho spočívať
v tom, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „žalovaní užívajú
nehnuteľnosti vo výmere uvedenej v dohodách o zriadení práva osobného užívania pozemkov
registrovaných Štátnym notárstvom pod č. R.“. K vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľ
inter alia uviedol, že nikdy nebol oboznámený so spisom Okresného súdu Poprad sp. zn.
12 C 225/2004, nikdy nemal možnosť dozvedieť sa, že tento dôkaz bol vykonaný a o jeho
existencii sa dozvedel len z písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu. Okrem toho súdy oboch stupňov odmietli rozhodnúť o jeho návrhoch na
zmenu účasti v konaní na oboch procesných stranách, čím mu zabránili konať pred súdom,
a to v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žaloby pre nedostatok vecnej legitimácie.
Dovolateľ tiež poukázal na odňatie možnosti zúčastniť sa pojednávaní dňa 11. decembra
2009, 15. januára 2010, 17. februára 2010, 28. apríla 2010 a 11. júna 2010, pričom tvrdil, že
súd na poslednom označenom pojednávaní dokonca v jeho riadne ospravedlnenej
neprítomnosti vyniesol rozsudok napriek tomu, že s ospravedlnením zároveň požiadal
o odročenie pojednávania, čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že nemal možnosť na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čím
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 6/1998. Dovolateľ v tejto súvislosti upriamil pozornosť
i na konštatovanie odvolacieho súdu, že jeho neprítomnosť na pojednávaní dňa 11. júna 2010
a ďalších bola riadne ospravedlnená (str. 26 rozhodnutia), pre ktorý dôvod odvolací súd zrušil
aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovej pokuty. Odňatie možnosti konať
pred súdom na dôvažok videl aj v nesprávnom poučení zo strany súdu prvého stupňa
o nemožnosti podať odvolanie voči rozhodnutiam, ktorými boli zamietnuté návrhy na
prerušenie konania, keď odvolací súd konštatoval, že voči takémuto rozhodnutiu je odvolanie
zásadne prípustné a napriek tomu v tejto veci nevykonal nápravu. Žalobca vzhľadom
k uvedenému nedostal možnosť vyjadriť sa k žiadnemu dôkazu vykonanému súdom prvého stupňa a o vykonaných dôkazoch sa dozvedel len z písomného vyhotovenia rozhodnutia.
Dovolateľ rovnako namietal, že mu odvolacím súdom nebolo doručené vyjadrenie žalovaného
2/ k odvolaniu, hoci toto vyjadrenie odvolací súd zhodnotil ako také závažné, že spôsobilo
zmenu jeho právneho názoru. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. „45/2011“ s tvrdením, že dokazovaním v odvolacom konaní bez toho, aby
mal ako účastník možnosť zaujať stanovisko k dôkazom, vyjadreniam a právnemu posúdeniu
veci, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., túto vadu žalobca
videl najmä v postupe súdov oboch stupňov, ktoré sa nevysporiadali s jeho návrhmi na zmenu
účastníkov a nerozhodovali ani o navrhnutých zmenách týkajúcich sa petitu, pričom v ich
právnych názoroch existovali rozpory. Dovolateľ namietal aj postup odvolacieho súdu,
v rámci ktorého sa tento nevysporiadal s odvolacími námietkami, resp. ich len zhrnul
na str. 31 rozhodnutia tak, že „došlo i k ďalším drobným vadám konania, na ktoré odvolací
súd neprihliadol, lebo nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Citujúc nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06 a IV. ÚS 110/09 dovolateľ takéto
rozhodnutie označil za nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne. Nevykonanie prípravy
pojednávania a okolnosť, že súd sa nevysporiadal s procesnými návrhmi, potom podľa neho
nemožno hodnotiť ako drobné vady, pretože ak by súd postupoval ako mal, žalobcovi by sa podarilo zvrátiť názor odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k napadnutému zmeňujúcemu výroku rozhodnutia ďalej namietal, že
odvolací súd nešpecifikoval dôvody, ktoré ho viedli k uloženiu takejto výšky pokuty a podľa
neho toto konanie o pokute je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj z dôvodu, že
prebiehalo v čase neukončeného konania o uložení predchádzajúcej pokuty, teda prebiehalo
v čase odvolacieho konania, kedy ustanovenia § 209 a § 209a O.s.p. súdu prvého stupňa
žiadne konanie vo veci neumožňujú. Dovolateľ zároveň tvrdil, že poriadková pokuta, ktorá
mu bola uložená, nemá právny základ, pretože jej dôvodom bolo podanie podnetu na podanie
návrhu na disciplinárne konanie voči zákonnému sudcovi v predmetnej veci, čo nie je
prípustné.
Žalovaný 2/ sa k podanému dovolaniu vyjadril podaním z 3. mája 2012, v ktorom
uviedol, že dovolanie nie je dôvodné ani prípustné čo do oboch napadnutých výrokov, preto
ho z týchto dôvodov navrhol odmietnuť, prípadne zamietnuť.
Žalovaní 3/, 4/, 5/ sa v celom rozsahu s dovolaním stotožnili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie obsahujúce zákonné náležitosti (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bolo podané v zákonnej
lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) účastníkom konania, ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236
a nasl. O.s.p.), pričom prípustnosť dovolania skúmal zvlášť vo vzťahu ku každému z oboch
napadnutých výrokov rozhodnutia odvolacieho súdu a napokon dospel k záveru, že dovolanie
je čiastočne dôvodné.
V prvom rade dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania vo vzťahu k napadnutému
druhému výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Kežmarok z 11. júna 2010, č.k. 5 C 624/1998-382, v jeho zvyšnej meritórnej časti, teda
v časti týkajúcej sa neplatnosti zmlúv, výmery pozemkov parc. č. X., v časti určenia, že
nehnuteľnosti parc. č. X. v celosti patria do dedičstva po J. L. a tiež čo do trov konania.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V predmetnej veci odvolací súd rozhodol potvrdzujúcim rozsudkom. Podmienky
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme rozsudku sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Podľa § 238 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ods. 1), proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (ods. 2) a tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(ods. 3).
Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., a tiež vzhľadom k dovolacím námietkam
žalobcu, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V tejto súvislosti skúmal, či v prejednávanej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, nepodania návrhu na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania pred nesprávne
obsadeným súdom, a zistil, že vady podľa § 237 písm. a/, b/, c/, e/ O.s.p. sa v konaní pred
súdmi nižších stupňov nevyskytli. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska námietok dovolateľa o tom, že v konaní došlo k procesným
vadám podľa § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. (prípad veci právoplatne rozhodnutej a prípad odňatia
možnosti konať pred súdom).
Podľa § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má znova
prejednať tá istá vec, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Totožnosťou
veci pritom treba rozumieť totožnosť účastníkov konania (bez ohľadu na ich označenie),
totožnosť predmetu konania vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov a totožnosť
plnenia (petitu), pričom uvedené musí byť dané súčasne. V prejednávanej veci však o takýto
prípad nejde. Skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zmieňuje spôsob
užívania sporných nehnuteľností (čo vyplýva z § 213 ods. 1 O.s.p.), ešte sama osebe nie je
naplnením podstaty uvedenej vady, spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia, preto je námietka
dovolateľa v tomto smere nedôvodná. Pokiaľ dovolateľ v tejto časti námietky poukazoval
na to, že v konaní pred Okresným súdom Kežmarok vedenom pod sp. zn. 3 C 73/2010 bol
uznesením z 25. júna 2010 schválený zmier, treba konštatovať, že na túto skutočnosť odvolací
súd vo svojom rozhodnutí prihliadol a správne rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti,
ktorá predstavovala res iudicata, zrušil. Postup odvolacieho súdu bol preto bez vád.
Ďalej sa dovolací súd zameral na preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia, že
v prejednávanej veci bola dovolateľovi súdom odňatá možnosť pred ním konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel
k záveru, že k takejto vade v konaní pred odvolacím súdom, i pred súdom prvého stupňa
skutočne došlo.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.
Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Vada konania vymedzená v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiace
právo na spravodlivý proces (viď napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04),
ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj citované
ustanovenia Ústavy a Dohovoru, a v zmysle ktorých sa účastníkovi konania garantuje nielen
poskytnutie ochrany jeho ohrozených alebo porušených práv zo strany súdu, ale aj
poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite, ktoré sa odzrkadľujú
i v možnosti a dostupnosti realizácie procesných práv účastníkov v rámci občianskeho
súdneho konania.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť
k všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali.
Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak, že
samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu umožní
účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu považujú
za významné. Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska
vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby
a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní ohliadky
a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo zákonom
predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku (§ 126 a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto vykonanému
dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môže byť významným faktorom ovplyvňujúcim
intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotenému dôkazu súdom.
Od práva účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom treba odlišovať právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
(§ 118 ods. 4 O.s.p.). Procesnú možnosť využiť toto právo je súd povinný účastníkom
vytvoriť až na záver pojednávania. V tzv. záverečnej reči môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy,
vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti a zákonnosti a názor
na to, z akých skutkových a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec
po právnej stránke posúdiť. Význam tohto procesného úkonu spočíva v tom, že sa účastníkom
umožňuje vysloviť názory a zdôrazniť skutočnosti, ktoré považujú za významné a ktoré by
mali ovplyvniť výsledok sporu. Toto právo nemožno účastníkom odňať. Ak súd v konaní
účastníkom neumožní, aby využili svoje právo na záverečné vyjadrenie, koná v rozpore
so zákonom a odníma im možnosť konať pred súdom (viď ZSP č. 49/1998).
Žalobca namietal porušenie jeho procesných práv súdom prvého stupňa spočívajúce
v nevykonaní dôkazu obsiahnutom v spise Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 225/2004,
ktorý súd prvého stupňa pri formulovaní svojich rozhodujúcich úvah použil a vychádzal
z neho, pričom žalobca nemal možnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť a namietal i porušenie
jeho procesných práv vykonaním pojednávania dňa 11. júna 2010 v jeho neprítomnosti bez
toho, aby boli na to splnené podmienky.
Dovolací súd po preskúmaní tvrdení žalobcu zistil nasledovné : v konaní pred súdom
prvého stupňa sa uskutočnilo viacero pojednávaní, z ktorých žalobcom namietanými boli
pojednávanie dňa 11. decembra 2009, 15. januára 2010, 17. februára 2010, 28. apríla 2010
a 11. júna 2010. Zo súdneho spisu vyplýva, že pojednávania z 15. januára 2010 a 17. februára
2010 boli odročené, pojednávanie z 28. apríla 2010 zrušené a pojednávania z 11. decembra
2009 a 11. júna 2010 boli vykonané v neprítomnosti žalobcu. Na pojednávanie uskutočnené
11. decembra 2009 sa žalobca napriek riadnemu doručeniu predvolania do vlastných rúk
s osobným prevzatím 23. novembra 2009 nedostavil a z neúčasti na ňom sa neospravedlnil
a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, čím boli naplnené podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. a súd mohol pojednávanie vykonať v jeho neprítomnosti, k čomu aj došlo. To však neplatí pre pojednávanie z 11. júna 2010. Zo zápisnice k tomuto pojednávaniu
(č.l. 365 súdneho spisu) vyplýva, že žalobca sa naň nedostavil, pričom však svoju neúčasť
na základe osobne prevzatého predvolania ospravedlnil a zároveň podal návrh na prerušenie
konania (podanie datované 7. mája 2010), ktorý bol následne súdom prvého stupňa uznesením
zo 14. mája 2010, č.k. 5 C 624/1998-360, teda ešte v čase pred konaním pojednávania,
zamietnutý. Toto uznesenie však obsahovalo nesprávne poučenie o tom, že proti nemu nie je
prípustný opravný prostriedok (§ 170 ods. 3 O.s.p.), preto žalobcovi v tejto veci plynula až
trojmesačná zákonná lehota na podanie odvolania a až po uplynutí tejto lehoty (počítanej odo
dňa nasledujúceho po doručení uznesenia žalobcovi, teda od 21. mája 2010) bolo možné
rozhodnutie súdu prvého stupňa (keďže odvolanie podané nebolo) považovať za právoplatné.
V čase konania pojednávania 11. júna 2010 teda o návrhu na prerušenie konania, ktorý bol
dôvodom na ospravedlnenie neúčasti žalobcu na pojednávaní, ešte nebolo právoplatne
rozhodnuté, preto nemožno neprítomnosť žalobcu na tomto pojednávaní považovať
za neospravedlnenú tak, ako to vyhodnotil súd prvého stupňa (tieto skutočnosti dokonca
skonštatoval i odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia). Z uvedeného potom vyplýva,
že neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. na to, aby súd vykonal pojednávanie
v neprítomnosti žalobcu, čím došlo k závažnému procesnému pochybeniu súdu, v dôsledku ktorého bola žalobcovi odňatá nielen možnosť zúčastniť sa pojednávania, ale i predniesť
záverečnú reč, vypočuť si záverečnú reč protistrany, a byť prítomný pri vyhlásení
rozhodnutia, teda došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (porovnaj napr.
i ZSP 53/2000). Uvedené je o to závažnejšie, že žalobca v ďalšom priebehu konania už nemal
reálnu možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, keďže v konaní pred odvolacím
súdom nebolo nariadené pojednávanie (porovnaj R 39/1993).
Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že na základe požiadavky žalovaného 2/ bol 25. júna
2009 pripojený k veci spis sp. zn. 12 C 225/2004 (M. K. c/a M. Z. o vylúčení vecí
z exekúcie), v ktorom sa na č.l. 18 nachádza listinný dôkaz vo forme rozhodnutia
o pridelení pozemku do osobného užívania vydaného Okresným národným výborom –
finančným odborom – P. 20. decembra 1966, č. F., na základe ktorého bol Š. K. a jeho
manželke M. pridelený pozemok parc. č. X. nachádzajúci sa v k. ú. S. o výmere X. m².
Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že tento dôkaz bol súdom použitý, resp. súd
z neho pri formulovaní svojich rozhodujúcich úvah čo do posúdenia veci samej vychádzal,
a to napriek skutočnosti, že účastníkom nebola zabezpečená možnosť využiť ich právo
zúčastniť sa vykonávaného dokazovania a právo sa k vykonaným dôkazom vyjadriť. Takýto postup súdu prvého stupňa, rovnako ako postup odvolacieho súdu, keď takúto vadu
prvostupňového konania neodstránil, je v rozpore s procesnými predpismi a zakladá vadu
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa ním odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.
Na dôvažok dovolací súd dáva dovolateľovi za pravdu aj v tom, že v konaní pred
odvolacím súdom došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (a tým i k porušeniu jeho práv
garantovaných Ústavou a Dohovorom) aj tým, že súd mu opomenul doručiť vyjadrenie
podané zo strany žalovaného 2/ datované 28. septembra 2010 k odvolaniu žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Kežmarok z 11. júna 2010, č.k. 5 C 624/1998-382. Právo
na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady kontradiktórnosti
súdneho konania, podľa ktorej procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť
všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli úspešní, ale
i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní účastníkmi
predložené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie vo veci a mať
možnosť sa k nim vyjadriť (napr. Niderӧst – Huber proti Švajčiarsku z 18. februára 1997,
Mareš proti Českej republike z 26. októbra 2006, Vokoun proti Českej republike z 3. júla
2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010 a iné).
Žalobca proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok z 11. júna 2010, č.k. 5 C 624/1998-
382, podal odvolanie, ktoré bolo doručené na vyjadrenie ostatným účastníkom konania,
okrem iných aj žalovanému 2/, ktorý sa následne k odvolaniu podaním datovaným
28. septembra 2010 vyjadril. Toto vyjadrenie žalobcovi súd prvého stupňa v rámci prípravy
spisu odvolaciemu súdu nedoručil a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd, ktorým
postupom bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06).
Uvedená skutočnosť, že tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i v konaní pred
odvolacím súdom, došlo k početným procesným vadám zakladajúcim odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí
dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom k tomu, že
rovnaké vady vykazuje i rozhodnutie súdu prvého stupňa, bolo potrebné zrušiť i jeho
rozhodnutie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
Dovolací súd považoval za potrebné vyjadriť sa i k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a zaoberal sa tým, či sa v konaní pred odvolacím súdom vyskytla tzv. iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto
vada na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia, jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní. Tieto tzv. iné vady sú spôsobilým dovolacím dôvodom
len za predpokladu, že mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Medzi takéto vady
patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne
zisteného skutkového stavu veci, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného
skutkového základu než súd prvého stupňa a pod. Dovolací súd však takéto vady, v kontexte
namietanom dovolateľom, v konaní pred odvolacím súdom nezistil.
Dovolací súd v ďalšom preskúmal prípustnosť dovolania žalobcu voči rozsudku
krajského súdu vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Kežmarok
zo 4. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-453, o uložení poriadkovej pokuty vo výške 1 640 Eur
a dospel k záveru, že dovolanie v tejto časti nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
V prejednávanej veci odvolací súd síce rozhodol rozsudkom, rozhodol však vo veci
poriadkovej pokuty, ktorý výrok nestráca charakter uznesenia podľa § 167 ods. 1 O.s.p., aj
keď sa stal súčasťou rozhodnutia súdu vo veci samej (m. m. ZSP 51/2006), preto bolo
potrebné prípustnosť dovolania posúdiť z hľadiska tejto procesnej formy rozhodnutia.
V zmysle ustanovení § 239 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
vo forme uznesenia, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie súdu prvého
stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak rozhodnutím odvolacieho
súdu bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo
uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Bez ohľadu
na charakter uznesenia je však dovolanie neprípustné v prípadoch upravených v § 239 ods. 3
O.s.p., podľa ktorého ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie má zmeňujúci charakter, mení sa ním však
uznesenie okresného súdu o poriadkovej pokute, v ktorom prípade je prípustnosť dovolania
vylúčená s výnimkou situácie, ak by sa v konaní preukázala vada podľa § 237 O.s.p.,
spôsobujúca zmätočnosť rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené a tiež na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací
súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., pričom
sa osobitne zameral na skúmanie dovolateľom namietanej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
a dospel k záveru, že konanie pred odvolacím súdom (čo do napadnutého výroku rozhodnutia)
takýmito vadami postihnuté nie je.
Podstatou námietok uvádzaných dovolateľom vo vzťahu k namietanej vade podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. bolo, že súd podľa neho nešpecifikoval dôvody, ktoré ho viedli
k uloženiu takejto výšky pokuty, a toto konanie o pokute je podľa neho postihnuté uvedenou
vadou aj z dôvodu, že prebiehalo v čase odvolacieho konania, kedy úkony podľa § 209
a § 209a súdu prvého stupňa žiadne konanie vo veci neumožňujú. Dovolací súd v tejto
súvislosti opätovne zdôrazňuje, že vada spočívajúca v odňatí možnosti účastníka konať pred
súdom je daná vtedy, ak súd svojím nesprávnym postupom v konaní odňal účastníkovi práva,
ktoré mu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku prináležia. V konaní pred odvolacím
súdom však k takémuto nesprávnemu postupu odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého by
žalobca nemohol v konaní uplatňovať svoje procesné práva, nedošlo. Dovolací súd nemôže
dať dovolateľovi za pravdu ani v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti nie
je riadne zdôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje tak dôvody, ktoré odvolací súd
viedli k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa (nedošlo k opakovanému hrubému sťaženiu
postupu v konaní podľa § 53 ods. 2 O.s.p.), ako i dôvody, pre ktoré bola uložená pokuta
v uvedenej výške (bezdôvodné obvinenie sudcu z korupcie) a tiež ustanovenia, o ktoré sa súd
pri rozhodnutí vo veci opieral. Rozhodnutie je preto v tejto časti riadne odôvodnené a spĺňa
požiadavky podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
Dovolateľom namietaná absencia právneho základu pre uloženie poriadkovej pokuty
je zo svojho obsahového hľadiska dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
ktorý dôvod je dovolací súd oprávnený skúmať len vtedy, ak je daná prípustnosť dovolania,
nakoľko tento dovolací dôvod prípustnosť dovolania (na rozdiel od prípadu existencie vady
podľa § 237 O.s.p. spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia, ktorá zakladá nielen prípustnosť
dovolania, ale aj jeho dôvodnosť) nezakladá.
Vzhľadom na uvedené, keďže prípustnosť dovolania v tejto časti dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť ani z § 237 O.s.p., ani
z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v tejto časti podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol.
Dovolací súd sa zaoberal aj návrhom žalobcu na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia podľa § 243 O.s.p., no nezistil splnenie predpokladov pre takýto
odklad a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Keďže dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rozsudok súdu
prvého stupňa, o veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý je viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu a v novom rozhodnutí rozhodne znova aj o trovách pôvodného
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v záujme zachovania prehľadnosti jednotlivých
výrokov rozsudku odvolacieho súdu a na ne nadväzujúce dôvody prevzal označenie
žalovaných podľa úvodnej časti rozsudku odvolacieho súdu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2013
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová