Najvyšší súd
4 Cdo 232/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne RNDr. M. B., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. Jánom Pekarom, advokátom v Skalici, Potočná č. 191/39, proti
žalovanému RNDr. J. K., bývajúcemu v B., o určenie, že žalovaný nie je dedičom zo
závetu po poručiteľke P. K., vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 2 C 55/2008,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26. júla 2011, sp. zn. 9 CoD
74/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Skalica rozsudkom zo 6. júla 2010, č.k. 2 C 55/2008-121 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobkyňa po pripustení zmeny petitu domáhala určenia, že žalovaný nie je dedičom
zo závetu č. N 951/98, NZ 724/98, po poručiteľke P. K., rod. B., zomrelej X. a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 476
ods. 1,2, § 476d, § 479 Občianskeho zákonníka a § 175k ods. 2 O.s.p., vecne tým, že
poručiteľka (matka účastníkov) prejavila svoju poslednú vôľu do notárskej zápisnice
N 951/98, NZ 724/98 z 1. októbra 1998, ktorá spĺňa všetky náležitosti v zmysle ustanovení
notárskeho poriadku. Poručiteľka v závete odkázala celý svoj majetok žalovanému, s čím
žalobkyňa ako neopomenuteľná dedička vyjadrila nesúhlas a domáhala sa svojho zákonného
dedičského podielu. Poukázal na ustanovenie § 479 Občianskeho zákonníka, ktorý pamätá na
tzv. neopomenuteľných dedičov, ktorí podľa zákona dedia aj vtedy, ak boli v závete
vynechaní, alebo boli z dedenia vylúčení, kedy plnoletým potomkom sa musí dostať aspoň
toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona a pokiaľ by závet
nerešpektoval toto ustanovenie o povinnom podiele, je v tejto časti neplatný, pokiaľ nedošlo k vydedeniu potomka. V konaní mal súd preukázané, že žalobkyňa nebola počas života
poručiteľky vydedená, pričom závet poručiteľky spísaný formou notárskej zápisnice rieši
nárok tejto neopomenuteľnej dedičky, keď v bode II. je uvedené, že v prípade, ak by tento
závet neuznala, poručiteľka dala príkaz na krátenie jej podielu v zákonnej ½ -ine. Súd prvého
stupňa na základe toho dospel k záveru, že poručiteľka rešpektovala ustanovenie § 479
Občianskeho zákonníka (nesprávne uvedené ako § 479 ods. 2 O.s.p.) a závet je preto platný aj
v tejto časti a keďže v konaní o dedičstve po poručiteľke P. K. nezistil súd žiadne pochybenia,
žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
a neuplatnením si žalovaným náhrady trov konania.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. júla 2011, sp. zn.
9 CoD 74/2010 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že súd
prvého stupňa svoje skutkové zistenia odvodil od skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaných
dôkazov a vec aj správne právne posúdil. Na dôvažok uviedol, že poručiteľka v závete
pamätala na žalobkyňu ako na tzv. neopomenuteľnú dedičku, čím je odstránená relatívna
neplatnosť závetu poručiteľky a námietky žalobkyne nemajú vplyv na jeho platnosť. Uviedol,
že notár v konaní nezastupoval poručiteľku ani žalovaného a žalobkyňa v konaní neuviedla
dôvody, ktoré by mohli spôsobiť absolútnu neplatnosť závetu poručiteľky. Rozhodnutie
o trovách konania právne neodôvodil, vecne len tým, že si ich žalovaný neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalobkyňa, navrhla obidva rozsudky súdov
nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnila ustanovením § 236 ods. 1 v spojení s § 237 písm. f/ a § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. tvrdiac, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktoré je potrebné vidieť v tom, že výrok uznesenia Okresného súdu
v Senici č.j. 13 D 30/2005, Dnot 335/2005-K zo 6. septembra 2007 vydaného v konaní
o dedičstve po poručiteľke P. K., nevyhovuje požiadavkám vymedzeným ustanovením § 175
(správne 175k) ods. 2 O.s.p., pretože neodkazuje žalobkyňu – dcéru poručiteľky, k podaniu
žaloby na určenie jej dedičského práva po poručiteľke. Namietla, že nebola súdom poučená
akú žalobu má podať, keď žalovaný popiera jej dedičské právo a notár, zhotoviteľ závetu
a zároveň poverený konaním o dedičstve neurobil nič potom, ako sa dozvedel, že žalobkyňa
využila svoje právo a závet neuznala, aby vyriešil spor zmierom. Poukázala na komentár k ustanoveniu § 175k O.s.p. z ktorého vyplýva, že v prípade spornosti dedičského práva treba
vždy starostlivo zvažovať, čoho sa má odkázaný účastník domáhať. Skutočnosť, že nebola
notárom riadne poučená, je narušením rovnosti účastníkov konania a k ťarche žalobkyne nie
je možné pričítať to, že uvedené nedostatočné poučenie sa pokúsila sama zhojiť bez poučenia
súdom a vlastným návrhom na znenie petitu. Navrhla, aby vo výroku rozsudku bolo uvedené,
že je neopomenuteľná dedička a má právo na polovicu majetku poručiteľky.
Žalovaný právo vyjadriť sa k dovolaniu žalobkyne nevyužil a písomné vyjadrenie
nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods.1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.
možno napadnúť dovolaním.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde, pretože dovolateľka
nielenže konkrétnu vadu konania podraditeľnú pod ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
v dôvodoch svojho dovolania neuviedla, ale predovšetkým z dôvodu, že prvostupňový aj
odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalobkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Pokiaľ by za odňatie možnosti konať pred súdom malo byť považované žalobkyňou
tvrdené nedostatočné poučenie notárom o tom, akú žalobu má podať na súd (ktorú vadu
žalobkyňa v dovolaní označila za inú vadu konania), dovolací súd poznamenáva, že takáto
prípadná vada bola odstránená súdom prvého stupňa, ktorý na návrh žalobkyne uznesením
z 25. marca 2010 č.k. 2 C 55/2008-96 pripustil zmenu petitu v súlade s požiadavkou
žalobkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že žalobkyni nebola odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo
k znemožneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za
účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje
na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je možné považovať postup
súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému
procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobkyni znemožnila realizácia jej procesných práv,
priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv
a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľka v dôvodoch dovolania ďalej namietla vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) a tiež tým, že
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), majúcou spočívať v tom, že nebola súdom poučená akú žalobu
má podať a tento nedostatok odstránila sama, notár neurobil nič pre to, aby spor vyriešil
zmierom keď využila svoje právo neuznať závet a sám spochybňuje výklad bodu II. závetu.
Pokiaľ teda žalobkyňa vychádzala aj z názoru, že prípustnosť jej dovolania zakladá
(ňou tvrdené) nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie, samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia, lebo súd pri právnom posudzovaní veci neporušuje žiadnu procesnú
povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti. I keby teda tvrdenie dovolateľky bolo
opodstatnené (dovolací súd ich ale z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou
vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie žalobkyne nie je procesne prípustné, nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Procesnú prípustnosť dovolania žalobkyne by nebola spôsobilá založiť ani (prípadná)
tzv. iná procesná vada konania. Inou vadou veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa
rozumie procesná vada, ktorá nie je uvedená v § 237 O.s.p., ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie; takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/,
c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236
a nasl. O.s.p.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1
O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovanému
v tomto dovolacom konaní preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júla 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová