UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F. F., trvale bytom v A., F. XX, proti žalovanej Železnice Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Klemensova 8, o 300.000 €, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 38 Cpr 1/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. decembra 2019 sp. zn. 5 CoPr 10/2019, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Žalobkyňa sa žalobou zo 6. mája 2013 domáhala voči žalovanej určenia neplatnosti výpovede z 19. júla 2011, určenia, že jej pracovný pomer so žalovanou trvá naďalej a tiež ďalších nárokov. V takto iniciovanom konaní, vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) pod sp. zn. 38 Cpr 1/2013, došlo uznesením z 21. júna 2017 k vylúčeniu požiadavky žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu diskriminácie na pracovisku (v sume 300.000 €) na samostatné konanie a takéto samostatné konanie ďalej prebiehalo pod sp. zn. 38 Cpr/1/2017.
2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo 17. januára 2019 č. k. 38 Cpr 1/2017-76 žalobu zamietol a vyslovil, že strany sporu (obe ?) nemajú nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 2 tretej vety, § 13 ods. 1 až 5 a § 64 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 až 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a § 100 ods. 1 a 2 a § 101 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom záverom o dôvodnosti námietky premlčania uplatňovaného práva, vznesenej žalovanou. Vzhľadom na skutočnosť, že k ukončeniu diskriminačného konania, týkajúceho sa žalobkyne malo dôjsť najneskôr ku dňu jej faktického ukončenia pracovného pomeru (k 16. októbru 2011), deň po ňom nasledujúci bolo treba považovať aj za začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby na uplatnenie právana súde, žalobkyňa si ale nárok na zaplatenie sumy 300.000 € uplatnila až 26. septembra 2016 (teda až po márnom uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula 17. októbra 2014). Na základe tohto zistenia už súd prvej inštancie nepovažoval ďalšie dokazovanie za relevantné.
3. Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom zo 17. decembra 2019 sp. zn. 5 CoPr 10/2019 podľa § 387 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákonov č. 87/2017 Z.z. a č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (a i on nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania obom stranám sporu /?/); stotožňujúc sa v celom rozsahu so záverom súdu prvej inštancie vedúcim ho k zamietnutiu žaloby.
4. Proti takémuto rozsudku podala žalobkyňa (reprezentovaná splnomocnencom v osobe jej manžela, zastupujúcim ju v konaní pred nižšími súdmi) 25. marca 2020 podanie označené ako „Odvolanie voči rozsudku v mene Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2019“ (ktoré je pri jeho posudzovaní podľa obsahu i vzhľadom na článok 11 ods. 1 Základných princípov C. s. p. dovolaním, na tomto mieste odhliadajúc od viacerých formulácií v ňom, vzbudzujúcich pochybnosti, či tu má ísť o podanie žalobkyne alebo P. F.).
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech (z procesného hľadiska) bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Na stručné odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) dovolací súd uvádza, že C. s. p. upravuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorá spočíva v tom, že dovolateľ, ktorým je fyzická osoba bez vysokoškolského právnického vzdelania druhého stupňa, musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 prvá veta v spojení s § 429 ods. 2 písm. a/ C. s. p.). Pokiaľ takýto dovolateľ nie je zastúpený advokátom, ide o vadu konania, ktorá je odstrániteľná, avšak len dovolateľom.
7. V danom prípade už odvolací súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku poučil strany sporu o existencii povinnosti uvedenej pod 6. zhora (v tejto súvislosti porovnaj stranu 9 rozsudku na č. l. 225 spisu) a preto ani nebolo nevyhnutné ďalšie vyzývanie žalobkyne na odstránenie príslušnej vady (postupom podľa § 436 ods. 1 C. s. p.), ku ktorému prišlo v rámci uznesenia súdu prvej inštancie z 15. mája 2020 č. k. 38 Cpr 1/2017-340, nesprávne doručovaného len P. F. (ktorý právoplatným skončením konania pred nižšími súdmi postavenie zástupcu žalobkyne so splnomocnením pre celé konanie stratil) a na ktoré žalobkyňa, resp. v druhom prípade jej splnomocnenec z konania pred nižšími súdmi reagovali len dvoma žiadosťami o predĺženie lehoty zo 17. a 29. júna 2020, došlými súdu prvej inštancie 22. júna a 2. júla 2020 a sprevádzanými fotokópiami potvrdení o ich dočasnej pracovnej neschopnosti; ani neskôr však nedostatok zastúpenia žalobkyne advokátom neodstránili.
8. V dôsledku neodstránenia vady zostala osobitná podmienka dovolacieho konania uvádzaná pod 6. zhora nesplnená. Vzhľadom na to nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
9. Najvyšší súd preto z tohto dôvodu dovolanie podľa § 447 písm. e/ C. s. p. odmietol.
10. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.).
11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.