UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q., bývajúcej v D., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Patrícia Bednářová & JUDr. Sabína Hodoňová, so sídlom v Žiline, Mariánske námestie 31, proti žalovanému V., bývajúcemu v D., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 17 C 165/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 14. júna 2016 sp. zn. 11 Co 177/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Žilina rozsudkom z 11. januára 2016 č. k. 17 C 165/2013 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa v budúcnosti tvrdení o tom, že je duševne chorá, že by sa mala liečiť a akýchkoľvek iných tvrdení, ktoré by predstavovali neoprávnený zásah do jej osobnostných práv; uloženia povinnosti na najbližšej členskej schôdzi bytového domu po právoplatnosti rozhodnutia sa verejne ospravedlniť, svoje tvrdenia o jej duševnej chorobe odvolať a ospravedlniť sa pred prítomnými vlastníkmi a užívateľmi bytov a uloženia povinnosti zaplatiť jej peňažné zadosťučinenie v sume 2 500 eur. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vecne tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by ju žalovaný v období roku 2011 znevážil tvrdenými výrokmi difamujúcej povahy, ktoré by boli spôsobilé poškodiť, resp. ohroziť jej chránené práva v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka. V konaní tak nebola splnená základná podmienka a to zásah do osobnej integrity žalobkyne zo strany žalovaného, preto návrh v celom rozsahu zamietol a nevykonal dokazovanie na uplatňovaný peňažný nárok nemajetkovej ujmy, nakoľko za tento fyzická osoba zodpovedá iba vtedy, ak neoprávnený zásah skutočne vyvolala. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.
2. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 14. júna 2016 sp. zn. 11 Co 177/2016 rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že sa plne stotožnil so záverom vysloveným v napadnutomrozsudku, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti. Pokiaľ v odvolaní poukazovala na výpoveď svojho syna, odvolací súd uviedol, že nebolo možné na podklade výpovede jedného svedka ustáliť, že zo strany žalovaného došlo k zníženiu dôstojnosti žalobkyne, pretože sa jedná o príbuzenský pomer svedka a žalobkyne a taktiež došlo k otvorenému konfliktu medzi svedkom a žalovaným. Hodnotiac preto výpoveď tohto svedka v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi odvolací súd dospel k záveru, že tvrdenia žalobkyne zostali nepreukázané a tak neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodzovať odôvodnenosť ňou uplatneného nároku.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 420 písm. f/ C.s.p. Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Naplnenie dôvodu dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. videla v tom, že súdy neprihliadli na listinný dôkaz ňou založený do súdneho spisu týkajúci sa záznamu o podaní vysvetlenia žalovaného zo 17. septembra 2011, neprihliadli ani na skutočnosť, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, krajský súd v zmysle § 213 ods. 3, 4 O.s.p. dokazovanie nezopakoval a nedoplnil a v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie a nevypočul žalobkyňu. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej zopakovala skutočnosti uvádzané v žalobnom návrhu a tiež v priebehu konania. Zdôraznila, že je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, z toho dôvodu má v zmysle čl. 17 a čl. 22 ods. 1 Dohovoru právo na rešpektovanie svojej fyzickej a duševnej integrity, pričom Dohovor má prednosť pred zákonmi.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť z dôvodu, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a správne rozhodol keď žalobu zamietol, pretože v konaní nebolo preukázané, že by došlo k zásahu do osobnej integrity žalobkyne a odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba odmietnuť.
6. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol C.s.p. v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
7. Dovolací súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
8. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorejrozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016). V súlade s tým aj odborná právnická literatúra konštatuje, že „narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch“ (por. publikáciu Civilný sporový poriadok, Nakladatelství C. H. Beck, Praha, 2016, na str. 1326).
9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p.
11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
12. Podstatnou zmenou oproti právnej úprave účinnej do 30. júna 2016 je, že zákon už nestanovuje povinnosť (ani možnosť) dovolacieho súdu ex offo skúmať, či v konaní došlo k procesným vadám tejto povahy. Vzhľadom na viazanosť dovolacím dôvodom sa dovolací súd zameriava výlučne na skúmanie existencie tej vady zmätočnosti, ktorá bola uplatnená v dovolaní. Pritom aj naďalej platí, že pre záver o prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015).
13. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. V danom prípade žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka existenciu tejto vady konania vidí v tom, že tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd neprihliadli na ňoupredložený listinný dôkaz „druhá strana záznamu o podaní vysvetlenia osoby V., zo dňa 19.9.2011“, neprihliadli na to, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, odvolací súd v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie a žalobkyňu nevypočul a v zmysle § 213 ods. 3, 4 O.s.p. nezopakoval a nedoplnil dokazovanie.
15. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni bolo niektoré z týchto práv odňaté.
16. Dovolateľka namieta, že súdy neprihliadli na skutočnosť, že v osobe žalobkyne ide o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, čo žalobkyňa prezentovala už v podanej žalobe, kde uviedla, že je osobou na plnom invalidnom dôchodku, sama sa stará o dvoch synov a nemá dostatok financií na úhradu súdneho poplatku, nevlastní žiaden majetok a byt v ktorom býva, nie je v jej vlastníctve.
17. Ťažké zdravotné postihnutie nie je to isté, čo invalidita. Človek, ktorý je uznaný za invalidného, nemusí byť uznaný aj za ťažko zdravotne postihnutého a naopak. O ťažkom zdravotnom postihnutí rozhoduje úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a o invalidite Sociálna poisťovňa. Rôzne sú aj zákony, podľa ktorých rozhodujú. Invalidita sa posudzuje podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, kým ťažké zdravotné postihnutie podľa zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Invalidita znamená pokles schopnosti pracovať (vykonávať zárobkovú činnosť) o viac ako 40 % v porovnaní so zdravým človekom. Ťažké zdravotné postihnutie má vplyv na schopnosť viesť aktívny život, čo sa nemusí vždy úplne prekrývať so schopnosťou pracovať. Dokladom o ťažkom zdravotnom postihnutí je preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pomocou ktorého si jeho držiteľ uplatňuje rôzne výhody a zľavy.
18. Podľa § 4 zákona č. 447/2008 Z.z., práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.
19. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila len to, že je poberateľkou invalidného dôchodku, v súvislosti s čím žiadala priznať jej oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Ako bolo vyššie uvedené, uznanie osoby za invalidnú, neznamená zároveň, že sa jedná o osobu ťažko zdravotne postihnutú. Žalobkyňa v konaní pred súdmi nižších stupňov netvrdila a v dovolacom konaní ani nepreukázala, že je držiteľkou preukazu osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, a v dovolaní ani neuviedla, v čom (v súvislosti s takýmto prípadným postihnutím) jej súd znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva (v zmysle antidiskriminačného zákona).
20. Žalobkyňa ďalej namieta vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci (por. § 187 ods. 1, 2 C.s.p.). Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O.s.p., teraz § 185 C.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f/ C.s.p., lebo týmto postupom súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, pretože do obsahu práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazovsúdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
21. Dovolateľka za procesný postup súdu, ktorým jej mala byť odňatá možnosť pred súdom konať označila aj to, že odvolací súd na prejednanie odvolania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. nenariadil pojednávanie.
22. Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
23. Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.
24. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
25. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu zodpovedal v danom čase postup odvolacieho súdu ustanoveniu § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f/ C.s.p.
26. Dovolateľka namieta, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 3, 4 O.s.p.
27. Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 O.s.p. V zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. vtedy, keď má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám a v zmysle § 213 ods. 4 O.s.p., odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.
28. V prejednávanej veci však odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď napadnutý rozsudok považoval vo výroku za vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením. Nebol preto dôvod na opakovanie, či dopĺňanie dokazovania vykonaného už súdom prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3, 4 O.s.p.
29. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne proti rozsudku krajského súdu nie je podľa § 420 písm. f/ C.s.p. dôvodné, preto ho ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.).
30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.