Najvyšší súd
4 Cdo 23/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. S., bývajúcej v M.V.D., zastúpenej JUDr. M. K., advokátkou so sídlom v K., proti žalovaným 1/ A. C., bývajúcej v K., 2/ J. Š., bývajúcej v D., 3/ A. T., bývajúcej v M.V.D., 4/ A. K., bývajúcej v D., 5/ I. Č.,
bývajúcemu v M.V.D., 6/ Z. Č., bývajúcej v M.V.D., o určenie nehnuteľnosti do dedičstva,
vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 7 C 287/1999, v konaní o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. marca 2009 sp. zn. 6 Co 340/2007,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 31. marca 2009 sp. zn. 6 Co 340/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice - okolie rozsudkom z 8. apríla 2005 č.k. 7 C 287/1999-220 v spojení
s opravným uznesením z 12. septembra 2007 č.k. 7 C 287/1999-281 a dopĺňacím rozsudkom
z 12. septembra 2007 č.k. 7 C 287/1999-283 určil, že parcela č. X. o výmere X. m2,
v katastrálnom území M. V., ktorá je vytvorená v časti pozemnoknižnej parcely mpč. X. (ďalej
len „parcela“) patrí do dedičstva po nebohom J. T., naposledy bytom v M. V., zomrelom X..
Žalované 1/ a 2/ zaviazal k povinnosti uhradiť spoločne a nerozdielne trovy konania právnej
zástupkyni žalobkyne v sume 293,24 € (8.834,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súčasťou rozhodnutia sa stal geometrický plán č. X., overený dňa 26. marca 2005. Na základe
vykonaného dokazovania mal preukázané, že parcela nebola predmetom prejednania dedičstva po
J. T., otcovi žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/, že existuje ako v prírode reálne vyčlenená časť parcely mpč. X., no právne vysporiadaná nie je (v čase rozhodovania okresného súdu nebola
zapísaná na LV), že bola nerušene užívaná J. T. spoločne s jeho manželkou a jeho dcérami -
žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, a teda ju mohol nadobudnúť v celosti vydržaním podľa
Stredného občianskeho zákonníka (ďalej len „zák. č. 141/1950 Zb.“), a že po smrti J. T. bola
parcela užívaná naďalej žalovanými, ktorí však boli v jej užívaní navzájom rušení, a teda ani
jeden z nich nemohol parcelu nadobudnúť do svojho vlastníctva vydržaním. Neprihliadol na
tvrdenie žalovaných 1/ a 2/ o výmene pozemkov ich otca J. T. s jeho bratom, keďže toto tvrdenie
súdu nepreukázali (tvrdenie svedkyne, že o výmene počula nepovažoval za dôkaz, ktorý by
preukazoval túto tvrdenú skutočnosť). Právne svoje rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami
žiadneho právneho predpisu.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 31. marca 2009
sp. zn. 6 Co 340/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
z 12. septembra 2007 č.k. 7 C 287/1999-281 a dopĺňacím rozsudkom z 12. septembra 2007 č.k.
7 C 287/1999-283 zmenil tak, že žalobu zamietol. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Podľa jeho názoru žalované 1/ a 2/ dostali v roku 1958 od svojho otca J. T. (súd mal zrejme na
mysli darom) nehnuteľnosť v hone K. (zrejme parcelu v hone K. súd považoval za spornú parcelu), ktorú mal vo svojom vlastníctve. Svoje zmeňujúce rozhodnutie neodôvodnil právne
ustanoveniami žiadneho právneho predpisu.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa podľa § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/
O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala nesprávne právne posúdenie otázky vydržania
vlastníckeho práva jej otca k parcele. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkala, že neodôvodnil na
základe čoho „podmienky“ na č.l. 32 považoval za prejav vôle jej otca usporiadať vlastnícke
vzťahy k parcele a poukázala na to, že z jeho prejavu ani nevyplýva okamih, kedy k prevodu
vlastníckeho práva malo dôjsť a že tento prejav nemá náležitosti darovacej zmluvy podľa zák.
č. 141/1950 Zb. ani v súčasnosti platného Občianskeho zákonníka, pričom podpis otca na tomto
vyhlásení v konaní spochybňovala, s ktorou námietkou sa odvolací súd nevyporiadal. Tiež
namietala, že odvolací súd sa nevyporiadal ani s tým, prečo, pokiaľ bola parcela v čase smrti jej otca v jeho vlastníctve a každý dedič mal nadobudnúť rovnaký podiel, keďže išlo o majetok,
ktorý nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nepatrí do dedičstva. Žalobkyňa
poukázala na to, že odvolací súd podľa jej názoru bez akéhokoľvek dokazovania, so súdom
prvého stupňa zisteného skutkového stavu vyvodil, že parcelu užívala so súhlasom matky
žalovaných 1/ a 2/, hoci ona vlastníkom parcely ani nebola a bol ním jej otec, ktorý žil do r. 1967.
Odvolaciemu súdu vytýkala, že sa nevyporiadal s výpoveďami svedkov pred súdom prvého
stupňa, z ktorých vyplýva, že parcelu užívala spolu s manželom a po smrti svojho otca spolu aj so
žalovanými 1/ a 2/ a ich matkou (treťou manželkou ich otca). Poukázala na to, že k nadobudnutiu
pozemku do vlastníctva jej otca od jeho brata nedošlo u spornej parcely, ale u parciel X. a X.,
ktoré nadobudli žalované 1/ a 2/, že jej otec závet nezanechal a že zaň nemožno považovať
„podmienky“ na č.l. 32.
Žalovaní sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd však zistil, že v prejednávanej veci je konanie postihnuté
vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p.(pozn. dovolacieho súdu - príslušné ustanovenie i nasledujúce,
účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na
odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za
preukázané, že parcela bola nerušene užívaná nebohým J. T. spoločne s jeho manželkou a jeho
dcérami - žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, a teda ju mohol nadobudnúť v celosti vydržaním
podľa zák. č. 141/1950 Zb., a že po jeho smrti bola užívaná naďalej žalovanými, ktorí však boli
v jej užívaní navzájom rušení, a teda ani jeden z nich nemohol parcelu nadobudnúť do svojho
vlastníctva vydržaním. Neprihliadol na tvrdenie žalovaných 1/ a 2/ o výmene pozemkov ich otca
J. T. s jeho bratom, keďže toto tvrdenie súdu nepreukázali. Naproti tomu, odvolací súd po
doplnení dokazovania vyjadrením Správy katastra Košice - okolie a vypočutím právnych
nástupcov pôvodných účastníkov, na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k odlišnému
skutkovému a právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd žalobe
vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil iba na
konštatovanie, že parcelu mpč. X. v podiele tak, ako to vyplýva z dedičského rozhodnutia po
nebohej matke žalobkyne, zdedil J. T., že žalované 1/ a 2/ popreli, že by žalobkyňa od roku 1956
parcelu užívala, pretože ju užívali oni spolu s rodičmi, resp. pokiaľ ju užívala i žalobkyňa, stalo
sa tak s ich súhlasom, resp. súhlasom ich matky, ktorá jej ju prenechala do dočasného užívania za
odmenu, keďže manžel žalobkyne pomáhal ich otcovi pri výstavbe rodinného domu. Ďalej
uviedol, že mal preukázanú skutočnosť, že nebohý J. T. usporiadal pomery k parcele ešte za
svojho života, za ktoré usporiadanie pomerov považoval odvolací súd „podmienky pri podpísaní
prihlášky“ J. T. do Jednotného roľníckeho družstva v M. V. zo 17. mája 1958 (č.l. 32), z ktorých je zrejmé, že roľu v hone K. (zrejme za túto roľu odvolací súd považoval spornú parcelu) dal
žalovaným 1/ a 2/, o čom podľa názoru odvolacieho súdu svedčí aj rozhodnutie Okresného úradu
Košice - okolie, katastrálneho odboru zo 17. apríla 1998, č. R., ktorým potvrdil nadobudnutie
vlastníckeho práva k parcele žalovaným 1/ a 2/, každej v ½ titulom vydržania. Odvolací súd
neuviedol, prečo neprihliadol na dôkazy, na základe ktorých mal súd prvého stupňa za
preukázané, že parcelu užíval J. T. so svojou rodinou a po jeho smrti ju užívala nielen žalobkyňa
ale i žalovaní, takže boli v jej užívaní navzájom rušení, a teda ani jeden z nich ju nemohol
nadobudnúť do svojho vlastníctva vydržaním a vôbec neuviedol, podľa akých právnych
ustanovení vec právne posúdil.
V preskúmavanej veci bolo v konaní zisťované, či parcela patrí do dedičstva preto, že ju J.
T. nadobudol titulom dedenia po svojej druhej manželke, výmenou od svojho brata, alebo vydržaním, resp. do dedičstva nepatrí. Zo spisu vyplýva, že J. T. zdedil po svojej druhej
manželke podiel 840/5040 (1/6) na dvoch parcelách – nielen na č. X., ale i č. X., každá o výmere
X. štvorcových siah (X. m2), ktorý podiel predstavuje X. m2 (1/6 zo X.) na parcele č. X. i X., teda
spolu X. m2, ktorú výmeru spolu predstavuje výmera parcely č. X. (X. m2) a výmera parcely č. X.
(X. m2), ktoré boli predmetom dedičského konania v ½ (č.l. 10). Novovytvorená parcela č. X.
z parcely č. X. má výmeru X. m2. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec
nevyplýva, k akému záveru dospel ohľadom titulu nadobudnutia parcely J. T., na rozdiel od súdu
prvého stupňa, ktorý mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že ju získal titulom
vydržania podľa zák. č. 141/1950 Zb. a že jeho dediči boli navzájom rušení v užívaní parcely po
jeho smrti, z ktorého dôvodu bol toho názoru, že patrí do dedičstva. Odvolací súd len konštatoval,
že J. T. zdedil po svojej druhej manželke parcelu č. X. v podiele tak, ako to vyplýva z dedičského
rozhodnutia po nebohej matke žalobkyne a že parcelu po smrti J. T. užívali žalované 1/ a 2/
so svojou matkou, a že ju získali od svojho otca ešte za jeho života a podľa rozhodnutia
Okresného úradu Košice - okolie vydržaním. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak
neobsahuje vysvetlenie, na základe čoho dospel odvolací súd k odlišnému skutkovému
a právnemu záveru, z ktorého dôvodu je preto nepreskúmateľné. Pokiaľ odvolací súd poukázal na
„podmienky“ z č.l. 32, ktoré považoval za usporiadanie pomerov bez toho, aby aj tento svoj
právny záver, odlišný od záveru súdu prvého stupňa právne odôvodnil a vôbec neodôvodnil z čoho vychádzal, že parcela je práve roľa v hone K., rozhodnutie je i z uvedeného dôvodu
nepreskúmateľné.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
nižšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náležitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretože pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom, tento súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na niektoré výsledky vykonaného dokazovania a zistené niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí
odôvodniť, prečo neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo.
Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň
aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd
vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedi svedkov vychádzal,
z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa
a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný
a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá
možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí
byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu
odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel
k danému právnemu záveru. Dovolací súd tak nemá možnosť posúdiť opodstatnenosť
a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či
zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako už bolo vyššie uvedené, je viazaný rozsahom
podaného dovolania a uplatnenými dovolacími dôvodmi, ktorými bolo dovolanie odôvodnené,
pričom tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako boli v dovolaní označené, ale podľa obsahu
tohto opravného prostriedku, pričom sa zaoberá aj inými vadami, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté tiež takou (inou) vadou.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Dovolací súd z odôvodnenia rozhodnutia zistil, že odvolací súd z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery
ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal (zopakoval) dokazovanie. Súd prvého stupňa
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že parcela bola nerušene užívaná nebohým J. T. spoločne s jeho manželkou a jeho dcérami - žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, a teda ju
mohol nadobudnúť v celosti vydržaním podľa Stredného občianskeho zákonníka a že po jeho
smrti bola užívaná naďalej žalovanými, ktorí však boli v jej užívaní navzájom rušení, a teda ani
jeden z nich nemohol parcelu nadobudnúť do svojho vlastníctva vydržaním. Naproti tomu
odvolací súd, bez toho, aby sám vykonal, resp. zopakoval dokazovanie, len na základe doplnenia
dokazovania vyjadrením Správy katastra Košice - okolie a vypočutím právnych nástupcov
pôvodných účastníkov, na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k odlišnému skutkovému
a právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd žalobe vyhovel, zmenil tak,
že žalobu zamietol. Odvolací súd tak mal len na základe dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa za to, že parcelu užívali žalované 1/ a 2/, že ju dostali od svojho otca, pričom zároveň
uviedol, že uvedené potvrdzuje i rozhodnutie o vydržaní, podľa ktorého ju mali nadobudnúť
vydržaním.
Znaky tzv. inej vady konania má tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa prieči
ustanoveniu § 213 O.s.p. Medzi tzv. iné vady konania, majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, patrí aj skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 3
O.s.p. a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa, resp.
sám doplnil dokazovanie.
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené
podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 220 O.s.p.
vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky
pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací
súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami
ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto
prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na
základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného
prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Len takýto postup je aj
v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby
odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim v konečnom dôsledku k záveru
o zmene rozsudku súdu prvého stupňa dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd v prejednávanej veci tento zákonný postup nedodržal,
potom pri hodnotení dôkazov zaťažil svoje rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo vadou a konal s rozpore s princípmi spravodlivého procesu chránenými Ústavou SR a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa dokazovaním, ktoré bolo
vykonané aj výpoveďami svedkov dospel k záveru, že parcela patrí do dedičstva po J. T., keďže
ju nadobudol v celosti vydržaním podľa zák. č. 141/1950 Zb. a po jeho smrti ju ani jeden
z účastníkov, ktorý ju užívali nemohol nadobudnúť do svojho vlastníctva vydržaním, keďže boli
v jej užívaní navzájom rušení. Odvolací súd nezopakoval dôkazy vykonané súdom prvého
stupňa, napriek tomu, že z nich vyvodil iné závery ako súd prvého stupňa. Bez toho, aby
v odvolacom konaní sám podrobne vypočul účastníkov a svedkov, a tým zabezpečil
bezprostrednosť vykonania týchto dôkazov pred svojím rozhodnutím k skutočnostiam, ktoré inak
hodnotil, vychádzal len z výpovedí pred súdom prvého stupňa, na základe ktorých dospel
k záveru, že parcelu nerušene užívali žalované 1/ a 2/, ktoré ju nadobudli od svojho otca ešte za
jeho života a súčasne svoje rozhodnutie odôvodnil i tým, že parcelu nadobudli titulom vydržania
o čom svedčí rozhodnutie Okresného úradu Košice - okolie. Podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, dovolací súd si v prejednávanej veci nezadovážil rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.
Na základe uvedeného sú potom skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho
súdu zatiaľ predčasné.
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tzv.
inej vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd
napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak
závažnými procesnými vadami, nemôže byť považované za správne.
Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na už
spomenuté vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie
dostatočným podkladom.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti námietky dovolateľky, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková