4 Cdo 226/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne T.   Š., bývajúcej   v   B.,   zastúpenej   JUDr.   S.   Z., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Č., proti

žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Úrad geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky,   Bratislava,   Chlumeckého   č. 2, o   náhradu   škody   spôsobenej

nesprávnym úradným postupom a o priznanie nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom

súde Čadca pod sp.zn. 5 C 9/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 30. marca 2010 sp.zn. 5 Co 62/2010, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. marca 2010

sp.zn. 5 Co 62/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca rozsudkom z 30. septembra 2009 č.k. 5 C 9/2004-254 v spojení   s opravným uznesením zo 14. decembra 2009 č.k. 5 C 6/2004-265 (ktorým opravil záhlavie

tohto rozsudku v časti označenia žalovaného, ktoré má správne znieť SR – zast. Úradom

geodézie, kartografie a   katastra Slovenskej republiky, so sídlom Chlumeckého 2,  

P.O. Box 57, Bratislava 212 a v časti predmetu konania má správne znieť o vyplatenie

nemajetkovej ujmy), žalobu žalobkyne o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“) zamietol.

Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia sa podrobne

zaoberal námietkou premlčania uplatneného nároku, ktorú vzniesla žalovaná. Vzhľadom  

na zistené skutočnosti – uzavretie kúpnej zmluvy 29. júna 1999, medzi žalobkyňou ako

predávajúcou a K. ako kupujúcim, kedy žalobkyni bolo zrejmé, že veľkosť spoluvlastníckeho

podielu, ktorý predávala (1/8-inu) nekorešponduje s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu

k pozemku, ktorý získala podľa osvedčenia o dedičstve (1/4-inu) ako aj vzhľadom na ust. § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa

premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a tiež na skutočnosť, že

žaloba bola podaná až 26. júna 2003, považoval súd prvého stupňa uplatnený nárok za

premlčaný. Súd prvého stupňa aj napriek uvedenému záveru, za predpokladu, že by sa

odvolací súd nestotožnil s jeho názorom o premlčaní nároku, posudzoval, či v prejednávanej

veci boli splnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, ktoré musia byť súčasne (kumulatívne) splnené (protiprávne konanie –

nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou). Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že žalobkyňa nepreukázala vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi   protiprávnym

konaním   a   škodou.   Poukázal   na   to,   že   zodpovednosť   podľa   zák. č. 58/1969 Zb. je

zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Súd prvého

stupňa mal za to, že išlo o nesprávny úradný postup správy katastra, keď žalobkyni nesprávne

zapísala podiel podľa dedičského rozhodnutia a v tom smere nevykonala nápravu. Zákon  

č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem škoda, ktorá sa má uhradiť a ani jej rozsah, preto bolo

potrebné aplikovať všeobecnú úpravu (§ 442 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa

mal za to, že žalobkyni škoda nevznikla. Žalobkyňa 29. júna 1999 odpredala kupujúcemu (K.)

svoj podiel po 60,-- Sk za 1 m2 a za takú sumu jej bola parcela aj vyvlastnená. Žalobkyňa

nemôže škodu uplatňovať ako rozdiel medzi sumou, ktorá bola navrhovaná – 150,-- Sk a prezentovaná v tlači a sumou, ktorá bola na základe uznesenia mestského zastupiteľstva

schválená. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. marca 2010 sp.zn.   5 Co 62/2010 v spojení s opravným uznesením z 30. marca 2010 sp.zn. 5 Co 62/2010

rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením potvrdil a žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia len skonštatoval, že okresný

súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal

dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   a   preukázaný   skutkový   stav   dôsledne   vyhodnotil

v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd poukázal a s ktorým sa stotožnil.

Z uvedeného dôvodu sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže odvolací súd  

v napadnutom rozsudku nezistil žiadne pochybenie, rozsudok okresného súdu potvrdil. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich postupom podľa § 151

ods. 1 O.s.p. nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá ako

dovolací dôvod uvádzala, že v konaní došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Vyčítala súdom oboch stupňov

nesprávne právne posúdenie otázky premlčania ňou uplatneného nároku. Poukázala na to, že

nebola účastníčkou vyvlastňovacieho konania a teda sa nemohla dozvedieť o vyvlastňovaní –

protiprávnom nakladaní s časťou svojho vlastníctva. Podľa jej názoru sa lehota na podanie

žaloby odvíjala od momentu ako jej bolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie týkajúce sa jej

právneho predchodcu JUDr. Š. Š.. Trvala na tom, že škoda jej vznikla pre nesprávny úradný

postup správy katastra, resp. pre jej nezákonný postup, t.j., že jej nezapísala napriek

domáhaniu sa to, čo bolo zrejmé z právoplatného rozhodnutia iného orgánu. Mala za to, že

v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má právo na náhradu nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ právny predpis zák. č. 58/1969 Zb. je v rozpore s Ústavou, potom povinnosťou súdu

prvého stupňa bolo prerušiť konanie a obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky aby

rozhodol podľa čl. 125 ods. 1 písm.a/ Ústavy. Podľa jej názoru nemožno akceptovať, aby

podľa jedného právneho predpisu bolo možné nemajetkovú ujmu priznať (zák.  

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) a podľa

iného právneho predpisu zák. č. 58/1969 Zb.), by takáto náhrada neprichádzala do úvahy.

Žiadala, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a priznal jej uplatnený nárok alebo aby zrušil rozsudky oboch súdov a vec vrátil okresnému súdu s uložením povinnosti

prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu o súlade zákona s ústavou.

Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

a dospel k záveru, že je potrebné ho zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p.

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia  

§ 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo vec nerozhodoval.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, pričom zistil, že konanie pred

odvolacím súdom je postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.

spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi riadne konať pred súdom.

Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením

základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,

Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,

sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp.zn.  

I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj

nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavku  

na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky

ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p. a platí aj pre odvolacie konanie (§ 211 ods. 2 O.s.p.).

Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiadava aj

so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane

a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa

o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu

odníma možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou,

vyplývajúcou z citovaného ustanovenia § 237 O.s.p. postihnuté.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní síce nemusí odpovedať  

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale musí odpovedať na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné   na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní. Treba zdôrazniť, že zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra

2008, bol doterajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré však

môže na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť o ďalšie dôvody, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K takejto situácii však môže dôjsť len za predpokladu úplného a presvedčivého rozhodnutia

súdu prvého stupňa.

Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala priznania majetkovej ujmy (náhrady škody)

spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 58/1969 Zb. vo výške 63 467,55 Sk (2 106,73 €) a   nemajetkovej ujmy 80 000,-- Sk (2 655,51 €), čo súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia (prvý odsek druhá veta) aj uvádza. Podľa označenia predmetu

konania v záhlaví rozsudku súdu prvého stupňa tento konal len o nároku žalobkyne –

vyplatenie (priznanie) nemajetkovej ujmy. Tomuto však nekorešpondujú dôvody samotného

rozhodnutia, nakoľko súd vec samu právne posudzoval podľa zák. č. 58/1969 Zb. nielen

pokiaľ ide o posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania nároku (§ 22 ods. 1 zák.  

č. 58/1969 Zb.)   ale   aj   pokiaľ   ide   o   posúdenie   splnenia   základných   predpokladov

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd aj napriek

týmto nezrovnalostiam a tiež bez toho, aby sa vyporiadal s námietkami žalobkyne uvedenými

v jej odvolaní a tiež jej odvolacím petitom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom

z dôvodov jeho rozsudku nie je zrejmé, v čom videl správnosť rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Súd prvého stupňa totiž v obave, že otázku premlčania nároku neposúdil správne sa

ďalej zaoberal vecou samou. Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu (pre ich nedostatok)

nie je možné zistiť, či odvolací súd považoval vyriešenie otázky o premlčaní nároku a na to

nadväzujúce zamietnutie žaloby za správne, resp. či riešenie uvedenej otázky nebolo správne

a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu nedôvodnosti uplatneného nároku podľa

zák. č. 58/1969 Zb. Dovolací súd poznamenáva, že vznesením námietky premlčania dlžníkom

dochádza   k zániku   nároku,   t.j.   subjektívne   právo   prestáva   byť   vznesením   námietky

premlčania autoritatívne vynutiteľné na súde (§ 3 Občianskeho zákonníka).

Nedostatok dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu,

spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.), na ktoré je dovolací

súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.).

Z uvedených dôvodov dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. decembra 2011

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová