UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne K., bývajúcej v V., zastúpenej JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanej MAXIMA REAL s. r. o., so sídlom v Košiciach, Požiarnická 1, IČO: 36 601 730, zastúpenej JUDr. Ivanom Husárom, advokátom v Košiciach, Vojenská 14, o poškodenie dobrého mena a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 39 C 336/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 2. februára 2017 sp. zn. 2 Co 433/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. marca 2016 č. k. 39 C 336/2013-227 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrého mena vo výške 99 581,76 eur; žalovanej zároveň priznal trovy konania vo výške 513,37 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) uviedol, že v dôsledku uzavretej kúpnej zmluvy sa žalovaná stala vlastníkom bytu č. X na 1. poschodí, obytného domu súp. č. XXX v V., pričom žalobkyňa sa v byte zdržiavala aj potom, čo podľa zmluvy bola tento byt povinná odovzdať, v dôsledku čoho žalovaná podala na žalobkyňu trestné oznámenie. Na základe podaného trestného oznámenia a v dôsledku celého postupu žalovanej od uzavretia kúpnej zmluvy až po vysťahovanie sa z bytu malo u žalobkyne dôjsť k neoprávnenému zásahu do jej dobrého mena a teda k psychickej ujme jej a jej rodiny. S poukazom na dôkaznú povinnosť súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa skutočnosť, že je oprávnená v byte bývať aj po uplynutí uvedenej doby, žiadnym spôsobom nepreukázala. Ako súd prvej inštancie uviedol, táto skutočnosť by nebola preukázaná ani výpoveďou navrhovaných svedkov, lebo títo by sa podľa jej tvrdení vedeli vyjadriť len o prípade trestného oznámenia, ako sa dozvedeli o tých skutočnostiach, ktoré boli uvádzané v návrhu. Ani poškodenie dobrého mena podľa záveru súdu v konaní žalobkyňou nebolo preukázané. Konštatoval, že z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že okamžite potom, čo žalobkyňa predmetný byt odovzdala, uvedenúskutočnosť žalovaná oznámila orgánom činným v trestnom konaní, v dôsledku ktorého vec bola následne odmietnutá. V konaní nebolo zistené, aby trestné oznámenie bolo podané spôsobom, ktorý by vybočoval zo zákonom stanoveného rámca a medzí. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podanie trestného oznámenia žalovanou bolo okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť zásahu do osobnosti žalobkyne, preto žalobu nepovažoval za dôvodnú. Zdôraznil, že samotná žalobkyňa svoj výsluch v konaní nepovažovala za potrebný, poukazujúc na to, že všetky skutočnosti sa nachádzajú v spise, preto napriek opakovaným snahám o účasť žalobkyne na pojednávaní s prihliadnutím na to, že je „dominus litis“, aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania upustil od jej výsluchu a pristúpil k posúdeniu veci v súlade s listinami nachádzajúcimi sa v spise. Uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o psychickú ujmu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie s poukazom na § 14 ods. 1, 3 O.s.p., § 15a ods. 1, 2, 3, 5 O.s.p. ohľadne námietok zaujatosti vznesených žalobkyňou elektronickými podaniami dospel k záveru, že tieto nespĺňajú náležitosti v zmysle § 15a ods. 3 O.s.p., teda na ne neprihliadol a spis nepredkladal nadriadenému súdu, nakoľko žalobkyňa tieto nedoplnila podaním písomným podaním, navyše namietala postup súdu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.
2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 2. februára 2017 sp. zn. 2 Co 433/2016 rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil; v časti výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke, svoje rozhodnutie správne a výstižne i zodpovedajúco zákonu odôvodnil. Uviedol, že pokiaľ v prejednávanej veci súd nepredložil spis nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietkach zaujatosti bez ďalšieho ešte neznamená, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Pokiaľ námietky zaujatosti nespĺňajú zákonom stanovené náležitosti, súd správne na tieto podania neprihliadal a vec nepredkladal nadriadenému súdu (§ 15a ods. 3, 5 O.s.p.). Zdôraznil, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t. j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Stotožnil sa so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého podané trestné oznámenie nie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostnej sféry žalobkyne, nakoľko týmto podaním žalovaná realizovala svoje oprávnenia, bolo vykonané v súlade so zákonom, teda nešlo o protiprávny zásah. Odvolací súd s poukazom na § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie s odvolaním sa na skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre priznanie oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov a pre ustanovenie advokáta Centrom právnej pomoci, ktoré sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré prichádza do úvahy použitie § 257 C.s.p. na výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému, od ktorého možno spravodlivo požadovať, aby znášal svoje náklady. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 v spojení s § 257 C.s.p.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 420 písm. e/ C.s.p.) a súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Podľa dovolateľky sudkyňa súdu prvej inštancie JUDr. Raganová mala byť vylúčená z rozhodovania o veci, nakoľko bola podľa jej názoru zaujatá, ale ani okresný, ani krajský súd sa jej námietkami zaujatosti nezaoberali. Uviedla, že za určitých okolností, najmä pri opakovanom (navzájom si protirečiacom) procesnom postupe súdu vzbudzujúcom pochybnosti o jeho nezaujatosti alebo pri obzvlášť svojvoľnom postupe súdu v konaní je možné (ale aj nutné) posúdiť námietky týkajúce sa postupu súdu v konaní ako spôsobilé dôvody pre vylúčenie sudcu pre jeho zaujatosť. Nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií videla v nevykonaní ňou navrhnutých dôkazov a v následnom konštatovaní, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštanciezrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti C.s.p. treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].
7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
11. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnymprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
14. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu do 30. júna 2016 považovala za vady zmätočnosti najzávažnejšie procesné nesprávnosti, ktoré bez ďalšieho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (1 Cdo 345/2014, 2 Cdo 43/2012, 3 Cdo 98/2005, 4 Cdo 344/2014, 5 Cdo 101/2015, 6 Cdo 292/2013, 7 Cdo 500/2014, 8 ECdo 259/2014). Aj za účinnosti novej právnej úpravy je aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015).
15. Podľa presvedčenia žalobkyne je jej mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa § 420 písm. e/ C.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.
16. Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky vychádzal najvyšší súd z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/1997).
17. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal v danom prípade z § 49 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na ich pomer k sporu, k účastníkom, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 49 ods. 3 C.s.p. však dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.
18. I keď zákon v § 49 ods. 1 C.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania sporu nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 C.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
19. Dovolateľka tvrdí, že v prípade sudkyne súdu prvej inštancie JUDr. Jany Raganovej existovali dôvody vylučujúce ju ako sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu dovolania vyplýva, žedôvody vylučujúce sudkyňu súdu prvej inštancie vyvodzuje z navzájom protirečiaceho si procesného postupu, keď na jednej strane súd prvej inštancie odročí pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania a na strane druhej doplnenie dokazovania nevykoná, pričom v dôsledku takto zmätočného postupu súdu konanie trvá neprimerane dlho. Ďalej, že žalobkyňa už v konaní pred súdom prvej inštancie namietla zaujatosť sudkyne tohto súdu JUDr. Jany Raganovej, pričom však ani okresný, ani odvolací (krajský) súd sa jej námietkami nezaoberali, pretože sudkyňa JUDr. Jana Raganová tieto námietky nepredložila nadriadenému súdu. Takáto námietka sa ani v dovolacom konaní ale netýka takej okolnosti, ktorú zákon označuje za právne relevantnú podľa § 49 C.s.p.
20. Z podstaty argumentácie žalobkyne vyplýva, že zaujatosť sudkyne JUDr. Jany Raganovej vyvodzuje iba z toho, že nevykonala ňou navrhnuté dôkazy a (zreteľne len preto, lebo) nerozhodla podľa jej očakávaní. So zreteľom na uvedené dovolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho procesného postupu a rozhodovacej činnosti v predmetnom spore (§ 49 ods. 3 C.s.p., resp. § 14 ods. 3 O.s.p.). Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ktorý na predmetnú námietku žalobkyne odôvodnenú okolnosťami spočívajúcimi v postupe sudkyne JUDr. Jany Raganovej neprihliadal a námietku takéhoto obsahu ani nepredložil na rozhodnutie nadriadenému súdu (§ 15a ods. 5 O.s.p.)
21. Podľa presvedčenia žalobkyne je jej mimoriadny opravný prostriedok prípustný aj podľa § 420 písm. f/ C.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
22. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
23. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
24. Žalobkyňa tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ C.s.p. došlo tým, že súdy nižších inštancií nevykonali ňou navrhnuté dôkazy a v dôsledku toho skonštatovali, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno.
25. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov týkajúce sa nedostatkov v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosti hodnotenia výsledkov dokazovania. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
26. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobkyne je procesne neprípustné; vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ C.s.p.
27. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.