Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 216/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr. M. B., advokátom v K., proti žalovanému JUDr. M. H.,
advokátovi v B., zastúpeného JUDr. V. B., advokátom v K., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného K., a.s. V., so sídlom v B., o náhradu škody 1 177 933 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 9 C 19/2009,
o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2012,
sp. zn. 3 Co 97/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla
2012 sp. zn. 3 Co 97/2012 a uznesenie Okresného súdu Košice – okolie z 24. januára 2012
č.k. 9 C 19/2009-241 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Košice – okolie na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice – okolie na návrh žalovaného uznesením z 24. januára 2012
č.k. 9 C 19/2009-241 uložil žalobkyni povinnosť zložiť na účet súdu vedený v Štátnej
pokladnici preddavok na trovy konania vo výške 58.896,65 Eur v lehote 30 dní a ďalším
výrokom vyzval žalovaného JUDr. M. H., aby v rovnakej lehote zložil na rovnaký účet
preddavok na trovy konania taktiež vo výške 58.896,65 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil len
návrhom žalovaného a citáciou ustanovenia § 141a ods. 1 O.s.p. Účastníkov poučil
o možnosti podať odvolanie proti tomuto uzneseniu.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, uznesením
z 30. apríla 2012 sp. zn. 3 Co 97/2012 odvolanie žalobkyne proti výroku o jej povinnosti
zložiť preddavok na trovy konania odmietol s poukazom na nesprávne poučenie súdom
prvého stupňa o možnosti podať odvolanie proti tomuto uzneseniu a s poukazom
na ustanovenie § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p., podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a O.s.p.,
nie je prípustné.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a tiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil Krajskému súdu v Košiciach (?) na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretože postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom bolo podľa dovolateľky potrebné vidieť
v tom, že v dôsledku uloženej jej povinnosti jej bolo zabránené v prístupe k súdu. Uviedla, že
postupom súdov pri použití „nie obvyklého“ procesného ustanovenia, došlo k jeho
nesprávnemu výkladu. V odôvodnení dovolania podrobne rozobrala, aký úmysel zákonodarca
sledoval ustanovením § 141a O.s.p., pričom poukázala aj na dôvody uvedené vo svojom
odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd vôbec nevysporiadal
a s jej argumentáciou sa s odkazom na procesné ustanovenie vôbec nezaoberal. Uviedla, že
spôsob rozhodnutia odvolacím súdom zavádza do právneho poriadku nový prvok – majetkové
kritérium účastníka konania v prístupe k súdu. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu
(§ 41 ods. 2 O.s.p.), dovolateľka namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Žalovaný ani vedľajší účastník nevyužili právo vyjadriť sa k dovolaniu žalobkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. a O.s.p.) skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď
uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Prípustnosť dovolania
žalobkyne z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie
by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia
odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno
začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,
či konanie nie je zaťažené vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.. V zmysle tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv (napr. právo zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy a pod.).
V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má znaky
odňatia možnosti pred súdom konať tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odmietne
odvolanie bez splnenia podmienok uvedených v § 218 ods. 1 O.s.p. (R 23/1994).
Podstata znemožnenia realizácie procesných práv účastníka tu spočíva v odňatí
možnosti domôcť sa zákonom predpísaným spôsobom (podaním odvolania) preskúmania
vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ktorý má základ
v opravnom prostriedku (konkrétne v tom, že odvolanie nemá predpísané náležitosti alebo
bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty alebo neoprávnenou osobou alebo proti
rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť). Pri tomto vadnom
procesnom postupe sa odvolací súd bez zákonného podkladu odmietne zaoberať odvolaním,
jeho opodstatnenosťou a v ňom uvádzanými odvolacími dôvodmi.
Dovolateľka v dovolaní o. i. uviedla, že súd prvého stupňa jej uložil na návrh
žalovaného povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby jej takýto návrh
doručil.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).
Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Z obsahu spisu vyplýva, že návrhom z 2. januára 2012 navrhol žalovaný uložiť
žalobkyni povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, v zmysle ustanovenia § 141a O.s.p.,
ktorý bol doručený Okresnému súdu Košice - okolie 3. januára 2012 v troch vyhotoveniach,
pričom zo spisu vyplýva, že tento návrh nebol žalobkyni (ani vedľajšiemu účastníkovi – pozn.
dovolacieho súdu) doručený, keď všetky exempláre tohto podania sa nachádzajú doteraz
v spise a zo spisu vyplýva, že konajúci súd ani nedal dispozíciu na jeho doručenie účastníkom
konania.
Právo účastníkov konania na doručenie procesných návrhov a vyjadrení ostatných
účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie návrhu alebo
vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti
účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci návrh
žalovaného na uloženie povinnosti žalobkyni zložiť preddavok na trovy konania podľa
§ 141a O.s.p. nebol žalobkyni doručený, pričom žalobkyňa túto skutočnosť v odvolaní proti
uzneseniu súdu prvého stupňa z 24. januára 2012 č.k. 9 C 19/2009 namietla (por. č.l. 246
p.v.), ktorú skutočnosť však odvolací súd ponechal bez povšimnutia, treba konštatovať, že
v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie (avšak ani konanie pred súdom prvého
stupňa) považovať za spravodlivé.
Súčasťou práva na spravodlivý proces – bez ktorej nemožno hovoriť o súdnom procese
– je zásada kontradiktórnosti konania (por. Barberà, Messegué a Jabardo proti Španielsku,
rozsudok pléna, 6.12.1988, č. 10590/83, § 78). Toto právo znamená, že obom stranám
konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným
subjektom, od ktorého si prípadne súd také vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať –
a vyjadriť sa k nim (por. Brandstetter proti Rakúsku, rozsudok, 28.8.1991, č. 11170/84, § 67,
Lobo Machado proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu, 20.2.1996, č. 19075/91,
§ 33; Mantovanelli proti Francúzsku, rozsudok, 18.3.1997, č. 21497/93, § 33; Messier proti
Francúzsku, rozsudok, 30.6.2011, č. 25041/07, § 53). Vzhľadom k tomu, že zmyslom čl. 6
ods. 1. Dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania a záujmu na riadnom
výkone spravodlivosti, ESĽP poznamenal, že tu ide najmä o dôveru subjektov vo fungovanie
súdneho systému a táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote dotknutého účastníka, že mal
možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise (por. Ziegler proti Švajčiarsku,
rozsudok, 21.2.2002, č. 33499/96, § 38). Vnútroštátne právo musí zabezpečiť, že dotknutá
strana bude vedieť o predložení konkrétneho návrhu a bude jej daná skutočná možnosť sa k nemu vyjadriť (por. Brandstetter, § 67).
Podľa § 141a ods. 1 vety prvej O.s.p., navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý
uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre
jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní
zložil preddavok na trovy konania.
Vzhľadom k tomu, že o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a
ods. 1 O.s.p. môže súd rozhodnúť len na návrh, je potrebné (per analogiam) vychádzať
z ustanovenia § 79 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého súd návrh doručí ostatným účastníkom
do vlastných rúk.
Z uvedeného vyplýva, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, aby pred svojím
rozhodnutím o návrhu žalovaného podľa § 141a O.s.p., o ktorom rozhodoval bez nariadenia
pojednávania, doručiť tento návrh žalobkyni a poskytnúť jej možnosť vyjadriť sa k návrhu
žalovaného na uloženie jej povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.
Vážneho pochybenia, majúceho za následok odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa však súd prvého stupňa dopustil aj tým, že nepostupoval v súlade
s ustanovením § 141a ods. 1 O.s.p., keď povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
žalobkyni uložil bez toho, aby zisťoval, či žalobkyňa (ne)spĺňa predpoklady na oslobodenie
od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p. v celom rozsahu a to napriek tomu, že súd
je v prvom rade povinný skúmať splnenie týchto predpokladov.
Z uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že v danej veci formálne aplikoval
ustanovenie § 141a ods. 1 O.s.p., avšak bez tohto, aby preskúmal a následne odôvodnil
naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov jeho uplatnenia. Zo štrukturálnej
formulácie a obsahovej gradácie ustanovenia § 141a ods. 1 O.s.p. vyplýva podmienenosť jeho
použitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných predpokladov, ktoré
musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním predpokladu na oslobodenie
od súdnych poplatkov v zmysle § 138 O.s.p. a jednak aj preskúmaním výšky žalovaného
nároku vzhľadom na sumu životného minima. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom náleze zo 6. júna 2012 I. ÚS 112/2012 vyslovil, že až faktickým (nie iba
formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane dotknutého účastníka konania
môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie povinnosti tomuto účastníkovi
konania spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy konania, avšak pri rešpektovaní
princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania
boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá
výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania. Opačný postup považoval
ústavný súd za svojvoľný, rozhodnutie za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neudržateľné,
čo považoval za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V danom prípade sa okresný súd vôbec nevysporiadal a ani neskúmal aktuálne
majetkové pomery žalobkyne majúce podstatný vplyv na jej uloženú povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané bez akéhokoľvek
reálneho skutkového zistenia o majetkových pomeroch žalobkyne.
Právo na prístup k súdu, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a ani súdy nesmú toto
právo obmedzovať či redukovať spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu. Okresný súd
uložil žalobkyni zaplatiť sumu 58.896,65 Eur ako preddavok na trovy konania (okrem zaplatenia súdneho poplatku vo výške 16.596,50 Eur), pričom vôbec nezisťoval, či týmto
spôsobom neobmedzil žalobkyni právo na prístup k súdu (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Keďže súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedených zásad nepostupoval, pričom
odvolací súd túto skutočnosť ponechal celkom bez povšimnutia, dovolací súd dospel
k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06),
v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu, ale tiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková