Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 210/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., so sídlom S., IČO: X., zastúpeného JUDr. E., advokátkou, sídlom B.B., proti žalovanej A., so sídlom L., IČO: X.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., so sídlom v B.B., IČO: X., o určenie neplatnosti
právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4 C 99/2005, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. mája 2012 sp. zn. 14 Co
129/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Brezno o žalobe žalobcu proti pôvodne žalovanej M. rozhodol tak, že
rozsudkom z 9. novembra 2010, č.k. 4 C 99/2005-645 určil, že zmluva o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku tohto rozhodnutia, vedených
Katastrálnym úradom v B., Správou katastra B. na LV čX..., zo 14. januára 2005, uzavretá
medzi záložným veriteľom M., P. a záložcom P.P., so sídlom S., IČO: X.X., je neplatná.
Ďalším výrokom určil, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
špecifikovaným tiež vo výroku rozhodnutia, zo 14. januára 2005, uzavretá medzi záložným
veriteľom M. a záložcom P.P., k nehnuteľnostiam vedených Katastrálnym úradom v Ž.,
Správou katastra R. na LV č. X. je neplatná. V poradí tretím výrokom určil, že záložné právo
zriadené na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo 14. januára 2005 uzavretej medzi
záložným veriteľom M. a záložcom P.P., B. k nehnuteľnostiam vedenými Katastrálnym
úradom B., Správa katastra B., na LV čX..., na predmetných nehnuteľnostiach neviazne. Štvrtým výrokom určil, že záložné právo zriadené na základe zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam zo 14. januára 2005 uzavretej medzi záložným veriteľom M.
a záložcom P.P., B. k nehnuteľnostiam vedenými Katastrálnym úradom Ž., Správou katastra
R. na LV č. X. na predmetných nehnuteľnostiach neviazne. Vyslovil, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam, ktoré boli zavkladované Správou katastra R. pod V., boli uzavreté na
jednej strane medzi záložným veriteľom M. a na strane druhej záložcom P.P.B., kde ako
štatutárny zástupca vystupovala tiež M., konateľka spoločnosti. Týmito zmluvami bola
zabezpečovaná pohľadávka v čl. 1 uvedených zmlúv, kde záložca potvrdzoval, že má záväzky
voči záložnému veriteľovi a to záväzok č. 1., stanovený čiastkou 4.035 000,- Sk k 31.12.2003,
ktorý vznikol na základe zmlúv o pôžičkách, ktoré poskytol záložný veriteľ od 3.6.1998 do
31.12.2003. Zabezpečovanou pohľadávkou bol aj záväzok č. 2 vo výške 8.875 000,- Sk, ktorý
mal vzniknúť na základe dohody o pristúpení k záväzku uzavretej medzi záložným veriteľom
a záložcom dňa 13.1.2005. Preto skúmal, či M. mohla tieto zmluvy podpísať ako záložný
veriteľ a ako záložca za spoločnosť P. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavreté dňa 14. januára 2005, ktoré boli
uzavreté na jednej strane medzi záložným veriteľom - M. a na strane druhej záložcom - P.,
zastúpený taktiež M., takéto zastúpenie spoločnosti P., je v rozpore so záujmami zastúpeného
a preto v zmysle § 22 Obč. zákonníka M. nemohla zastupovať záložcu P. pokiaľ sama bola
veriteľom. Realizáciu ňou konateľského oprávnenia ako jednej z konateľov žalobcu,
považoval za rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Obč. zákonníka). Vo vzťahu k existencii zmlúv
o pôžičkách uvádzaných v čl. I pod záväzkom č. 1 vo výške 4 035 000 Sk, ktoré mali byť
uzatvárané od 2. júna 1998 do 31. decembra 2003 len ústnou formou uviedol, že žalovaná
v priebehu konania nepreukázala, že by reálne k zmluvám o pôžičke medzi ňou a žalobcom
došlo. V priebehu konania nepreukázala predložením akéhokoľvek dokladu, že by skutočne
ako veriteľka mala pohľadávku voči žalobcovi ako dlžníkovi v danom období. Jej poukaz na
účtovníctvo žalobcu, kde však žiadny dlh evidovaný voči nej ako samostatnej stojacej
fyzickej osobe nefiguruje, súdu nepostačoval. Príjmový pokladničný doklad z 28. júla 2000
znejúci na sumu 4 000 000 Sk vystavený spoločnosťou žalobcu, bol znalcom Ing. P.
spochybnený a preto, že nešlo o jednoznačný doklad nepovažoval ho za dôkaz o preukázaní
toho, že by suma 4 000 000 Sk pribudla žalobcovi buď od spoločnosti Š. alebo priamo od
žalovanej. Ak by malo ísť o finančné prostriedky obchodnej spoločnosti Š. znalec poukázal, že k príjmovému pokladničnému dokladu žalobcu mal byť pripojený tiež výdavkový
pokladničný doklad od spoločnosti Š., ktorý sa však v dokladoch nenachádzal. Aj na základe
záverov znaleckého dokazovania mal súd pochybnosti, či súčet súm 3 100 000 Sk plus
900 000 Sk sú totožnou sumou, so sumou, ktorá je uvádzaná v zmluve o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam v čl. I pod bodom 1 ako záväzok č. 1. Pokiaľ by žalovaná mala
vedomosť, že skutočne suma 4 000 000 Sk je jej pohľadávkou voči žalobcovi, do zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, by bližšie špecifikovala aj túto sumu. Uviedol,
že žalovaná, ktorá si riadne neplnila povinnosti konateľa, nemôže sa domáhať nároku
poukazom na nedostatky týkajúce sa evidencie a účtovníctva spoločnosti, využívať ich vo
svoj prospech, odvodzovať svoj nárok od nepreukázateľnosti v účtovníctve bez toho, aby
nárok sama preukázala ako fyzická osoba odlišná od žalobcu. Ohľadom ďalšieho záväzku č. 2
uvádzaného v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorý vznikol na
základe dohody o pristúpení k záväzku uzatvorenej medzi záložným veriteľom a záložcom
13. januára 2005, rozhodol, že ide o neplatné znenie zmluvy, lebo ide o záväzok vymedzený
neurčito a nezrozumiteľne, z jeho formulácie nevyplýva, k akému záväzku, koho, voči komu,
záložca pristupuje. Žalovaná poukázala na dohodu o pristúpení k záväzku z 13. januára 2005, v ktorej vystupovala na jednej strane ako veriteľka na strane druhej ako pristupujúci dlžníci
v 1/ D.B., 2/ P.P., B.. V oboch prípadoch tieto spoločnosti boli zastúpené opäť žalovanou ako
konateľkou, pričom dohoda bola uzavretá a podpísaná žalovanou aj v postavení samotnej
veriteľky. V čl. I záväzok č. 2 v zmluvách o zriadení záložného práva neurčitý a nejasný,
pretože z neho nevyplýva, na základe čoho a voči komu vznikol uvedený záväzok záložcu
žalobcu voči žalovanej. Žiadnym spôsobom z neho nevyplýva, že by sa malo uvedené
ustanovenie zmlúv dotýkať práve pohľadávky žalovanej ako veriteľky voči obchodnej
spoločnosti M. Preto návrh žalovanej na skúmanie účtovníctva obchodnej spoločnosti M., B.
nepovažoval za dôvodný, lebo presahuje rámec súdneho sporu. Aj pri záväzku č. 1 aj pri
záväzku č. 2 poukázal, že právne úkony boli uzatvárané vždy tou istou osobu M. bez toho,
aby druhý konateľ spoločnosti žalobcu mal vôbec o nich vedomosť. Za nezákonné odporujúce
dobrým mravom potom je aj uznanie dlhu z 13. januára 2005 spoločnosťou žalobcu ako aj
uznanie dlhu spoločnosťou M. z uvedeného dňa, v oboch prípadoch prostredníctvom svojej
konateľky M.. Pretože zmluvy o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam sú neplatné a aby
sa žalobca mohol domôcť výmazu záložných práv v katastri nehnuteľností, považoval za
dôvodný aj návrh v časti, že na uvedených nehnuteľnostiach záložné právo neviazne.
Námietkou žalovanej ohľadom miestnej nepríslušnosti konať o tejto časti návrhu ohľadom
zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti v k.ú. R., nepovažoval za dôvodnú, nakoľko tento určovací výrok sa vzťahuje k návrhu o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov a s prihliadnutím aj na
zásadu hospodárnosti konania nebolo možné ho vylúčiť na samostatné konanie a postúpiť
inému súdu. Za irelevantnú považoval aj námietku žalovanej domáhajúcej sa premlčania
nároku žalobcu, pretože v konaní bola posudzovaná neplatnosť právnych úkonov z hľadiska
absolútnej neplatnosti.
Vzhľadom na zložitosť prípadu rozhodol, že o trovách konania rozhodne
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala dovolanie pôvodne žalovaná M..
Dňa 28. februára 2012 podala návrh na zmenu účastníka konania na strane žalovaného podľa
§ 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v dôsledku postúpenia pohľadávok zabezpečených záložnými právami
na nehnuteľnostiach a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. februára 2012
(postupca Mgr. M. a postupník A., so sídlom v B.) Krajský súd v B. uznesením z 5. marca
2012 sp. zn. 14 Co 129/2011 pripustil, aby namiesto žalovanej M. nar. X., bytom P. ako
žalovaná v konaní vystupovala spoločnosť A., so sídlom L., IČO: X.X..
Krajský súd v Banskej Bystrici o podanom odvolaní rozsudkom z 15. mája 2012, sp. zn. 14 Co 129/2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil
s poukazom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením
a v podrobnostiach naň odkázal. Mal za to, že odvolacie dôvody žalovanej nie sú dané. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že v danom spore sa nepreukázala
jednoznačne existencia pôžičiek zo strany M. a preto nemohli platne vzniknúť ani záložné
zmluvy ako zabezpečovacie prostriedky. Zo skutočností zistených v konaní na
prvostupňovom súde a najmä zo znaleckého posudku Ing. P. bolo preukázané, že účtovníctvo
spoločnosti žalobcu, ktorého spoločníčkou v rozhodnom čase bola aj M. sa viedlo nekvalitne,
v rozpore so zásadami účtovníctva. Vedenie účtovníctva spoločnosti P.P. vykazovalo značné
nedostatky. M. existenciu tvrdených dôvodov uzavretia zmlúv o zriadení záložných práv
k nehnuteľnostiam a to existenciu jej pohľadávok (pôžičiek fyzickej osoby) riadne
nepreukázala a preto zostal dôvod uzavretia napadnutých zmlúv len v rovine nepreukázaného
tvrdenia. Dôkazná povinnosť bola na žalovanej, ktorá ani v priebehu odvolacieho konania
nepreukázala hodnoverný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu pohľadávok. Za vecne
správne považoval okresným súdom aj posúdenie záväzku č. 2 uvádzaného v zmluvách
o zriadení záložného práva a stotožnil sa so záverom o nedôvodnosti skúmania účtovníctva obchodnej spoločnosti M. pre vady identifikovania záväzku. Prvostupňový súd na základe
zhromaždeného dôkazného materiálu, hodnotenia jednotlivých dôkazov z hľadiska ich
hodnovernosti a pravdivosti, správne vo veci rozhodol, ak návrhu vyhovel a určil neplatnosť
zmlúv o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam, z dôvodu ich absolútnej neplatnosti.
Za neopodstatnenú považoval námietku týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu B. rozhodovať o určujúcom výroku vo vzťahu k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v k.ú. R.. V danom spore základnou otázkou bolo posúdiť platnosť zmlúv
o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam a pretože nimi sa vlastníctvo neprevádza, nebolo
dôvodné otázku miestnej príslušnosti súdu posudzovať podľa § 88 ods. 1 písm. h/ O.s.p., lebo
predmet konania sa priamo nedotýkal vzniku, zmeny či zániku vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam. Na námietky týkajúce sa zaujatosti sudcu okresného súdu ako aj
prekvapivosť prvostupňového rozhodnutia odvolací súd neprihliadol, pretože odvolateľkou
boli tieto dôvody odvolania uplatnené až po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 204 ods.
1 O.s.p., § 205 ods. 3 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ust. § 237 O.s.p. a to s prihliadnutím k vadám uvedeným v § 237
písm. f/ a g/ O.s.p. Ďalej poukazovala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil
na odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu
zmenil a návrh zamietol.
Žalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie považoval za dostatočne odôvodnené. Navrhol
dovolaciemu súdu dovolanie žalovanej odmietnuť a uplatnil si náhradu trov právneho
zastúpenia v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s,p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť
dovolania žalovaného z § 238 ods. 1. až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie dovolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Ustanovenie § 237 pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou
z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ až e/ O.s.p. a existencia procesnej vady tejto povahy ani nevyšla najavo.
Dovolací súd vzhľadom na námietku dovolateľky sa osobitne zameral na skúmanie,
či v konaní došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorú vadu
dovolateľka bližšie nešpecifikovala.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a násl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá
je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd postupoval v konaní
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok
priznáva. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci
výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211,
§ 215 O.s.p.). Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačne, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.
Žalovaná namietala aj vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p., podľa ktorého
dovolanie nie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu
nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo
v jeho rozhodovaní o iných veciach.
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať
čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti nemožno prehliadať, že rozhodnutia o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania podľa rozvrhu práce
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
vo veci), alebo k účastníkom konania (vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý
osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti) a napokon
zástupcom k účastníkom konania (keď tento vzťah vykazuje znaky vzťahu predošlého).
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť pochybnosti o ich nezaujatosti sudcu, či konajúceho senátu v zmysle uvedeného
§ 14 ods. 1 O.s.p. Z týchto uvedených dôvodov preto dovolací súd dospel k záveru,
že námietka žalovanej o existencii procesnej vady konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. inak
v dovolaní bližšie nerozvedená, nie je opodstatnená.
Pokiaľ žalovaná namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd
poznamenáva, že ide síce o dovolacie dôvody avšak sami o sebe prípustnosť dovolania
nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp.
že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť
len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom
jeho prípustnosti.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Žalobcovi, ktorý mal úspech v dovolacom konaní by patrila náhrada týchto trov voči
neúspešnej žalovanej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., avšak dovolací súd túto náhradu trov dovolacieho konania žalobcovi nepriznal,
pretože trovy súvisiace s odmenou jeho zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval
vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová