Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

4 Cdo 210/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., so sídlom S., IČO: X., zastúpeného JUDr. E., advokátkou, sídlom B.B., proti žalovanej A., so sídlom L., IČO: X.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., so sídlom v B.B., IČO: X., o určenie neplatnosti

právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4 C 99/2005, o dovolaní

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. mája 2012 sp. zn. 14 Co

129/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Brezno o žalobe žalobcu proti pôvodne žalovanej M. rozhodol tak, že

rozsudkom z 9. novembra 2010, č.k. 4 C 99/2005-645 určil, že zmluva o zriadení záložného

práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku tohto rozhodnutia, vedených

Katastrálnym úradom v B., Správou katastra B. na LV čX..., zo 14. januára 2005, uzavretá

medzi záložným veriteľom M., P. a záložcom P.P., so sídlom S., IČO: X.X., je neplatná.

Ďalším výrokom určil, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam

špecifikovaným tiež vo výroku rozhodnutia, zo 14. januára 2005, uzavretá medzi záložným

veriteľom M. a záložcom P.P., k nehnuteľnostiam vedených Katastrálnym úradom v Ž.,

Správou katastra R. na LV č. X. je neplatná. V poradí tretím výrokom určil, že záložné právo

zriadené na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo 14. januára 2005 uzavretej medzi

záložným veriteľom M. a záložcom P.P., B. k nehnuteľnostiam vedenými Katastrálnym

úradom B., Správa katastra B., na LV čX..., na predmetných nehnuteľnostiach neviazne. Štvrtým výrokom určil, že záložné právo zriadené na základe zmluvy o zriadení záložného

práva k nehnuteľnostiam zo 14. januára 2005 uzavretej medzi záložným veriteľom M.

a záložcom P.P., B. k nehnuteľnostiam vedenými Katastrálnym úradom Ž., Správou katastra

R. na LV č. X. na predmetných nehnuteľnostiach neviazne. Vyslovil, že o trovách konania

rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že zmluvy o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam, ktoré boli zavkladované Správou katastra R. pod V., boli uzavreté na

jednej strane medzi záložným veriteľom M. a na strane druhej záložcom P.P.B., kde ako

štatutárny zástupca vystupovala tiež M., konateľka spoločnosti. Týmito zmluvami bola

zabezpečovaná pohľadávka v čl. 1 uvedených zmlúv, kde záložca potvrdzoval, že má záväzky

voči záložnému veriteľovi a to záväzok č. 1., stanovený čiastkou 4.035 000,- Sk k 31.12.2003,

ktorý vznikol na základe zmlúv o pôžičkách, ktoré poskytol záložný veriteľ od 3.6.1998 do

31.12.2003. Zabezpečovanou pohľadávkou bol aj záväzok č. 2 vo výške 8.875 000,- Sk, ktorý

mal vzniknúť na základe dohody o pristúpení k záväzku uzavretej medzi záložným veriteľom

a záložcom dňa 13.1.2005. Preto skúmal, či M. mohla tieto zmluvy podpísať ako záložný

veriteľ a ako záložca za spoločnosť P. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavreté dňa 14. januára 2005, ktoré boli

uzavreté na jednej strane medzi záložným veriteľom - M. a na strane druhej záložcom - P.,

zastúpený taktiež M., takéto zastúpenie spoločnosti P., je v rozpore so záujmami zastúpeného

a preto v zmysle § 22 Obč. zákonníka M. nemohla zastupovať záložcu P. pokiaľ sama bola

veriteľom. Realizáciu ňou konateľského oprávnenia ako jednej z konateľov žalobcu,

považoval za rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Obč. zákonníka). Vo vzťahu k existencii zmlúv

o pôžičkách uvádzaných v čl. I pod záväzkom č. 1 vo výške 4 035 000 Sk, ktoré mali byť

uzatvárané od 2. júna 1998 do 31. decembra 2003 len ústnou formou uviedol, že žalovaná

v priebehu konania nepreukázala, že by reálne k zmluvám o pôžičke medzi ňou a žalobcom

došlo. V priebehu konania nepreukázala predložením akéhokoľvek dokladu, že by skutočne

ako veriteľka mala pohľadávku voči žalobcovi ako dlžníkovi v danom období. Jej poukaz na

účtovníctvo žalobcu, kde však žiadny dlh evidovaný voči nej ako samostatnej stojacej

fyzickej osobe nefiguruje, súdu nepostačoval. Príjmový pokladničný doklad z 28. júla 2000

znejúci na sumu 4 000 000 Sk vystavený spoločnosťou žalobcu, bol znalcom Ing. P.

spochybnený a preto, že nešlo o jednoznačný doklad nepovažoval ho za dôkaz o preukázaní

toho, že by suma 4 000 000 Sk pribudla žalobcovi buď od spoločnosti Š. alebo priamo od

žalovanej. Ak by malo ísť o finančné prostriedky obchodnej spoločnosti Š. znalec poukázal,   že k príjmovému pokladničnému dokladu žalobcu mal byť pripojený tiež výdavkový

pokladničný doklad od spoločnosti Š., ktorý sa však v dokladoch nenachádzal. Aj na základe

záverov znaleckého dokazovania mal súd pochybnosti, či súčet súm 3 100 000 Sk plus

900 000 Sk sú totožnou sumou, so sumou, ktorá je uvádzaná v zmluve o zriadení záložného

práva k nehnuteľnostiam v čl. I pod bodom 1 ako záväzok č. 1. Pokiaľ by žalovaná mala

vedomosť, že skutočne suma 4 000 000 Sk je jej pohľadávkou voči žalobcovi, do zmluvy

o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, by bližšie špecifikovala aj túto sumu. Uviedol,

že žalovaná, ktorá si riadne neplnila povinnosti konateľa, nemôže sa domáhať nároku

poukazom na nedostatky týkajúce sa evidencie a účtovníctva spoločnosti, využívať ich vo

svoj prospech, odvodzovať svoj nárok od nepreukázateľnosti v účtovníctve bez toho, aby

nárok sama preukázala ako fyzická osoba odlišná od žalobcu. Ohľadom ďalšieho záväzku č. 2

uvádzaného v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorý vznikol na

základe dohody o pristúpení k záväzku uzatvorenej medzi záložným veriteľom a záložcom

13. januára 2005, rozhodol, že ide o neplatné znenie zmluvy, lebo ide o záväzok vymedzený

neurčito a nezrozumiteľne, z jeho formulácie nevyplýva, k akému záväzku, koho, voči komu,

záložca pristupuje. Žalovaná poukázala na dohodu o pristúpení k záväzku z 13. januára 2005, v ktorej vystupovala na jednej strane ako veriteľka na strane druhej ako pristupujúci dlžníci

v 1/ D.B., 2/ P.P., B.. V oboch prípadoch tieto spoločnosti boli zastúpené opäť žalovanou ako

konateľkou, pričom dohoda bola uzavretá a podpísaná žalovanou aj v postavení samotnej

veriteľky. V čl. I záväzok č. 2 v zmluvách o zriadení záložného práva neurčitý a nejasný,

pretože z neho nevyplýva, na základe čoho a voči komu vznikol uvedený záväzok záložcu

žalobcu voči žalovanej. Žiadnym spôsobom z neho nevyplýva, že by sa malo uvedené

ustanovenie zmlúv dotýkať práve pohľadávky žalovanej ako veriteľky voči obchodnej

spoločnosti M. Preto návrh žalovanej na skúmanie účtovníctva obchodnej spoločnosti M., B.

nepovažoval za dôvodný, lebo presahuje rámec súdneho sporu. Aj pri záväzku č. 1 aj pri

záväzku č. 2 poukázal, že právne úkony boli uzatvárané vždy tou istou osobu M. bez toho,

aby druhý konateľ spoločnosti žalobcu mal vôbec o nich vedomosť. Za nezákonné odporujúce

dobrým mravom potom je aj uznanie dlhu z 13. januára 2005 spoločnosťou žalobcu ako aj

uznanie dlhu spoločnosťou M. z uvedeného dňa, v oboch prípadoch prostredníctvom svojej

konateľky M.. Pretože zmluvy o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam sú neplatné a aby

sa žalobca mohol domôcť výmazu záložných práv v katastri nehnuteľností, považoval za

dôvodný aj návrh v časti, že na uvedených nehnuteľnostiach záložné právo neviazne.

Námietkou žalovanej ohľadom miestnej nepríslušnosti konať o tejto časti návrhu ohľadom

zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti v k.ú. R., nepovažoval za dôvodnú, nakoľko tento určovací výrok sa vzťahuje k návrhu o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov a s prihliadnutím aj na

zásadu hospodárnosti konania nebolo možné ho vylúčiť na samostatné konanie a postúpiť

inému súdu. Za irelevantnú považoval aj námietku žalovanej domáhajúcej sa premlčania

nároku žalobcu, pretože v konaní bola posudzovaná neplatnosť právnych úkonov z hľadiska

absolútnej neplatnosti.

Vzhľadom na zložitosť prípadu rozhodol, že o trovách konania rozhodne  

až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.  

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala dovolanie pôvodne žalovaná M..

Dňa 28. februára 2012 podala návrh na zmenu účastníka konania na strane žalovaného podľa

§ 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v dôsledku postúpenia pohľadávok zabezpečených záložnými právami

na nehnuteľnostiach a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. februára 2012

(postupca Mgr. M. a postupník A., so sídlom v B.) Krajský súd v B. uznesením z 5. marca

2012 sp. zn. 14 Co 129/2011 pripustil, aby namiesto žalovanej M. nar. X., bytom P. ako

žalovaná v konaní vystupovala spoločnosť A., so sídlom L., IČO: X.X..

Krajský súd v Banskej Bystrici o podanom odvolaní rozsudkom z 15. mája 2012, sp. zn. 14 Co 129/2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil

s poukazom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením

a v podrobnostiach naň odkázal. Mal za to, že odvolacie dôvody žalovanej nie sú dané. Na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že v danom spore sa nepreukázala

jednoznačne existencia pôžičiek zo strany M. a preto nemohli platne vzniknúť ani záložné

zmluvy ako zabezpečovacie prostriedky. Zo skutočností zistených v konaní na

prvostupňovom súde a najmä zo znaleckého posudku Ing. P. bolo preukázané, že účtovníctvo

spoločnosti žalobcu, ktorého spoločníčkou v rozhodnom čase bola aj M. sa viedlo nekvalitne,

v rozpore so zásadami účtovníctva. Vedenie účtovníctva spoločnosti P.P. vykazovalo značné

nedostatky. M. existenciu tvrdených dôvodov uzavretia zmlúv o zriadení záložných práv

k nehnuteľnostiam a to existenciu jej pohľadávok (pôžičiek fyzickej osoby) riadne

nepreukázala a preto zostal dôvod uzavretia napadnutých zmlúv len v rovine nepreukázaného

tvrdenia. Dôkazná povinnosť bola na žalovanej, ktorá ani v priebehu odvolacieho konania

nepreukázala hodnoverný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu pohľadávok. Za vecne

správne považoval okresným súdom aj posúdenie záväzku č. 2 uvádzaného v zmluvách

o zriadení záložného práva a stotožnil sa so záverom o nedôvodnosti skúmania účtovníctva obchodnej spoločnosti M. pre vady identifikovania záväzku. Prvostupňový súd na základe

zhromaždeného dôkazného materiálu, hodnotenia jednotlivých dôkazov z hľadiska ich

hodnovernosti a pravdivosti, správne vo veci rozhodol, ak návrhu vyhovel a určil neplatnosť

zmlúv o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam, z dôvodu ich absolútnej neplatnosti.

Za neopodstatnenú považoval námietku týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti

Okresného súdu B. rozhodovať o určujúcom výroku vo vzťahu k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa v k.ú. R.. V danom spore základnou otázkou bolo posúdiť platnosť zmlúv

o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam a pretože nimi sa vlastníctvo neprevádza, nebolo

dôvodné otázku miestnej príslušnosti súdu posudzovať podľa § 88 ods. 1 písm. h/ O.s.p., lebo

predmet konania sa priamo nedotýkal vzniku, zmeny či zániku vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam. Na námietky týkajúce sa zaujatosti sudcu okresného súdu ako aj

prekvapivosť prvostupňového rozhodnutia odvolací súd neprihliadol, pretože odvolateľkou

boli tieto dôvody odvolania uplatnené až po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 204 ods.

1 O.s.p., § 205 ods. 3 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá prípustnosť

dovolania vyvodzovala z ust. § 237 O.s.p. a to s prihliadnutím k vadám uvedeným v § 237  

písm. f/ a g/ O.s.p. Ďalej poukazovala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil  

na odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu

zmenil a návrh zamietol.  

Žalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie považoval za dostatočne odôvodnené. Navrhol

dovolaciemu súdu dovolanie žalovanej odmietnuť a uplatnil si náhradu trov právneho

zastúpenia v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s,p.) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,  

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť

dovolania žalovaného z § 238 ods. 1. až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie dovolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 237

O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

Ustanovenie § 237 pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou

z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm. a/ až e/ O.s.p. a existencia procesnej vady tejto povahy ani nevyšla najavo.

Dovolací súd vzhľadom na námietku dovolateľky sa osobitne zameral na skúmanie,  

či v konaní došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorú vadu

dovolateľka bližšie nešpecifikovala.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a násl. Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá  

je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd postupoval v konaní

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok

priznáva. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť   sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci

výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211,  

§ 215 O.s.p.). Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačne, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

nebolo takouto vadou postihnuté.

Žalovaná namietala aj vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p., podľa ktorého

dovolanie nie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,  

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu  

nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo  

v jeho rozhodovaní o iných veciach.

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania

a rozhodovania veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať

čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti nemožno prehliadať, že rozhodnutia o vylúčení sudcu

podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania podľa rozvrhu práce

pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi

zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný

subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne

obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu a to buď k veci (kedy  

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia  

vo veci), alebo k účastníkom konania (vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý

osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti) a napokon

zástupcom k účastníkom konania (keď tento vzťah vykazuje znaky vzťahu predošlého).

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť pochybnosti o ich nezaujatosti sudcu, či konajúceho senátu v zmysle uvedeného  

§ 14 ods. 1 O.s.p. Z týchto uvedených dôvodov preto dovolací súd dospel k záveru,  

že námietka žalovanej o existencii procesnej vady konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. inak

v dovolaní bližšie nerozvedená, nie je opodstatnená.

Pokiaľ žalovaná namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd

poznamenáva, že ide síce o dovolacie dôvody avšak sami o sebe prípustnosť dovolania

nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp.  

že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť  

len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom  

jeho prípustnosti.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238

O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok odmietol

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Žalobcovi, ktorý mal úspech v dovolacom konaní by patrila náhrada týchto trov voči

neúspešnej žalovanej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142   ods. 1 O.s.p., avšak dovolací súd túto náhradu trov dovolacieho konania žalobcovi nepriznal,

pretože trovy súvisiace s odmenou jeho zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval

vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová