4Cdo/207/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletú L., narodenú X. mája XXXX, bývajúcu u matky a zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, dieťa matky C., bývajúcej v G., zastúpenú JUDr. Martinom Rohaľ Iľkivom, advokátom so sídlom v Bratislave, Timravina 9, a otca I., bývajúceho v M., T., zastúpeného spoločnosťou advocatius, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Palackého 12, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 12 P 194/2010, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2016 sp. zn. 20 CoP 45/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom (v poradí druhým) zo 4. júna 2015 č. k. 12 P 194/2010-1825 uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej L., nar. X. mája XXXX mesačne sumou 365,- eur od 4. mája 2008 do 31. augusta 2014 a od 1. septembra 2014 sumou 465,- eur mesačne, ktorú sumu je otec povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred; zročné výživné na maloletú Nataliu Mei za obdobie od 4. mája 2008 do 31. mája 2015 v sume 900,- eur uložil otcovi zaplatiť jednorazovo do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; otcovi uložil povinnosť prispievať na tvorbu úspor maloletej L. od 4. mája 2008 do 31. augusta 2011 sumou 150,- eur mesačne na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedený v P., vždy do 15. dňa v mesiaci vopred; dlžnú sumu tvorby úspor za obdobie od 4. mája 2008 do 31. augusta 2011 v sume 5 985,48 eur otcovi uložil povinnosť uhradiť na účet maloletej číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX vedený v P. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh matky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Po vykonanom dokazovaní zistil, že maloletá sa narodila z mimomanželského vzťahu, od jej narodenia matka sama zabezpečuje celú osobnú starostlivosť o maloletú a otec prispieva na výživu maloletej od jej narodenia mesačne sumou 366,- eur. Pri určení výšky výživného na maloletú vychádzal z príjmov rodičov dieťaťa, zohľadnil poberanie rodičovského príspevku a rodinných prídavkov matkou dieťaťa, zohľadnil odôvodnené potreby maloletej primerané jej veku, potrebám, školským a mimoškolským aktivitám a voľnočasovýmaktivitám, pričom za rozhodné obdobie pre určenie povinnosti otca považoval obdobie rokov 2008 až 2014. Uviedol, že maloletá je vo veku 7 rokov, od 1. septembra 2014 začala navštevovať základnú školu a tým sa jej odôvodnené potreby zvýšili. Vychádzal zo skutočnosti, že pri určení výšky výživného 465,- eur zo strany otca a matkou vynaloženej osobnej starostlivosti plus jej finančný podiel na výžive a výchove maloletej (aspoň 200,- eur mesačne zo strany matky) je predpoklad, že odôvodnené potreby maloletej a jej životný štandard budú zachované. Za obdobie od 4. mája 2008 do 31. augusta 2011 do odchodu otca na výsluhový dôchodok zaviazal otca prispievať maloletej na tvorbu úspor v mesačnej sume 150,- eur. Za čas od 4. mája 2008 do 31. augusta 2011 vznikol otcovi nedoplatok na výživnom v sume 900,- eur a dlžná suma tvorby úspor predstavuje sumu 5 985,48 eur, ktoré zaviazal otca zaplatiť jednorazovo. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. júna 2016 sp. zn. 20 CoP 45/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Skôr ako pristúpil k vecnému a právnemu prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie riešil otázku, či vo veci rozhodol zaujatý sudca. Vo veci zákonná sudkyňa JUDr. Ľubomíra Krchníková požiadala o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci s poukazom na to, že napriek tomu, že účastníkov konania osobne nepozná, cíti sa byť vo veci zaujatá. Krajský súd v Bratislave uznesením z 5. mája 2015 č. k. 8 NcC 28/2015 JUDr. Ľubomíru Krchníkovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci, keď mal za to, že neboli zistené žiadne také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu. Podaním z 22. mája 2015 matka vzniesla voči JUDr. Ľubomíre Krchníkovej námietku zaujatosti č. 2 spočívajúcu najmä v skutočnosti, že aj samotný zákonný sudca voči sebe podal v tejto veci námietku zaujatosti. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že obsah námietky č. 2 nebol spôsobilý vylúčiť zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci jednak z dôvodu, že neboli uvedené žiadne nové skutočnosti (po rozhodnutí nadriadeného súdu 5. mája 2015) len tie, s ktorými sa nadriadený súd už vyporiadal v uznesení z 5. mája 2015 č. k. 8 NcC 28/2015 a jednak sa týkali postupu sudcu v konaní, na ktoré tiež opakované, už bez ďalšieho nemožno prihliadať. Uzavrel, že ak za týchto rozhodujúcich právnych skutočností súd prvej inštancie v osobe JUDr. Ľubomíry Krchníkovej konal vo veci samej a rozhodol, konal a rozhodol v osobe zákonnej sudkyne. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, pretože bol vo výroku vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahoval (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). K odvolacej námietke matky, že súd prvej inštancie zrušil termín pojednávania stanovený na 4. júna 2015 odvolací súd uviedol, že pojednávanie konané 19. marca 2015 bolo odročené na 4. júna 2015 a v spise sa nenachádza úkon súdu, ktorým by neskôr zrušil termín pojednávania určený na 4. júna 2015 a mal byť určený nový termín na 2. júla 2015. Súd prvej inštancie správne potom konal a rozhodol na pojednávaní 4. júna 2015 bez prítomnosti matky a jej právneho zástupcu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie s tým, že: a) vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 420 písm. e/ C.s.p.), rozhodnutie odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.), b) odvolací súd sa závažne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že námietka č. 2 vychádzala z dvoch nových skutočností zásadného významu, ktoré neboli známe v čase vznesenia prvej námietky a to z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR začať voči sudkyni disciplinárne konanie a z nálezu Ústavného súdu SR vo veci I. ÚS 688/2014 zo 4. februára 2015, v ktorom bolo konštatované pochybenie sudkyne v konaní 12 P 194/2010. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

4. Otec vo svojom vyjadrení k dovolaniu matky uviedol, že súdy nižších inštancií ustálili výšku výživného na sumu 365,- eur mesačne, ktorá suma bola súdmi vypočítaná na základe matkou dokladovaných výdavkov (stravovanie, stravovanie v škole, školský klub, opatrovateľka, krúžkováčinnosť, ošatenie, obuv a pod.), pričom ako otec maloletej prispieva na jej výživu sumou 465,- eur mesačne, čo je viac ako súdmi ustálené výživné. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol rozhodnúť v prospech a v záujme maloletého dieťaťa s tým, že životná úroveň dieťaťa by mala byť na rovnakej úrovni ako má jeho rodič.

6. Od 1. júla 2016 sa konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých riadia ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku (C.m.p.). Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa neho sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 2 ods. 1 C.m.p.). To platí i pre konanie o dovolaní.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

10. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. V danom prípade matka prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje popri sebe z ustanovenia § 420 C.s.p. a (zároveň) aj z ustanovenia § 421 C.s.p.

16. Z doslovného znenia ustanovení C.s.p., ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 C.s.p. ako aj v zmysle § 421 C.s.p.

17. Najvyšší súd v rozhodnutí z 19. januára 2017 sp. zn. 8 Cdo 213/2016 skúmal prípustnosť dovolania podaného po 1. júli 2016, ktorú dovolateľ vyvodzoval súbežne z oboch uvedených ustanovení. Senát 8 C vo svojom rozhodnutí nevyjadril právny názor, podľa ktorého by bola nemožná takáto kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania; dovolanie odmietol s odôvodnením, že jeho prípustnosť nevyplýva ani z § 420 písm. f/ C.s.p., ani z § 421 ods. 1 C.s.p. Uvedený senát teda vychádzal z názoru, podľa ktorého dovolateľ môže vyvodzovať prípustnosť dovolania súbežne z týchto dvoch ustanovení.

18. V inej právnej veci senát 3 C najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k názoru, ktorý je odlišný od záverov senátu 8 C, a v zmysle ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania vylúčená. Senát 3 C preto podľa § 48 ods. 1 C.s.p. uznesením zo 6. marca 2017 sp. zn. 3 Cdo 8/2017 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“), pričom v uznesení o postúpení veci odôvodnil svoj odlišný právny názor.

19. Veľký senát, ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá C.s.p.), vo svojom rozhodnutí z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 dospel k záveru: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 C.s.p. a § 421 C.s.p. je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C.s.p. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ C.s.p., dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

20. Najvyšší súd v súlade s vyššie uvedenými závermi posudzoval prípustnosť dovolania matky iba z hľadiska ňou tvrdenej procesnej vady zmätočnosti (§ 420 C.s.p.); v rámci dovolacieho prieskumu teda nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že jej mimoriadny opravný prostriedok je prípustný tiež podľa § 421 C.s.p.

21. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu do 30. júna 2016 považovala za vady zmätočnosti najzávažnejšie procesné nesprávnosti, ktoré bez ďalšieho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (1 Cdo 345/2014, 2 Cdo 43/2012, 3 Cdo 98/2005, 4 Cdo 344/2014, 5 Cdo 101/2015, 6 Cdo 292/2013, 7 Cdo 500/2014, 8 ECdo 259/2014). Aj za účinnosti novej právnej úpravy je aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015).

22. Podľa presvedčenia matky je jej mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa § 420 písm. e/ C.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

23. Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky vychádzal najvyšší súd z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/1997).

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal v danom prípade z § 49 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na ich pomer k sporu, k účastníkom, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu súdu k stranám sporu alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Tomu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu k sporu alebo jeho osobného vzťahu k stranám sporu, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na spor a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k sporu je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia v spore. Môže ísť o prípady, v ktorých je sudca priamo zainteresovaný na výsledku sporu (napr. je stranou sporu), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako intervenient) alebo získal informácie o spore tzv. neprocesným spôsobom.

25. Nezávislosť, nestrannosť a odbornosť (kvalifikácia) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil Európsky súd pre ľudské práva aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k stranám sporu, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov - uplatňuje sa tu teória zdania nezaujatosti. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k sporu a k stranám sporu. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti alebo nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

26. Ako už bolo uvedené, matka vyvodzuje existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu (§ 49 ods. 1 C.s.p.) z toho, že: a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky začalo voči namietanej sudkyni disciplinárne konanie č. 34240/2015-151, b/ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze I. ÚS 688/2014 zo 4. februára 2015 konštatoval pochybenie sudkyne v konaní 12 P 194/2010, keď vyslovil záver: „Ignorovanie týchto princípov konajúcou sudkyňou malo za následok porušenie práva na fair proces“.

27. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba vprípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k sporu, stranám sporu alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Skutočnosti uvádzané matkou v námietke zaujatosti vznesenej proti menovanej sudkyni však v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňujú.

28. Dovolateľka tvrdí, že v prípade JUDr. Ľubomíry Krchníkovej existovali dôvody vylučujúce ju ako sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu dovolania vyplýva, že dôvody vylučujúce sudkyňu prvej inštancie vyvodzuje z toho, že podala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky a podnet Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho stíhania zákonnej sudkyne. Takáto námietka sa ale netýka takej okolnosti, ktorú zákon označuje za právne relevantnú podľa § 49 C.s.p. Možno uzavrieť, že ani v dovolacom konaní matka neuviedla žiadny zákonom uznaný dôvod zaujatosti spochybňujúci tak nezaujatosť menovanej sudkyne. V dovolaní vyslovené pochybnosti tak nemožno považovať za právne relevantné.

29. Najvyšší súd Slovenskej konštatuje, že dôvody, ktoré dovolateľka predostrela k problematike nestrannosti JUDr. Ľubomíre Krchníkovej, je potrebné vnímať len ako subjektívny pohľad dovolateľky. Skutočnosť, že JUDr. Ľubomíra Krchníková je vystavená disciplinárnemu stíhaniu, ešte sama osebe neznamená, že daná okolnosť môže signalizovať jej zaujatý pomer k prejednávanej veci alebo k účastníkom, t. j. nemôže ešte vyvolať pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne (porovnaj napr. aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2012 sp. zn. III. ÚS 92/2012). Opačné riešenie chápajúce ako dostatočný dôvod pre vylúčenie sudcu, resp. sudcov len samotné skutočnosti vyjadrujúce subjektívne hľadisko účastníka konania (napr. podanie podnetu na podanie návrhu na disciplinárne stíhanie, sťažnosti, trestného oznámenia na konajúceho sudcu, občianskoprávnej žaloby proti nemu) by nepochybne popieralo záver, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Odhliadnuc od toho, že v súdnej praxi by takéto riešenie viedlo k situáciám, že strana sporu by mohla rýdzo účelovo podávať napr. trestné oznámenie na konajúceho sudcu (sudcov), prípadne občianskoprávne žaloby a tak dosiahnuť jeho (ich) vylúčenie z prejednávania a rozhodovania sporu. Umožnilo by sa, aby týmto (obštrukčným) postupom strana sporu docielila, že danú vec prejedná a rozhodne iný sudca, ktorý podľa jej subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší“, príp. že sa oddiali rozhodnutie vo veci (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. augusta 2010 sp. zn. 2 Ndob 39/2010). So zreteľom na právnu úpravu vylúčenia sudcu v českom právnom poriadku (pôvodne spoločný Občiansky súdny poriadok - zák. č. 99/1963 Zb.), nie je od veci sa aspoň stručným odkazom zmieniť a upozorniť na obdobné prístupy a závery v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky (porovnaj napr. uznesenia: z 18. júla 2000 sp. zn. 5 Nd 245/2000, z 24. júna 2009 sp. zn. 4 Nd 126/2009, z 2. júla 2009 sp. zn. 4 Nd 165/2009) a Ústavného súdu Českej republiky (porovnaj napr. uznesenia: z 12. júna 2001 sp. zn. II. ÚS 317/99, z 11. novembra 2003 sp. zn. II. ÚS 107/03, z 1. júna 2006 sp. zn. IV. ÚS 67/06, z 12. septembra 2006 sp. zn. I. ÚS 67/06, z 15. januára 2008 sp. zn. IV. ÚS 2981/07, z 31. januára 2012 sp. zn. IV. ÚS 3911/11).

30. Sumarizujúc: subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti; na vylúčenie sudcu nemôžu preto stačiť pocity (subjektívne hľadisko) strany sporu, samotného zákonného sudcu a ani pocity námietku posudzujúcich sudcov nadriadeného súdu; názor na to, či u namietaného sudcu je daný dôvod vylúčenia, musí byť vždy jasne postavený na dôvode založenom na zákonných možnostiach, z ktorého vyplývajú pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu. Nie je síce treba na vylúčenie sudcu, aby bola preukázaná jeho zaujatosť, to však neznamená, že pre jeho vylúčenie postačia akékoľvek subjektívne pochybnosti či tvrdenia o jeho nezaujatosti. K takým pochybnostiam - ako už bolo vysvetlené - musí byť objektívny dôvod, ktorý je daný iba vtedy, ak sa zistí dostatočne intenzívny vzťah sudcu k sporu, k stranám sporu alebo ich zástupcom a charakter tohto vzťahu reálne (z objektívneho hľadiska) spochybňuje schopnosť sudcu nestranne a nezávisle o veci rozhodnúť. Žiadny takýto vzťah (a to aj po prieskume ostatného obsahu spisu) sa u namietanej sudkyne nezistil.

31. Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že Disciplinárny senát rozhodnutím z

19. januára 2017 sp. zn. 6 Ds 2/2015 JUDr. Ľubomíru Krchníkovú spod návrhu Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomáša Boreca na začatie disciplinárneho konania zo 14. apríla 2015 pre disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. l písm. a/ zákona o sudcoch a prísediacich, oslobodil, nakoľko skutok nie je disciplinárnym previnením.

32. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie matky je procesne neprípustné; vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ C.s.p.

33. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.).

34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.