Najvyšší súd  

4 Cdo 205/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného spoločnosťou A. s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej

koná Mgr. J. B., konateľ A.., proti povinnému L.   P., bývajúcemu v R., o vymoženie  

857,79 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.  

4 Er 347/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. júna

2011, sp. zn. 11 CoE 67/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnený 14. mája 2010 podal súdnemu   exekútorovi JUDr. V. S.   návrh  

na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 857,79 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie  

na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,

a.s., so sídlom v B., T. č. X, z   30. novembra 2009, sp. zn. B1208568, ktorým bola

žalovanému L. P. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi B., s.r.o. istinu   857,79 Eur

s príslušenstvom a trovy konania 239,51 Eur. Súdny exekútor požiadal Okresný súd

Topoľčany o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Topoľčany (exekučný súd) uznesením z 5. apríla 2011, č.k.  

4 Er 347/2010-22, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Vychádzal zo zistenia, že zmluva o úvere č. 9141720306 uzatvorená medzi

právnym predchodcom oprávneného a povinným 30. mája 2006 spolu s jej neoddeliteľnými

súčasťami [Obchodné podmienky pre úver, verzia 1/2006 (ďalej len „obchodné podmienky“)] je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), ktorá obsahuje

neprijateľnú podmienku, keď v bode 9.2 obchodných podmienok sa nachádza rozhodcovská

doložka, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných

podmienok (ZoÚ a OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient

prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich

s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní

pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov s tým, že

strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia a že toto rozhodnutie bude pre nich

konečné a záväzné, pričom miestom rozhodcovského konania je B. Na rozhodcovskú doložku

ako neprijateľnú podmienku preto podľa súdu bolo potrebné aplikovať § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je táto neprijateľná podmienka zároveň neplatná  

a na jej základe rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor medzi účastníkmi

a vydať exekučný titul, ktorý je v rozpore so zákonom, pretože zaväzuje povinného  

na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodcovský

rozsudok, ktorý je v tomto konaní exekučným titulom, nemôže byť podkladom pre vykonanie

exekúcie, preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“)

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a túto žiadosť

bolo potrebné z uvedených dôvodov zamietnuť.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie oprávneného uznesením   z 30. júna 2011, sp. zn. 11 CoE 67/2011, uznesenie exekučného súdu potvrdil (§ 219 ods. 1  

O.s.p.) s tým, že sa obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval a dodal, že exekučný súd je oprávnený  

ex offo v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie

exekučného konania, pričom jednou z nich je aj relevantný exekučný titul. Predložený

exekučný titul však nie je materiálne vykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka v ňom

uvedená je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od začiatku neplatná,

pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku

brániacu výkonu exekúcie. Exekučný súd preto postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pretože týmto postupom v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému

nevykonateľným rozhodcovským rozsudkom.    

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený. Navrhol, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie

exekučného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z § 237  

písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci  

sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a jeho

dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237;

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“

dovolateľ vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu z pohľadu obsahu zmluvy o úvere

(vrátane dojednaných všeobecných obchodných podmienok) a rozhodovať o neprijateľnosti

zmluvných dojednaní – najmä o neprijateľnosti (resp. neplatnosti) rozhodcovskej doložky. Rozhodnutie o nekalosti rozhodcovskej doložky súd rieši v rámci žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, čo povinný nevyužil. Na jeho preskúmanie súdom nebol podaný

osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup

súdov, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, považoval to, že mu bolo upreté

právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe vydania

právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

pretože nevyhnutým dôsledkom je zastavenie exekúcie. Nesprávne právne posúdenie veci

konajúcimi súdmi videl predovšetkým v posúdení otázky o existencie neprijateľnej

podmienky dojednanej v úverovej zmluve vo svetle právnej úpravy vyplývajúcej

z ustanovenia § 93b ods. 1, ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom  

do 30. novembra 2009, v závere o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, vo výklade

ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, a ozrejmoval význam ochrany práv spotrebiteľa   vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v zmysle

§ 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že  

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,  

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávneného je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., proti ktorým zákon

pripúšťa dovolanie. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na uvedené by dovolanie oprávneného mohlo byť procesne prípustné

(i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať,  

či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242

ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

§ 239 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(napr. R 117/1999, R 34/1995). Treba ale uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod

v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. pritom nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne aj došlo.  

K systému dovolacích dôvodom treba dodať, že existencia procesnej vady konania

v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)  

a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon

prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p.)

a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2  

O.s.p.).

V prejednávanom prípade procesná prípustnosť dovolania nie je založená v zmysle  

§ 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., preto dovolaciemu súdu nie je daná právna možnosť podrobiť

napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z hľadiska dôvodov uvedených v ustanovení

§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., tak ako to navrhuje dovolateľ.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávneného preto ani

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo bol v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.), či sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237  

písm. e/ O.s.p.), či sa účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

Dovolateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. d/ O.s.p. v podstate zakladá na tvrdení, že rozhodcovský rozsudok predstavuje

prekážku veci rozsúdenej (res iudicata) a preto exekučnému súdu v exekučnom konaní nie  

je dovolené poprieť jeho právoplatnosť a vykonateľnosť – a tak vstupovať do ukončeného

konania – hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) v takom prípade nejde

o námietku veci rozsúdenej (res iudicata, resp. litispendenciu), ale o námietku inú, ktorú

dovolateľ uvádza vo väzbe na prekročenie miery prieskumného oprávnenia exekučného súdu pri posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov výkonu exekúcie v rozhodnutí  

o (ne)vydaní poverenia na vykonanie exekúcie; v takom prípade môže ísť o inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na túto

by mohol dovolací súd vziať zreteľ len prípade prípustného dovolania, čo však nie je tento

prípad.  

Ustanovenie § 237 písm. d/ O.s.p. dopadá na prípady, v ktorých súd rozhodol napriek

tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo

prv začatého konania (§ 83 O.s.p.). Ak súd zistí, že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne

rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.).

Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide

o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť

predmetu konania, opierajúceho sa o rovnaké skutkové okolnosti.

Základom pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res

iudicata), alebo, či ide o prekážku začatého konania (litispendencia), je kolízia - stret súdnych

konaní alebo ich vecných výsledkov. Exekučné konanie z hľadiska jeho charakteru a zmyslu,

sa začleňuje medzi vykonávacie konania, v ktorom sa upokojujú oprávnenia priznané

individuálnymi aktmi aplikácie práva, a teda sa autoritatívne nerozhoduje o hmotných pávach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov. Z uvedeného exekučné konanie nie  

je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu, teda ani k   rozhodcovskému konaniu, v ktorom sa právo

ešte len nachádza (hľadá), t.j. ktorého účastníci za participácie zvolených rozhodcov

dobrovoľne na seba preberajú hmotné práva a povinnosti. Verifikáciou toho záveru je fakt, že

Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 3 pripúšťa existenciu tzv. prekážky litispendencie,

avšak len pokiaľ ide o neskôr začaté iné exekučné konanie. Obsah spisu, rovnako ani obsah

dovolania nedáva podklad k záverom, aby začatiu exekučného konania v tejto veci (vedenej

na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 4 Er 347/2010) predchádzalo iné exekučné

(vykonávacie) konanie začaté v tej istej veci – t.j. medzi oprávneným B., s.r.o., a povinným L.

P., o vymoženie 857,79 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na podklade exekučného titulu,

ktorým je rozhodcovský rozsudok z 30. novembra 2009, sp. zn. B1208568, vydaný Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Vzhľadom na uvedené nie je možné prisvedčiť dovolateľovi, že konanie je zaťažené

vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

V zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Občiansko-súdne konanie (základné ale

i vykonávacie) začína na návrh (§ 79 a § 80 O.s.p.), mimo prípadov konaní, ktoré súd začína

aj bez návrhu (§ 81 O.s.p.). Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. preto dopadá len na prípady,

kedy súd začal, prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný (žiadny) návrh  

na začatie konania. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky konania.

Exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou, jej vyjadrením je i to, že

exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku). Ak exekučné

konanie napriek tomu prebieha, je treba konanie v ktoromkoľvek jeho štádiu zastaviť (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku); v inom prípade trpí vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. e/  

O.s.p. O taký prípad ale v prejednávanej veci nejde. Predmetné exekučné konanie začalo  

11. apríla 2011, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnemu

exekútorovi JUDr. V. S.. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že predmetné

exekučné konanie netrpí vadou konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.

Dovolateľ existenciu procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. vidí

v tom, že súdy nesprávne rozhodli o zamietnutí jeho návrhu na vykonanie exekúcie, keď nad

rámec svojho zákonného zmocnenia v exekučnom konaní skúmali dohodu  

o rozhodcovskej doložke, čím porušili ustanovenia Exekučného poriadku (najmä § 44 ods. 2),

nesprávne aplikovali zákon č. 244/2002 Z.z. (§ 45) a Občiansky zákonník (§ 52 a § 53) a tak

nezachovali zákonom stanovenú procedúru prejednania veci v zmysle článku 2 Ústavy

Slovenskej republiky, čo založilo odňatie možnosti oprávneného konať pred súdom – reálne

sa domôcť výkonu rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávneného spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pri

posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov pre vykonanie exekúcie v štádiu rozhodovania o (ne)vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a v nadväznosti na to dospeli

podľa dovolateľa k nesprávnemu právnemu názoru, že dohoda o rozhodcovskej doložke,

zakladajúca právomoc vo veci konať rozhodcovskému súdu obsahuje pre povinného (tiež

spotrebiteľa) neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho považovali v tejto časti za neplatnú

dohodu o rozhodcovskej doložke, nadväzne rozhodcovské konanie a v ňom vydaný rozsudok

nepovažovali za exekučný titul.  

Uvedená časť výhrad dovolateľa voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu,

v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

(správnosť ktorého bola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto

činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci

ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237  

písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno iba odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie

rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,  

4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie

námietky napádajúce správnosť právneho záveru súdov boli prípadne aj opodstatnené (napr.

v tom, či dohoda o rozhodcovskej doložke obsahuje neprijateľnú podmienku v zmysle

Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a či je v súlade  

s § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách; či predmetná zmluva o úvere je zmluvou

spotrebiteľskou a ďalšie (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom

vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,

nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Z dovolania tiež vyplýva, že nesprávnym rozhodnutím (postupom) o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému v konečnom dôsledku

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo zakladá porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces za predpokladu, že pre takýto postup súdu (alebo jeho

rozhodnutie) neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Otázkami procesného postupu exekučného súdu podľa ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku pri posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov pre

vykonanie exekúcie v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, rovnako tak

oprávnenie exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. vyriešila súdna prax vo svojej judikatúre (R 46/2011 a R 47/2011) takto:  

„Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo  

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou

prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský

súd.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré  

je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný

preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona

č. 244/2002 Z.z.“.

Z uvedeného plynie záver, že exekučnému súdu nie je možné upierať oprávnenie

preskúmavať rozhodcovský rozsudok z vyššie uvedených hľadísk, a to aj pokiaľ ide

o platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) podľa hmotného práva, nevynímajúc od toho

neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách, pre ktoré sa tieto zmluvy

považujú za neplatné (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z uvedeného hľadiska dovolací

súd nezistil, že by procesným postupom súdu boli prekročené zákonné medze vychádzajúce  

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo z ustanovenia § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. Posúdenie toho, či súdy použitý predpis aplikovali správne alebo či z neho vyvodili správne právne závery, by prichádzalo z pohľadu dovolacieho súdu do úvahy  

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci

nešlo). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci

oprávnenému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Pokiaľ sa dovolateľ nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré súdy zamietli žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a v tejto súvislosti prípadne vidí porušenie jeho práv  

na súdnu ochranu a spravodlivý proces, dovolací súd k uvedenému poznamenáva, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu

možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony  

(I. ÚS 50/04).

Odôvodnenie rozhodnutia súdu (exekučného i odvolacieho) stručne a jasne objasňujú

skutkový a právny základ prejednávanej veci – zrozumiteľným a vysvetliteľným spôsobom

predostierajú úvahy a závery, pre ktoré bola žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnutá. Z aspektu arbitrárnosti, resp. dostatočnej zdôvodniteľnosti rozhodnutia,

nie je dôvod pochybovať o naplnení základného práva účastníka na súdnu ochranu  

a spravodlivý proces.  

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jeho

dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/

O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre

použitie ods. 2 tohto ustanovenia, keďže povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom   hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2012  

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková