Najvyšší súd
4 Cdo 199/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. arch. M. Z., zastúpeného JUDr. Helenou Hynkovou, advokátkou v Bratislave, Radničné námestie 7/B, proti žalovaným 1/ M., IČO : 22 676 210, P., zastúpenému JUDr. Ľubomírom Hnátom, advokátom v Bratislave, Guothova 20, 2/ J. M., zastúpenému opatrovníčkou Ľubicou Tichou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava IV, o zaplatenie 7 634,60 € s príslušenstvom,, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 9 C 393/1996, o dovolaní žalovaného 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2010, sp.zn. 2 Co 104/2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2010 sp.zn. 2 Cdo 104/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV (v poradí druhým) rozsudkom z 10. októbra 2006 č.k. 9 C 393/1996-164 uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 230 000 Sk (7 634,60 €) so 17,6% úrokom z omeškania od 24. septembra 1996 do zaplatenia a trovy konania 49 908 Sk (1 656,64 €) do troch dní. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 457, § 588 a § 737 Občianskeho zákonníka a odôvodnil ho tým, že kúpna zmluva uzavretá dňa 16. februára 1994 medzi žalobcom a žalovaným 2/ prostredníctvom žalovaného 1/, predmetom ktorej bola kúpa osobného motorového vozidla továrenskej značky Škoda Forman za kúpnu cenu 230 000 Sk, je absolútne neplatná, a preto je každý z účastníkov zmluvy povinný vrátiť druhému to, čo podľa nej dostal, t.j. žalovaní žalobcovi kúpnu cenu, ktorú zaplatil za kúpu vozidla. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného 1/ uznesením z 25. januára 2010 sp.zn. 2 Co 104/2008 jeho odvolanie odmietol. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že 4 Cdo 199/2010
napadnutý rozsudok bol právnemu zástupcovi žalovaného 1/ doručovaný podľa § 158 ods. 2 O.s.p. do vlastných rúk dňa 21. decembra 2006, ktorý pokus o doručenie bol však podľa vyznačenia poštového doručovateľa na uvedenej zásielke neúspešný, a preto mu bola zanechaná výzva o opakovanom doručení zásielky obsahujúcej napadnutý rozsudok. Opakované doručenie bolo vykonané dňa 22. decembra 2006 (piatok – bezúspešne), toho istého dňa bola zásielka uložená na pošte a nakoľko si právny zástupca žalovaného 1/ zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihol, za deň doručenia sa považuje posledný deň tejto lehoty, t.j. 27. december 2006 – streda (§ 47 ods. 2 O.s.p., účinný v čase doručovania). Dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto rozsudku začala plynúť zákonná 15-dňopvá lehota na podanie odvolania proti nemu, ktorá žalovanému 1/ márne uplynula dňom 11. januára 2007 (pracovný deň – štvrtok). Odvolanie podané právnym zástupcom žalovaného 1/ na pošte dňa 12. januára 2007 (piatok) je teda oneskoreným, po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania proti rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací súd toto odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odmietol. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalovaného 1/, ktorý v súvislosti s obstarávaním podkladov na posúdenie, či je v prejednávanej veci splnená podmienka „zdržiavania sa v mieste doručenia“, na výzvu súdu oznámil, že v čase doručovania rozsudku sa zdržiaval v USA, pravdepodobne v štáte Florida alebo Nevada, ktorú skutočnosť však nepreukázal, pričom je povinnosťou účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu preukázať splnenie podmienky „zdržiavania sa v mieste doručenia“, resp. opak. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z toho, že rozhodnutie o odmietnutí odvolania bolo vydané v konaní postihnutom, vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. S poukazom na ustanovenie § 47 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom v čase doručovania rozsudku) dovolanie odôvodnil tým, že v danom prípade nebol zachovaný zákonný postup, nakoľko jeho právny zástupca sa v mieste doručenia v čase doručovania uvedenej písomnosti nezdržiaval a na Slovensko sa vrátil až koncom decembra 2006, preto nedošlo k platnému doručeniu tejto písomnosti. Nemožno tak vychádzať z fikcie doručenia rozhodnutia uplynutím tretieho dňa od jeho uloženia a odvolanie žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ktoré bolo podané až po faktickom doručení zásielky bolo podané včas v zákonom stanovenej lehote. Preto pokiaľ odvolací súd jeho včas 4 Cdo 199/2010
podané odvolanie odmietol ako oneskorene podané, odňal mu tým svojim postupom možnosť konať pred súdom.
Žalobca ani žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania /§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád 4 Cdo 199/2010
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska§ 239 O.s.p. vylúčené. Dovolateľ namieta, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ako oneskorene podaného, hoci na tento postup nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 204 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom do 15. októbra 2010) ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 47 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že náhradné doručenie do vlastných rúk (pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje) predpokladá, že adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, a zanechanie dvoch upovedomení, z ktorých prvé upovedomenie je pokusom o ešte jedno osobné doručenie a druhé upovedomenie je oznámením o uložení zásielky. Oznámenie o ďalšom osobnom doručení musí obsahovať deň a hodinu opakovaného doručenia. Oznámenie o uložení zásielky obsahuje miesto, kde sa zásielka uložila (pošta alebo orgán 4 Cdo 199/2010
obce). Upovedomenia sa vykonajú vhodným spôsobom, ktorý predpokladá, že adresát sa môže k písomnosti dostať obvyklým spôsobom. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (fikcia doručenia).
Pri doručovaní súdu poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka, zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takom prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.
V preskúmavanej veci je z obsahu doručenky pripojenej na č.l. 170 spisu zrejmé, že obsahuje len údaje o tom, že neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie advokátovi žalovaného 1/ bol vykonaný 21. decembra 2006, opakované doručenie bolo vykonané 22. decembra 2006 a zásielka bola uložená na pošte 22. decembra 2006. Okolnosť, že právny zástupca žalovaného 1/ sa v mieste doručenia zdržoval, doručenka nepotvrdzuje (neosvedčuje),pretože žiaden takýto údaj na nej uvedený nie je (doručenka neobsahuje predtlač so slovami „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“).
Dovolateľ v dovolacom konaní zákonné doručenie prvostupňového rozsudku namietal, a preto bolo povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie tejto okolnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 247/2009, 5 Cdo 133/2009 a iné.
V jednom z uvedených rozhodnutí (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. februára 2010 sp.zn. 5 Cdo 247/2009) dovolací súd poukázal (mimo iného) na to, že 4 Cdo 199/2010
reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkom súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto aj všeobecný súd je povinný vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nestačí iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. Pokiaľ teda všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I ÚS 119/07).
Vychádzajúc s uvedeného, v danom prípade je zrejmé, že nebol zachovaný postup určený ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., len v prípade dodržania ktorého môže byť na pošte uložená zásielka považovaná za doručenú. Podľa tvrdenia právneho zástupcu žalovaného 1/, ktorému mala byť zásielka s prvostupňovým rozsudkom doručená do vlastných rúk, sa v mieste doručenia v čase doručenia uvedenej písomnosti nezdržoval, preto nedošlo k platnému doručeniu tejto písomnosti. Uvedenú skutočnosť oznamoval právny zástupca žalovaného 1/ na výzvu prvostupňového súdu, a to písomným podaním založeným na č.l. 197 spisu, v ktorom poukázal aj na konkrétnu možnosť súdu na overenie pravdivosti tohto jeho tvrdenia. Bez preukázania opaku, skutočnosť, že sa právny zástupca žalovaného 1/ v čase doručenia prvostupňového rozsudku nezdržoval v mieste doručenia možno vyvodiť aj z víz do USA s platnosťou do 21. mája 2007, ktorých fotokópiu pripojil k dovolaniu. Následne, s prihliadnutím na to, čo bolo uvedené už vyššie v odôvodnení tohto uznesenia, že nie je povinnosťou účastníka konania (jeho zástupcu) preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené, bez splnenia povinnosti súdu vykonať šetrenie na zistenie splnenia podmienky náhradného 4 Cdo 199/2010
doručenia, nemožno vychádzať z fikcie doručenia rozhodnutia uplynutím tretieho dňa od jeho uloženia a odvolanie žalovaného 1/ prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ktoré tento podal až po faktickom doručení zásielky (č.l. 172-173 spisu) včas, v zákonom stanovenej lehote, odmietnuť potom, ako oneskorene podané. Takýmto postupom, na ktorý, bez ďalšieho, nebol zákonný dôvod, odvolací súd odňal žalovanému 1/ možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1,2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2012
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová