Najvyšší súd

4 Cdo 198/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ R.   so sídlom v T., IČO: X., 2/ D., bývajúcej v T., obidve zastúpené JUDr. B., advokátkou v H., proti

žalovanému P., so sídlom v R., IČO: X., zastúpenému JUDr. M., advokátkou v B., o určenie

výšky nájmu a zaplatenie nájomného, vedenej na Okresnom súd Bánovce nad Bebravou

pod sp. zn. 3 C 88/2008, o dovolaní žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne zo 6. marca 2013 sp. zn. 17 Co 24/2012, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Bánovce nad Bebravou, v poradí prvým rozsudkom z 24. marca 2010, č.k.

3 C 88/2008-288, zamietol žalobu žalobcov v časti týkajúcej sa určenia výšky nájmu za 1m2

pozemkov parc. č. X. a parc. č. X., a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/

nájomné za obdobie od 28. októbra 2002 do 21. decembra 2008 vo výške 4.401,39 Eur,

žalobkyni 2/ nájomné za obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2008 vo výške  

2.961 Eur, všetko do troch dní, vo zvyšku návrh žalobcov 1/ a 2/ zamietol a návrh pôvodne  

aj žalobcov 3/ a 4/ zamietol v celom rozsahu (v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť

13. apríla. 2010) a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

  Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 28. februára 2011 sp. zn.

17 Co 126/2010, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, vyhovujúcej časti, zrušil a vec

v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

  Okresný súd Bánovce nad Bebravou, po doplnení dokazovania, v poradí druhým

rozsudkom z 26. októbra 2011, č.k. 3 C 88/2008-360, zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/  

(v zostávajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia nájomného – pozn. dovolacieho súdu)

a žalobkyniam uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, a to žalobkyňou

1/ vo výške 2.324,58 Eur a žalobkyňou 2/ vo výške 2.163,38 Eur, do troch dní. Vykonaným

dokazovaním dospel k záveru, že medzi právnymi predchodcami žalobkyne 1/, žalobkyňou 2/

a žalovanou boli uzatvorené zmluvy o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktoré

považoval za platné. Konštatoval, že nájom pozemkov bol platne dohodnutý  

do 31. decembra 2004, pričom od 1. januára 2004 vstúpil do účinnosti zákon č. 504/2003 Z.z.,

ktorý upravoval nájom pozemku na poľnohospodárske účely, ktorého ustanovenia (ako

špeciálnu úpravu k všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku) je potrebné

aplikovať na prejednávanú vec. Keďže v konaní nebolo účastníkmi spochybnené,  

že žalobkyne 1/ a 2/ poberajú naďalej za predmetný pozemok od žalovaného nájomné  

a neurobili žiaden úkon smerujúci k vypovedaniu tohto nájmu, ani nepožiadali rok pred

uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý o vrátenie prenajatého pozemku v súlade  

s § 12 zákona č. 504/2003 Z.z., nájomný vzťah trvá naďalej, pretože došlo k jeho obnoveniu

na určitý čas ex lege v súlade s § 8 cit. zákona (v danom prípade na dobu 7 rokov). Keďže v konaní bolo preukázané, že počas celého trvania nájmu žalovaný nájomné uhrádzal, návrh

na zaplatenie nájomného ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

§ 142 ods. 1 O.s.p. a úspechom v konaní.

  Na odvolanie žalobkýň Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 6. marca 2013 sp. zn.  

17 Co 24/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil s poukazom  

na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že súd prvého stupňa sa po predchádzajúcom

zrušení svojho rozhodnutia odvolacím súdom dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu,

vykonal vo veci ďalšie dokazovanie a po doplnenom dokazovaní vo veci samej správne

rozhodol a preto odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými aj právnymi

závermi prvostupňového súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia, osvojil si dôvody

napadnutého rozsudku vo veci samej v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p., na ktoré poukazuje.  

Na doplnenie správnosti a vzhľadom na námietky žalobkyňami uvádzanými v dôvodoch

odvolania uviedol, že prijatím zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku došlo k úprave práv a povinností vlastníkov,

pôvodných vlastníkov, užívateľov a nájomcov pôdy, ako aj k úprave pôsobnosti štátu pri

úprave vlastníckych a užívacích práv k pozemkom. V zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného pozemku

nedošlo k inej dohode, vznikol dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom, keď bol pozemok

podľa druhej časti zákona vydaný, medzi nimi nájomný vzťah. Iná dohoda medzi doterajším

užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného pozemku bola upravená v § 2  

ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého okrem vlastníkov majú právo užívať pôdu iné osoby  

len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom alebo na základe zmluvy uzavretej

s pozemkovým fondom, ak nie je zákonom ustanovené inak, alebo pri náhradných pozemkoch

pridelených fyzickej osobe do bezplatného náhradného užívania do vykonania pozemkových

úprav, na základe zmluvy s touto osobou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi

žalobkyňami a žalovaným nedošlo k vzniku nájomného vzťahu v zmysle ustanovenia § 22

ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ex lege, ale nájomný vzťah medzi nimi vznikol na základe

uzavretých nájomných zmlúv, podľa § 2 ods. 1 cit. zákona, v ktorých bola dohodnutá výška

nájomného. Žalobkyne preto majú právo na zaplatenie nájomného iba v zmluvne dohodnutej

výške, preto ich námietka, že vo veci mal súd zisťovať obvyklú cenu nájmu znaleckým

posudkom, nebola dôvodná. Pokiaľ sa jedná o ich ďalšiu námietku, že uzavreté nájomné

zmluvy sú absolútne neplatné, pretože v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z.   sa zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku uzatvára

písomnou formou, a preto v prípade družstva bol potrebný pre uzavretie takejto zmluvy

podpis dvoch členov predstavenstva žalovaného, ani táto námietka nebola opodstatnená.

Zákon č. 504/2003 Z.z., na ktorý sa žalobkyne odvolávajú, v čase uzavretia nájomných zmlúv

totiž nebol ešte prijatý (bol prijatý dňa 24.10.2003), a nadobudol účinnosť 1. januára 2004.

Predmetné nájomné zmluvy boli uzavreté podľa § 2 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý

nevyžadoval uzavretie nájomných zmlúv v písomnej forme. Písomnú formu pre takýto typ

zmluvy nevyžadoval ani Občiansky zákonník. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ sporné nájomné

zmluvy boli podpísané iba predsedom družstva žalovaného, táto skutočnosť sama osobe

nemôže viesť k záveru o absolútnej neplatnosti uvedených zmlúv pre nedodržanie písomnej

formy, ako tvrdili žalobkyne. Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal aj s otázkou zániku

daných nájomných zmlúv a dospel k správnemu záveru, že pokiaľ žalobkyne rok pred

uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzvali žalovaného na vrátenie

alebo prevzatie prenajatých pozemkov po skončení nájmu, nájomné zmluvy sa v zmysle

ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. (ktorý podľa prechodných ustanovení

upravuje aj právne vzťahy vzniknuté pre nadobudnutím účinnosti tohto zákona), obnovili  

ex lege na dobu pôvodne zmluvne dojednanú. Taktiež správne uzavrel, že pokiaľ

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný počas celej doby trvania tohto nájmu zmluvne dohodnuté nájomné žalobkyniam uhrádzal, je potrebné ich návrh ako nedôvodný

zamietnuť. Za dôvodné však odvolací súd považoval odvolanie žalobkýň do výroku o trovách

konania, v ktorej časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné. Preto rozsudok

prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu len do jeho potvrdzujúceho výroku, podali

včas dovolanie žalobkyne, navrhli ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., pretože rozsudkom

odvolacieho súdu bol zmenený (?) rozsudok súdu prvého stupňa. Namietali, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Dovolanie, ktorého podstatnú časť dovolateľky venovali skutkovým okolnostiam

prejednávanej veci, bolo v podstate doslovné zopakovanie dôvodov uvádzaných v odvolaní

podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa. Namietali, že súd nebral pri určení výšky

nájomného zreteľ na znalecký posudok vypracovaný znalcom v tomto konaní, všeobecnú

hodnotu nájmu za pozemky bolo potrebné stanoviť podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z.

o stanovení hodnoty majetku a podrobne zopakovali dôvody, pre ktoré považujú nájomné

zmluvy za neplatné. Žiadali priznať im náhradu trov dovolacieho konania.

  Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť ako neprípustné,

pretože smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu a prípustnosť dovolania

podľa § 241 ods. 2 O.s.p. nie je daná. Žiadal priznať mu náhradu trov dovolacieho konania  

vo výške 258,46 Eur.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný.

  Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže konanie o každom mimoriadnom opravnom

prostriedku má vždy znak výnimočnosti, rámec možného prieskumu obmedzuje zákon  

len na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom

prostriedku.

  V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,  

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť

dovolania žalobkýň v danom prípade nemožno vyvodiť z vyššie uvedených ustanovení, lebo

napadnutý rozsudok nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.),

dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)

a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania

v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

  So zreteľom na to by dovolanie žalobkýň mohlo byť procesne prípustné,  

len ak by napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237

O.s.p.“). O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť  

aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.

  Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.  

K námietke žalobkýň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť,  

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov  

je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň  

je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn.  

3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby podľa názoru dovolateliek išlo o nesprávne

právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto skutočnosť  

by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala  

by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho  

by posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval

alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej

veci nešlo). Keďže dovolanie žalobkýň nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

  Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkýň podľa  

§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

  Úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože trovy

súvisiace s odmenou jeho zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, nepovažoval za potrebné  

na účelné bránenie práva, lebo neobsahovali žiadne nové právne významné okolnosti (§ 142

ods. 1 v spojení § 243b ods. 5 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júna 2015

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová