4 Cdo 198/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S., IČO : x, zastúpenej Mgr. Petrom Luptákom, advokátom v Banskej Bystrici, Horná 51, proti odporkyni I.I., IČO : x, zastúpenej JUDr. Slávkou Gajdošovou, advokátkou v Bratislave, Zvolenská 22,
za účasti vedľajšej účastníčky na strane odporkyne B., IČO : x, o neúčinnosť právneho
úkonu, vedenej
na Okresnom súde Ž. pod sp.zn. 8 C 137/2001, o dovolaní navrhovateľky a odporkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Ž. z 21. októbra 2009, sp.zn. 7 Co 60/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ž. z 21. októbra 2009 sp.zn. 7 Co 60/09 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Ž.
na ďalšie konanie.
Dovolanie odporkyne o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ž. rozsudkom zo 6. októbra 2008 č.k. 8 C 137/2001-187 odmietol návrh,
ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, že právny úkon, ktorým B. (dlžník) vložila
nehnuteľnosti, parcelu č. x – zastavané plochy o výmere 207 m2, parcelu č. x – zastavané
plochy a nádvoria o výmere 3241 m2, parcelu č. x – zastavané plochy a nádvoria o výmere
188 m2, čerpaciu stanicu, súp. č. x postavenú na parc. č. x a umyváreň motorových vozidiel
súp. č. xpostavenú na parcele č. x, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v kat. úz. Ž. a sú
zapísané na LV č. X., ako nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti Ž.Č. (právnej
predchodkyne odporkyne), je voči nej právne neúčinný. Dospel k záveru, že žaloba
o odporovateľnosť právneho úkonu navrhovateľky, podaná v zmysle § 42a ods. 1 až 4
Občianskeho zákonníka, nie je dôvodná. Vykonaným dokazovaním zistil, že B. notárskymi 4 Cdo 198/2010
zápisnicami zo dňa 21. februára 2001 vytvorila štyri dcérske spoločnosti, medzi ktorými bola
pôvodne označená odporkyňa (Ž.Č.), pričom základné imanie týchto spoločností bolo
vytvorené nepeňažnými vkladmi spoločnosti B., ktoré tvorili pozemky a na nich stojace
stavby – čerpacie stanice. Základné imanie spoločnosti Ž.Č. tvoril nepeňažný vklad
pozostávajúci z nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Ž., zapísaných na LV č. X.. Dňa
28. augusta 2006 došlo k prevodu obchodného podielu spoločnosti Ž.Č. medzi spoločníkom
B. (prevodcom) a spoločnosťou I. (nadobúdateľom), na základe ktorej spoločnosť I. sa stala
jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti Ž.Č. (pôvodnej odporkyne). Dňa 21. mája 2007
rozhodnutím jediného spoločníka (spoločnosti I.) došlo k zlúčeniu spoločnosti Ž.Č. so
spoločnosťou I. (pôvodnej a súčasnej odporkyne). Navrhovateľka mala vo vzťahu
k obchodnej spoločnosti B. (dlžníkovi) pohľadávky vzniknuté v súvislosti s dodávkou
pohonných hmôt, na základe faktúr špecifikovaných v návrhu na začatie konania, na základe
ktorých zostatok dlhu ku dňu podania návrhu predstavoval 3 426 996,90 Sk (113 755,46 €).
Pohľadávka navrhovateľky (veriteľa) proti spoločnosti B. na peňažné plnenie nebola
priznaná, keďže spoločnosť B. (pôvodná odporkyňa 2/) bola dňom 29. septembra 2004
vymazaná z Obchodného registra na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 12.
mája 2004 č.k. 2 K 42/2003-78, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na
uvedenú spoločnosť pre nedostatok majetku. Z uvedeného dôvodu návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol, keďže navrhovateľka nepreukázala, že má voči právnej
predchodkyni odporkyne (zaniknutej spoločnosti B.) vymáhateľnú pohľadávku. Pod pojmom
vymáhateľná pohľadávka je možno považovať iba takú pohľadávku, ktorej sa veriteľ môže
domáhať v základnom sporovom konaní a ktorá je priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu.
V danom prípade tým, že dlžník v priebehu konania zanikol, predmetná pohľadávka
navrhovateľky, ako veriteľa vo vzťahu k tomuto dlžníkovi zostala sporná a jej priznania sa
v občianskom súdnom konaní už navrhovateľka domáhať nemôže. Nedobromyseľnosť
nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu nie je možné v konaní o odporovateľnosť
právneho úkonu predpokladať. Súd preto v tejto súvislosti nemohol preskúmavať
hmotnoprávne podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 42a
Občianskeho zákonníka z dôvodov, ktoré boli navrhovateľkou namietané. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporkyni trovy konania
(vzniknuté z titulu trov právneho zastúpenia) vo výške 24 227,50 Sk (804,21 €) a vedľajšej
účastníčke na strane odporkyne vo výške 8 327,50 Sk (276,42 €).
4 Cdo 198/2010
Krajský súd v Ž. na odvolanie navrhovateľky i odporkyne (odporkyňa podala
odvolanie len proti výroku o trovách konania) rozsudkom z 21. októbra 2009 sp.zn.
7 Co 60/2009 rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej) potvrdil. Vo výroku o trovách
konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporkyni a vedľajšej účastníčke
náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Odporkyni a vedľajšej účastníčke náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Pokiaľ ide
o rozhodnutie vo veci samej, v dôvodoch rozsudku poukázal na to, že prvostupňový súd svoje
stanovisko o zamietnutí návrhu navrhovateľky pre nenaplnenie podmienok uvedených v § 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka založil na právnom posúdení, že v danom prípade existuje
absencia vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľky ako veriteľa, keďže sa jedná
o pohľadávku, ktorá nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím v základnom sporovom
konaní. Za vymáhateľnú pohľadávku by bolo možné považovať iba pohľadávku priznanú
súdom, ktorá by nebola sporná. Hodnotiac výsledky dokazovania prvostupňovým súdom, ako
aj právne posúdenie veci, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka v danom prípade sa
nemohla s úspechom domáhať odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka, keďže v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa (§ 154 ods. 1
O.s.p.) absentuje existencia vymáhateľnej pohľadávky na strane veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi – B.. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.
decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001 a vychádzajúc z okolností
prejednávanej veci, odvolací súd zaujal názor, že za vymáhateľnú pohľadávku v zmysle
podmienok uvedených v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno považovať len
pohľadávku veriteľa, ktorú je možné v základnom (občianskoprávnom) konaní vymáhať, ale
možno ju charakterizovať aj ako takú pohľadávku, ktorá môže byť (reálne) v občianskom
súdnom konaní priznaná. V prejednávanej veci tieto podmienky nenastali, keď síce
pohľadávka navrhovateľky proti dlžníkovi B. bola vymáhaná v základnom konaní, ale
priznaná nebola, keďže dlžník v priebehu tohto základného konania, ako aj v priebehu
konania o odporovateľnosť právneho úkonu, zanikol. Odvolací súd sa stotožnil s právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam, pohľadávka
(dôvodnosť jej uplatnenia) medzi navrhovateľkou a odporkyňou je sporná, keďže do budúcna
už nemôže byť právoplatne súdom priznaná. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že v čase
vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O.s.p.) navrhovateľka nebola aktívne legitimovaná na
podanie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka z dôvodov v tomto zákonnom ustanovení vymenovaných (ods. 2 až 4 Cdo 198/2010
5), keďže v priebehu konania tým, že dlžník zanikol, zanikla aj existencia vymáhateľnej
pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej sa veriteľ domáhal určenia, že dlžníkov právny úkon je voči
nemu právne neúčinný. Zmenu prvostupňového rozsudku vo výroku o trovách konania
odôvodnil tým, že vychádzal z podmienok uvedených v § 150 ods. 1 O.s.p., keď prihliadal na
skutkové okolnosti, najmä, že v priebehu konania o odporovateľnosť právneho úkonu dlžník
zanikol, navrhovateľka ako veriteľ sa nemohla domáhať uspokojenia svojej pohľadávky na
peňažné plnenie v občianskom súdnom konaní, čo bolo posudzované aj vo vzťahu
k opodstatnenosti (úspešnosti) navrhovateľky, k jej uplatňovanému nároku o odporovateľnosť
právneho úkonu. Naviac, prihliadol na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o zložité
právne posúdenie veci, vo vzťahu ku ktorému krajský súd pripustil dovolanie, pre otázku
zásadného právneho významu. Z obdobných dôvodov nepriznal odporkyni a vedľajšej
účastníčke ani náhradu trov odvolacieho konania. Súčasne odvolací súd pripustil proti svojmu
rozsudku dovolanie, pričom za otázku zásadného právneho významu vymedzil posúdenie, či
sa môže veriteľ s úspechom domáhať odporovateľnosti právneho úkonu (že je v spore aktívne
legitimovaný) v zmysle podmienok uvedených v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (že je
daná existencia vymáhateľnej pohľadávky) aj v prípade, že jeho pohľadávka voči dlžníkovi,
ktorá objektívne by bola vymáhateľná v občianskom súdnom konaní, mu nemôže byť
právoplatne priznaná v takomto konaní z dôvodu zániku dlžníka - zamietnutím návrhu na
vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka. Sám odvolací súd pri riešení tejto
dovolacej otázky zaujal právny názor, že veriteľ (navrhovateľka) sa nemôže s úspechom
domáhať odporovateľnosti právneho úkonu, ak v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1
O.s.p.) nemá voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku v tom zmysle, že z dôvodu zániku
dlžníka pohľadávka už nemôže byť priznaná v základnom konaní.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania navrhovateľka aj
odporkyňa.
Navrhovateľka sa dovolaním domáhala zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia
svojmu návrhu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch dovolania
uviedla, že v čase podania žaloby o určenie odporovateľnosti právneho úkonu nepochybne
vymáhateľnú pohľadávku voči svojmu pôvodnému dlžníkovi mala a túto si aj na súde riadne
uplatnila, a nebyť nečinnosti súdu, táto pohľadávka by jej bola priznaná a mohla by byť
uspokojená z majetku pôvodného dlžníka, ktorý majetok pôvodný dlžník v tom čase
nepochybne mal. S poukazom na ustanovenie § 42a ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka 4 Cdo 198/2010
dovolateľka vyslovila názor, že vymáhateľná pohľadávka musí existovať v čase uskutočnenia
právneho úkonu podľa ods. 2 až 5, a nie v čase rozhodovania súdu o žalobe o určenie
odporovateľnosti právneho úkonu. Zdôraznila, že otázka, čo zodpovedá zákonnému pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“ je už vyriešená rozhodnutím R 44/2001. Preto v tejto súvislosti
prvostupňovému aj odvolaciemu súdu vytkla, že v rozpore s uvedeným rozhodnutím
najvyššieho súdu za vymáhateľnú pohľadávku označili len takú pohľadávku, ktorá môže byť
okrem splnenia kritérií uvedených v cit. rozhodnutí navyše aj reálne priznaná v občianskom
súdnom konaní. V závere dovolania (po predchádzajúcom zhrnutí skutkových okolností)
dovolateľka vyslovila presvedčenie, že za situácie, kedy v konaní bolo nepochybne
preukázané, že vymáhateľnú a reálnu („reálne v súdnom konaní priznateľnú“) pohľadávku
voči pôvodnému dlžníkovi v čase urobenia odporovaného právneho úkonu mala, táto
pohľadávka bola navrhovateľkou riadne uplatnená na súde, nikdy nebola ani čo do základu
ani do výšky spochybnená, dokonca v rámci procesu likvidácie bola čiastočne likvidátorom
dlžníka splnená, navyše keď pôvodný dlžník „bol z obchodného registra vymazaný za –
veľmi mierne povedané – veľmi neštandardných podmienok“, a keď navrhovateľka ako
subjekt domáhajúci sa odporovateľnosti právneho úkonu, postupoval v každom smere striktne
právnou cestou, a kedy je odporkyňa I. právnou nástupníčkou troch zo štyroch pôvodným
dlžníkom založených spoločností s ručením obmedzeným, existencia vymáhateľnej
pohľadávky, a teda aj aktívna legitimácia navrhovateľky na podanie odporovacej žaloby,
musia byť považované za dané.
Odporkyňa sa podaným dovolaním domáhala zmeny rozsudku odvolacieho súdu
v časti náhrady trov konania tak, aby navrhovateľka bola zaviazaná zaplatiť odporkyni trovy
prvostupňového i odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia
§ 238 ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Obom konajúcim súdom vytkla, že ich rozhodnutia v časti náhrady
trov konania sú v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho procesu, keď súd
vlastne v konečnom dôsledku priznal navrhovateľke za bezdôvodne a nezákonne podaný
návrh voči odporkyni viac, ako odporkyni, ktorá konala v súlade so zákonom a mala plný
úspech vo veci samej.
Vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky odporkyňa, ako aj vedľajšia účastníčka
na strane odporkyne, navrhli dovolanie zamietnuť a navrhovateľku zaviazať na náhradu trov
dovolacieho konania.
4 Cdo 198/2010
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu odporkyne toto navrhla ako neprípustné
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým (vo veci samej)
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, že je
dovolanie prípustné. Preto dovolanie navrhovateľky proti tomuto rozsudku podľa § 238 ods. 3
O.s.p. prípustné je.
Pokiaľ ide o dovolanie odporkyne (ako je zrejmé z obsahu spisu), toto smeruje iba
proti tým výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktoré procesnoprávne majú povahu uznesenia.
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho
súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď
uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1a 2 neplatia, ak ide
(mimo iných) o uznesenie o trovách konania. Preto, keď dovolanie odporkyne smeruje proti 4 Cdo 198/2010
rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výrokov o trovách konania, prípustnosť dovolania
z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach,
v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vady konania uvedené v § 237
O.s.p. však dovolateľka nenamietala a ani dovolacím súdom neboli zistené.
Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie
(rozhodnutie v napadnutej časti) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť,
že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny
poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné); samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je totiž v ustanoveniach občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Pokiaľ ide o navrhovateľku, jej dovolanie (ako už je vyššie v odôvodnení tohto
uznesenia uvedené) proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. prípustné je.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len v konkrétne vymedzenej
otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takomto prípade predmetom súdneho posudzovania 4 Cdo 198/2010
iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený
procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.)].
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd jeviazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. Inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.možno
odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či
odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či aho aj správne
interpretoval.
Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom
právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie), či veriteľ sa môže s úspechom
domáhať odporovateľnosti právneho úkonu ( že je v spore aktívne legitimovaný) v zmysle
podmienok uvedených v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (že je daná existencia
vymáhateľnej pohľadávky) aj v prípade, že jeho pohľadávka voči dlžníkovi, ktorá objektívne
by bola vymáhateľná v občianskom súdnom konaní, mu nemôže byť právoplatne priznaná
v takomto konaní z dôvodu zániku dlžníka – zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu
pre nedostatok majetku dlžníka.
Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby
súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak
je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už
bol uspokojený.
Účelom inštitútu odporovateľnosti je jednak preventívne pod hrozbou sankcie
odrádzať dlžníka od neoprávneného ukracovania možnosti uspokojenia veriteľaz dlžníkovho
majetku, jednak – a to najmä – zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi 4 Cdo 198/2010
úkonmi jeho dlžníka (fyzickej alebo právnickej osoby) v prípade, že k ukráteniu veriteľa
týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu (tzv.
odporovaný právny úkon) spočíva v tom, že, na rozdiel od neplatnosti právneho úkonu, ktorá
vzniká buď zo zákona, alebo tým, že sa neplatnosti dovolá oprávnený subject, ktorá
neplatnosť v oboch prípadoch pôsobí proti všetkým – odporovaný právny úkon (či už zmluva-
dohoda, či jednostranný právny úkon), ktorý je inak platným právnym úkonom, stráca
na základe právoplatného rozhodnutia súdu v stanovených prípadoch účinnosť iba a výhradne
voči veriteľovi (ide o tzv. relatívnu neúčinnosť). Platnosť odporovaného právneho úkonu
dlžníka voči tretím osobám tak zostáva naďalej zachovaná. Ustanovenie § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi domáhať sa na súde určenia (nejde však
o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.), že dlžníkove právne úkony, pokiaľ vedú
k ukráteniu jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi, a len voči nemu, právne
neúčinné. Pre úspešný odpor veriteľa stačí, ak bol dlžníkovým právnym úkonom (objektívne)
ukrátený pri uspokojovaní svojej vymáhateľnej pohľadávky. Odporovanými právnymi
úkonmi pritom môžu byť nielen scudzovacie právne úkony, ale aj každý právny úkon dlžníka,
ktorým objektívne dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej
pohľadávky (môže tak ísť napr. o kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu, výmennú zmluvu, prevzatie dlhu, postúpenie pohľadávky, odmietnutie dedičstva, odmietnutie daru, odpustenie
dlhu, úmyselné nevymáhanie dlhu spôsobujúce premlčanie nároku, prevzatie nevýhodného
ručiteľského záväzku, použitie časti majetku na vklad do základného imania obchodnej
spoločnosti a pod.). Ako už bolo uvedené, dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.
Hoci v právnej teórii i praxi nie je jednotný názor na to, aká pohľadávka veriteľa
zodpovedá zákonnému pojmu “vymáhateľná pohľadávka”, podľa názoru dovolacieho súdu
niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001). Ako je uvedené v citovanom
rozhodnutí najvyššieho súdu “Vymáhateľnú pohľadávku môžeme…charakterizovať ako
pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde…Na rozdiel od toho
je vykonateľnou taka pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi…teda svedčí
vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul”. Z uvedeného tak vyplýva, že
podmienkou uplatnenia odporovateľnosti teda nie je právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré je
vykonateľné.
4 Cdo 198/2010
Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosti právneho úkonu, táto
prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol ukrátený napadnutým právnym úkonom
za podpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku [pritom právny úkon dlžníka,
ktorým ukracuje možnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku, je odporovateľný nielen
vtedy, ak veriteľova pohľadávka bola vymáhateľnou (vo vyššie uvedenom význame) už
v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, ak bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka
voči dlžníkovi stala vymáhateľnou].
V danom prípade ide o osobitnú situáciu v tom, že veriteľ (navrhovateľka)
nepochybne mal voči dlžníkovi (B.) vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj voči dlžníkovi
v súdnom konaní uplatnil, táto mu však priznaná nebola z dôvodu, že v priebehu tohto
konania (a súčasne i konania o neúčinnosť právneho úkonu) došlo k zániku dlžníka,
zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka.
Podľa názoru dovolacieho súdu výklad a aplikácia práva – ustanovenia § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka – musí v prvom rade napĺňať jeho účel, ktorým, ako už bolo uvedené,
je najmä zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka v prípade, že k ukráteniu veriteľa týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde. Preto zrejme nie je
namieste, aby posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu bolo
prísne formálne viazané, nad rámec existencie pohľadávky veriteľa v už vymedzenom zmysle
vymáhateľnej pohľadávky, na splnenie ďalšej podmienky spočívajúcej v existencii
pohľadávky, ktorá môže byť (reálne) v občianskom súdnom konaní priznaná.
Tento záver podporuje aj argumentácia navrhovateľky v dovolaní, s ktorou sa najvyšší
súd stotožňuje a v ktorej poukázala na to, že ak v čase podania žaloby o určenie neúčinnosti
právneho úkonu mala vymáhateľnú pohľadávku voči existujúcemu dlžníkovi, túto si aj riadne
uplatnila na súde a len v dôsledku nekonania (nečinnosti) civilného súdu sa navrhovateľka
dostala do situácie, že dlžník po tom, ako urobil právny úkon ukracujúci navrhovateľku
na uspokojení jej pohľadávky z majetku dlžníka, bol ešte predtým, ako súd o žalobe
navrhovateľky meritórne rozhodol, vymazaný z obchodného registra, aktívna legitimácia
navrhovateľky v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu tým nie je dotknutá.
Pripustením opaku by podľa názoru dovolacieho súdu totiž znamenalo zlegalizovanie
postupu, ako sa vyhnúť riziku odporovateľnosti právneho úkonu tým, že by dlžník (ktorý je 4 Cdo 198/2010
právnickou osobou) použil svoj majetok na vklad do základného imania inej obchodnej
spoločnosti (iných obchodných spoločností), ponechal by si iba dlhy, a po zamietnutí návrhu
na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku sa nechal vymazať z obchodného registra.
Takýmto spôsobom by de facto došlo k popretiu účelu ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
Pokiaľ teda mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú
si aj v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní
priznaná len z dôvodu (medzitým neho) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu
na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu
legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. To potom znamená, že keď
v prejednávanej veci vymedzenú právnu otázku zásadného významu, pre ktorú pripustil proti
svojmu rozsudku dovolanie, odvolací súd vyriešil záporne, napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nakoľko v danom prípade dovolanie odporkyne podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté
vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V súvislosti s dovolaním navrhovateľky však dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
(vrátane výrokov o trovách konania ako súvisiacich výrokov) zrušil v zmysle ustanovenia
§ 243b ods. 1 O.s.p.z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2012
4 Cdo 198/2010
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová