4 Cdo 198/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S., IČO : x, zastúpenej Mgr. Petrom Luptákom, advokátom v Banskej Bystrici, Horná 51, proti odporkyni I.I., IČO : x, zastúpenej JUDr. Slávkou Gajdošovou, advokátkou v Bratislave, Zvolenská 22,

za účasti vedľajšej účastníčky na strane odporkyne B., IČO : x, o neúčinnosť právneho

úkonu, vedenej

na Okresnom súde Ž. pod sp.zn. 8 C 137/2001, o dovolaní navrhovateľky a odporkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Ž. z 21. októbra 2009, sp.zn. 7 Co 60/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ž. z 21. októbra 2009 sp.zn. 7 Co 60/09   z r u š u j e   a vec vracia Krajskému súdu v Ž.

na ďalšie konanie.

Dovolanie odporkyne   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ž. rozsudkom zo 6. októbra 2008 č.k. 8 C 137/2001-187 odmietol návrh,

ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, že právny úkon, ktorým B. (dlžník) vložila

nehnuteľnosti, parcelu č. x – zastavané plochy o výmere 207 m2, parcelu č. x – zastavané

plochy a nádvoria o výmere 3241 m2, parcelu č. x – zastavané plochy a nádvoria o výmere

188 m2, čerpaciu stanicu, súp. č. x postavenú na parc. č. x a umyváreň motorových vozidiel

súp. č. xpostavenú na parcele č. x, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v kat. úz. Ž. a sú

zapísané na LV č. X., ako nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti Ž.Č. (právnej

predchodkyne odporkyne), je voči nej právne neúčinný. Dospel k záveru, že žaloba

o odporovateľnosť právneho úkonu navrhovateľky, podaná v zmysle § 42a ods. 1 až 4

Občianskeho zákonníka, nie je dôvodná. Vykonaným dokazovaním zistil, že B. notárskymi   4 Cdo 198/2010

zápisnicami zo dňa 21. februára 2001 vytvorila štyri dcérske spoločnosti, medzi ktorými bola

pôvodne označená odporkyňa (Ž.Č.), pričom základné imanie týchto spoločností bolo

vytvorené nepeňažnými vkladmi spoločnosti B., ktoré tvorili pozemky a na nich stojace

stavby – čerpacie stanice. Základné imanie spoločnosti Ž.Č. tvoril nepeňažný vklad

pozostávajúci z nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Ž., zapísaných na LV č. X.. Dňa

28. augusta 2006 došlo k prevodu obchodného podielu spoločnosti Ž.Č. medzi spoločníkom

B. (prevodcom) a spoločnosťou I. (nadobúdateľom), na základe ktorej spoločnosť I. sa stala

jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti Ž.Č. (pôvodnej odporkyne). Dňa 21. mája 2007

rozhodnutím jediného spoločníka (spoločnosti I.) došlo k zlúčeniu spoločnosti Ž.Č. so

spoločnosťou I. (pôvodnej a súčasnej odporkyne). Navrhovateľka mala vo vzťahu

k obchodnej spoločnosti B. (dlžníkovi) pohľadávky vzniknuté v súvislosti s dodávkou

pohonných hmôt, na základe faktúr špecifikovaných v návrhu na začatie konania, na základe

ktorých zostatok dlhu ku dňu podania návrhu predstavoval 3 426 996,90 Sk (113 755,46 €).

Pohľadávka navrhovateľky (veriteľa) proti spoločnosti B. na peňažné plnenie nebola

priznaná, keďže spoločnosť B. (pôvodná odporkyňa 2/) bola dňom 29. septembra 2004

vymazaná z Obchodného registra na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 12.

mája 2004 č.k. 2 K 42/2003-78, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na

uvedenú spoločnosť pre nedostatok majetku. Z uvedeného dôvodu návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol, keďže navrhovateľka nepreukázala, že má voči právnej

predchodkyni odporkyne (zaniknutej spoločnosti B.) vymáhateľnú pohľadávku. Pod pojmom

vymáhateľná pohľadávka je možno považovať iba takú pohľadávku, ktorej sa veriteľ môže

domáhať v základnom sporovom konaní a ktorá je priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu.

V danom prípade tým, že dlžník v priebehu konania zanikol, predmetná pohľadávka

navrhovateľky, ako veriteľa vo vzťahu k tomuto dlžníkovi zostala sporná a jej priznania sa

v občianskom súdnom konaní už navrhovateľka domáhať nemôže. Nedobromyseľnosť

nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu nie je možné v konaní o odporovateľnosť

právneho úkonu predpokladať. Súd preto v tejto súvislosti nemohol preskúmavať

hmotnoprávne podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 42a

Občianskeho zákonníka z dôvodov, ktoré boli navrhovateľkou namietané. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporkyni trovy konania

(vzniknuté z titulu trov právneho zastúpenia) vo výške 24 227,50 Sk (804,21 €) a vedľajšej

účastníčke na strane odporkyne vo výške 8 327,50 Sk (276,42 €).

  4 Cdo 198/2010

Krajský súd v Ž. na odvolanie navrhovateľky i odporkyne (odporkyňa podala

odvolanie len proti výroku o trovách konania) rozsudkom z 21. októbra 2009 sp.zn.

7 Co 60/2009 rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej) potvrdil. Vo výroku o trovách

konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporkyni a vedľajšej účastníčke

náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Odporkyni a vedľajšej účastníčke náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal. Proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Pokiaľ ide

o rozhodnutie vo veci samej, v dôvodoch rozsudku poukázal na to, že prvostupňový súd svoje

stanovisko o zamietnutí návrhu navrhovateľky pre nenaplnenie podmienok uvedených v § 42a

ods. 1 Občianskeho zákonníka založil na právnom posúdení, že v danom prípade existuje

absencia vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľky ako veriteľa, keďže sa jedná

o pohľadávku, ktorá nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím v základnom sporovom

konaní. Za vymáhateľnú pohľadávku by bolo možné považovať iba pohľadávku priznanú

súdom, ktorá by nebola sporná. Hodnotiac výsledky dokazovania prvostupňovým súdom, ako

aj právne posúdenie veci, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka v danom prípade sa

nemohla s úspechom domáhať odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a ods. 1

Občianskeho zákonníka, keďže v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa (§ 154 ods. 1

O.s.p.) absentuje existencia vymáhateľnej pohľadávky na strane veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi – B.. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.

decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001 a vychádzajúc z okolností

prejednávanej veci, odvolací súd zaujal názor, že za vymáhateľnú pohľadávku v zmysle

podmienok uvedených v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno považovať len

pohľadávku veriteľa, ktorú je možné v základnom (občianskoprávnom) konaní vymáhať, ale

možno ju charakterizovať aj ako takú pohľadávku, ktorá môže byť (reálne) v občianskom

súdnom konaní priznaná. V prejednávanej veci tieto podmienky nenastali, keď síce

pohľadávka navrhovateľky proti dlžníkovi B. bola vymáhaná v základnom konaní, ale

priznaná nebola, keďže dlžník v priebehu tohto základného konania, ako aj v priebehu

konania o odporovateľnosť právneho úkonu, zanikol. Odvolací súd sa stotožnil s právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam, pohľadávka

(dôvodnosť jej uplatnenia) medzi navrhovateľkou a odporkyňou je sporná, keďže do budúcna

už nemôže byť právoplatne súdom priznaná. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že v čase

vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O.s.p.) navrhovateľka nebola aktívne legitimovaná na

podanie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 42a ods. 1

Občianskeho zákonníka z dôvodov v tomto zákonnom ustanovení vymenovaných (ods. 2 až   4 Cdo 198/2010

5), keďže v priebehu konania tým, že dlžník zanikol, zanikla aj existencia vymáhateľnej

pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej sa veriteľ domáhal určenia, že dlžníkov právny úkon je voči

nemu právne neúčinný. Zmenu prvostupňového rozsudku vo výroku o trovách konania

odôvodnil tým, že vychádzal z podmienok uvedených v § 150 ods. 1 O.s.p., keď prihliadal na

skutkové okolnosti, najmä, že v priebehu konania o odporovateľnosť právneho úkonu dlžník

zanikol, navrhovateľka ako veriteľ sa nemohla domáhať uspokojenia svojej pohľadávky na

peňažné plnenie v občianskom súdnom konaní, čo bolo posudzované aj vo vzťahu

k opodstatnenosti (úspešnosti) navrhovateľky, k jej uplatňovanému nároku o odporovateľnosť

právneho úkonu. Naviac, prihliadol na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o zložité

právne posúdenie veci, vo vzťahu ku ktorému krajský súd pripustil dovolanie, pre otázku

zásadného právneho významu. Z obdobných dôvodov nepriznal odporkyni a vedľajšej

účastníčke ani náhradu trov odvolacieho konania. Súčasne odvolací súd pripustil proti svojmu

rozsudku dovolanie, pričom za otázku zásadného právneho významu vymedzil posúdenie, či

sa môže veriteľ s úspechom domáhať odporovateľnosti právneho úkonu (že je v spore aktívne

legitimovaný) v zmysle podmienok uvedených v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (že je

daná existencia vymáhateľnej pohľadávky) aj v prípade, že jeho pohľadávka voči dlžníkovi,

ktorá objektívne by bola vymáhateľná v občianskom súdnom konaní, mu nemôže byť

právoplatne priznaná v takomto konaní z dôvodu zániku dlžníka -   zamietnutím návrhu na

vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka. Sám odvolací súd pri riešení tejto

dovolacej otázky zaujal právny názor, že veriteľ (navrhovateľka) sa nemôže s úspechom

domáhať odporovateľnosti právneho úkonu, ak v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1

O.s.p.) nemá voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku v tom zmysle, že z dôvodu zániku

dlžníka pohľadávka už nemôže byť priznaná v základnom konaní.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania navrhovateľka aj

odporkyňa.

Navrhovateľka sa dovolaním domáhala zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia

svojmu návrhu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch dovolania

uviedla, že v čase podania žaloby o určenie odporovateľnosti právneho úkonu nepochybne

vymáhateľnú pohľadávku voči svojmu pôvodnému dlžníkovi mala a túto si aj na súde riadne

uplatnila, a nebyť nečinnosti súdu, táto pohľadávka by jej bola priznaná a mohla by byť

uspokojená z majetku pôvodného dlžníka, ktorý majetok pôvodný dlžník v tom čase

nepochybne mal. S poukazom na ustanovenie § 42a ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka   4 Cdo 198/2010

dovolateľka vyslovila názor, že vymáhateľná pohľadávka musí existovať v čase uskutočnenia

právneho úkonu podľa ods. 2 až 5, a nie v čase rozhodovania súdu o žalobe o určenie

odporovateľnosti právneho úkonu. Zdôraznila, že otázka, čo zodpovedá zákonnému pojmu

„vymáhateľná pohľadávka“ je už vyriešená rozhodnutím R 44/2001. Preto v tejto súvislosti

prvostupňovému aj odvolaciemu súdu vytkla, že v rozpore s uvedeným rozhodnutím

najvyššieho súdu za vymáhateľnú pohľadávku označili len takú pohľadávku, ktorá môže byť

okrem splnenia kritérií uvedených v cit. rozhodnutí navyše aj reálne priznaná v občianskom

súdnom konaní. V závere dovolania (po predchádzajúcom zhrnutí skutkových okolností)

dovolateľka vyslovila presvedčenie, že za situácie, kedy v konaní bolo nepochybne

preukázané, že vymáhateľnú a reálnu („reálne v súdnom konaní priznateľnú“) pohľadávku

voči pôvodnému dlžníkovi v čase urobenia odporovaného právneho úkonu mala, táto

pohľadávka bola navrhovateľkou riadne uplatnená na súde, nikdy nebola ani čo do základu

ani do výšky spochybnená, dokonca v rámci procesu likvidácie bola čiastočne likvidátorom

dlžníka splnená, navyše keď pôvodný dlžník „bol z obchodného registra vymazaný za –

veľmi mierne povedané – veľmi neštandardných podmienok“, a keď navrhovateľka ako

subjekt domáhajúci sa odporovateľnosti právneho úkonu, postupoval v každom smere striktne

právnou cestou, a kedy je odporkyňa I. právnou nástupníčkou troch zo štyroch pôvodným

dlžníkom založených spoločností s ručením obmedzeným, existencia vymáhateľnej

pohľadávky, a teda aj aktívna legitimácia navrhovateľky na podanie odporovacej žaloby,

musia byť považované za dané.

Odporkyňa sa podaným dovolaním domáhala zmeny rozsudku odvolacieho súdu

v časti náhrady trov konania tak, aby navrhovateľka bola zaviazaná zaplatiť odporkyni trovy

prvostupňového i odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia

§ 238 ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Obom konajúcim súdom vytkla, že ich rozhodnutia v časti náhrady

trov konania sú v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho procesu, keď súd

vlastne v konečnom dôsledku priznal navrhovateľke za bezdôvodne a nezákonne podaný

návrh voči odporkyni viac, ako odporkyni, ktorá konala v súlade so zákonom a mala plný

úspech vo veci samej.

Vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky odporkyňa, ako aj vedľajšia účastníčka

na strane odporkyne, navrhli dovolanie zamietnuť a navrhovateľku zaviazať na náhradu trov

dovolacieho konania.

  4 Cdo 198/2010

Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu odporkyne toto navrhla ako neprípustné

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým (vo veci samej)

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, že je

dovolanie prípustné. Preto dovolanie navrhovateľky proti tomuto rozsudku podľa § 238 ods. 3

O.s.p. prípustné je.

Pokiaľ ide o dovolanie odporkyne (ako je zrejmé z obsahu spisu), toto smeruje iba

proti tým výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktoré procesnoprávne majú povahu uznesenia.

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho

súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie

stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď

uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

V zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1a 2 neplatia, ak ide

(mimo iných) o uznesenie o trovách konania. Preto, keď dovolanie odporkyne smeruje proti   4 Cdo 198/2010

rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výrokov o trovách konania, prípustnosť dovolania

z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť

dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach,

v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vady konania uvedené v § 237

O.s.p. však dovolateľka nenamietala a ani dovolacím súdom neboli zistené.

Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie

(rozhodnutie v napadnutej časti) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť,

že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny

poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné); samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je totiž v ustanoveniach občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Pokiaľ ide o navrhovateľku, jej dovolanie (ako už je vyššie v odôvodnení tohto

uznesenia uvedené) proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 238

ods. 3 O.s.p. prípustné je.

V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len v konkrétne vymedzenej

otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takomto prípade predmetom súdneho posudzovania   4 Cdo 198/2010

iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený

procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.)].

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd jeviazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. Inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.možno

odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho

súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či

odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či aho aj správne

interpretoval.

Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom

právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie), či veriteľ sa môže s úspechom

domáhať odporovateľnosti právneho úkonu ( že je v spore aktívne legitimovaný) v zmysle

podmienok uvedených v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (že je daná existencia

vymáhateľnej pohľadávky) aj v prípade, že jeho pohľadávka voči dlžníkovi, ktorá objektívne

by bola vymáhateľná v občianskom súdnom konaní, mu nemôže byť právoplatne priznaná

v takomto konaní z dôvodu zániku dlžníka – zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu

pre nedostatok majetku dlžníka.

Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby

súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak

je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už

bol uspokojený.

Účelom inštitútu odporovateľnosti je jednak preventívne pod hrozbou sankcie

odrádzať dlžníka od neoprávneného ukracovania možnosti uspokojenia veriteľaz dlžníkovho

majetku, jednak – a to najmä – zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi   4 Cdo 198/2010

úkonmi jeho dlžníka (fyzickej alebo právnickej osoby) v prípade, že k ukráteniu veriteľa

týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu (tzv.

odporovaný právny úkon) spočíva v tom, že, na rozdiel od neplatnosti právneho úkonu, ktorá

vzniká buď zo zákona, alebo tým, že sa neplatnosti dovolá oprávnený subject, ktorá

neplatnosť v oboch prípadoch pôsobí proti všetkým – odporovaný právny úkon (či už zmluva-

dohoda, či jednostranný právny úkon), ktorý je inak platným právnym úkonom, stráca

na základe právoplatného rozhodnutia súdu v stanovených prípadoch účinnosť iba a výhradne

voči veriteľovi (ide o tzv. relatívnu neúčinnosť). Platnosť odporovaného právneho úkonu

dlžníka voči tretím osobám tak zostáva naďalej zachovaná. Ustanovenie § 42a ods. 1

Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi domáhať sa na súde určenia (nejde však

o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.), že dlžníkove právne úkony, pokiaľ vedú

k ukráteniu jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi, a len voči nemu, právne

neúčinné. Pre úspešný odpor veriteľa stačí, ak bol dlžníkovým právnym úkonom (objektívne)

ukrátený pri uspokojovaní svojej vymáhateľnej pohľadávky. Odporovanými právnymi

úkonmi pritom môžu byť nielen scudzovacie právne úkony, ale aj každý právny úkon dlžníka,

ktorým objektívne dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľovej   vymáhateľnej

pohľadávky (môže tak ísť napr. o kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu, výmennú zmluvu, prevzatie dlhu, postúpenie pohľadávky, odmietnutie dedičstva, odmietnutie daru, odpustenie

dlhu, úmyselné nevymáhanie dlhu spôsobujúce premlčanie nároku, prevzatie nevýhodného

ručiteľského záväzku, použitie časti majetku na vklad do základného imania obchodnej

spoločnosti a pod.). Ako už bolo uvedené, dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.

Hoci v právnej teórii i praxi nie je jednotný názor na to, aká pohľadávka veriteľa

zodpovedá zákonnému pojmu “vymáhateľná pohľadávka”, podľa názoru dovolacieho súdu

niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001). Ako je uvedené v citovanom

rozhodnutí najvyššieho súdu “Vymáhateľnú pohľadávku môžeme…charakterizovať ako

pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde…Na rozdiel od toho

je vykonateľnou taka pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi…teda svedčí

vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul”. Z uvedeného tak vyplýva, že

podmienkou uplatnenia odporovateľnosti teda nie je právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré je

vykonateľné.

  4 Cdo 198/2010

Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosti právneho úkonu, táto

prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol ukrátený napadnutým právnym úkonom

za podpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku [pritom právny úkon dlžníka,

ktorým ukracuje možnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku, je odporovateľný nielen

vtedy, ak veriteľova pohľadávka bola vymáhateľnou (vo vyššie uvedenom význame) už

v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, ak bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka

voči dlžníkovi stala vymáhateľnou].

V danom prípade ide o osobitnú situáciu v tom, že veriteľ (navrhovateľka)

nepochybne mal voči dlžníkovi (B.) vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj voči dlžníkovi

v súdnom konaní uplatnil, táto mu však priznaná nebola z dôvodu, že v priebehu tohto

konania (a súčasne i konania o neúčinnosť právneho úkonu) došlo k zániku dlžníka,

zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka.

Podľa názoru dovolacieho súdu výklad a aplikácia práva – ustanovenia § 42a ods. 1

Občianskeho zákonníka – musí v prvom rade napĺňať jeho účel, ktorým, ako už bolo uvedené,

je najmä zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka v prípade, že k ukráteniu veriteľa týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde. Preto zrejme nie je

namieste, aby posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu bolo

prísne formálne viazané, nad rámec existencie pohľadávky veriteľa v už vymedzenom zmysle

vymáhateľnej pohľadávky, na splnenie ďalšej podmienky spočívajúcej v existencii

pohľadávky, ktorá môže byť (reálne) v občianskom súdnom konaní priznaná.

Tento záver podporuje aj argumentácia navrhovateľky v dovolaní, s ktorou sa najvyšší

súd stotožňuje a v ktorej poukázala na to, že ak v čase podania žaloby o určenie neúčinnosti

právneho úkonu mala vymáhateľnú pohľadávku voči existujúcemu dlžníkovi, túto si aj riadne

uplatnila na súde a len v dôsledku nekonania (nečinnosti) civilného súdu sa navrhovateľka

dostala do situácie, že dlžník po tom, ako urobil právny úkon ukracujúci navrhovateľku

na uspokojení jej pohľadávky z majetku dlžníka, bol ešte predtým, ako súd o žalobe

navrhovateľky meritórne rozhodol, vymazaný z obchodného registra, aktívna legitimácia

navrhovateľky v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu tým nie je dotknutá.

Pripustením opaku by podľa názoru dovolacieho súdu totiž znamenalo zlegalizovanie

postupu, ako sa vyhnúť riziku odporovateľnosti právneho úkonu tým, že by dlžník (ktorý je   4 Cdo 198/2010

právnickou osobou) použil svoj majetok na vklad do základného imania inej obchodnej

spoločnosti (iných obchodných spoločností), ponechal by si iba dlhy, a po zamietnutí návrhu

na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku sa nechal vymazať z obchodného registra.

Takýmto spôsobom by de facto došlo k popretiu účelu ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Pokiaľ teda mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú

si aj v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní

priznaná len z dôvodu (medzitým neho) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu

na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu

legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. To potom znamená, že keď

v prejednávanej veci vymedzenú právnu otázku zásadného významu, pre ktorú pripustil proti

svojmu rozsudku dovolanie, odvolací súd vyriešil záporne, napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Nakoľko v danom prípade dovolanie odporkyne podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté

vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V súvislosti s dovolaním navrhovateľky však dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

(vrátane výrokov o trovách konania ako súvisiacich výrokov) zrušil v zmysle ustanovenia

§ 243b ods. 1 O.s.p.z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2012

  4 Cdo 198/2010

  JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová