Najvyšší súd
4 Cdo 194/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ H. K., bývajúcej v K., 2/ J. K., bývajúceho v K., obaja zastúpení JUDr. Vojtechom Zuzákom, advokátom v Galante, Mierové námestie č. 4, proti žalovaným 1/ K. M., bývajúcej v G., 2/ M. C., bývajúcej v K., 3/ E. A., bývajúcej v Ž., 4/ L. K., bývajúcemu v D., 5/ J. K., bývajúcemu v A., všetci zastúpení
JUDr. Petrom Mihaldom, advokátom v Bratislave, Gogoľova č. 18, 6/ medzičasom
plnoletému M. H., bývajúcemu v S., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, vedenej
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15 C 373/2007, o dovolaní žalobcov proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 12. apríla 2011 sp. zn. 9 CoD 54/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 12. apríla 2011
sp. zn. 9 CoD 54/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta v poradí druhým rozsudkom zo 6. apríla 2010 č.k.
15 C 373/2007-225 určil, že dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení spísanej
vo forme notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Otta Szabu N 366/00, Nz 365/00
zo 4. augusta 2000, ktorou poručiteľ J. K. st. vydedil svojho syna J. K. ml. (ktorý medzičasom zomrel X. – pozn. dovolacieho súdu) ako aj jeho potomkov, nie sú dané a žalovaným 1/ až 5/
uložil spoločne zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v sume 957,39 Eur. Na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dôvody vydedenia nie sú v listine o vydedení
dostatočne konkretizované z hľadiska časového ani skutkového pokiaľ išlo o dôvody
fyzického napadnutia, týrania, psychického terorizovania, neprejavovania skutočného záujmu
a neposkytnutia potrebnej pomoci. Konkretizácia musí spočívať v popísaní foriem
psychického a fyzického týrania s presným uvedením, kedy k týmto skutočnostiam došlo, resp. v akom časovom období sa odohrali. Vykonaným dokazovaním sa nepodarilo dokázať
kedy dochádzalo k týmto konaniam a absenciu konkretizácie nie je možné nahradiť
dokazovaním. Pokiaľ išlo o posledný dôvod vydedenia, že poručiteľ musel spolu s manželkou
opustiť rodinný dom a ísť bývať do domova dôchodcov, tento dôvod nepovažoval za
preukázaný, pretože poručiteľ už v roku 1994 mal úmysel rodinný dom predať. Preukázanie
príčinnej súvislosti medzi opustením domu a správaním sa právneho predchodcu žalobcov
považoval súd za problematické, pretože z formulácie tohto dôvodu nevyplýva aké správanie,
fyzické alebo verbálne útoky viedli poručiteľa k opusteniu domu. Uviedol, že ani posledný
dôvod vydedenia nie je určitý, pričom tento nedostatok nie je možné nahradiť vykonaním
dokazovania. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom
žalobcov v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 12. apríla 2011 sp. zn. 9 CoD 54/2010 na odvolanie
žalovaných 1/ až 5/ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol, žalobcom
uložil povinnosť spoločne zaplatiť žalovaným 1/ až 5/ náhradu trov konania v sume
4 884,59 Eur a žalovanému 6/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku
poukázal na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie a uviedol, že záver súdu prvého
stupňa, ako aj námietky žalobcov v súvislosti s nedostatočnou konkretizáciou dôvodov
vydedenia nie sú dané v časti, v ktorej poručiteľ uviedol, že „kvôli nemu som musel spolu s manželkou K. K. opustiť dom, ktorý sme spolu postavili a išli sme bývať do podnájmu
a následne potom do domova dôchodcov“. Uviedol, že obaja rodičia zhodne vyhodnotili
najmä neprejavovanie opravdivého záujmu (druhý dôvod vydedenia – pozn. dovolacieho
súdu), ktorý by ako ich potomok mal prejavovať u ich najstaršieho (vydeďovaného – pozn.
dovolacieho súdu) syna ako spôsobilý pre nededenie a preto ho ako jediného vydedili, pričom
tento vzťah a záujem je prirodzený, vyplýva z rodinno-právnych väzieb a má byť opravdivý.
Ak potomok o poručiteľa neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať
mal, nejde o opravdivý záujem, pretože také správanie nezodpovedá riadnemu správaniu
dieťaťa k rodičom ale ide o správanie prekračujúce zásady spoločenskej slušnosti. Podľa
názoru odvolacieho súdu v danej veci išlo o takýto prípad. V súvislosti so správaním sa
vydedeného syna poručiteľa, ktorý sa k nemu správal bez skutočného a úprimného záujmu,
ktorý ako potomok mal prejavovať, poručiteľ v snahe vyhnúť sa takémuto správaniu, musel
opustiť spolu s manželkou dom a útočisko našli v domove dôchodcov. Uviedol, že pokiaľ vo
svojom zrušujúcom uznesení poukázal, že táto časť listiny o vydedení nie je dostatočne
odôvodnená časovou konkretizáciou, treba vychádzať z vôle poručiteľa a zvážiť, či ten, komu bol tento prejav určený, mohol z jeho obsahu pochopiť takto prejavenú vôľu. Vyvodil, že
poručiteľ dom s manželkou opustil v jedinom prípade, toto konanie sa viackrát neopakovalo
keďže sa aj s manželkou presťahoval do domova dôchodcov, kde aj obaja zomreli. Uviedol,
že medzi rodinou nebohého syna a jeho rodičmi neboli usporiadané vzťahy, práve preto sa
v roku 1994 rozhodli dom predať, avšak nedošlo k dohode rodiny, predaj domu sa
neuskutočnil a situácia v čase opustenia domu v roku 2000 bola úplne odlišná a z domu odišli
nedobrovoľne. Uviedol, že z priestupkového spisu ORP-P-635/1999 vyplýva, že rodičia
podali oznámenie o správaní proti občianskemu spolunažívaniu, pričom z tohto spisu vyplýva,
že syn na nich vykrikoval prečo z poschodia tečie voda, že na nich skočí, nadával im, za čo
mu bolo uložené pokarhanie. V rodine dochádzalo tiež k hádkam kvôli odberu pitnej vody
a elektrickej energie a takéto správanie a útoky sú prejavom skutočného nezáujmu syna
o svojich rodičov, je dôkazom o tom, že trvalo o nich neprejavoval záujem, ktoré okolnosti
primäli poručiteľa k opusteniu rodinného domu a preto pristúpil k vydedeniu. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p. a vznikom trov
na súdnom poplatku a právnom zastúpení.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalobcovia. Prípustnosť
dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p., t.j., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedli,
že v listine o vydedení ako dôvod vydedenia je uvedené fyzické napadnutie, týranie
a psychické terorizovanie, neprejavenie skutočného záujmu, neposkytnutie potrebnej pomoci
a nutnosť opustenia rodinného domu, čo je prakticky citovanie zákonných dôvodov
uvedených v § 469a Občianskeho zákonníka. Listina o vydedení však okrem všeobecných
požiadaviek musí obsahovať aj materiálnu náležitosť, t.j. existenciu konkrétneho dôvodu
vydedenia uvedeného v zákone. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. R 45/86, z ktorého vyplýva, že prejav o vydedení nemôže byť všeobecný a len
hrubé konanie potomka nepostačuje ako dôvod vydedenia a podľa R 37/1996, materiálnou
náležitosťou vydedenia je konkrétne uvedenie dôvodu vydedenia, bez ktorého je vydedenie
neplatné. V predmetnej listine o vydedení nie je uvedený žiadny konkrétny prípad, súd nemal
z čoho vychádzať a preto nemohol ani objektívne rozhodnúť o skutkovej otázke a posúdiť
okolnosti konkrétneho prípadu tak, ako to majú na mysli uvedené rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky.
Žalovaní 1/ až 5/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že tvrdenie žalobcov, že dôvody
vydedenia nie sú dané je nedôvodné, pretože ako dôvod vydedenia poručiteľ uviedol, že syn
J. ho fyzicky napadol, týral, psychicky terorizoval, neprejavoval skutočný záujem, neposkytol
potrebnú pomoc a musel opustiť rodinný dom, pričom aj odvolací súd v odôvodnení rozsudku
konštatuje, že potomok neprejavoval o svojho rodiča skutočný záujem, taký aký by mal
o svojho rodiča prejavovať, preto poručiteľ pristúpil k vydedeniu.
Žalovaný 6/ vyjadrenie k dovolaniu nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
V zmysle ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. platí, že
ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje
znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p.
Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.sp. netvrdili
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Napriek tomu, že dovolatelia odôvodnili dovolanie tým, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a nenamietali existenciu
inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci je konanie postihnuté
práve touto uvedenou vadou.
V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť
odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy,
o ktoré oprel súd svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov
a skutočnosti, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní,
jeho rozsudok tak zostáva nepreskúmateľný. V takom prípade ide o inú vadu konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V preskúmavanej veci krajský súd, ktorý konal o odvolaní žalovaných, na rozdiel
od okresného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu,
ktorým žalobe vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol, pričom však sa pri odôvodnení tohto
svojho právneho záveru obmedzil iba na konštatovanie, že k nemu dospel po doplnení dokazovania výsluchom účastníkov, oboznámením sa s listinou o vydedení a priestupkovým
spisom, z čoho mal preukázané, že vydedený potomok neprejavoval o svojho rodiča skutočný
záujem ako by v zmysle § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka mal prejavovať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné sa dozvedieť, ktoré z vykonaných
dôkazov mu slúžili ako podklad pre rozhodnutie. Odvolací súd sa aj snažil vysvetliť, akými
úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov spravoval, výsledkom premietnutým
v zdôvodnení jeho rozhodnutia je však len súbor indícií, ktoré by mali nasvedčovať
správnosti prijatého právneho záveru o nedôvodnosti žaloby bez toho, aby napadnuté
rozhodnutie bolo náležitým spôsobom zdôvodnené právne.
Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že poručiteľ uviedol štyri dôvody, pre ktoré vydedil
svojho potomka a to :
1/ fyzicky ma napadol, týral, psychicky terorizoval,
2/ neprejavuje o mňa skutočný záujem tak, ako by ako potomok mal prejavovať,
3/ v rozpore s dobrými mravmi mi neposkytol potrebnú pomoc,
4/ kvôli nemu som musel spolu s manželkou K. K. opustiť dom, ktorý sme spolu postavili
a išli sme bývať do podnájmu, a následne potom do domova dôchodcov.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj na svoje predchádzajúce
zrušujúce uznesenie. V tomto uznesení odvolací súd vyslovil, že námietky žalobcov
v súvislosti s nedostatočnou konkretizáciou dôvodov vydedenia sú v danom prípade dôvodné,
pretože v listine o vydedení nie je uvedené, kedy vydedený potomok poručiteľa fyzicky
napadol, týral alebo psychicky terorizoval, prečo a akým spôsobom sa tak stalo (1). Rovnako
aj neprejavenie skutočného záujmu o poručiteľa nie je nijako konkretizované (2) a preto tieto
dôvody nie sú ani preskúmateľné. Taktiež v listine o vydedení nie je uvedené, akú pomoc
poručiteľ s manželkou potrebovali, či o ňu svojho syna žiadali a či ju tento odmietol a z akého
dôvodu (3). Tieto tri prvé dôvody vydedenia odvolací súd posúdil v zrušujúcom uznesení ako
nekonkrétne tak z hľadiska skutkového, pričom im zároveň chýbala aj časová konkretizácia,
teda dôvody nespôsobilé na platnosť vydedenia. Uviedol, že len posledný dôvod vydedenia –
nutnosť opustiť dom a ísť bývať do domova dôchodcov (4) – je skutkovo konkretizovaný,
avšak mu chýba časová konkretizácia a tento dôvod musí byť podraditeľný pod § 469a ods. 1
písm. a/, b/ Občianskeho zákonníka.
V napadnutom rozsudku odvolací súd pri riešení tejto otázky dospel k záveru, že
vydedený potomok sa k poručiteľovi správal bez skutočného a úprimného záujmu a kvôli
tomu musel poručiteľ opustiť aj so svojou manželkou rodinný dom. K tomuto záveru dospel
na základe toho, že poručiteľ s manželkou sa síce už v roku 1994 pokúšal predať rodinný dom
práve pre správanie svojho syna (konkrétne neuvedené – pozn. dovolacieho súdu), avšak dom
opustili v dôsledku sa jeho správania v roku 2000.
Z vykonaného dokazovania, najmä však z odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ale nie je možné zistiť, čo malo byť potom skutočným dôvodom vydedenia,
v čom konkrétne neprejavoval vydedený potomok opravdivý záujem, ktorý by mal prejavovať
o poručiteľa a či platnosť listiny o vydedení bolo potrebné vidieť v tom, že syn poručiteľa
neprejavoval o neho opravdivý záujem (druhý dôvod uvedený v listine o vydedení, ktorý však
v predchádzajúcom uznesení odvolací súd považoval za nepreskúmateľný pre nekonkrétnosť
a preto ho ako nespôsobilý dôvod vydedenia vylúčil) alebo nutnosť opustenia rodinného
domu (4).
Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne
a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právneho úkonu, existencia konkrétneho dôvodu vydedenia
uvedeného v zákone. Rozširovanie týchto dôvodov nie je prípustné.
Nie je možné súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že posledná časť dôvodov
vydedenia (4) bola dostatočne konkretizovaná skutkovými okolnosťami, keď syn J. K. mal
nepochybne vedieť čo mu poručiteľ kladie za vinu, z akého dôvodu a z akých konkrétnych
skutočností k jeho vydedeniu pristúpil. Dovolací súd poznamenáva, že dôvod vydedenia musí
byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný
nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému (por. § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že skutky pre ktoré malo dôjsť teraz už
podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne k vydedeniu poručiteľovho syna a jeho potomkov,
neboli naviac v konaní bezpečne preukázané. Pokiaľ totiž odvolací súd dôvodnosť vydedenia
odôvodnil poukazom na priestupkový spis OOPZ Galanta č. PZ-ORP-P-635/1999, z ktorého
má vyplývať, že syn J. mal na rodičov vykrikovať že na nich skočí, vulgárne nadávať, v tomto
konaní mu bolo uložené pokarhanie, čo nasvedčuje hrubému konaniu, čo však nie je dôvod
postačujúci na vydedenie (por. R 45/86). Rovnako nemožno považovať za dostatočne
presvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ak dôvodom takého postupu mali byť
hádky týkajúce sa platenia odberu elektrickej energie a pitnej vody, pretože zo spisu
jednoznačne nevyplýva, kedy a prečo k týmto hádkam dochádzalo a akej intenzity boli.
Pokiaľ odvolací súd odôvodňoval dôvodnosť vydedenia aj z toho, že K. K. bola synom
napadnutá nožom, z obsahu spisu nateraz vyplýva iba to, že táto skutočnosť bola oznámená
manželkou poručiteľa pri ošetrení v nemocnici, pričom túto skutočnosť žalobkyňa v konaní
poprela a uviedla, že polícia pri šetrení veci na údajnom mieste činu stopy krvi nenašla.
Z obsahu spisu nevyplýva, že by sa súd touto skutočnosťou bližšie zaoberal, najmä, či
v správnom alebo trestnom konaní bol poručiteľov syn potrestaný za takýto útok.
V odôvodnení rozsudku však považoval odvolací súd všetky vyššie incidenty za preukázané
a bral ich za základ svojho rozhodnutia. Dovolací súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť,
že takéto tvrdené správanie označil odvolací súd za „neprejavenie opravdivého záujmu
potomka o svojho rodiča“, pričom v predchádzajúcom uznesení tento dôvod vydedenia (2)
vylúčil ako nekonkrétny, teda nespôsobilý založiť platnosť listiny o vydedení, keďže tento
nedostatok nie je možné nahradiť vykonaním dokazovania.
Celkom nepreskúmateľné sú úvahy odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa okolností
pôvodného úmyslu poručiteľa a jeho manželky predať rodinný dom v roku 1994
a ich odchodu z neho v roku 2000, najmä v čom boli tieto okolnosti neporovnateľné, pričom
odvolací súd svoje rozhodnutie založil práve na tomto poslednom dôvode vydedenia –
opustení rodinného domu, aj keď z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva skôr záver, že
dôvodom vydedenia malo byť neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa, t.j. dôvodu
už skôr označenému za nekonkrétny.
Z obsahu spisu však nevyplýva ani to, že by odvolací súd venoval akúkoľvek pozornosť
zdravotnému stavu syna poručiteľa a to napriek tomu, že žalobkyňa popierala skutky
a správanie ktoré mali byť dôvodom vydedenia jej manžela, a to práve s poukazom na jeho
dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Napriek tomu, že zdravotná dokumentácia J. K. ml. sa
nachádza v spise (na rozdiel od zdravotnej dokumentácie poručiteľa), z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by sa odvolací súd s jeho zdravotným stavom
nejakým spôsobom vysporiadal. Pritom táto skutočnosť mohla mať dôležitý význam pre
rozhodnutie vo veci samej, pretože ak mal J. K. ml. vážne zdravotné problémy (ktorým napokon X. aj podľahol), bolo treba aj jeho prípadné, nie vždy vhodné správanie posudzovať
aj z tejto stránky, čo sa však nestalo. Rovnako sa však odvolací súd ani nepokúsil zistiť
správanie sa poručiteľa k svojmu potomkovi, t.j. či vzhľadom na všetky uvedené okolnosti
bolo adekvátne, príp. či jeho správanie nemalo základ tiež v iných okolnostiach.
Rozsudok odvolacieho súdu sa tak nielen pre nedostatok právnych dôvodov ale aj
pre nedostatok skutkových zistení stal preskúmateľným, v dôsledku čoho konanie
pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí
rozhodne odvolací súd aj o náhrade trov konania vrátane trov dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júla 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová