Najvyšší súd
4 Cdo 192/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného V., spol. s r.o. so
sídlom v M., proti povinnému N. V. N., so sídlom v D., o vymoženie pohľadávky 5 281,17 Eur
(159 100,40 Sk), vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 10 Er 1670/2001,
o dovolaní súdneho exekútora JUDr. M. Š. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. februára
2011 sp. zn. 15 CoE 565/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky uznesením zo 4. novembra 2010 č.k. 10 Er 1670/2001-182
neschválil rozvrh výťažku, ktorý bol vykonaný súdnym exekútorom JUDr. M. Š. na rozvrhovom
pojednávaní konanom 4. decembra 2009 v exekúcii vedenej pod č. EX 472/2001. Svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 164 ods. 1, § 157 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Uviedol, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného
v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 15 CoE 108/2010 z 23. júla 2010 je viazaný a preto naň
poukazuje ako na svoj vlastný, keď exekútor sa pri rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti na
rozvrhovom pojednávaní konanom 4. decembra 2009 dopustil pochybení, ktoré v stručnosti
zopakoval. Uviedol, že spôsob určenia výšky vymáhanej pohľadávky je nepreskúmateľný a je
potrebné vychádzať zároveň zo skutočnosti, že istina vymáhanej pohľadávky je základom na
určenie odmeny exekútora bez toho, aby si k základu pripočítal príslušenstvo vymáhanej
pohľadávky. Mal za to, že pri vymáhanej istine 5 281,70 Eur (159 100,40 Sk) odmena exekútora
predstavuje 20% podľa § 5 ods. 1 a § 26 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom do 1. mája 2008, čo znamená 2
odmenu 1 056,89 Eur bez DPH. Poukázal na to, že odmenu exekútora nie je možné navýšiť
o DPH, pretože táto možnosť bola zakotvená do Exekučného poriadku až s účinnosťou od 1.
septembra 2005 zákonom č. 341/2005 Z.z. Skonštatoval, že odmena vyčíslená exekútorom
v rámci tejto exekúcie sumou 5 672,49 Eur je neprimerane vysoká a v rozpore s citovanou
vyhláškou. Dospel tak k záveru, že sa jedná o závažné pochybenia, pre ktoré nie je možné rozvrh
výťažku schváliť.
Krajský súd v Nitre na odvolanie súdneho exekútora napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením z 28. februára 2011 sp. zn. 15 Co 565/2010 ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že základná právna úprava odmeny súdneho
exekútora za výkon exekučnej činnosti je v ustanoveniach § 196 a nasl. Exekučného poriadku.
Podľa jeho § 199 výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času,
spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov
exekútora ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Vykonávacím predpisom, ktorý
treba na daný prípad aplikovať, je vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z.z.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 uvedenej vyhlášky, základom na určenie odmeny súdneho
exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej
pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16). To znamená, že za výkon
exekučnej činnosti, s výnimkou opakujúcich sa plnení (§ 4 ods. 2 vyhlášky) a s výnimkou
odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, odmeny pri vylúčení
súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmene, ktorou sa
odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti, patrí súdnemu exekútorovi odmena
vypočítaná z vymáhanej sumy, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku
3 M Cdo 13/2007 uviedol, že za vymáhanú sumu je treba považovať peňažnú sumu uvedenú
v poverení na vykonanie exekúcie, čo v danom prípade je suma 5 281,17 Eur (159 100,40 Sk)
a nie suma 23 833,08 Eur, z ktorej si vyčíslil trovy exekúcie súdny exekútor.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., teda, že postupom odvolacieho súdu
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne
a v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 4 ods. 1 vyhlášky, so zmyslom a účelom zákona o DPH, nie je riadnym spôsobom odôvodnené a extrémnym spôsobom sa odchyľuje
od konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov. V rozsiahlom dovolaní podrobne
rozobral problematiku, čo je potrebné rozumieť pod pojmom „vymáhaný nárok“, rozobral
jednotlivé ustanovenia Exekučného poriadku, vyhlášky č. 288/1995 Z.z., zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Poukázal na Ústavu Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky, z čoho vyvodil, že súd mu daň z pridanej hodnoty musí priznať. Žiadal,
aby dovolací súd uznesenia nižších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa, pretože postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodnutia tiež
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
Oprávnený ani povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o trovách konania.
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdny exekútor dovolaním napáda uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Jeho dovolanie je preto podľa
§ 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o trovách
konania.
Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O.s.p., súdny
exekútor ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.
Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci postup
súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých práv,
ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi
jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide napríklad
o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy, podávať
opravné prostriedky, etc.).
Súdny exekútor namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacím
súdom.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 169 ods. 1 O.s.p. v odôvodnení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej
označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania
uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§ 171
ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.
Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu
možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijatý záver o dôvodoch, pre ktoré neschválil rozvrh výťažku, ktorý bol
vykonaný súdnym exekútorom na rozvrhovom pojednávaní konanom 4. decembra 2009
podrobne odôvodnil. Rovnako odvolací súd podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie a tiež
dôvody, pre ktoré považoval uznesenie súdu prvého stupňa za správne. Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohol byť rozvrh výťažku
schválený. Okolnosť, že táto odpoveď súdneho exekútora neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 v spojení
s § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek
súdneho exekútora.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie uznesenia spĺňa.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam, námietka súdneho exekútora týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, zakladajúca vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nie je dôvodná.
Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že súdny exekútor namieta predovšetkým
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa nepriznávajúce mu odmenu a náhradu hotových výdavkov
exekúcie v takej výške, v akej sa ich priznania domáhal. Aj v tejto skutočnosti dovolateľ videl
okrem nesprávneho právneho posúdenia veci tiež existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd však uvádza, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len procesne
nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým súd
dospel pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp. v právnom
hodnotení veci vyjadrenom v súdnom rozhodnutí.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236
a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký
prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p.,
dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je
prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová