Najvyšší súd

4 Cdo 191/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., proti povinnej M. V.,

bývajúcej v Š., o vymoženie 19,94 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. 2 Er 459/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 22. februára 2012 sp. zn. 1 CoE 52/2012 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

19,94 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 903/2009.

Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rimavská Sobota o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo 6. júla 2011 č.k. 2 Er 459/2011-22

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 písm. c/  

§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj Smernice Rady  

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd

prvého stupňa skúmal samotnú poistnú zmluvu č. 4330090137 z 29. júna 2007, ktorá bola

uzavretá ako formulárová zmluva medzi oprávneným ako poisťovňou a povinným ako

poistníkom. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné poistné podmienky. Z XV. časti týchto

podmienok vyplýva, že poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky spory a sporné nároky

z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Dojednanie

rozhodcovskej doložky má univerzálnu povahu a zaväzuje aj právnych nástupcov zmluvných

strán. Rozhodcovská doložka bola uzatvorená ako výhradná. Takto formulovaná

rozhodcovská doložka, na podklade ktorej bol vydaný exekučný titul je výhradnou

a neumožňuje účastníkom riešiť spory vzniknuté zo spotrebiteľského právneho vzťahu pred

príslušným všeobecným súdom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je podľa názoru

súdu prvého stupňa nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Mal za to, že prenechaním

výberu arbitrážneho orgánu výlučne veriteľovi – oprávnenému dochádza k značnej

nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dlžník

tak nemá žiadnu možnosť ovplyvniť, kto a kde bude majetkový spor s veriteľom rozhodovať.

Podľa § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy

neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Exekučný titul

bol vydaný v rozpore so zákonom na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky, je teda

nevykonateľný a preto nie je možné na jeho podklade viesť exekúciu.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 22. februára

2012 sp. zn. 1 CoE 52/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi

uvedenými v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa na ktoré poukázal. Mal za to, že

Smernica   Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa má vykladať v tom smere, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu  

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,

musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. Systém ochrany zavedený spomínanou Smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo

poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá

ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo

poskytovateľom, bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná

v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum

neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu

zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným

a zrozumiteľným jazykom. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z oprávnenou namietaných okolností.

Odvolací súd uviedol, že v danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval

ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 53 Občianskeho

zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd

dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne považoval danú zmluvu uzatvorenú medzi

účastníkmi 29. júna 2007 za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať

ustanovenia spotrebiteľského práva a následne sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal  

na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považoval ako celok za neprijateľnú, a tým

neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa

ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru oprávnenej

rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského

súdu postavenie odvolacích súdov a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmať rozhodcovské

rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá oporu v relevantných právnych predpisoch. Tiež namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že i keď sa v exekučnom konaní spravidla

pojednávania nenariaďujú, v prejednávanej veci však exekučné súdy zdanlivo na účely

preukázania rozporu exekučného titulu so zákonom s poukazom na § 45 zák. č. 244/2002 Z.z.

dokazovali a ani jeden z dvoch súdov pojednávanie nenariadil. Listiny, ktoré mali podľa

názorov oboch súdov pre prípad podstatný význam, súdy neprečítali a ani neoboznámili  

ich obsah. Tým jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Oprávnená teda

nemala možnosť sa vyjadriť k tomu, prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných

zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú

a teda platnú zmluvnú podmienku. Tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) videla

v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch súdov najmä pokiaľ ide o objasnenie, v čom

mal spočívať hrubý nepomer práv povinnej oproti oprávnenej. Dovolanie odôvodnila aj tým,

že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci

v otázke o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a o svojej oprávnenosti zamietnuť žiadosť

na vydanie poverenia z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému to zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnená napadla dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nie je prípustné.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmanej veci prichádzalo do úvahy, len  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených  

v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení, ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka namietala, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať a realizovať procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a teda bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú

v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie

exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne zdôvodnené,  

čo malo za následok, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd

poznamenáva, že uvedený nedostatok takúto vadu nespôsobuje, ale ide o taký vadný postup

súdu, ktorý možno podradiť pod vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď  

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,  

III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie, samo nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

ods. 2 tohto ustanovenia, keďže povinnej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. januára 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková