Najvyšší súd

4 Cdo 19/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. T., bývajúceho v B., proti žalovaným 1/ J. T., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. O.K., advokátkou v B., H. č.X., 2/ A. G., bývajúcej v B., 3/ M. T., bývajúcej v B., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 161/2005, o dovolaní žalovanej 1/

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. marca 2011 sp. zn. 15 Co 170/2010, takto

  r o z h o d o l :

  Dovolanie žalovanej 1/ o d m i e t a.

  Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. decembra 2008 č.k. 21 C 161/2005-109 určil,

že dôvody vydedenia žalobcu uvedené v listine o vydedení zo 4. júla 2004 jeho otcom V. T.,

zomrelým X., nie sú dané, žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu

trov konania v sume 10 870,-- Sk (360,80 Eur) do 3 dní k rukám advokáta a žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 595,-- Sk (19,75 Eur) na účet súdu do 3 dní. Na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by žalobca

naplnil dôvody, pre ktoré ho poručiteľ vydedil, pretože   pre platnosť vydedenia z dôvodu

podľa § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby sa poručiteľ ocitol

v situácii, kedy potrebuje pomoc, nie je schopný pomôcť si sám a bez cudzej pomoci si

obstarať základné životné potreby a taká pomoc mu nebola poskytnutá. Poručiteľ sa však

v takej situácii neocitol, pretože sa o neho starala jeho manželka a o tom, že je poručiteľ

v nemocnici, žalobcu neinformovala. Za tejto situácie neexistoval dôvod, aby poručiteľ

žalobcu sankcionoval pre neposkytnutie pomoci v chorobe a starobe, vydedením. Za

nepreukázaný považoval súd aj druhý dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, a to, že by žalobca o poručiteľa trvalo, od roku 1977 neprejavoval

opravdivý záujem, ktorý by inak ako potomok prejavovať mal. Vykonaným dokazovaním mal

preukázané, že medzi žalobcom a poručiteľom dochádzalo k sporadickým stretnutiam   na

základe ich obojstranného vzájomného správania, nešlo o absolútny nezáujem od roku 1977

tak, ako to bolo uvedené v listine o vydedení. Takáto skutočnosť nevyplynula z výpovedí

svedkov, ale ani z výpovede žalovanej 1/. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanovením §

142 ods. 1 O.s.p., úspechom žalobcu v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.

  Na odvolanie žalovanej 1/ do veci samej a odvolanie žalovaných 2/ až 3/ do trov

konania, Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. marca 2011 sp. zn. 15 Co 170/2010

rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal

dokazovanie, jeho rozhodnutie považuje za vecne správne a preto sa v plnom rozsahu s ním

stotožňuje, keď aj odvolací súd vzťah medzi žalobcom a poručiteľom hodnotil ako obvyklý

vzťah medzi otcom a synom. Za správne považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti

týkajúcej sa trov konania, keď dôvody na použitie ustanovenia § 150 O.s.p. podľa jeho názoru neboli v prejednávanej veci dané.

  Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná 1/. Navrhla, aby

dovolací súd oba rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie. Uviedla, že v konaní došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

a to tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a tým jej neumožnil, aby jej vec bola

verejne prejednaná. Neakceptoval jej žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu ochorenia

jej právnej zástupkyne a takéto konanie súdu jej znemožnilo legitímne a riadne uplatniť svoje

procesné práva a právom chránené záujmy, ktoré jej priznáva Občiansky súdny poriadok

a Ústava Slovenskej republiky. Následkom takéhoto postupu odvolací súd nezistil skutočný

stav veci a tiež nesprávne právne vec posúdil. Namietala, že odvolací súd neskúmal naliehavý

právny záujem žalobcu na požadovanom určení, že dôvod vydedenia nie je daný. Odvolací

súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý nesprávne vyhodnotil vykonané

dôkazy a preto vec nesprávne právne posúdil. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozsudku.

  Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný

prostriedok ako neprípustný odmietnuť, pretože dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku a k odňatiu možnosti konať pred súdom žiadnemu z účastníkov nedošlo.

  Žalované 2/ a 3/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, 3

O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V preskúmavanej veci žalobca 1/ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

  Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.

  Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo  

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani

podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte

rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je

konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne

relevantné ale nie je tvrdenie dovolateľa, že k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, že

konanie je ňou skutočne zaťažené.

  Dovolateľka netvrdila, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.).

  Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

  Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle vyššie citovaného zákonného

ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore  

so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

  Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

takouto vadou nie je postihnuté.

  Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd postupoval nesprávne, keď rozhodol vec

bez pojednávania, hoci pôvodne vytýčil dvakrát termín pojednávania, ktoré následne odročil  

a podľa jej názoru bolo potrebné dokazovanie doplniť, treba uviesť, že podľa § 214 ods. 1

písm. a/ O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V ostatných prípadoch možno o odvolaní

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).

  Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem

iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého

stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie

zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované

prípady), o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Zo znenia tohto zákonného

ustanovenia nevyplýva, že by odvolací súd mal na prejednanie odvolania nariadiť

pojednávanie vždy, ak účastník trvá na nariadení pojednávania.

  V posudzovanej veci odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa zistil úplne skutkový

stav veci a že dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.

Nepovažoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie doplniť o ďalšie

dovolateľkou navrhované dokazovanie, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii.

Nemožno mu preto vyčítať, že jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania, bol v rozpore so zákonom.

  Dovolateľka v dovolaní tiež namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky

vykonaného dokazovania, nezobrali do úvahy správu o zdravotnom stave

poručiteľa, nevysporiadali sa s tým, že svedkovia nevypovedali pravdivo a nezaoberal sa

otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

  Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je ale

viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie

účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Nevykonaním účastníkom navrhovaného

dokazovania nedochádza k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že  

v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 Cdo 27/92 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho

konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha

dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Nesprávne

vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá vadu v zmysle § 237 O.s.p. Treba poukázať aj

na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov  

(I. ÚS 97/97).

  Rovnako je na tomto mieste potrebné uviesť, že procesnú vadu konania v zmysle § 237

O.s.p. nezakladá ani to, pokiaľ súdy svoje rozhodnutie založili na neúplných skutkových zisteniach. Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho

rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

  Dovolateľka v dovolaní ďalej namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery  

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľky  

pred súdom konať nemohli viesť ani právne závery, na ktorých súdy založili svoje

rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom

do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p., pretože súd svojím rozhodovaním neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu

mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutia založili

na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací súd rozhodnutia z tohto

aspektu neposudzoval), neodňali tým dovolateľke možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.).

  Keďže v danom prípade nie je dovolanie dovolateľky podľa § 239 O.s.p. prípustné

a nevyšla najavo procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1

O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. augusta 2012

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová