4Cdo/181/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne D. G., narodenej XX. T. XXXX, X., B. XXXX/X, zastúpenej spoločnosťou RIEDL advokátska kancelária s. r. o., Prešov, Slovenská 46, IČO: 54 359 490, proti žalovanému COOP Jednota Prešov, spotrebné družstvo, Prešov, Konštantínova 3, IČO: 00 169 111, zastúpenému spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s. r. o., Prešov, Konštantínova 3, IČO: 36 868 434, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C/78/1996, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2022 sp. zn. 10Co/22/2020, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Žalobkyňa podanou žalobou navrhla určiť, že zrušenie zmluvy o nájme, ktorú uzavrela so žalovaným ako prenajímateľom a ktoré jej bolo oznámené 13. a 14. januára 1994, je neplatné, v dôsledku čoho žalobkyňa žiadala, aby bolo žalovanému uložené nahradiť jej ušlý zisk za obdobie rokov 1994 - 2002. Podľa žalobkyne žalovaný tým, že nie relevantne ukončil s ňou nájomný vzťah, jej znemožnil realizovať podnikateľský zámer a spôsobil jej tým škodu vo forme ušlého zisku. Náhradu škody žiadala vychádzajúc z výsledku podnikateľskej činnosti reštaurácie Zlatý bažant umiestnenej v priestoroch, ktoré si prenajala od žalovaného, v období roka 1993 a z podnikateľského plánu na rok 1994. Pôvodne žiadanú náhradu škody titulom ušlého zisku korigovala tým, že vzala späť žalobný návrh v časti prevyšujúcej sumu 3 413 719,- Sk (113 314,71 eura).

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí tretím rozsudkom z 12. marca 2020 č. k. 8C/78/1996-1352 žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanému a štátu trovy konania v plnom rozsahu. 2.1. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 379 a § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a poukázal na to, že za účelom dôslednej realizácie reparačnej funkcie náhrady škody zákonpriznáva poškodenému okrem práva na náhradu skutočnej škody aj právo na náhradu ušlého zisku. Uviedol, že ušlý zisk je zisk, ktorý by bola poškodená strana dosiahla s ohľadom na pravidelný beh vecí, keby nenastala škodná udalosť, t. j. porušenie povinnosti, pričom ušlý zisk a jeho výšku musí preukázať poškodená strana. Pri výpočte ušlého zisku sa podľa súdu vychádza z kladného výsledku hospodárenia, ktorý sa predpokladá v budúcnosti. V danom prípade bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné odborne posúdiť podnikateľský plán žalobkyne, ktorý podľa znaleckých organizácií neobsahoval také náležitosti, aby ho bolo možné preskúmať. V tejto súvislosti konštatoval, že žalobkyňa síce navrhla vykonať jeho korekciu z jej strany, avšak základom pre rozhodnutie súdu nemôže byť jednostranná úprava podnikateľského plánu a navyše bez toho, aby boli k nemu pripojené potrebné účtovné a iné podklady, z ktorých žalobkyňa vychádzala. Ďalej uviedol, že predložené znalecké posudky D.. F. Q. a D.. Q. B. sa nezaoberali rizikom, či by odhadovaná výška ušlého zisku mohla byť vôbec dosiahnutá. Z výpovedí svedkov podľa súdu pritom vyplynulo, že títo boli väčšinou v strate resp. niekedy sa dostali do kladných čísel, z čoho bolo možné usudzovať, že ani žalobkyňa by s najväčšou pravdepodobnosťou žiadny zisk nedosiahla a to z objektívnych dôvodov s prihliadnutím na skutočnosť, že v roku 1993 vykázala žalobkyňa stratu až 62 489,96 Sk, pričom na základe zmlúv s odberateľmi (F. B., V. X. a P. E.) mala žalobkyňa dodávať jedlá v celkovom počte iba 50 kusov. Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, teda pravdepodobnosť dosiahnutia zisku, v dôsledku čoho neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa taktiež nepreukázala ani existenciu zisku dosahovaného za obdobných podmienok v oblasti reštauračného podnikania, ktorý by bol aj štatisticky preukázateľný. Dodal, že ak nebol preukázaný samotný nárok na náhradu abstraktného ušlého zisku, vykonanie dokazovania znaleckým posúdením o jeho výške by bolo nadbytočné. Súd prvej inštancie napokon poznamenal, že neaplikoval § 136 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), nakoľko mal za to, že uplatňovaný nárok nie je nepatrný vo vzťahu k nákladom potrebným na jeho zistenie a v súčasne platnom a účinnom Civilnom sporovom poriadku sa podobné ustanovenie nenachádza. 2.2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 8. februára 2022 sp. zn. 10Co/22/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výrokoch II. a III. o trovách konania a štátu zmenil tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania a obe strany sporu sú povinné nahradiť trovy štátu, každý vo výške 50 %. 3.1. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci na zistený skutkový stav správne aplikoval hmotnoprávne ustanovenia § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 OZ a § 379 a § 380 ods. 1 ObZ a rovnako správne aplikoval zásadu sudcovskej koncentrácie konania, keď žalobkyňa ani v zmysle záverov odvolacieho súdu v skoršom zrušovacom uznesení a ani na základe následnej osobitnej výzvy, ktorou bola výslovne poučená v zmysle § 149 a § 153 ods. 1, ods. 2 CSP, nepredložila súdu žiadne dôkazy ani návrhy na ich vykonanie, dokonca sa nevyjadrila ani k návrhu na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného, ale doložila súdu len žiadosť o odročenie vytýčeného pojednávania, ktorej súd vyhovel, pričom na novom pojednávaní právny zástupca žalobkyne vyslovene uviedol, že „nevie aké ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania by mali z jeho strany prísť“. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalobkyni bol s poukazom na dĺžku konania poskytnutý viac ako dostatočný časový rámec na preukázanie svojich tvrdení, t. j. na unesenie dôkazného bremena v spore. Odvolací súd preto považoval za správny a zákonný a náležite odôvodnený postup súdu prvej inštancie, ktorý po tom ako žalobkyňa nenavrhla žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyni nič nebránilo a mala dostatočný časový priestor, aby si nechala vyhotoviť kontrolný znalecký posudok, ktorým by došlo k odstráneniu zásadných rozporov už skôr podaných znaleckých posudkov a následnému ustáleniu výšky ušlého zisku. Odvolací súd dodal, že v prejednávanej veci neprichádza do úvahy po zmene procesného predpisu aplikácia § 264 ods. 1 CSP, keď uvedené ustanovenie možno aplikovať celkom výnimočne a za situácie, kedy žiadnym dôkazným prostriedkom, resp. len za veľmi obťažných podmienok nemožno dospieť k výške nároku uplatneného žalobou. 3.2. Odvolací súd ďalej konštatoval, že žalobkyňa vychádzala z tzv. abstraktného zisku, keď do znaleckých posudkov D.. B. a D.. Q. neboli nijako premietnuté ekonomické ukazovatele, a to najmäekonomický výhľad do budúcnosti (porovnanie cien tovaru na trhu, zmeny minimálnej mzdy zamestnancov), ale najmä žalobkyňa nijako nepreukázala reálnosť ňou predloženého ekonomického plánu prevádzky reštaurácie „Zlatý bažant“, keď viacerí nájomcovia tohto reštauračného zariadenia, ktorí ho mali v nájme po žalobkyni, a v období rokov 1994 - 2002, za ktoré sa žalobkyňa domáha náhrady ušlého zisku, sa tohto nájmu dobrovoľne vzdali z dôvodu, že dlhodobo nevykazovali, resp. vykazovali len minimálny zisk. Vo svetle uvedeného sa preto žalobkyňou vyčíslený ušlý zisk z tohto reštauračného zariadenia javil odvolaciemu súdu ako čisto hypotetický a nereálny. V tejto súvislosti poznamenal, že aj v prípade výpočtu takto hypotetického ušlého zisku by mala byť zachovaná čo najväčšia miera objektivity, pričom žiadna zo znaleckých organizácií, resp. žiaden zo znalcov v danej veci nevychádzal z obvyklej charakteristiky ušlého zisku ako rozdielu medzi tým, čo poškodený majetkovo dosiahol a čo by dosiahol, keby nedošlo ku škodovej udalosti. Odvolací súd poukázal na závery znaleckých organizácii Appraisal services s. r. o. a Gemer Audit, s. r. o., podľa ktorých je žalobkyňou predložený podnikateľský zámer nepreskúmateľný pre nedostatok relevantných dôvodov a naviac nereálny, keď znaleckým organizáciám chýbali podklady pre stanovenie a určenie jednotlivých vstupných a výstupných hodnôt, t. j. základných veličín v tomto podnikateľskom zámere, bez ktorých nie je možné vypočítať prípadný ušlý zisk žalobkyne. Zdôraznil, že žalobkyňa sa snažila maximalizovať tržby a minimalizovať vlastné náklady, pričom však takto maximalizované tržby žalobkyňa nevedela preukázať už aj s ohľadom na existenciu viacerých reštauračných zariadení v bezprostrednom okolí ňou prenajatej prevádzky „Zlatý bažant“, keď z jej podnikateľského zámeru vyplýval veľký nepomer medzi rentabilitou a týmto podnikateľským zámerom. Napokon žalobkyňa nezohľadnila, že okrem nej bola v rozhodnom období v rokoch 1994 - 2002 túto prevádzku oprávnená užívať aj pani F. F. a rovnako táto skutočnosť nebola zohľadnená ani v žiadnom z podaných znaleckých posudkov. Nakoľko v nájomnej zmluve neboli práva a povinnosti nájomkýň nijako upravené, podľa názoru súdu platilo, že prípadný vytvorený zisk by každá z týchto nájomkýň mala obdŕžať v rovnakej výške, čo napokon bez ďalšieho záveru konštatovala aj znalkyňa D.. B.. Odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa nijako súdu nepreukázala a v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno reálnosti svojho podnikateľského plánu a z toho vyplývajúci ušlý zisk, ktorý musí byť štatisticky preukázateľne dosahovaný v určitom okruhu oblasti podnikania, v ktorom žalobkyňa podnikala (reštauračná činnosť). 3.3. Ako opodstatnené vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobkyne ohľadom druhého a tretieho výroku týkajúcich sa náhrady trov strán sporu s štátu. Mal za to, že v prejednávanej veci prichádzajú do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa vyjadrené v ustanovení § 257 CSP, keď žalobkyňa s ohľadom na právoplatný medzitýmny rozsudok v tejto veci zo dňa 26. januára 2001, ktorým súd konštatoval opodstatnenosť uplatneného nároku s tým, že rozhodnutie o trovách konania ponechal na konečné rozhodnutie vo veci samej, sa mohla domnievať z hľadiska dokazovania, že aj v konečnom rozhodnutí vo veci, ktorého predmetom je stanovenie samotnej výšky ušlého zisku, bude úspešná. Rovnako odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa je starobná dôchodkyňa a žalovaný je právnická osoba

- podnikateľský subjekt disponujúci ekonomickou silou a rozsiahlym personálnym potenciálom schopným minimalizovať náklady právneho zastúpenia spočívajúce v advokátskych trovách. 3.4. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 257 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. 4.1. Namietala, že uplatnený dovolací dôvod spočíva v nesprávnom posúdení vykonaného dokazovania, pričom odôvodnenie rozhodnutia a z toho vyplývajúci enunciát vôbec nezodpovedá záverom, ku ktorým sa v procese súdneho konania dospelo. Žalobkyňa uviedla, že odvolací súd prisvedčil jej odvolaciemu dôvodu, keď nezopakoval záver o neexistencii ekvivalentu § 136 OSP v súčasnosti účinnom CSP. Aplikáciu § 264 ods. 1 CSP však zavrhol z úplne iných dôvodov, nad rámec ňou podaného odvolania. Dovolateľka konštatovala, že v danom prípade výšku jej nároku bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami, a to bez jej viny, a preto mal súd dospieť k záveru, že výšku škody určí podľa vlastnej úvahy. V súvislosti s porušením jej práva na spravodlivý proces tiež namietala, že na predmetný súdny spor nebolo možné aplikovať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, a to s ohľadom na § 470 ods. 2 CSP. 4.2. Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd svoj rozsudok odôvodnil zákonným spôsobom podľa § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ dovolateľka poukazovala na ustanovenie § 264 ods. 1 CSP a možnosť jeho analogickej aplikácie, konštatoval, že v prejednávanej veci nie je možné určiť výšku škody vo forme ušlého zisku úvahou súdu. Napokon uviedol, že sudcovská koncentrácia sa v danom prípade neuplatňovala vo vzťahu ku konaniu pred 01. júlom 2016, ale naopak bola aplikovaná správnym spôsobom až v rámci poučenia súdom. Vzhľadom na to navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala (i) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, (ii) nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania, (iii) nesprávne právne posúdenie a (iv) uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. oprávo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces.

15. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobkyne a nemožnosti v danom prípade aplikovať ustanovenie § 264 ods. 1 CSP. 15.1. Odvolací súd v odôvodnení riadne zdôvodnil, prečo považoval za správny a zákonný a náležite odôvodnený postup súdu prvej inštancie, ktorý po tom ako žalobkyňa nenavrhla žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, aplikujúc zásadu sudcovskej koncentrácie konania po správnej predchádzajúcej výzve adresovanej žalobkyni rozsudkom zo dňa 12. marca 2020 žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol. Vo vzťahu k žalobkyňou opakovane namietanému neaplikovaniu voľnej úvahy súdu ohľadom určenia výšky nároku odvolací súd náležite (body 26. a 27. odôvodnenia) konštatoval, že do úvahy neprichádzala v tom čase ešte možná aplikácia ustanovenia § 136 OSP, ktorá je použiteľná len vtedy, ak ťažkosti spôsobuje úplná nemožnosť obstarania skutkových zistení alebo možnosť ich obstarania len s nepomernými ťažkosťami. Tiež uviedol, že citované ustanovenie bolo možné v čase jeho platnosti aplikovať celkom výnimočne a za situácie, kedy žiadnym dôkazným prostriedkom, resp. len za veľmi obťažných podmienok možno dospieť k výške nároku uplatneného žalobou. V nadväznosti na takto vymedzenú aplikovateľnosť voľnej úvahy súdu pri výpočte výšky nároku z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplynulo, že z rovnakých dôvodov neprichádzala do úvahy po zmene procesného predpisu ani aplikácia § 264 ods. 1 CSP, pričom odvolací súd poukázal aj na povahu prejednávaného sporu, ktorého predmetom je nárok žalobkyne na náhradu škody spočívajúcej v ušlom zisku z porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, ktoré vyvodzovala z nezákonného zrušeniazmluvy o nájme za obdobie rokov 1994 - 2002. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňou predložený podnikateľský zámer je nereálny a s poukazom na závery znaleckých organizácii Appraisal services s. r. o. a Gemer Audit, s. r. o. nepreskúmateľný pre nedostatok relevantných dôvodov, keď aj znaleckým organizáciám chýbali podklady pre stanovenie a určenie jednotlivých vstupných a výstupných hodnôt, t. j. základných veličín v tomto podnikateľskom zámere, bez ktorých nebolo možné vypočítať hypotetický ušlý zisk žalobkyne. Dodal, že žalobkyňa nijako súdu nepreukázala a v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno reálnosti svojho podnikateľského plánu a z toho vyplývajúci ušlý zisk, ktorý musí byť štatisticky preukázateľne dosahovaný v určitom okruhu oblasti podnikania, v ktorom žalobkyňa podnikala (reštauračná činnosť). 15.2. Na základe uvedeného možno konštatovať, že je celkom zrejmé, na základe akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesprávne vyhodnotenie výsledkov dokazovania, dovolací súd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

17. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

18. Dovolateľka ďalej tvrdila, že súdy mali dospieť k záveru, že výšku škody určia podľa vlastnej úvahy. Z obsahu tejto námietky možno vyvodiť, že žalobkyňa rozporuje nepoužitie § 264 ods. 1 CSP, a teda vyjadruje nespokojnosť s nesprávnym právnym posúdením veci. K tomu dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, žedovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 18.1. V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

19. Dovolateľka napokon namietala, že súd prvej inštancie v danom prípade nezákonne uplatnil sudcovskú koncentráciu konania, čím došlo k naplneniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

20. K tomu dovolací súd uvádza, že podľa čl. 8 Základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (čl. 10 ods. 3 Základných princípov CSP). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP).

2 1. Vychádzajúc z uvedeného sú strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu sporu na strane svojho klienta.

22. Odborná spisba k tejto problematike pritom zaujala postoj, že sudcovská koncentrácia konania sa vzťahuje aj na konania, ktoré začali pred 1. júlom 2016 (t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku), keďže prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 CSP vo svojej druhej vete vylučuje použitie iba spätnej sudcovskej koncentrácie, čo vychádza z toho, že sporové strany nemožno sankcionovať „do minulosti“, v ktorej právna úprava sudcovskej koncentrácie neexistovala, a nemohla sa ani v niekoľko rokov trvajúcom spore ani rozumne predpokladať, čím je vyjadrený ústavný princíp dôvery subjektov práva v objektívne právo (k tomu viď aj: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 1497).

23. Aj podľa vec prejednávajúceho senátu textáciu § 470 ods. 2 in fine CSP a najmä dikciu „ak by boli v neprospech strany“ nemožno vykladať absolútne, t. j. v takom význame, že ustanovenia o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania sú v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti CSP úplne vylúčené. Na mieste je skôr reštriktívny výklad spojenia „v neprospech strany“, aby bol na jednej strane zachovaný účel tohto ustanovenia (naplnenie princípu legitímnych očakávaní a ochrana dôvery v právo) a na druhej strane sa mohliprejaviť nástroje nového procesu smerujúce k zrýchleniu a zefektívneniu súdneho konania. V konkrétnostiach každej prejednávanej veci je potom potrebné ustanovenie § 470 ods. 2 in fine CSP vykladať takým spôsobom, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania nemožno aplikovať automaticky, t. j. bez poskytnutia primeraného procesného priestoru a času pre strany konania na uplatnenie nových procesných pravidiel. Inými slovami, ich použitie je vylúčené iba vtedy, ak by mali byť použité bez možnosti strany reagovať na nové procesné inštitúty v súdom stanovenej lehote, t. j. bez predchádzajúceho poučenia súdom ohľadom ich aplikácie a vytvorenia priestoru reagovať na nich z pohľadu strany sporu.

24. V rozhodovanom spore súd prvej inštancie po vrátení mu spisu odvolacím súdom, ktorý uznesením z 18. mája 2017 zrušil prechádzajúce rozhodnutie prvoinštančného súdu, uznesením z 13. novembra 2016 (správne 13. novembra 2019 - pozn. dovolacieho súdu) vyzval strany sporu, aby v lehote 15 dní uviedli prípadné ďalšie skutočnosti týkajúce sa veci a predložili/označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy už nemusí prihliadnuť. V odôvodnení tohto uznesenia zároveň súd prvej inštancie výslovne uviedol, že v danom prípade uplatnil sudcovskú koncentráciu pôsobiacu do budúcna.

25. Napriek tejto výzve a napriek právnym záverom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 14. júna 2017, si žalobkyňa uloženú povinnosť nesplnila. Žalobkyňa nepredložila súdu žiadne dôkazy ani návrhy na ich vykonanie, nevyjadrila sa k návrhu na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného, iba doručila súdu žiadosť o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 11. decembra 2019, ktorej súd vyhovel. Na následnom pojednávaní konanom dňa 12. februára 2020 právny zástupca žalobkyne uviedol, že v tejto fáze konania nevie, aké ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania by mali z jeho strany prísť, pričom napokon uviedol, že po poskytnutí lehoty 10 dní by žalobkyňa vedela korigovať podnikateľský plán, ktorý by mohol byť vnímaný ako podklad pre rozhodnutie súdu na základe voľnej úvahy.

26. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nerešpektovala výzvu súdu na predloženie ďalších skutočností a dôkazov v záväznej procesnej lehote spojenej so sudcovskou koncentráciou konania, čím došlo procesnej preklúzii práva predkladať v neskoršom štádiu konania nové skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré bolo možné skôr (t. j. najneskôr v lehote určenej súdom). Pritom sa nejednalo o prípad spätnej sudcovskej koncentrácie, keďže je nepochybné, že žalobkyňa (jej právny zástupca) v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou nerešpektovala pokyn súdu vydaný za účinnosti CSP. V dôsledku uvedeného zaniklo žalobkyni oprávnenie predkladať súdu tvrdenia a dôkazy, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania na základe záväznej výzvy súdu prvej inštancie, a preto pokiaľ žiadala žalobkyňa poskytnúť ďalšiu lehotu na korekciu podnikateľského plánu, súd prvej inštancie uvedené správne nepripustil, nakoľko žalobkyňa mala možnosť predložiť tento dôkaz v rámci „koncentračnej“ lehoty. Predmetná dovolacia námietka žalobkyne z tohto dôvodu neobstojí a ani týmto postupom nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

27. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd (resp. súd prvej inštancie) nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

28. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.