4 Cdo 18/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. spol. s r.o., so sídlom v P., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. M. H., advokátkou, so sídlom v P., proti

žalovanému M. B., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. P. Š., advokátom, C., so sídlom

v B., o zaplatenie 288.409,68 Eur (8.688.630,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Prievidza pod sp. zn. 4 C 157/2000, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 15. októbra 2008 sp. zn. 5 Co 10/2008, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v   Trenčíne z 15. októbra 2008 sp. zn. 5 Co 10/2008  

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 16. októbra 2007 č.k. 4 C 157/2000-186 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.688.630,- Sk spolu so 17,6 % úrokom

z omeškania od 1. júla 1999 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške  

200.196,-- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzal zo zistenia, že

pôvodný žalovaný M. spol. s r.o., so sídlom v B., ktorý kúpnou zmluvou z X. vykonal prevod

nehnuteľností – budovy a. - nachádzajúcich sa v B. na P., resp. č. X. k.ú. B., nadobudnutých

od M. B. kúpnou zmluvou z X. na žalobcu, postúpil žalobcovi zmluvou o postúpení

pohľadávok z X. splatnú pohľadávku vedenú v žalovanej sume proti M. B.. Táto pohľadávka

vznikla z titulu bezdôvodného obohatenia na strane dlžníka (M. B. výšku prijatého peňažného

plnenia od postupcu potvrdilo listom z   20. apríla 2000), ku ktorému došlo dňom

právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza z   30. júna 1999 č.k. 10 C 192/95 -57,

ktorým bolo určené, že M. B. platne odstúpilo od kúpnej zmluvy uzavretej s postupcom (M.

spol. s r.o.) X. (tento rozsudok sa stal podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v KN

formou záznamu v prospech M. B.). Uvedenú zmluvu o postúpení pohľadávok v mene

spoločnosti M. spol. s r.o. uzatvoril JUDr. P. B. ako zástupca. Plnú moc z 1. októbra 1993, v zmysle ktorej zástupca JUDr. B. v mene spoločnosti konal, považoval za tzv. všeobecné

plnomocenstvo, oprávňujúce zástupcu na všetky úkony, t.j. i   na hmotnoprávne úkony.  

JUDr. B. konal preto pri uzavretí právneho úkonu v medziach oprávnenia zastupovať (§ 31

a nasl. Občianskeho zákonníka – ďalej len OZ). Keďže toto plnomocenstvo nezaniklo a teda

ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok z X. existovalo a žalovaný z iných dôvodov

neplatnosť zmluvy nenamietal, dospel k záveru, že tento právny úkon je platný. Žalobca ako

postupník postúpenie pohľadávok žalovanému ako dlžníkovi preukázal. Boli teda splnené

všetky zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 ods. 1 a 2 OZ. Žalobe

preto v plnom rozsahu vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 15. októbra 2008 sp. zn. 5 Co 10/2008 rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a   rozhodol o trovách celého konania.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe výsledkov opakovaného dokazovania

vykonaného v odvolacom konaní dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že plná

moc udelená advokátovi JUDr. P. B., dňa 1. októbra 1993 spoločnosťou M. spol. s r.o., nebola

plnou mocou udelenou mu podľa § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá by ho

oprávňovala na vykonávanie právnych úkonov podľa hmotného práva v mene

splnomocniteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu sa jedná o tzv. procesné plnomocenstvo,

ktoré je potrebné odlišovať od plnej moci udelenej podľa § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Takéto plnomocenstvo oprávňuje splnomocnenca, aby splnomocniteľa zastupoval

v procesnom konaní a vykonával v jeho mene práva vyplývajúce splnomocniteľovi z jeho

procesného postavenia a nie na vykonávanie právnych úkonov podľa hmotného práva. Hoci

nespochybňoval, že toto plnomocenstvo ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok

existovalo, posúdil konanie JUDr. P. B. pri uvedenom právnom úkone ako konanie za iného

bez plnomocenstva. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by spoločnosť M. spol. s r.o., za

ktorú JUDr. B. konal, tento právny   úkon   dodatočne   bez   zbytočného odkladu schválila,

dospel k právnemu názoru, že v zmysle § 33 ods. 2 OZ je z tohto konania zaviazaný sám

JUDr. B.. Ten však nebol oprávnenou osobou z pohľadávok proti žalovanému, ktorej prevod

bol predmetom tejto zmluvy. Nemohol tak v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na

iného viac práv, než sám má, touto pohľadávkou disponovať a vykonať jej prevod na žalobcu.

Žalobca sa preto nestal oprávneným z pohľadávky proti žalovanému a nemôže sa tak jej

splnenia od žalovaného domáhať. Vzhľadom na uvedený záver nepovažoval za potrebné

skúmať ďalšie námietky žalovaného, týkajúce sa premlčania nároku, či správnosti jeho výšky. O náhrade trov celého konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, resp. ak by dovolací súd dospel k záveru, že

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva iba v nesprávnom právnom

posúdení inak správne zisteného skutkového stavu, žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť

a jeho návrhu vyhovieť. Namietal, že odvolací súd nesprávne posúdil predovšetkým otázku

povahy plnomocenstva z 1. októbra 1993 udeleného JUDr. B.. Rozsah oprávnení v ňom

uvedený je široko koncipovaný, pričom použitá formulácia (napr. oprávnenie uzatvárať zmier,

uplatňovať, uznávať, vzdávať sa nárokov) nasvedčuje tomu, že nejde len o tzv. procesné

plnomocenstvo, ale uvedený právny úkon má aj charakter plnej moci udelenej podľa § 22 ods.

1 OZ. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu záveru, keď posúdil konanie   JUDr. P. B. pri

uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok ako konanie za iného bez plnomocenstva. Aj

v prípade, ak by uvedené plnomocenstvo udelené JUDr. B. malo mať charakter výlučne

procesný, všetky jeho úkony po 11. januári 2000 (po podaní žaloby), včítane uzatvorenia

zmluvy o postúpení pohľadávok, je možné podľa dovolateľa posudzovať aj ako procesné

úkony za zastúpeného, s právnymi účinkami pre zastúpenú spoločnosť. Vyplýva to zo

skutočnosti, že JUDr. B. na jednej strane za pôvodne žalovaného uznal nárok žalobcu na

vydanie bezdôvodného obohatenia a na druhej strane tento nárok uspokojil (vzdal sa nároku

voči M. B.) postúpením pohľadávky spoločnosti M. spol. s r.o.   B. voči M. B. na žalobcu.

Dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd totiž chybne vychádzal

zo skutočnosti, že plnomocenstvo udelené JUDr. B. a zmluva o poskytnutí právnej pomoci sú  

z rovnakého dňa, a preto ich nemožno vykladať inak ako vo vzájomnej súvislosti.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd správne posúdil povahu

plnomocenstva z 1. októbra 1993 udelenú JUDr. B.. Ide o štandardný text plnej moci, ktorá

bývala v danom čase udeľovaná advokátom na zastupovanie v sporových konaniach. Na jej

základe splnomocnenec preto nebol oprávnený k postupovaniu pohľadávok. Okrem toho

namietal, že dôvodom pre zamietnutie žaloby je aj nedostatok vecnej legitimácie na strane

žalovaného a skutočnosť, že pohľadávka žalobcu je premlčaná. Navrhol preto dovolanie

žalobcu odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1

O.s.p. a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého sa žalobca

nestal oprávneným z pohľadávky proti žalovanému na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok z   X., lebo spoločnosť   M.   spol. s r.o. ako postupca týmto právnym úkonom

nebola viazaná, keďže za neho pri uzavretí tejto zmluvy konala tretia osoba (JUDr. P. B.) bez

plnej moci a spoločnosť tento právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu neschválila.

Žalobca sa preto na jej základe nemohol s úspechom domáhať splnenia dlhu voči

žalovanému.

Žalobca v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď

odvolací súd nesprávne posúdil povahu plnomocenstva z 1. októbra 1993 udelenú  

JUDr. B. a následne dospel k nesprávnemu záveru, že konanie JUDr. B. pri uzavretí zmluvy

o postúpení pohľadávok je konaním za iného bez plnomocenstva.

Dovolací súd považoval preto za rozhodujúce preskúmať otázku, či plnomocenstvo,

ktoré spoločnosť M. spol. s r.o. udelila dňa 1. októbra 1993 JUDr. B., (ne)bolo postačujúce pre uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávok z X., a ak nie, či pri tomto právnom úkone išlo

o konanie JUDr. B. za iného bez plnomocenstva.

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastúpenie vzniká aj na základe dohody

o plnomocenstve (§ 22 ods. 1 a § 23). V plnomocenstve, ktoré splnomocniteľ udeľuje

splnomocnencovi za účelom jeho zastúpenia pri právnom úkone, sa musí uviesť rozsah

splnomocnencovho oprávnenia, pričom ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej

forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne (§ 31 ods. 1 OZ). Ak splnomocnenec koná  

v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým práva a povinnosti

priamo splnomocniteľovi (§ 32 ods. 2 OZ). Pre vymedzenie rozsahu oprávnenia

splnomocnenca konať za splnomocniteľa vo vzťahu k tretím osobám nie je dohoda  

o plnomocenstve právne významná; rozhodujúci je rozsah oprávnenia uvedený v plnej moci,

ktorá je právnym úkonom splnomocniteľa, ktorým sa dáva tretím osobám najavo, že

splnomocnenec je oprávnený zastupovať splnomocniteľa v rozsahu v plnej moci uvedenom.

Od plnomocenstva podľa § 31 OZ treba odlišovať procesné plnomocenstvo udelené podľa   § 24 a nasl. O.s.p., ktoré účastník konania udeľuje zástupcovi na zastupovanie v občianskom

súdnom konaní a ktoré sa udeľuje v písomnej forme alebo ústne do zápisnice buď pre celé

konanie alebo len pre určité úkony. Možno teda udeliť všeobecné plnomocenstvo oprávňujúce

zástupcu na všetky úkony, ktoré môže v konaní účastník urobiť (spravidla sa udeľuje

advokátovi) alebo plnomocenstvo oprávňujúce zástupcu konať len v rozsahu jedného úkonu,

resp. určitého druhu úkonov. Pri interpretácii obsahu plnomocenstva treba prihliadnuť  

na zmysel použitých slov a predovšetkým na to, čo chcela konajúca osoba použitými slovami

vyjadriť.

V posudzovanej veci dovolací súd súhlasí s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého

plnomocenstvo udelené advokátovi JUDr. P. B. dňa 1. októbra 1993 spoločnosťou M. spol.

s r.o., treba považovať za plnomocenstvo udelené podľa § 24 a nasl. O.s.p., t.j. za procesné

plnomocenstvo a nie za plnú moc podľa § 31 OZ. Dovolací súd sa plne stotožňuje s právnou

argumentáciou odvolacieho súdu, o ktorú odvolací súd oprel svoj záver týkajúci sa povahy

tohto úkonu. Považuje ju za výstižnú, náležitú a presvedčivú. V celom rozsahu preto odkazuje

na tú časť dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá sa týka danej otázky.

Na doplnenie uvádza, že aj z okolností, ktoré vyšli výsledkami vykonaného dokazovania najavo vyplýva, že prejav vôle splnomocniteľa smeroval k uzavretiu práve

takéhoto úkonu.

V spise sa totiž nachádzajú Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzavretej medzi M.

spol. s r.o. a advokátom JUDr. P. B. datované dňom X., resp. X., ktorých predmetom bolo

predovšetkým poskytovať právnu pomoc v rozsahu zastupovania pred štátnymi a inými

orgánmi, najmä pred súdmi (predmetom zmluvy nie je poskytovanie právnej pomoci formou

uzatvárania právnych úkonov). V tie isté dni boli spoločnosťou M. udelené plnomocenstvá

advokátovi JUDr. B. s úplne rovnakým obsahom. Fotokópia plnomocenstva z   1. októbra

1993 sa nachádza v spise Okresného súdu Prievidza vedeného pod sp. zn.   10 C 192/95

a plnomocenstvo z 10. januára 1995 bolo JUDr. B. založené v konaní vedenom pred tým

istým súdom pod sp. zn. 10 C 212/1994. Ich účelom bolo nepochybne preukázať zastúpenie

účastníka konania advokátom v občianskom súdnom konaní, čo korešponduje s prejavom

vôle splnomocniteľa uvedeného v Zmluvách o poskytovaní právnej pomoci. Odvolací súd

preto správne interpretoval veľmi všeobecné formulácie použité v plnomocenstve z   1.

októbra 1993 („vo všetkých právnych veciach zastupoval, aby vykonával všetky úkony“)

v nadväznosti na ďalšie časti tak, že sa vzťahujú k veciam a úkonom procesným. Na tomto

závere nič nemení ani skutočnosť, že splnomocniteľ v plnomocenstve oprávňuje aj k niektorým úkonom hmotnoprávnej povahy (napr. uznanie, vzdanie sa nárokov). Ide totiž

o úkony, ktorých možné použitie sa v občianskom súdnom konaní dá predpokladať a ktoré

teda s občianskym súdnym konaním veľmi úzko súvisia.

V danom prípade nemohol preto splnomocnenec JUDr. P. B. v zmysle plnomocenstva

z 1. októbra 1993   menom splnomocniteľa spoločnosti M. spol. s r.o. uzavrieť zmluvu

o postúpení pohľadávok.

Hoci odvolací súd otázku povahy plnomocenstva posúdil správne, dospel

k nesprávnemu záveru, že konanie JUDr. B. pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok je

konaním za iného bez plnomocenstva.

Z konania splnomocnenca vzniknú práva a povinnosti splnomocniteľovi v tom

prípade, že splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa a v rozsahu stanovenou plnou

mocou, ktorá objektívne existuje. Predpokladom konania za iného bez plnomocenstva teda je,

že v čase urobenia právneho úkonu žiadne plnomocenstvo medzi konajúcou osobou a osobou

v mene ktorej konala, neexistuje.

V posudzovanej veci okresný súd vychádzal zo zistenia, že plnomocenstvo  

z 1. októbra 1993, na základe ktorého JUDr. B. pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok

v mene M. spol. s r.o. konal, nezaniklo a teda že aj v čase uzavretia zmluvy objektívne

existovalo. Aj odvolací súd nepochybne z tohto skutkového zistenia vychádzal (inak by bolo

nadbytočné zaoberať sa povahou uvedeného plnomocenstva). Na základe uvedeného zistenia ale odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, že JUDr. B. konal pri uzavretí zmluvy

o postúpení pohľadávok za iného bez plnomocenstva. Takýto záver výsledky vykonaného

dokazovania nepripúšťajú. Možno z nich však nepochybne vyvodiť, že JUDr. B. ako

splnomocnenec pri uzavretí uvedenej zmluvy prekročil svoje oprávnenie konať za

splnomocniteľa vyplývajúce z plnomocenstva z 1. októbra 1993 (v texte zmluvy o postúpení

pohľadávok sa uvádza, že JUDr. B. koná za postupcu M. spol. s r.o. ako zástupca).

Odvolací súd riadiac sa týmto nesprávnym záverom, sa následne nezaoberal účinkami

prekročenia tejto plnej moci v zmysle § 33 ods. 1 OZ, podľa ktorého ak splnomocnenec

prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len

pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou

splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení

oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil. Neskúmal, či neprichádza do úvahy

uplatnenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky o schválení prekročenia oprávnenia v zmysle druhej vety citovaného zákonného ustanovenia. Z výsledkov doposiaľ vykonaného

dokazovania totiž nie je možné spoľahlivo ustáliť, či a kedy sa splnomocniteľ (M. spol. s r.o.)

dozvedel o prekročení oprávnenia a ak sa dozvedel, či bez zbytočného odkladu oznámil osobe

(S. spol. s r.o.), s ktorou JUDr. B. ako splnomocnenec konal, svoj nesúhlas. Záver

odvolacieho súdu, že zmluva o postúpení pohľadávok z X. postupcu spoločnosť M. spol. s r.o.

nezaväzuje a teda, že žalobca sa na jej základe nestal oprávneným z   pohľadávky proti

žalovanému, treba preto považovať za predčasný a teda nesprávny.

So zreteľom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pre ďalšie konanie dovolací súd poznamenáva, že ak by odvolací súd po doplnení

dokazovania dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok z X. postupcu spoločnosť

M. spol. s r.o. zaväzuje, bude potrebné sa zaoberať najmä otázkou premlčania nároku

a námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v konaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.   predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Patrícia Špacírová