4 Cdo 171/2012

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O., proti žalovanému J., bývajúcemu v M., zastúpenému Mgr. P., advokátom v S., o zaplatenie 1 659,65 Eur, vedenej  

na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13 C 57/2002, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 23. februára 2012 sp. zn. 9 Co 390/2011, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Žilina rozsudkom z 30. augusta 2011 č.k. 13 C 57/2002-212 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 659,65 Eur titulom bezdôvodného obohatenia

v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o náhrade trov konania rozhodne  

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poukázal na to, že žalovaný základ nároku ani

výšku nároku nepopieral. Keďže žalovaný sa bránil námietkou premlčania nároku

a prekážkou litispendencie, súd prvého stupňa sa prioritne zaoberal týmito námietkami.

Dospel k záveru, že v danej veci nie je daná prekážka už začatého konania (litispendencie).

Poukázal na to, že žalobkyňa bola v trestnom konaní rozsudkom Krajského súdu v Žiline  

sp. zn. 2 To 93/2007 z 12. decembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. decembra

2007, odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Predmetné trestné

konanie tak bolo v čase rozhodovania súdu o uplatnenom nároku žalobcu právoplatne

skončené a iné konanie o tej istej otázke neprebieha. Pri posudzovaní vznesenej námietky

premlčania žalovaným súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 451 ods. 1, 2, § 100  

ods. 1, § 107 ods. 1, 2 a § 3 Občianskeho zákonníka. Na túto námietku neprihliadol, nakoľko jej uplatnenie považoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a preto žalobe vyhovel.

Rozhodnutie o náhrade trov konania si postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil na čas  

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 23. februára 2012 sp. zn.

9 Co 390/2011 rozsudok okresného súdu potvrdil, keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.). Aj podľa jeho názoru okamihom, rozhodným pre

posúdenie existencie prekážky litispendencie nie je stav v čase začatia konania, ale v dobe

rozhodovania, a teda pre posúdenie, či tu je daná prekážka veci začatej (§ 83 ods. 1 O.s.p.)  

je rozhodujúci stav v dobe rozhodnutia súdu v neskôr začatom konaní. V nadväznosti  

na uvedené krajský súd zastal názor, že v danom prípade prekážky litispendencie odpadla

právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Žiline z 12. decembra 2007 sp. zn. 2 To 93/2007,

ktorým bola žalobkyňa odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie,

teda dňom 12. decembra 2007. Krajský súd sa plne stotožnil s postupom okresného súdu

pokiaľ považoval uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného na výkon práva

odporujúci dobrým mravom a za výraz zneužitia práva na úkor žalobkyne.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby

dovolací súd tento rozsudok ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. d/ a e/

O.s.p. Vyčítal súdom oboch stupňov nesprávne posúdenie prekážky litispendencie, keď podľa

jeho názoru rozhodujúcim okamihom pre posúdenie existencie prekážky litispendencie je stav v čase začatia konania. Žaloba v tomto konaní bola na súd podaná 4. januára 2002, teda  

až po uplatnení si toho istého nároku žalobkyňou v rámci adhézneho konania (28. marca

2000). Túto zrejmú procesnú prekážku má súd z úradnej povinnosti odstrániť, a to bez zreteľa

na to, kedy túto prekážku zistí, alebo kedy táto prekážka vznikla. Povinnosťou súdu preto

bolo konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť z dôvodu neodstrániteľného nedostatku

podmienky konania. Vadu konania podľa § 237 písm. e/ O.s.p., t.j. že sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, vyvodzoval zo skutočnosti, že súd

v adhéznom konaní právoplatne skončenom 12. decembra 2007, odkázal žalobkyňu, aby  

si svoj nárok uplatnila v občianskoprávnom súdnom konaní, teda aby podala nový návrh  

na začatie občianskeho konania. Takýto nový návrh na začatie konania však podaný nebol

a súd prvého stupňa aj odvolací súd naďalej pokračovali v prebiehajúcom konaní, ktoré malo

byť obligatórne zastavené, a vyniesli v ňom napádané rozsudky. Dovolateľ zároveň namietal

nesprávne právne posúdenie vznesenej námietky premlčania súdmi oboch stupňov.

Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 veta

druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,  

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,  

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky),

a dovolací súd doteraz vo veci nerozhodoval, je nepochybné, že prípustnosť dovolania

žalovaného z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p., dovolací súd

skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci začatie konania bránilo tomu, aby o tej istej

veci prebiehalo na súde iné konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

Prekážku prv začatého súdneho konania (litispendencia) upravuje ustanovenie § 83

O.s.p., podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné

konanie. Táto prekážka vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republiky  

je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké

skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Predmet konania je vymedzený petitom

návrhu na začatie konania, základ uplatneného nároku je určený skutkovými okolnosťami,

ktorými je petit zdôvodnený. Litispendencia je procesnou prekážkou konania, ktorú musí súd

z úradnej povinnosti odstrániť, a to zastavením konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.).

Prekážku prv začatého konania môže zakladať aj uplatnený nárok na náhradu škody

v adhéznom konaní, ak ten istý nárok bol následne uplatnený v občianskom právnom konaní.

Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré

nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú. A teda aj okamihom

rozhodným pre posúdenie prekážky litispendencie nie je stav v čase zahájenia konania ale stav v čase vydania rozhodnutia.

Z obsahu spisu je nepochybné, že v čase rozhodovania veci súdmi oboch stupňov

prekážka prv začatého konania (adhézne konanie) už netrvala, pretože táto odpadla (ako  

to správne konštatovali súdy oboch stupňov) právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 12. decembra 2007 sp. zn. 2 To 97/2007.

Vychádzajúc z uvedeného žalovaný vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. namieta

nedôvodne.

Dovolateľ v mimoriadnom opravnom prostriedku namieta nedostatok návrhu  

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou dispozičnou a začína na návrh, okrem

prípadov uvedených v § 81 ods. 1, 2 O.s.p., v ktorých možno konanie začať aj bez návrhu.

Absencia návrhu na začatie konania je neodstrániteľná podmienka konania, ktorá vedie

k zastaveniu konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci však o takýto prípad nejde. Návrh žalobkyňa doručila Okresnému súdu Žilina 4. januára 2002. Existoval tu teda

konkrétny návrh na začatie konania, o ktorom prebiehalo konanie na súdoch nižších stupňov.

Vada konania v preskúmavanej veci podľa § 237 písm. e/ O.s.p. tu preto nie je.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie

veci v otázke ním uplatnenej námietky premlčania nároku. V tejto súvislosti treba uviesť, že

nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím

dôvodom, ktorý však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach

Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno

podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a neboli zistené

ani procesné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že dovolanie žalovaného je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.  

a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie ods. 2 tohto ustanovenia, pretože

žalobkyni v tomto dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júla 2012

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková