4 Cdo 17/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   exekučnej   veci   oprávneného   S., a.s., K., proti povinnému B., s.r.o., B., o vymoženie 100,38 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 103/1998, o dovolaní súdneho exekútora

JUDr. P. H., Exekútorský úrad R., proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 21. októbra 2009 sp.zn. 15 CoE 123/2009, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 2. apríla 2008 č.k. 2 Er 103/1998-28

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 4 998,-- Sk (165,90 €) do troch dní  

od právoplatnosti uznesenia. O zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm.h/ zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 Exekučného poriadku.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 21. októbra

2009 sp.zn. 15 CoE 123/2009 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Vo výroku o trovách konania (exekúcie) uznesenie

súdu prvého stupňa zmenil tak, že oprávnený nie je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi

trovy konania vo výške 4 998,-- Sk (165,90 €). V časti potvrdzujúceho výroku odvolací súd

svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodne označený povinný A., s.r.o. podľa aktuálneho

výpisu z obchodného registra existoval v období od X. do X. a dňom X. došlo k zmene názvu

povinného na B., s.r.o., X., IČO : X.. V čase odvolania oprávneného povinný pod týmto

názvom existoval, a preto aj vydal okresný súd 25. februára 2009 opravné uznesenie, kde opravil označenie povinného. Medzičasom aj táto spoločnosť bola vymazaná z obchodného

registra na základe uznesenia Okresného súdu Košice I   z   18. februára 2009 č.k. 26 Cbr 95/2008-20 a prestala existovať od X.. Keďže obchodná spoločnosť zanikla ku dňu výmazu

z obchodného registra, súd nemohol pokračovať v tomto konaní. Pokiaľ ide o zmeňujúci

výrok rozhodnutia o trovách exekúcie odvolací súd nebol toho názoru, že by mal oprávnený

nahradiť trovy exekúcie exekútorovi podľa ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

z dôvodu, že exekúcia sa začala na návrh oprávneného zo dňa 29. decembra 1997 a poverenia

Okresného súdu Banská Bystrica z 5. februára 1998. Exekútor podal návrh na zastavenie

exekúcie takmer po desiatich rokoch (23. júla 2007) z dôvodu, že povinný neexistuje.

Povinný však, tak ako bol označený, existoval od X. do X. a pod novým názvom od X. do X..

Exekútor mal dosť času na   vykonanie   exekúcie.   Nemožno   teda   hovoriť o   tom,   že

oprávnený   procesne   zavinil zastavenie exekúcie, pretože nie je pravdou, že by v čase

podania návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom povinný právne neexistoval. Právne

existoval povinný aj po vydaní uznesenia o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, pretože

spoločnosť bola vymazaná až od X. a teda len z tohto titulu došlo k zastaveniu exekúcie, teda

k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu v časti výroku o trovách exekúcie podal

dovolanie súdny exekútor, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie

z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, “ako aj pre

okolnosť, že krajský súd zmenil samotné uznesenie v časti priznaných trov exekúcie“.

Odvolaciemu súdu vytkol nesprávne právne posúdenie otázky trov exekúcie s poukázaním  

na skutočnosť, že povinný existoval do X., pričom nezistil objektívny stav, či bolo vôbec

možné pohľadávku vymôcť. Následne rozhodol, pričom svojím rozhodnutím porušil základné

právo exekútora na odmenu za vykonanú prácu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239   ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/] na zaujatie

stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm.a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie

súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) za území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie  

o   príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o   znalečnom,   tlmočnom,  

o   odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   síce   vykazuje   znaky   rozhodnutia   v   zmysle

ustanovenia § 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p., súčasne však ide o uznesenie o trovách konania, proti

ktorému ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. prípustnosť dovolania výslovne vylučuje.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237, možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pri

skúmaní, či je dovolanie prípustné sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré

dovolateľ v dovolaní namietal.

Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci

v prípade súdneho exekútora nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení

tohto   rozhodnutia   uvedené   všeobecné   tvrdenie   dovolateľa,   o ktoré   opiera   prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. nemožno považovať za odňatie možnosti účastníkovi

konať pred súdom. V súvislosti s rozhodovaním súdov o trovách exekúcie si súdny exekútor

uplatnil odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, o ktorom nároku aj súdy rozhodli.

Zmenou prvostupňového rozhodnutia vo výroku o trovách exekúcie a ich nepriznaním

súdnemu exekútorovi odvolacím súdom nebola súdnemu exekútorovi postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ súdny exekútor svoje dovolanie zrejme odôvodil tým, že napadnuté

rozhodnutie o trovách exekúcie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť,

že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny

poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je  

v   ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p.,

nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm.f/

O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie súdneho exekútora podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/

O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre

použitie § 146 ods. 2 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2010

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová