UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne V. Š., narodenej XX. B. XXXX, Š., M. XXX/XX, zastúpenej advokátkou Mgr. Andreou Rusnákovou, Bratislava, Heydukova 16, proti žalovaným 1/ T. N., narodenému XX. N. XXXX, Š., E. XXX/., toho času A., W. B. V. XXXX/X, 2/ P. N., narodenej XX. H. XXXX, A., W. B. V. XXXX/X, obaja zastúpení advokátom JUDr. Jaroslavom Málekom, Bratislava, Kraskova 2, IČO: 30 818 702, 3/ J. N., narodenému XX. P. XXXX, Š. E. XXX/XXX, 4/ B. N., narodenej XX. H. XXXX, Š., E. XXX/XXX, 5/ obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., IČO: 00 151 653, Bratislava, Tomášikova 48, zastúpenej Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s. r. o., Košice, Bočná 10, IČO: 36 863 017, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a o určenie neexistencie záložného práva, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 37C/199/2013, o dovolaní žalovanej 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2021sp. zn. 4Co/124/2020, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej 5/ v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 22. augusta 2019 č. k. 37C/199/2013-383 žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, katastrálne územie M. Š., obec Š., okres W., t. j. parcela registra,,C“ evidovaná na katastrálnej mape ako parcela č. XXX/X o výmere 586 m2 - zastavané plochy a nádvoria, a rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 586 m2, nachádzajúce sa v Š. na ulici E. XXX (ďalej aj „sporný pozemok a rodinný dom“ alebo „sporné nehnuteľnosti“) patria vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku do dedičstva po nebohej V. N., rod. D., nar. XX. Q. XXXX, naposledy bytom E. XXX, Š.Z., zomrelej XX. Q. XXXX. Určil tiež, že záložné právo k týmto nehnuteľnostiam, ktoré bolo zriadené v prospech Slovenská sporiteľňa, a. s., zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou uzavretou dňa 08. januára 2013, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený pod číslom V-70/2013 dňa 18. januára 2013, v časti založenia podielu vo vlastníctve V. N. vo výške 1/2 neexistuje. O trovách konania rozhodol tak,že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou neskôr pripustených zmien, domáhala voči žalovaným 1/ až 5/ určenia, že sporný pozemok a rodinný dom vo M. Š. patria v spoluvlastníckom podiele vo výške 1/2 k celku do dedičstva po nebohej V. N., rod. D., nar. XX. Q. XXXX, naposledy bytom E. XXX, Š.Z., zomrelej XX. Q. XXXX. Domáhala sa tiež určenia, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva uzavretá medzi Slovenská sporiteľňa a. s., ako záložným veriteľom a B. N., nar. XX. H.T. XXXX, bytom E. XXX, Š., J. N., nar. XX. P. XXXX, bytom E. XXX, Š., a V. N., nar. XX. Q. XXXX, bytom E. XXX, Š., zastúpenou splnomocnencom J. N., nar. XX. P. XXXX, bytom E. XXX, Š., ako záložcami, predmetom ktorej bola dohoda o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam vo M.Ý. Š. a udelenie poverení vyššie označenými záložcami ako mandantmi spoločnosti Slovenská sporiteľňa a. s., ako mandatárovi pre vykonanie úkonov v súvislosti s výkonom záložného práva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V 70/2013 zo dňa 18. januára 2013 je v časti týkajúcej sa založenia podielu nebohej V. N. vo veľkosti 1/2 neplatná; eventuálne, že záložné právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré bolo zriadené v prospech Slovenská sporiteľňa, a. s., zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou uzavretou dňa 08. januára 2013, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený pod číslom V-70/2013 dňa 18. januára 2013, v časti založenia podielu vo vlastníctve V. N. vo výške 1/2 neexistuje. Žalobu odôvodnila tým, že pôvodne bola podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností s podielom vo veľkosti 1/2 V. N., ktorá tento svoj podiel previedla kúpnou zmluvou č. V292/2013 zo dňa 01. marca 2013 na vnuka, žalovaného 1/, a jeho manželku, žalovanú 2/. Dňa XX. Q. XXXX V. N. zomrela. Argumentovala, že V. N. nebola začiatkom roku 2013 spôsobilá uzavrieť kúpnu zmluvu, či kohokoľvek splnomocniť na uzavretie kúpnej zmluvy alebo iného právneho úkonu, pretože ako účastníčka právneho úkonu nedokázala posúdiť následky svojho konania, nevedela posúdiť, čo podpisuje a už vonkoncom s akými právnymi následkami je spojené jej konanie spočívajúce v tom, že iba podpisovala to, čo jej druhá zmluvná strana, prípadne iná osoba predkladala. V tejto súvislosti poukázala na jednotlivé hospitalizácie menovanej, ktoré podrobne popísala. Na základe uvedeného zdravotného stavu (univerziálna ateroskleróza postihujúca najmä mozog, srdce, obličky; diabetes melitus druhého typu a iné ochorenia, ktoré postihovali väčšinu psychických funkcií a schopnosti menovanej) mala za to, že u V. N. boli narušené intelektové a pamäťové schopnosti a konania, a teda aj schopnosť úsudku, analýzy abstraktných pojmov, schopnosť prevziať následky a zvažovať alternatívy. Právne odôvodnila žalobu ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákona. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila skutočnosťou, že ako dcéra nebohej V. N. je jej zákonnou dedičkou z prvej skupiny a vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy by znamenalo, že 1/2 sporných nehnuteľností bude patriť do dedičstva po jej nebohej matke, pričom bez takéhoto rozhodnutia by bolo jej vlastnícke právo ohrozené a jej právne postavenie neisté. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania zistila, že na základe plnomocenstva nedošlo iba k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale i k uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 08. januára 2013, navrhla, aby súd posúdil aj otázku platnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy. Argumentovala, že kúpna zmluva a aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam sú v časti týkajúcej sa prevodu a založenia podielu nebohej V. N. vo výške 1/2 absolútne neplatné z dôvodu, že plnomocenstvo zo dňa 04. januára 2013, na základe ktorého v mene V. N. konal jej syn J. N., podpisovala V.T. N. v duševnej poruche, ktorá ju na tento právny úkon robila neschopnou. Keďže plnomocenstvo predstavovalo neplatný právny úkon, potom akýkoľvek následný právny úkon urobený žalovaným 3/ na základe tohto plnomocenstva, t. j. aj kúpna zmluva a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva boli v častiach týkajúcich sa prevodu a založenia podielu nebohej V.T. N. vo výške 1/2 neplatnými právnymi úkonmi. V tejto súvislosti preto rozšírila okruh subjektov na strane žalovaných o účastníkov záložnej zmluvy - B. N. a Slovenská sporiteľňa, a. s. Naliehavý právny záujem odôvodnila ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej je určovacia žaloba prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak vyhovujúci rozsudok môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Trvala na tom, že bez rozhodnutia súdu o určení neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy v častiach týkajúcich sa založenia podielu nebohej V. N. vo veľkosti 1/2 je jej vlastnícke právo ohrozené a jej právne postavenie neisté, pretože výkonom záložného práva by mohla prísť o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patriacim do dedičstva. Uviedla, že zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou došlo k nezákonnému obmedzeniuvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patriacich do dedičstva po nebohej V. N. vo veľkosti 1/2, čo malo dopad aj na právnych nástupcov V. N.. Naliehavý právny záujem považovala za daný, pretože rozhodnutie súdu o neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy v časti týkajúcej sa založenia podielu nebohej V. N. vo výške 1/2, odstráni jej právnu neistotu, resp. právnu neistotu dedičov v dedičskom konaní po nebohej V. N. a zabráni tak vzniku ich nenapraviteľnej majetkovej ujmy. Dodala, že súdne rozhodnutie o určení, že záložná zmluva je v tejto časti neplatná je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastre nehnuteľnosti. Vzhľadom na nejednotný právny názor v otázke neplatnosti záložnej zmluvy a z toho vyplývajúcu rozdielnu judikatúru Najvyššieho súdu SR poukázala na rozsudok vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 4Obdo/18/2010, kde dovolací súd zaujal právny názor, že katastrálny úrad opraví zápis aj na základe určenia, že záložná zmluva je neplatná, a na konanie vedené pod sp. zn. 3Cdo/89/2007, v ktorom dovolací súd zaujal právny názor, že určením platnosti záložnej zmluvy sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah právneho stavu medzi účastníkmi, avšak stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo. V tejto súvislosti preto navrhla eventuálny petit, ktorým sa popri určeniu neplatnosti časti založenia podielu V. N. vo veľkosti 1/2 domáhala eventuálne určenia neexistencie záložného práva na spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 po nebohej V. N.. Na záver poukázala na nedostatky spisovania notárskej zápisnice a odkazovala na ust. § 36, § 46 a § 49 zákona č. 323/1992 Zb. Vykonaným dokazovaním bolo podľa jej názoru preukázané, že notárka prišla do nemocnice a pred svedkami prečítala V. N. vopred pripravenú notársku zápisnicu, ktorá bola následne oboma svedkami podpísaná. Uviedla, že notárka v tomto prípade nepostupovala v zmysle zákona, pretože pred ňou nedošlo k prejavu vôle V. N. za prítomnosti svedkov ohľadom toho, čo sa malo pojať do zápisnice, a to aj napriek tomu, že to bolo uvedené v notárskej zápisnici. V tejto súvislosti poukazovala i na neplatnosť úkonu, ktorý je obsiahnutý v notárskej zápisnici.
1.1. Súd prvej inštancie vec posúdil právne podľa ust. § 37, § 38 ods. 1, 2, § 39, § 40 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka, § 36 ods. 1, § 46, § 49, § 52 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), § 80 ods. 3, 4 veta prvá zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná, pretože plnomocenstvo spísané vo forme notárskej zápisnice dňa 04. januára 2013, ktorým bol žalovaný 3/ splnomocnený za V. N. podpísať zmluvu o zriadení záložného práva na jej spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k žalobou dotknutým nehnuteľnostiam, mandátnu zmluvu a kúpnu zmluvu na prevod tohto spoluvlastníckeho podielu, je absolútne neplatný právny úkon v zmysle ust. § 38 ods. 2 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko okrem toho, že nebola dodržaná zákonom požadovaná forma tohto úkonu podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku (t. j. uskutočnenie prejavu vôle V. N. ohľadom toho, čo sa má poňať do notárskej zápisnice pred notárkou a dvoma súčasne prítomnými svedkami a následná príprava a prečítanie textu zápisnice notárkou a jeho schválenie V. N.), nebohá V. N. ani nebola vzhľadom na svoj zdravotný stav schopná pochopiť význam a následky tohto úkonu, najmä z hľadiska jeho rozsahu. Z dôvodu absolútnej neplatnosti tohto plnomocenstva vyhodnotil potom ako absolútne neplatné aj všetky právne úkony, ktoré splnomocnenec J. N., žalovaný 3/, v mene splnomocniteľky V. N. vykonal, t. j. kúpnu zmluvu zo dňa 04. februára 2013 v časti spoluvlastníckeho podielu nebohej V. N. vo veľkosti 1/2 k sporným nehnuteľnostiam a záložnú zmluvu zo dňa 08. januára 2013, ktorou nebohá V. N. založila svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na žalobou dotknutých nehnuteľnostiach na zabezpečenie pohľadávky spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., žalovaného 5/, ktorú má voči T. N. a P. N., žalovaným 1/ a 2/. Na základe tohto právneho záveru potom vyvodil i záver, že spoluvlastnícky podiel V. N. na dotknutých nehnuteľnostiach patrí do dedičstva, a že záložné právo viaznuce na tomto jej spoluvlastníckom podiele na dotknutých nehnuteľnostiach pre neplatnosť záložnej zmluvy v tejto časti neexistuje.
1.2. Vzhľadom na podanú žalobu, ktorou sa žalobkyňa ako potencionálna dedička po nebohej V. N. domáhala určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na sporných nehnuteľnostiach v Š., patriaci pôvodne nebohej, patrí do dedičstva po nebohej V. N., a že záložná zmluva týkajúca sa tohto podielu je neplatná alebo predmetné záložné právo neexistuje, argumentujúc neplatnosťou kúpnej a záložnej zmluvyv príslušnej časti v dôsledku neplatnosti plnomocenstva udeleného V. N. žalovanému 3/ za účelom uzatvorenia týchto zmlúv, sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne a existenciou jej naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach. Keďže v danom prípade bola aktívna legitimácia daná naliehavosťou právneho záujmu, skúmal, či má žalobkyňa naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Konštatoval, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak existuje stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý je právnym ohrozením žalobcovho postavenia a ktorý možno požadovaným určením odstrániť. V posudzovanej veci považoval naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovaných určeniach za jednoznačne daný z dôvodu, že v prípade, ak by žalobkyňa preukázala neplatnosť kúpnej zmluvy, a tým i neplatnosť prevodu spornej časti nehnuteľnosti z nebohej V. N. na žalovaných 1/ a 2/, tak potom by táto časť nehnuteľnosti bola zaradená do dedičstva po nebohej V. N. a žalobkyňa by si ako zákonná dedička uplatnila nárok na svoje dedičské právo vo vzťahu k spornej časti nehnuteľnosti. Rovnako mal za preukázaný i naliehavý právny záujem vo vzťahu k určeniu neexistencie záložného práva, nakoľko práve v dedičskom konaní by sa žalobkyňa mohla domáhať spornej časti nehnuteľnosti ako zákonná dedička a v prípade nepodania takéhoto žalobného návrhu by bolo jej právne postavenie vo vzťahu k eventuálnemu nadobudnutiu spornej časti nehnuteľnosti ohrozené, keďže v rámci výkonu záložného práva by mohlo dôjsť k predaju tejto časti spornej nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že takýto stav by bol stavom nezvratným, naliehavý právny záujem mal za jednoznačne daný. V tomto smere sa preto nestotožnil s argumentáciou žalovaného 5/, v ktorej uviedol, že v danom prípade nemôže byť daný naliehavý právny záujem, nakoľko je sporné, ktorý z dedičov uvedenú nehnuteľnosť nadobudne do vlastníctva, a nie je isté, že ju nadobudne žalobkyňa. Uviedol, že aj keď je otázka prejednania dedičstva na dohode dedičov, daná skutočnosť nič nemení na právnom postavení žalobkyne, že pri realizácii záložného práva by bolo jej právne postavenie v dedičskom konaní minimálne ohrozené, pretože sporná časť nehnuteľnosti by nebola predmetom prejednania dedičstva.
1. 3. Keďže naliehavý právny záujem k obom žalobným návrhom mal za preukázaný, z hľadiska námietok vznesených v súdnom konaní (nedodržanie postupu podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku pri spisovaní plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 a existencia duševnej poruchy u V. N. v čase spísania tohto plnomocenstva) pristúpil k skúmaniu platnosti plnomocenstva spísaného dňa 04. januára 2013 vo forme notárskej zápisnice. Z vykonaného dokazovania mal preukázané (čo nebolo ani medzi stranami sporné), že nebohá V. N. sa v čase spisovania notárskej zápisnice dňa 04. januára 2013 nebola schopná podpísať pre nehyblivosť pravej hornej končatiny, preto boli k spisovaniu tohto právneho úkonu (plnomocenstva vo forme notárskej zápisnice) pribratí dvaja svedkovia. Konštatoval, že Občiansky zákonník vyžaduje v takomto prípade v ust. § 40 ods. 6 formu úradnej zápisnice, pričom postup pri spisovaní takejto úradnej zápisnice notárom je upravený v ust. § 49 notárskeho poriadku a vyžaduje nutnosť pribratia dvoch svedkov k úkonu, ktorých prítomnosť je nutná: pri prejave vôle účastníka o tom, čo sa má zahrnúť do zápisnice, a pri prečítaní zápisnice a jej schválení tým účastníkom, v záujme ktorého boli svedkovia pribratí. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedí F. Š., T. K., notárky Q.. A., z výpovede žalovaného 3/, ako aj z písomného vyhotovenia spornej notárskej zápisnice mal za preukázané, že táto bola spísaná notárkou Q.. A. na podnet pána N.. Na základe tohto prejavu notárka pripravila zápisnicu, ktorú v nemocnici prečítala V. N., ktorá s ňou prejavila súhlas. Konštatoval, že podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku sa vyžadovalo najskôr prejavenie vôle V. N. ohľadom toho, čo sa má zahrnúť do zápisnice (obsah plnomocenstva), a to pred notárom a dvoma svedkami, a následne príprava textu zápisnice notárom, s ktorým musel dotknutý účastník (V. N.) po prečítaní prejaviť súhlas, čo museli potvrdiť aj dvaja svedkovia. Aj keď v písomnom prejave notárskej zápisnice takýto postup bol zaznamenaný slovami: „Prítomní svedkovia úkonu vyhlasujú, že boli prítomní pri prejave vôle účastníka o tom, čo sa má pojať do notárskej zápisnice, pri prečítaní zápisnice a jej schválení.“, vykonaným dokazovaním uskutočnenie takéhoto postupu nezistil, nakoľko nemal preukázané, že pred spísaním zápisnice V. N. prejavila vôľu, čo sa má pojať do zápisnice (čo má byť obsahom plnomocenstva). Danú skutočnosť nepotvrdil žiaden zo svedkov, ktorí boli iba za týmto účelom tohto úkonu účastní, a ani žiaden z vypočutých. Vykonaným dokazovaním nemal preukázané ani to, že notárka spisovala zápisnicu v nemocnici. Z dôvodu absolútnej neplatnosti tohto plnomocenstva vyhodnotil potom prvoinštančný súd ako absolútne neplatné aj všetky právne úkony, ktoré splnomocnenec J. N., žalovaný 3/, v mene splnomocniteľky V. N. vykonal, t. j. kúpnu zmluvu zo dňa 04. februára 2013 v časti spoluvlastníckehopodielu nebohej V. N. vo veľkosti 1/2 k sporným nehnuteľnostiam a záložnú zmluvu zo dňa 08. januára 2013, ktorou nebohá V. N. založila svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na žalobou dotknutých nehnuteľnostiach na zabezpečenie pohľadávky T. N. a P. N., žalovaných 1/ a 2/. Z tohto právneho záveru potom vyvodil i záver, že spoluvlastnícky podiel V. N. na dotknutých nehnuteľnostiach patrí do dedičstva, a že záložné právo viaznuce na tomto jej spoluvlastníckom podiele na dotknutých nehnuteľnostiach pre neplatnosť záložnej zmluvy v tejto časti neexistuje.
1.4. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa považovala právny úkon plnomocenstva za absolútne neplatný aj z dôvodu, že V. N. nebola spôsobilá takýto právny úkon vykonať pre duševnú poruchu v čase spísania plnomocenstva dňa 04. januára 2013, zaoberal sa súd platnosťou plnomocenstva aj z tohto hľadiska. Vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: psychiatria (liečba alkoholizmu, toxikománie, gerontopsychiatria) V.. M. W., ktorého úlohou bolo posúdiť zdravotný stav nebohej v čase udelenia plnomocenstva dňa 04. januára 2013. Prvoinštančný súd sa stotožnil so závermi znalca V.. M. W. o tom, že nebohá V. N. nebola vzhľadom na svoj zdravotný stav v čase odsúhlasenia plnomocenstva schopná pochopiť význam tohto úkonu, najmä čo do rozsahu, keď splnomocnila syna na založenie nehnuteľnosti, v ktorej bývala, a na jej následný predaj. Závery znalca považoval za logicky a vecne zdôvodnené, vychádzajúce z objektívneho zdravotného stavu pacientky. Tieto závery akceptoval aj napriek tomu, že V. N. nebola určená duševná porucha, nakoľko jej symptómy, ktoré boli preukázané i psychologickým vyšetrením, z ktorého sa dala predpokladať stredne ťažká demencia, predpokladali jej existenciu. Pri posudzovaní duševnej spôsobilosti nezohľadnil svedecké výpovede svedkyne Š., svedka K. a svedkyne Q.. A., pretože na hodnotenie duševného stavu menovanej nemali žiadne odborné vzdelanie ani skúsenosti.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj,,odvolací súd“ alebo,,krajský súd“) na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a žalovanej 5/ rozsudkom z 29. septembra 2021 sp. zn. 4Co/66/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd odôvodnil jeho vecnou správnosťou (§ 387 ods. 1 CSP) a skúmal dôvodnosť odvolacích námietok podaných odvolateľmi. Na odvolaciu námietku žalovanej 5/, že súd prvej inštancie porušil ust. § 181 ods. 2 CSP, keď v priebehu vykonávaných pojednávaní ani raz nevyjadril svoje stanovisko k skutkovému základu sporu a neuviedol ani predbežné právne posúdenie uviedol, že striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. (teraz § 181 ods. 2 CSP) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Existencia tejto vady sama osebe však nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, t. j. porušenie práva na spravodlivý proces (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája 2013). K argumentácii, že v prípade postupu súdu podľa § 181 ods. 2 CSP by realizácia procesných práv strany sporu bola iná a v konaní by navrhla a predložila ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, teda, ak by súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom a naznačil by svoje predbežné právne posúdenie veci, strana by mala možnosť preukázať dôvodnosť svojho nároku, sa vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 12. januára 2012, sp. zn. IV. ÚS 16/2012. Konštatoval, že ust. § 118 ods. 2 O.s.p. neukladá povinnosť súdu „naznačiť svoj predbežný právny názor“, ale upravuje iba povinnosti pri vedení pojednávania. Zo samotnej skutočnosti, že súd určitú okolnosť neuvedie výslovne ako spornú, nevyplýva, že by táto okolnosť bola považovaná za nespornú. Nie je zjavným cieľom § 118 ods. 2 O.s.p. zmeniť rozloženie bremena tvrdenia či dokazovania medzi stranami sporu. Skutočnosť, že súd neupozornil stranu na to, aby preukázala určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať určitý právny následok, nemôže znamenať, že by jej odoprel možnosť splniť dôkaznú povinnosť a následne uniesť dôkazné bremeno. V súvislosti s týmto ustanovením považuje odvolací súd za potrebné tiež uviesť, že jeho cieľom je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom tiež zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. K otázke porušenia tohto ustanovenia súdom sa opierajúc o vyššie prezentovanú argumentáciu jednoznačne vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 28. decembra 2020, sp. zn. 2Obdo 56/2020, v ktorom konštatoval,že porušenie predmetného ustanovenia nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, pretože ako vyplýva z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012), súd vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP (pôvodne ust. § 118 ods. 2 O.s.p.). Vzhľadom na skutočnosť, že postup súdu spočívajúci v nerešpektovaní ust. § 181 ods. 2 CSP nebránil žalovanej 5/ ako strane sporu v uplatňovaní jeho procesných práv, odvolací súd prihliadajúc aj na ďalší priebeh konania (uskutočnenie jednotlivých pojednávaní, vykonané dokazovanie, podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku) dospel k záveru, že tento nedostatok procesného postupu súdu prvej inštancie nebol spôsobilý mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ani porušenie práva žalovaného 5/, prípadne ďalších subjektov konania na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd vyhodnotil preto túto odvolaciu námietku žalovaného 5/ ako nedôvodnú.
2.1. Ďalej žalovaní 1/, 2/ a žalovaná 5/ súhlasne namietali, že súd prvej inštancie rozhodol nad rozsah žalobného návrhu žalobkyne, keď platnosť právneho úkonu plnomocenstva vo forme notárskej zápisnice zo dňa 04. januára 2013 posudzoval aj z hľadiska dodržania postupu podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku. Žalovaný 5/ zároveň v tejto súvislosti argumentoval, že táto špecifická skutková okolnosť týkajúca sa procedúry spísania notárskej zápisnice zo dňa 04. januára 2013 (tak ju nazval) nebola v žalobe namietaná a ani neskôr procesne „vnesená“ do sporu, a aj napriek tomu, že predstavuje „doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe“, nebolo o nej rozhodnuté v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP ako o zmene žaloby. Poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie nikdy relevantne neindikoval, že notársku zápisnicu podrobí aj prieskumu z hľadiska vyššie uvedených súvislostí. Porušil preto kategorický postulát viazanosti súdu žalobným návrhom a jeho skutkovým základom, nakoľko niet žiadneho zákonného podkladu pre súdny prieskum skutočností, ktoré nie sú predmetom sporu a ktorých prieskumu sa žalobkyňa ani nedomáhala. Odvolací súd sa s prezentovanou odvolacou argumentáciou nestotožnil. Zdôraznil, že v posudzovanej veci nedošlo k žiadnemu prekročeniu žalobných návrhov žalobkyne, a teda rozhodnutiu nad rozsah žalobných petitov, pretože o takúto situáciu by išlo v prípade, ak by súd prvej inštancie prisúdil (priznal) viac, než čoho sa žalobkyňa domáhala (nad rámec petitu, tzv. zásada „ne ultra petitum“). Z porovnania žalobných petitov žalobkyne v znení ich naposledy pripustených zmien a výrokovej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že v danom prípade k takejto situácii nedošlo. Z predloženého spisu je zrejmé, že žalobkyňa sa ako potenciálna dedička po nebohej V. N. domáhala určenia, že spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach o veľkosti 1/2 patriaci pôvodne V. N. patrí do dedičstva po menovanej, a tiež určenia neexistencie záložného práva žalovaného 5/ vo vzťahu k tomuto podielu. Za základný argument sledujúci jej úspech v spore považovala skutočnosť, že plnomocenstvo spísané vo forme notárskej zápisnice dňa 04. januára 2013, ktorým splnomocnila nebohá V. N. žalovaného 3/ na podpísanie namietanej kúpnej zmluvy (o prevode vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu V.T. N. k sporným nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/) a záložnej zmluvy (ktorou bola zabezpečená pohľadávka žalovaného 5/ voči žalovaným 1/ a 2/) je neplatné, čo by znamenalo, že potom sú neplatné v dotknutom rozsahu aj všetky právne úkony uskutočnené na základe tohto plnomocenstva (t. j. namietaná kúpna zmluva a záložná zmluva). Pôvodne odvodzovala neplatnosť tohto právneho úkonu z okolnosti, že V.T. N. nebola v čase vykonania právneho úkonu spôsobilá chápať zmysel, význam a následky daného právneho úkonu. Neskôr na základe skutočností, ktoré vyšli najavo počas dokazovania uskutočneného výsluchom svedkov, dospela však k presvedčeniu, že posudzovaný právny úkon je neplatný aj z dôvodu, že nebol dodržaný zákonný postup pri spisovaní tohto právneho úkonu - splnomocnenia vo forme notárskej zápisnice, preto rozšírila svoju právnu argumentáciu aj o tento dôvod neplatnosti právneho úkonu. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa za účelom podporenia dôvodnosti podanej žaloby doplnila svoju argumentáciu iba o ďalší dôvod, pre ktorý by mohol byť posudzovaný právny úkon neplatný, je nepochybné, že nedoplňovala, a ani nemenila skôr v žalobe uvedené rozhodujúce skutočností, ale len doplnila svoju právnu argumentáciu (právne posúdenie), a aj to až na základe skutočností, ktoré vyšli najavo počas dokazovania. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že právna kvalifikácia uvedená v žalobe nie je pre súd záväzná a rozhodujúca, pretože právne posúdenie nároku patrí výlučne len súdu samému. Niet preto pochybnosti o tom, že zmena právnej kvalifikácie alebo jej doplnenie nie je zmenou žaloby (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/58/1999). Pokiaľ teda v danom prípade nešlo o zmenu žaloby v zmysle ust. § 140 CSP, potom nebol ani dôvod rozhodovať o zmene žaloby podľa ust. § 142 CSP. Odvolací súd tiež uviedol, že akžalobkyňa namietla absolútnu neplatnosť právneho úkonu - splnomocnenia vo forme notárskej zápisnice, tak súd prvej inštancie bol povinný túto neplatnosť skúmať z hľadiska všetkých do úvahy prichádzajúcich dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu, najmä ak mali opodstatnenie vo vykonanom dokazovaní, pretože na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorá má účinky od počiatku (ex tunc), prihliada súd z úradnej povinnosti (ex offo), čo znamená, že ak zistí dôvod neplatnosti, prihliadne naň bez ohľadu na to, či ho strana sporu namietla alebo nie. Na základe týchto skutočností sa nebolo možné stotožniť s vyššie uvedenou odvolacou argumentáciou.
2.2. Ako absolútne nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež odvolaciu námietku, v ktorej žalovaná 5/ nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie posúdil ním uplatnenú námietku zaujatosti ako oneskorene podanú, a preto na ňu neprihliadal, dôvodiac, že lehota na uplatnenie námietky zaujatosti mu začala plynúť až prevzatím zvukového záznamu z pojednávania, na ktorom sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia zákonného sudcu, t. j. odo dňa 23. februára 2017, v dôsledku čoho bola ním vznesená námietka uplatnená včas. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že z dikcie ust. § 53 ods. 1 CSP vyplýva, že námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Pokiaľ sa teda žalovaný 5/ dozvedel o dôvodoch vylúčenia zákonného sudcu na pojednávaní konanom dňa 14. februára 2017, čo vyplýva z ním uplatnenej námietky, ktorú odôvodnil tendenčným správaním sudcu na tomto pojednávaní, na ktorom bol zastúpený advokátom, a námietku zaujatosti doručil súdu až dňa 28. februára 2017, niet pochybnosti o tom, že bola uplatnená oneskorene (lehota na jej uplatnenie mu začala plynúť dňa 15. februára 2017 a uplynula mu dňa 21. februára 2017), a že súd prvej inštancie na ňu nemohol prihliadať, a ani ju predkladať nadriadenému súdu. Súd prvej inštancie posúdil teda jeho námietku zaujatosti správne. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj argumenty žalovaného 5/, že vzhľadom na zákonnú povinnosť riadneho uvedenia dôvodov, pre ktoré má byť sudca vylúčený, si musel najskôr zabezpečiť zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 14. februára 2017, aby mohol náležite reprodukovať prednesy sudcu, ktoré vylučujú jeho nestrannosť; a že nemožno spravodlivo od neho ako strany sporu, ani jej právneho zástupcu vyžadovať, aby si zapamätal presné znenie všetkých namietaných výrokov, a preto mu začala lehota na podanie námietky zaujatosti plynúť až po získaní zvukového záznamu. Odvolací súd uviedol, že žalovanej 5/, prípadne jeho právnemu zástupcovi nič nebránilo v tom, aby vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu už priamo na dotknutom pojednávaní (dňa 14. februára 2017). Riadne odôvodnenie námietky zaujatosti neznamená (a ani samotný zákon nevyžaduje) nevyhnutné uvedenie doslovných prednesov namietaného sudcu. Žalovaná 5/ preto mohla bez akýchkoľvek obáv v námietke zaujatosti len jednoducho opísať (parafrázovať) namietané prednesy a odkázať na príslušný zvukový záznam, z ktorého by nadriadený súd pri rozhodovaní v prípade riadne a včasne uplatnenej námietky zaujatosti nesporne vychádzal. Vyčkávaním na získanie zvukového záznamu z príslušného pojednávania sa tak žalovaná 5/ sama úplne zbytočne pripravila o možnosť včasného uplatnenia námietky zaujatosti, pričom nedostatok v podobe oneskoreného podania námietky zaujatosti nemožno dodatočne už nijako zhojiť.
2.3. Z odvolaní podaných žalovanými 1/, 2/ a žalovanou 5/ je tiež zrejmé, že nesúhlasia s právnym záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 majúceho formu notárskej zápisnice pre nedodržanie zákonom predpísanej formy úkonu a pre neschopnosť V. N. posúdiť význam, zmysel a následky tohto úkonu v čase jeho uskutočnenia, z dôvodu, že tento právny záver nie je skutkovo a dôkazne udržateľný. Odvolací súd uviedol čo súd prvej inštancie aj správne v napadnutom rozsudku poznamenal, že vzhľadom na skutočnosť, že právny úkon plnomocenstva sa vyžadoval k uzavretiu kúpnej a záložnej zmluvy, ktoré sa týkali nehnuteľností a na ktoré z toho dôvodu zákon vyžadoval písomnú formu, a splnomocniteľka V. N. nemohla pre nehyblivosť hornej končatiny písať, je nepochybné, že právny úkon plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 musel mať vzhľadom na znenie ust. § 31 ods. 4 a § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka kvalifikovanú písomnú formu - formu úradnej zápisnice, ktorou je nepochybne aj notárska zápisnica, ktorej postup spisovania je upravený v ust. § 49 Notárskeho poriadku tak, že vyžaduje uskutočnenie prejavu vôle účastníka, ktorého sa úkon týka (V.Á. N.), ohľadom toho, čo sa má poňať do zápisnice, pred notárkou a dvoma súčasne prítomnými svedkami, a následnú prípravu a prečítanie textu zápisnice ajeho schválenie účastníkom úkonu (V.T. N.) pred prítomnými svedkami. Keďže z ust. § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku jednoznačne vyplýva, že notárske zápisnice sú verejnými listinami, potom platí, čo ustanovuje § 205 CSP o verejných listinách, a to, že potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Pokiaľ sa teda určitá osoba domnieva, že skutočností uvedené v notárskej zápisnici nie sú pravdivé, musí preukázať opak, t. j. ich nepravdivosť. Odvolací súd po preskúmaní svedeckých výpovedí, ako aj výpovede žalovaného 3/ k postupu spísania právneho úkonu - plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 vo forme notárskej zápisnice zistil totožné skutkové okolností ako súd prvej inštancie a po ich vyhodnotení dospel aj k identickému skutkovému záveru, že postup podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku nebol v posudzovanej veci dodržaný, pretože žiaden zo svedkov a ani samotný žalovaný 3/ nepotvrdili základnú skutočnosť, a to, že V. N. uskutočnila najskôr prejav vôle ohľadom toho, čo sa má poňať do zápisnice (obsah - text plnomocenstva), pred notárkou a dvoma súčasne prítomnými svedkami, a že až následne bola na mieste samom (v nemocnici) spísaná a prečítaná notárska zápisnica, ktorú V. N. schválila pred prítomnými svedkami. K tomuto záveru bolo možné dospieť bez akýchkoľvek pochybností na základe zistenia, že všetci vyššie uvedení tvrdili len to, že „papiere“ (ktoré nevedeli ani presne identifikovať, a ani presne uviesť, čo bolo ich obsahom) boli pred V. N. prečítané a následne ňou podpísané. Dokonca svedok T. K. výslovne vo svojej výpovedi na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či boli „papiere“ vopred notárkou vyhotovené uviedol, že si myslí, že áno, pričom dodal opäť len to, že boli prečítané a ich obsahu porozumeli (aj keď vo výpovedi nevedeli jednoznačne uviesť, čo bolo ich obsahom). Žiaden z menovaných však v rámci popisu vykonania právneho úkonu - udelenia plnomocenstva dňa 04. januára 2013 netvrdil to, čo bolo výslovne uvedené v texte danej zápisnice, a to, že V. N. najskôr prejavila vôľu o tom, čo má byť obsahom zápisnice, a že až následne notárka vyhotovila na základe prejavenej vôle menovanej zápisnicu. Keďže ani samotná notárka, ktorá predmetný úkon spisovala nevedela jednoznačne uviesť, či mala zápisnicu vopred pripravenú alebo ju pripravovala až v nemocnici po prejavení vôle V. N., možno bez pochýb usúdiť, že notárska zápisnica bola notárkou vopred pripravená a V. N. v nemocnici len prečítaná, a teda, že obsah zápisnice nebol V. N. iniciovaný, ale táto ho len dodatočne schválila. Odvolací súd konštatoval, že nepravdivosť skutočností uvedených v posudzovanej notárskej zápisnici zo dňa 04. januára 2013 bola preukázaná práve tým, že žiadna z osôb vypočutých k týmto okolnostiam nevedela potvrdiť a ani v konečnom dôsledku nepotvrdila, že spisovanie plnomocenstva dňa 04. januára 2013 prebiehalo spôsobom uvedeným v zápisnici.
2.4. K argumentácii žalovaných 1/, 2/ a žalovanej 5/, že menovanej nebola nikdy diagnostikovaná žiadna duševná porucha, a že z jednotlivých lekárskych správ, ako aj svedeckých výpovedi notárky a svedkov posudzovaného právneho úkonu vyplývalo, že V. N. komunikovala, prípadne ako bolo uvedené v lekárskych správach: „pacientka pri vedomí, orientovaná, kontakt s ňou dobrý...“, odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že nebohej V. N. nebola počas života jednoznačne diagnostikovaná konkrétna duševná porucha, ešte neznamená, že takouto poruchou reálne netrpela, a okrem toho fakt, že komunikovala, či už s lekármi alebo účastníkmi posudzovaného právneho úkonu, a bola pri vedomí, neznamená, že bola psychicky zdravá a automaticky schopná posúdiť následky svojho konania a dotknutého právneho úkonu. Pre lepšie pochopenie odvolací súd uvádza, že nakoľko V.Á. N. v čase konania už nežila, je zrejmé, že po jej smrti jej už nebolo možné diagnostikovať žiadnu duševnú poruchu (na diagnostikovanie sa vyžaduje vyšetrenie dotknutej osoby, a kontakt s ňou), a preto bolo potrebné s prihliadnutím na všetky ďalšie okolností spoľahlivo zistiť práve jej schopnosť resp. neschopnosť v čase právneho úkonu ovládať svoje konanie alebo posúdiť jeho následky. Námietky odvolateľov, v ktorých namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri posudzovaní duševnej spôsobilosti V. N. svedecké výpovede svedkyne Š., svedka K. a svedkyne Q.. A., vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné a stotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, že nebol dôvod na ich výpovede prihliadať, pretože nemali potrebné odborné vzdelanie a skúsenosti. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo vyššie uvedenými zisteniami dostatočne a spoľahlivo preukázané, že V. N. nebola schopná v čase udelenia plnomocenstva dňa 04. januára 2013 posúdiť následky tohto právneho úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že by bola prekvapujúca a nezvyčajná a zároveň absurdná situácia, ak by menovaná ako jednoduchá osoba pomerne vysokého veku bola schopná pochopiť pomerne rozsiahly obsah právneho úkonu a posúdiť jeho následky (splnomocnenie žalovaného 3/ na rôzne druhy konaní a právnych a iných úkonov, zriadenie záložného práva na nehnuteľnosti, v ktorej býva, a následný predaj tejto nehnuteľnosti), a súčasne nebola schopnápostarať sa o seba, pokiaľ ide o vykonanie bežného nákupu v obchode a starostlivosť o svoje zdravie a hygienu, a to predovšetkým aj vzhľadom na jej vek v tom čase, hospitalizáciu v nemocnici, všetky zdravotné problémy a zhoršujúci sa zdravotný stav a psychologický nález ešte z roku 2011 konštatujúc u nej znížené kognitívne funkcie so stredne ťažkým defektom). Odvolací súd sa preto opäť nestotožnil s hodnotením dôkazov odvolateľmi a konštatuje, že posudzovaný právny úkon - plnomocenstvo zo dňa 04. januára 2013 je na základe vyššie uvedených skutkových záverov absolútne neplatné aj v zmysle ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
2.5. Z vykonaného dokazovania odvolaciemu súdu vyplynulo, čo súd prvej inštancie aj správne ustálil, a to existencia dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu - plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 podľa ust. § 40 ods. 1 a § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 49 Notárskeho poriadku, je nepochybné, že potom sú absolútne neplatné aj všetky právne úkony, ktoré na jeho základe vykonal žalovaný 3/ ako splnomocnenec v mene splnomocniteľky V. N., t. j. kúpna zmluva zo dňa 04. februára 2013 v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu nebohej V. N. vo veľkosti 1/2 k sporným nehnuteľnostiam a záložná zmluva zo dňa 08. januára 2013, ktorou nebohá V. N. založila svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na žalobou dotknutých nehnuteľnostiach na zabezpečenie pohľadávky žalovaného 5/, ktorú má voči žalovaným 1/ a 2/. Na základe tohto právneho záveru bolo potom možné dospieť už len k tomu, že vyššie špecifikovaný spoluvlastnícky podiel V. N. na sporných nehnuteľnostiach vo M. Š. patrí do dedičstva po nej, a že záložné právo viaznuce na tomto spoluvlastníckom podiele z dôvodu absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy v časti týkajúcej sa tohto podielu neexistuje.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 5/ (ďalej aj,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP resp. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
3.1. Namietala odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu, v dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav sporu, tak ako ho uvádzala v konaní pred súdmi nižších inštancií. Je názoru, že v rozsahu žalobného návrhu voči žalovanej 5/ na určenie neexistencie záložného práva nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem na takomto určení. Keďže došlo k spojeniu žalobného návrhu na určenie, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach v katastrálnom území M. Š., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX (ďalej aj ako „dotknuté nehnuteľnosti“), patrí do dedičstva po nebohej V. N., nar. XX. Q. XXXX, zomretej XX. Q. XXXX naposledy trvale bytom: E. XXX, Š., so žalobným návrhom na určenie, že predmetný spoluvlastnícky podiel nie je zaťažený záložným právom v prospech banky žalovaného 5/, v čase rozhodovania oboch súdov nevyhnutne platilo, že žalobkyňa ešte nemôže vystupovať ako spoluvlastníčka dotknutých nehnuteľností. Najprv totiž musí prebehnúť dedičské konanie, a až na podklade jeho výsledku bude možné ustáliť, komu pripadne spoluvlastnícky podiel (vrátane toho, či to bude práve žalobkyňa a v akom rozsahu). Zároveň to znamená, že výsledok dedičského konania môže byť ovplyvnený najrozmanitejšími právnymi skutočnosťami, a je teda objektívne nemožné vedieť, že práve žalobkyňa „sa stane“ spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností, a navyše presne v rozsahu spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2. Jej (spolu) vlastnícke právo tak bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu nanajvýš potenciálne a hypotetické. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nedostatočné a tejto otázke sa dostatočne nevenovalo. Skutočnosti, v ktorých súd prvej inštancie i odvolací súd vzhliadli naplnenie požiadavky kvalifikovaného (naliehavého) právneho záujmu, boli z povahy veci - vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu - striktne hypotetickými, možnými nanajvýš v budúcnosti, aj to v závislosti od splnenia celého radu podmienok, ktoré v čase rozhodovania súdov nebolo možné nijako predvídať. V rozhodnom čase teda objektívne nebolo možné uzavrieť, že žalobkyňa bude na základe výsledku dedičského konania potvrdená ako spoluvlastníčka dotknutých nehnuteľností (ba ani len to, či k dedičskému konaniu vôbec dôjde), a rovnakou výsostne hypotetickou bola aj osobitne vyzdvihnutá okolnosť (hrozba), či kedykoľvek dôjde k výkonu záložného práva zriadeného na dotknutých nehnuteľnostiach.
3. 2. Dovolateľka tiež nesúhlasí, ako odvolací súd identifikoval hneď dva dôvody neplatnostisplnomocnenia udeleného dňa 04. januára 2013 p. V. N. žalovanému 3/ a tým aj neplatnosti nadväzujúcich právnych úkonov, vrátane záložnej zmluvy, kde je žalovaná 3/ zmluvnou stranou. Namieta aj, že predmetom súdneho prieskumu bolo aj to, či bol dodržaný postup podľa § 49 Notárskeho poriadku a nebolo o tomto rozhodnuté ako o zmene žaloby. Okolnosti procedúry spojenej so spísaním notárskej zápisnice zo dňa 04. januára 2013 neboli vytýkané v žalobe. O význame, ktorý súd prvej inštancie pripísal okolnosti sa prvý raz dozvedeli až z odôvodnenia rozsudku. Napadnuté rozsudky, ktoré vyslovili záver o neplatnosti právnych úkonov pre porušenie postupu podľa § 49 Notárskeho poriadku, vykazujú atribúty prekvapivého rozhodnutia, pred vydaním ktorého nebola protistrane poskytnutá účinná príležitosť na procesnú reakciu.
3. 3. Dovolateľka poukázala, že súdy vzhliadli jeden z dvoch dôvodov neplatnosti žalobkyňou napadnutých právnych úkonov o údajnej duševnej nespôsobilosti p. V. N. na udelenie splnomocnenia zo dňa 04. januára 2013. Táto skutočnosť bola pritom subsumovaná pod právnu normu v ustanovení § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá znie: „Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.“. Oba napadnuté rozsudky vyslovili záver o neplatnosti splnomocnenia bez toho, aby zároveň identifikovali duševnú poruchu, ktorou mala p. V. N. trpieť a ktorá ju mala robiť na predmetný úkon neschopnou. Najmä rozsudok odvolacieho súdu sa ani nijako netajil, že konkrétnu duševnú poruchu nie je možné stanoviť (a predtým ju odmietol jednoznačne pomenovať aj súdom ustanovený znalec V.. M. W., napr. pri výsluchu na pojednávaní dňa 21. mája 2019). Nesúhlasí s prístupom napadnutých rozsudkov, že pre záver o neplatnosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je potrebná konkretizácia duševnej poruchy, resp. že by malo byť postačujúce zjednodušenie, že konajúca osoba trpela „nejakou“ duševnou poruchou. U osoby, ktorá je „duševne úplne v poriadku“ a netrpí v okamihu právneho konania žiadnou, ani len prechodnou duševnou poruchou, nemôže v mantineloch § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka súčasne platiť, že nie je schopná posúdiť následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Vo vzťahu k žalovaným preto nijako nemohol byť naplnený kľúčový postulát spravodlivého procesu, ktorým je skutočná príležitosť vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ktoré boli významné pre rozhodnutie vo veci samej. Právna norma v ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola aplikovaná na podklade záverov znaleckého posudku vyhotoveného znalcom V.. M. W.. V konaní však bol vykonaný ako dôkaz aj znalecký posudok vyhotovený znalcom V.. V. V., ktorý s patričným odôvodnením spochybnil záver o existencii duševnej poruchy. Aj odvolací súd v tejto súvislosti explicitne skonštatoval (bod 30. odôvodnenia), že závery oboch znalcov boli v zjavnom rozpore. Na riešenie podobných situácií je pritom v ustanovení § 207 ods. 3 Civilného sporového poriadku reglementovaný jasný „návod“: „Návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom je prípustný len v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie, alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore.“. Žiaden zo súdov však dokazovanie znaleckým ústavom nenariadil, ani, čo je ešte významnejšie, nevyvodil žiadne dôsledky z faktu, že sporová strana, ktorú zaťažovali procesné bremená ohľadom znakov právnej normy v ustanovení § 38 ods. 2 Civilného sporového poriadku, taký dôkaz nenavrhla. Aj s vedomím reštriktívnejšieho prístupu najvyššieho súdu k posudzovaniu námietky nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia zastávame názor, že v konkrétnej veci vykazujú odôvodnenia oboch napadnutých rozsudkov nedostatky takej intenzity, že zakladajú ich arbitrárnosť, a tým aj porušenie práva žalovaných na spravodlivé súdne konanie. V odôvodneniach napadnutých rozsudkov absentuje nielen presvedčivé, ale akékoľvek vysvetlenie, prečo by závery znaleckého posudku V.. V. V., ktorý vychádzal z rovnakých podkladov ako „konkurenčný“ znalecký posudok V.. M. W., avšak podľa ktorého nebolo možné spoľahlivo zistiť u p. V. N. prítomnosť duševnej poruchy, nemali obstáť a nemali by byť náležite reflektované pri hodnotení dôkazov.
4. Dovolateľka podala dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) prípadne b) CSP. Má za to, že jedným zo základných poslaní určovacieho rozsudku je odstránenie neistoty v určitom konkrétnom právnom vzťahu medzi stranami sporu. Keďže napadnutý výrok sa týkal neexistencie záložného práva, išlo nevyhnutne o právny vzťah zo zmluvy o zriadení záložného práva, ktorý štandardne existuje medzi vlastníkom veci ako záložcom a záložným veriteľom ako nositeľom zabezpečenej pohľadávky (najmä ustanovenie § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Záložné právo možno zriadiť na vec, byt a na nebytový priestor vo vlastníctve záložcu, alebo na právo a na inú majetkovú hodnotu, ktoré patriazáložcovi.“. Vo vzťahu k žalobkyni však za žiadnych okolností v rozhodujúcom čase - v čase napadnutých rozsudkov - nebolo možné vysloviť, že práve ona je spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností, a navyše spoluvlastníčkou v rozsahu spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2. V priebehu dedičského konania môže napr. dôjsť k tomu, že takéto dedičstvo odmietne - a je irelevantné z akého dôvodu - v ktorom prípade by dedičstvo bolo potvrdené úplne inej osobe, a práve medzi ňou a našou bankou by potom existoval vzťah, v rámci ktorého by sa mohla riešiť otázka, či záložné právo jestvuje alebo nie. Oba dosiaľ konajúce súdy sa však uspokojili s existenciou možnosti (potenciality) dedičského práva žalobkyne, vonkoncom neobjasnili, aká právna istota bude napr. nastolená ich rozsudkami, ak nadobudnutie dedičstva po p. V. N. bude potvrdené úplne inej osobe, a už vôbec nepredniesli dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od existujúcej judikatúry najvyššieho súdu, ktorá pripúšťa určovaciu žalobu len na riešenie spornosti reálneho (a nielen hypotetického) právneho vzťahu medzi stranami sporu.
4.1. Podľa názoru dovolateľky rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a to otázky: „Môže sa osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je dedičom, domáhať určenia neexistencie záložného práva na určitej majetkovej hodnote ešte pred právoplatným skončením dedičského konania, teda ešte pred tým, ako jej bude právoplatne potvrdené nadobudnutie príslušnej zložky dedičstva (a teda keď nemožno vylúčiť, že výsledkom dedičského konania bude, že sa dedičom stane osoba úplne odlišná od žalobcu?“. Je názoru, že ide o otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a preto spadá jej prípustnosť pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ak by však najvyšší súd dospel k záveru, že v širšom kontexte ide o otázku neprípustnosti určovacích žalôb na riešenie hypotetických právnych vzťahov, prichádza do úvahy aj prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
4.2. Súd prvej inštancie aj odvolací súd zodpovedali nastolenú otázku v prospech riešenia, že je postačujúca potencialita dedičského práva žalobkyne - a tu odhliada, že táto nebola ani len dostatočne preukázaná - a teda že samotná teoretická možnosť „budúcej“ existencie zabezpečovacieho právneho vzťahu medzi žalobkyňou ako záložkyňou a žalovanou 5/ ako záložným veriteľom má napĺňať tak znaky naliehavého právneho záujmu na určení neexistencie záložného práva, ako aj odôvodňovať jej aktívnu vecnú legitimáciu.
4.3. Dovolateľka tiež poukazuje, že majetkovou hodnotou, o ktorú v spore išlo, je spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, má zásadný význam aj pravidlo hodnovernosti a záväznosti údajov katastra nehnuteľností o právach k nehnuteľnostiam, ako vyplýva z ustanovenia § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov: „Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“.“. V čase vydania napadnutých rozsudkov (a aj v čase podania tohto dovolania) svedčil zápis vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam výlučne žalovaným 1/ a 2/. Tento údaj sa v čase vyhlásenia napadnutých rozsudkov teda musel považovať za nielen hodnoverný, ale aj záväzný; iný prístup by bol možný výlučne za predpokladu, že by sa preukázal opak, t. j. že vlastníkom alebo spoluvlastníkom nehnuteľností je aj iná osoba.
4.4. Uviedla, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2ObdoV/11/2019 zo dňa 11. decembra 2019, uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie č. 47/2020 podľa ktorého: „Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je podľa ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016 (rovnako aj podľa § 137 písm. c) CSP vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie jemožné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv.“
4.5. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/136/2007 zo dňa 30. apríla 2008: „Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na to, ako táto neistota vznikla.“
4.6. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/89/2007 zo dňa 25. februára 2009: „Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.“
4. 7. Je názoru, že skutočnosti, v ktorých súd prvej inštancie i odvolací súd vzhliadli naplnenie požiadavky kvalifikovaného (naliehavého) právneho záujmu, boli z povahy veci - vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu - striktne hypotetickými, možnými nanajvýš v budúcnosti, aj to v závislosti od splnenia celého radu podmienok, ktoré v čase rozhodovania súdov nebolo možné nijako predvídať. V rozhodnom čase teda objektívne nebolo možné uzavrieť, že žalobkyňa bude na základe výsledku dedičského konania potvrdená ako spoluvlastníčka dotknutých nehnuteľností (ba ani len to, či k dedičskému konaniu vôbec dôjde), a rovnakou výsostne hypotetickou bola aj osobitne vyzdvihnutá okolnosť (hrozba), či kedykoľvek dôjde k výkonu záložného práva zriadeného na dotknutých nehnuteľnostiach. Odvolací súd sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ktorá vylučuje splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu na riešenie hypotetických, akademických, či dokonca špekulatívnych otázok. Tento odklon však nebol sprevádzaný odôvodnením, ako ho vyžadujú ustanovenia čl. 2 ods. 3, § 220 ods. 3 a § 393 ods. 3 Civilného sporového poriadku: „Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“
5. Žalobkyňa vy vyjadrení k dovolaniu uviedla, že má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 22. septembra 2019, č. k. 37C/199/2013383 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. septembra 2021, č. k. 4Co/124/2020-506 rozsudok je založený na správnom právnom posúdení. Dovolanie žalovaného v 5/ je procesne neprípustné, nie sú splnené podmienky podľa § 420 písm. f)/ CSP nakoľko pred súdmi oboch inštancií bolo žalovanému 5/ umožnené realizovať jeho procesné práva. Súdy rozhodli v súlade s právnymi predpismi a pri ich rozhodovaní sa neodklonili ani od ustálenej judikatúry, ako sa to snaží preukázať žalovaný 5/. a preto dovolanie nie je prípustné ani z dôvodu podľa ust. § 421 písm. a) a b) CSP. Vo vyjadrení k dovolaniu sa podrobne vyjadril k namietaným skutočnostiam. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaného 5/ ako nedôvodné podľa ust. § 448 CSP v celom rozsahu zamietol a uplatnila si právo na náhradu trov dovolacieho konania.
6. Žalovaní 1/ a 2/ po oboznámení sa dôvodmi dovolania žalovaného 5/ sa stotožňujú s jeho dôvodmi dovolania obsiahnutými v časti III. (dovolací dôvod č. 1), body 11. - 27., v časti IV (dovolací dôvod č. 2) bod 28.44., v časti V (dovolací dôvod č. 3) body 45.-54., a sú názoru že ním uvedené dôvody dovolania, s ich podrobným odôvodnením sú v celom ich rozsahu dôvodné. Navrhli rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp.,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).
7.1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011, 1Cdo/134/2018, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
7.2. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7.4. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.5. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7.6. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
7.7. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
7.8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
7.9. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je, pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k posúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.
7.10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásahsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
7.11. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces.
7.12. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je pre nedostatok dôvodov neurčité, nepreskúmateľné, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkami žalobkyne uvádzanými v odvolaní, ktorými poukázala na formalistický postup súdu prvej inštancie, ktorý spočíval v nerešpektovaní doterajšej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a v nerešpektovaní stanovísk a nálezov Ústavného súdu. Z obsahu odvolania vyplývajú námietky žalobkyne týkajúce sa nevykonania navrhovaných dôkazov, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, skutkový stav preto neobstojí, sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
7.13. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu podľa názoru dovolateľky vyplýva, že tento sa vyjadril k odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu nedostatočne. Skutočnosti, v ktorých súd prvej inštancie i odvolací súd vzhliadli naplnenie požiadavky kvalifikovaného (naliehavého) právneho záujmu, boli z povahy veci - vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu - striktne hypotetickými, možnými nanajvýš v budúcnosti, aj to v závislosti od splnenia celého radu podmienok, ktoré v čase rozhodovania súdov nebolo možné nijako predvídať. V rozhodnom čase teda objektívne nebolo možné uzavrieť, že žalobkyňa bude na základe výsledku dedičského konania potvrdená ako spoluvlastníčka dotknutých nehnuteľností (ba ani len to, či k dedičskému konaniu vôbec dôjde), a rovnakou výsostne hypotetickou bola aj osobitne vyzdvihnutá okolnosť (hrozba), či kedykoľvek dôjde k výkonu záložného práva zriadeného na dotknutých nehnuteľnostiach.
7.14. Dovolací súd poukazuje, že s otázkou naliehavého právneho záujmu sa dôsledne zaoberal súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku v bode 38. - 40. a odvolací súd v odôvodnení rozsudku bod 26. Obidva rozsudky pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu vychádzali z § 137 písm. c) CSP „žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu“. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa v odôvodneniach napadnutých rozsudkov podrobne uviedli dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujemna požadovanom určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej V. N. a určení o neexistencii záložného práva. Súdy tiež jasne vyložili ust. §137 písm. c) CSP. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal aj ďalšími námietkami žalovanej 5/ uvedenými v odvolaní a jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo ich nepovažoval za opodstatnené. Odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Dovolací súd pripomína, že na to aby mohlo prebehnúť dedičské konanie, je potrebné ustáliť majetok poručiteľa, čo sa dá riešiť v prípade spornosti majetku poručiteľa určovacou žalobou podanou na súde, ktorú žalobu môžu podať len osoby, ktorým prináleží právo dedenia t. j. dané závetom alebo zákonom. Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú spormi vyvolanými dedičským konaním. Ide o žaloby, kde sa spor odvíja od toho, že niekto popiera, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom určitej majetkovej hodnoty (resp. opačne, niekto to tvrdí). Tento spor by tu bol bez ohľadu na to, či poručiteľ zomrel, alebo nie, keďže v konečnom dôsledku smeruje k deklarovaniu existencie vecného práva (vlastníckeho, záložného práva) už v čase pred smrťou (určenie vlastníckeho práva) a ku dňu smrti poručiteľa (určenie, že do dedičstva patrí). Súd pre potreby tohto konania predbežne posudzuje, či ten (tí) čo sa na súd obrátili s touto žalobou prichádzajú do úvahy ako dedičia, a túto okolnosť skúma len v rámci podmienok v zmysle §137c) CSP - naliehavý právny záujem. Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú spormi vyvolanými dedičským konaním. Tento spor smeruje k deklarovaniu existencie vecného práva už v čase pred smrťou (určenie vlastníckeho práva) a ku dňu smrti poručiteľa (určenie, že do dedičstva patrí). Medzi takéto vecné práva patrí aj záložné právo; t. j. akcesorické vecné právo k cudzej veci, ktoré je podmienené vznikom, existenciou a zánikom hlavného právneho vzťahu (najčastejšie pôžička alebo úver). Má dvojaký charakter a to ako vecné právo a zároveň ako prostriedok zabezpečenia pohľadávok. Dedičské konanie po neb. V.Á. N., zomr. XX. Q.Ú. XXXX bolo začaté v roku 2013, je vedené na Notárskom úrade JUDr. Jany Chovancovej, notárky. V dedičskom konaní nikto z dedičov - V. Š. - žalobkyňa, J. N. - žalovaný v 3/ rade neodmietol dedičstvo, prebehlo niekoľko pojednávaní v tejto veci a uznesením zo dňa 06. júla 2015, č. k. 37D/100/2013-122, Dnot 280/2013 bolo toto konanie o dedičstve prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Pezinok č. k. 37C/199/2013. Okruh účastníkov žalobkyňa preukázala súdu predložením zápisnice z predbežného prejednania dedičstva po neb. V. N., rod. D. na pojednávaní dňa 01. apríla 2014. Táto skutočnosť nie je medzi stranami sporu sporná.
7. 1 5. Dovolateľka tiež nesúhlasí, ako odvolací súd identifikoval hneď dva dôvody neplatnosti splnomocnenia udeleného dňa 04. januára 2013 p. V. N. žalovanému 3/ a tým aj neplatnosti nadväzujúcich právnych úkonov, vrátane záložnej zmluvy, kde je žalovaná 3/ zmluvnou stranou. Namieta aj, že predmetom súdneho prieskumu bolo aj to, či bol dodržaný postup podľa § 49 Notárskeho poriadku a nebolo o tomto rozhodnuté ako o zmene žaloby. Okolnosti procedúry spojenej so spísaním notárskej zápisnice zo dňa 04. januára 2013 neboli vytýkané v žalobe. O význame, ktorý súd prvej inštancie pripísal okolnosti sa prvý raz dozvedeli až z odôvodnenia rozsudku. Napadnuté rozsudky, ktoré vyslovili záver o neplatnosti právnych úkonov pre porušenie postupu podľa § 49 Notárskeho poriadku, vykazujú atribúty prekvapivého rozhodnutia, pred vydaním ktorého nebola protistrane poskytnutá účinná príležitosť na procesnú reakciu. Dovolací súd v súvislosti s touto námietkou v dovolaní poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 41.-52., a rovnako na podrobné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v bode 28....,,vzhľadom na skutočnosť, že právny úkon plnomocenstva sa vyžadoval k uzavretiu kúpnej a záložnej zmluvy, ktoré sa týkali nehnuteľností a na ktoré z toho dôvodu zákon vyžadoval písomnú formu, a splnomocniteľka V. N. nemohla pre nehyblivosť hornej končatiny písať, je nepochybné, že právny úkon plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 musel mať vzhľadom na znenie ust. § 31 ods. 4 a § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka kvalifikovanú písomnú formu - formu úradnej zápisnice, ktorou je nepochybne aj notárska zápisnica, ktorej postup spisovania je upravený v ust. § 49 Notárskeho poriadku tak, že vyžaduje uskutočnenie prejavu vôle účastníka, ktorého sa úkon týka (V.Á. N.), ohľadom toho, čo sa má poňať do zápisnice, pred notárkou a dvoma súčasne prítomnými svedkami, a následnú prípravu a prečítanie textu zápisnice a jeho schválenie účastníkom úkonu (V.Á. N.) pred prítomnými svedkami. Keďže z ust. § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku jednoznačne vyplýva, že notárske zápisnice sú verejnými listinami, potom platí, čo ustanovuje § 205 C.s.p. o verejných listinách, a to, že potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Pokiaľ sa teda určitá osoba domnieva, že skutočností uvedené v notárskej zápisnicinie sú pravdivé, musí preukázať opak, t. j. ich nepravdivosť. Odvolací súd po preskúmaní svedeckých výpovedí vyššie menovaných svedkov, ako aj výpovede žalovaného 3/ k postupu spísania právneho úkonu - plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 vo forme notárskej zápisnice zistil totožné skutkové okolností ako súd prvej inštancie a po ich vyhodnotení dospel aj k identickému skutkovému záveru, že postup podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku nebol v posudzovanej veci dodržaný, pretože žiaden zo svedkov a ani samotný žalovaný 3/ nepotvrdili základnú skutočnosť, a to, že V. N. uskutočnila najskôr prejav vôle ohľadom toho, čo sa má poňať do zápisnice (obsah - text plnomocenstva), pred notárkou a dvoma súčasne prítomnými svedkami, a že až následne bola na mieste samom (v nemocnici) spísaná a prečítaná notárska zápisnica, ktorú V. N. schválila pred prítomnými svedkami. K tomuto záveru bolo možné dospieť bez akýchkoľvek pochybností na základe zistenia, že všetci vyššie uvedení tvrdili len to, že „papiere“ (ktoré nevedeli ani presne identifikovať, a ani presne uviesť, čo bolo ich obsahom) boli pred V. N. prečítané a následne ňou podpísané. Dokonca svedok T. K. výslovne vo svojej výpovedi na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či boli „papiere“ vopred notárkou vyhotovené uviedol, že si myslí, že áno, pričom dodal opäť len to, že boli prečítané a ich obsahu porozumeli (aj keď vo výpovedi nevedeli jednoznačne uviesť, čo bolo ich obsahom). Žiaden z menovaných však v rámci popisu vykonania právneho úkonu - udelenia plnomocenstva dňa 04. januára 2013 netvrdil to, čo bolo výslovne uvedené v texte danej zápisnice, a to, že V. N. najskôr prejavila vôľu o tom, čo má byť obsahom zápisnice, a že až následne notárka vyhotovila na základe prejavenej vôle menovanej zápisnicu. Keďže ani samotná notárka, ktorá predmetný úkon spisovala nevedela jednoznačne uviesť, či mala zápisnicu vopred pripravenú alebo ju pripravovala až v nemocnici po prejavení vôle V. N., možno bez pochýb usúdiť, že notárska zápisnica bola notárkou vopred pripravená a V. N. v nemocnici len prečítaná, a teda, že obsah zápisnice nebol V. N. iniciovaný, ale táto ho len dodatočne schválila. Odvolací súd konštatuje, že nepravdivosť skutočností uvedených v posudzovanej notárskej zápisnici zo dňa 04. januára 2013 bola preukázaná práve tým, že žiadna z osôb vypočutých k týmto okolnostiam nevedela potvrdiť a ani v konečnom dôsledku nepotvrdila, že spisovanie plnomocenstva dňa 04. januára 2013 prebiehalo spôsobom uvedeným v zápisnici. K tomuto záveru možno dospieť logickým úsudkom, podľa ktorého vypovedajúce osoby nemali dôvod uvádzať skutočnosti, ktoré neexistovali (t. j., že V. N. prejavila vôľu o tom, čo bolo obsahom zápisnice, a že zápisnica bola až následne na základe tohto prejavu vypracovaná notárkou v nemocnici, keď sa tak nestalo), a preto uvádzali len skutočnosti, ku ktorým reálne došlo. Na základe týchto skutočností odvolací súd nemal dôvod odkloniť sa od súdom prvej inštancie vysloveného záveru o nedodržaní zákonného postupu pri spisovaní právneho úkonu - plnomocenstva zo dňa 04. januára 2013 podľa ust. § 49 Notárskeho poriadku (t. j. nedodržaní zákonom predpísanej formy úkonu) a z toho vyplývajúcej absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu podľa ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 49 Notárskeho poriadku. S vyššie uvedenými odvolacími námietkami žalovaných 1/, 2/ a 5/ a s nimi v tomto smere uskutočneným hodnotením dôkazov sa preto odvolací súd nestotožnil “. Čo sa týka námietky dovolateľky, že okolnosti procedúry spojenej so spísaním notárskej zápisnice zo dňa 04. januára 2013 neboli vytýkané v žalobe, tak dovolací súd má za preukázané, že žalovaná 5/ mala príležitosť adekvátne procesne reagovať na proces vzniku notárskej zápisnice, ale túto možnosť nevyužila.
7.16. Čo sa týka arbitrárnosti a tým aj porušenie práva žalovanej 5/ na spravodlivé súdne konanie, pretože v odôvodneniach napadnutých rozsudkov absentuje nielen presvedčivé, ale akékoľvek vysvetlenie, prečo by závery znaleckého posudku V.. V. V., ktorý vychádzal z rovnakých podkladov ako „konkurenčný“ znalecký posudok V.. M. W., avšak podľa ktorého nebolo možné spoľahlivo zistiť u p. V. N. prítomnosť duševnej poruchy, nemali obstáť a nemali by byť náležite reflektované pri hodnotení dôkazov, dovolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 53.
- 79., kde sa otázkou zdravotného stavu a otázkou duševnej poruchy V. N. podrobne zaoberal. Takisto odvolací súd v bode 31. odôvodnenia rozsudku. Uviedol, že znalec M. W. sa vyjadril aj k posudku V.. V. v zmysle, že V.. V. vychádzal iba z teoretických záverov ohľadne psychologického vyšetrenia V. N., kde z hľadiska teórie je vždy možné vyvodiť rôzne závery a že V.. W. vychádzal z celého zdravotného stavu V. N., nie iba z psychologického vyšetrenia, že súd hodnotil oba znalecké posudky v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi t. j. aj s výpoveďou svedkyne A. a že v kontexte s týmito ďalšími dôkazmi sa stotožnil so závermi znalca V.. W..
7.17. Dovolací súd dospel k záveru, že nemožno konštatovať procesnú vadu nepreskúmateľnosti a zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že tento sa zaoberal podstatnými odvolacími námietkami dovolateľky, ku ktorým sa v adekvátnom rozsahu vyjadril. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je dostatočne vysvetlený s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľka sa nestotožnila s rozhodnutím súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
7.18. S ohľadom na vyššie uvedené preto procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a dovolateľka neopodstatnene namieta, že odvolací súd (príp. súd prvej inštancie) jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
7.19. Keďže dovolací súd dospel k záveru o tom, že prípustnosť dovolania dovolateľky z ustanovenia § 420 písm. f) CSP nevyplýva, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
8. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) prípadne písm. b) CSP. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
8.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
8.2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
8.3. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby určitá otázka spĺňalakritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma.
8.4. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval vo viacerých skorších rozhodnutiach (por. napr. sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012), dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je (nesmie byť vnímaný ako) tretia inštancia, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Tejto mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
9. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 CSP tvrdiac, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky odklonil od právnych záverov ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ktorá vylučuje splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu na riešenie hypotetických, akademických, či dokonca špekulatívnych otázok. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odôvodňuje dovolateľka poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2ObdoV/11/2019 zo dňa 11. decembra 2019, uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie č. 47/2020 podľa ktorého: „Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je podľa ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016 (rovnako aj podľa § 137 písm. c) CSP vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/136/2007 zo dňa 30. apríla 2008: „Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na to, ako táto neistota vznikla.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/89/2007 zo dňa 25. februára 2009: „Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.“ Je názoru, že skutočnosti, v ktorých súd prvej inštancie i odvolací súd vzhliadli naplnenie požiadavky kvalifikovaného (naliehavého) právneho záujmu, boli z povahy veci - vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu - striktne hypotetickými, možnými nanajvýš v budúcnosti, aj to v závislosti od splnenia celého radu podmienok, ktoré v čase rozhodovania súdov nebolo možné nijako predvídať. V rozhodnom čase teda objektívne nebolo možné uzavrieť, že žalobkyňa bude na základe výsledku dedičského konania potvrdená ako spoluvlastníčkadotknutých nehnuteľností (ba ani len to, či k dedičskému konaniu vôbec dôjde), a rovnakou výsostne hypotetickou bola aj osobitne vyzdvihnutá okolnosť (hrozba), či kedykoľvek dôjde k výkonu záložného práva zriadeného na dotknutých nehnuteľnostiach.
9.1. Dovolací súd poukazuje, že v preskúmavanej veci išlo o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a o určenie neexistencie záložného práva. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, toto je závislé od zhodnotenia všetkých skutkových okolností. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemôže posudzovať správnosť skutkových zistení súdov alebo výsledok hodnotenia, resp. nevyhodnotenia dôkazov, premietajúci sa do skutkových zistení súdu. Dovolateľka si námietkami nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov dostatočne neuvedomuje procesné dopady a súvislosti toho, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť tvrdenie dovolateľky, že pri inom (podľa dovolateľky náležitejšom a úplnejšom) zistení rozhodujúcich skutkových okolností súdom by právne závery, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli odlišné.
9.2. Rozlišovanie medzi skutkovou a právnou otázkou v praxi je niekedy ťažké rozlíšiť, kedy ide o skutkovú a kedy o právnu otázku. Je zrejmé, že otázky, či poručiteľ nekonal v duševnej poruche alebo pod nátlakom, sú otázkami skutkovými, na ktorých základe je možné následne urobiť právne posúdenie platnosti alebo neplatnosti listiny, prípadne právne kvalifikovať, či niekto je alebo nie je dedičom. V takom prípade je potrebné odkázať na „uplatnenie určenia spornej skutočnosti žalobou (§ 194 ods. 1 CMP). Ani zahrnutie majetku a jeho prejednanie v dedičskom konaní nie je záväzné pre tretie osoby, ktoré môžu žalobou žiadať o určenie svojho vlastníctva k tomuto majetku; R 14/1992. Spory o dedičské právo a určovacie žaloby umožňuje účastníkom dedičského konania domáhať sa „svojho práva“ žalobou. Ide teda o uplatnenie (určenie) dedičského práva žalobcov, aj keď je petit formulovaný inými slovami (o určenie, že vec patrí do dedičstva), čo zodpovedá ustanoveniu § 137 písm. c) CSP (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. decembra 2010, sp. zn. 3Cdo/154/2010). Na to aby mohlo prebehnúť dedičské konanie, je potrebné ustáliť majetok poručiteľa, čo sa dá riešiť, v prípade spornosti majetku poručiteľa, určovacou žalobou podanou na súde, ktorú žalobu môžu podať len osoby, ktorým prináleží právo dedenia t. j. dané závetom alebo zákonom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aktívne legitimovaný v konaní o určenie že vec patrí do dedičstva, môže byť len ten kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho nástupcom (napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/222/2010 ). Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú spormi vyvolanými dedičským konaním. Ide o žaloby, kde sa spor odvíja od toho, že niekto popiera, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom určitej majetkovej hodnoty (resp. opačne, niekto to tvrdí). Tento spor by tu bol bez ohľadu na to, či poručiteľ zomrel, alebo nie, keďže v konečnom dôsledku smeruje k deklarovaniu existencie vecného práva (vlastníckeho, záložného práva) už v čase pred smrťou (určenie vlastníckeho práva) a ku dňu smrti poručiteľa (určenie, že do dedičstva patrí). Do doby prejednania majetkovej hodnoty v dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov z vecnoprávnej stránky za spoluvlastníkov majetku (masy) prináležiaceho do dedičstva. Je tomu tak preto, že ich podiely na prejednanom majetku nie sú zatiaľ určené a súd v sporovom konaní nie je oprávnený riešiť otázku, ktorý z dedičov a v akom pomere má mať právo k určitej majetkovej hodnote, ktorú mal poručiteľ v čase smrti. Preto súd prvej inštancie v tejto veci nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou sú v konečnom dôsledku dedičia poručiteľa. To je otázka, ktorá môže byť vyriešená len v rámci dedičského konania resp. v rámci sporového konania vyvolaného dedičským konaním - v spore o dedičské právo. Súd pre potreby tohto konania predbežne posudzuje, či ten (tí) čo sa na súd obrátili s touto žalobou prichádzajú do úvahy ako dedičia, a túto okolnosť skúma len v rámci podmienok v zmysle §137c) CSP - naliehavý právny záujem. Ak takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona, alebo závetu), tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení „do dedičstva patrí nehnuteľnosť…..“. Súd skúma len naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „do dedičstva patrí…..“. V tomto prípade dedičské konanie po neb. V. N., zomr. XX. Q. XXXX bolo začaté v roku 2013, je vedené na Notárskom úrade JUDr. Jany Chovancovej, notárky. V dedičskom konaní nikto z dedičov - V. Š. - žalobkyňa, J. N. - žalovaný v 3/ rade neodmietol dedičstvo, prebehlo niekoľko pojednávaní v tejto veci a uznesením zo dňa
06. júla 2015, č. k. 37D/100/2013-122, Dnot 280/2013 bolo toto konanie o dedičstve prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Pezinok č. k. 37C/199/2013. Okruh účastníkov žalobkyňa preukázala súdu predložením zápisnice z predbežného prejednania dedičstva po neb. V. N., rod. D. na pojednávaní dňa 01. apríla 2014. Táto skutočnosť nie je medzi stranami sporu sporná.
9.3. Dovolací súd poukazuje na to, že riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Dovolateľka síce dovolanie formálne odôvodňuje nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) prípadne b) CSP, z obsahu jej dovolania (viď § 124 ods. 1 CSP) je však zrejmé, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná 5/ namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľka vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (viď § 432 ods. 1 CSP). Ako bolo už uvedené vyššie len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP.
9.4. Preto odpoveď na dovolaciu otázku formulovanou žalovanou 5/ bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Vzhľadom na to, že dovolateľkou takto namietaná bola skutková (nie právna) okolnosť, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 5/ proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 421 ods. 1 CSP prípustné.
9. 5. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľka nevymedzila svoju právnu otázku tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 v spojení s § 432 ods. 2 CSP; absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania. Dovolací súd dovolanie žalovanej 5/ odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.
9.6. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
9.7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.