Najvyšší súd
4 Cdo 165/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ D. Ď., S., so sídlom v Č. a 2/ M. T., bývajúcej v B., obaja zastúpení JUDr. J. H., advokátom so sídlom v B., proti
žalovaným 1/ JUDr. J. B., správcovi konkurznej podstaty Ž., so sídlom v B.,
2/ JUDr. Mgr. D. D., M.B.A., správcovi konkurznej podstaty T., so sídlom v B., 3/ G., so
sídlom v B., 4/ T. T., bývajúcemu v B. a 5/ T. T., bývajúcej v B., o určenie, že
nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 8 C 142/1998, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 30. júna 2011 sp. zn. 6 Co 298/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2011 sp. zn. 6 Co 298/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 12. marca 2008 č. k. 8 C 142/1998-781
zamietol žalobu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti, pozemok
parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2; pozemok parc. č. X., zastavané
plochy a nádvoria o výmere X. m2, pozemok parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria
o výmere X. m2 a stavba súp. č. X,, postavená na parc. č. X., druh stavby X., nachádzajúce sa
v katastrálnom území S., zapísané na LV č. X. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) sú
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, a to v 1/2 k celku žalobcu 1/ a žalobkyne 2/.
Mal za to, že žalobcovia nevysvetlili dostatočne zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Zároveň mal za to, že i v prípade, že by sa vyhovelo ich návrhu, stav objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi konania by sa neodstránil, pretože na základe
takéhoto rozhodnutia by nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva žalobcov k sporným
nehnuteľnostiam, prípadne k obnoveniu pôvodného zápisu vlastníka, keď od nadobudnutia
vlastníctva spoločnosťou Ž. už došlo k ďalším prevodom na žalovaných 2/ až 5/, ktorí sa
stali vlastníkmi sporných nehnuteľností v dobrej viere a dobromyseľne. Napriek uvedenému
právnemu záveru a konštatovaniu, že sa súd následne vecou samou nezaoberal, v závere
odôvodnenia uviedol, že i v prípade, že by sa vecou samou zaoberal, bol by podľa § 134
O.s.p. viazaný rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2002 č.k.
81 Cb 80/1997-859 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. septembra 2003 sp. zn. 6 Obo 62/2003, právoplatným 5. januára 2004, ktorým bol
zamietnutý návrh žalobcu 1/ o vylúčenie sporných nehnuteľností z konkurznej podstaty
spoločnosti Ž. ako úpadcu. Sporné nehnuteľnosti tak patrili do jej konkurznej podstaty.
O trovách konania okresný súd nerozhodol s tým, že o nich rozhodne samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. júna 2011 sp. zn. 6 Co 298/2009
na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že vo veci je daný naliehavý právny
záujem žalobcov a základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola podľa jeho názoru otázka, či žalobca 1/ platne vniesol do spoločnosti Ž. ako nepeňažný vklad
časť podniku Ž. v rozsahu, ktorý nadobudol zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992
(ďalej len „nepeňažný vklad“). Podľa jeho názoru táto otázka bola právoplatne vyriešená
v predchádzajúcich konaniach, z ktorého dôvodu žalobcovia nie sú podielovými
spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a ich žaloba preto nie je dôvodná. Jednak bola
vyriešená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 1997 sp. zn.
2 Obo 170/1996, ktorým bolo určené vnesenie nepeňažného vkladu žalobcom 1/ v rozsahu
podľa čl. IV. 5. bodu zmeny spoločenskej zmluvy do spoločnosti Ž. zmenou spoločenskej
zmluvy tejto spoločnosti z 23. novembra 1992. Odvolací súd uviedol, že v odôvodnení tohto
rozhodnutia súd konštatoval i rozpor rozsudku Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997
sp. zn. 7 C 669/1996 (ktorým bola určená neplatnosť právneho úkonu, ktorým žalobca 1/
vniesol nepeňažný vklad do spoločnosti Ž.) s verejným poriadkom Slovenskej republiky.
Ďalej bola otázka platnosti vnesenia nepeňažného vkladu právoplatne vyriešená i rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2002 č.k. 81 Cb 80/1997-859, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu 1/ o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty spoločnosti Ž. a toto
rozhodnutie bolo potvrdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom
z 24. septembra 2003 sp. zn. 6 Obo 62/2003. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 159 ods. 2
O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko o nich v súlade
s § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali dovolanie žalobcovia z dôvodu podľa
§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení § 237 písm. f) a d) O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. b)
a c) O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.) videli
v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, v nenariadení odvolacieho pojednávania
a vyhlásení rozsudku na neverejnom pojednávaní, keď odvolací súd rozsudok vyhlásil bez
upovedomenia účastníkov zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku. Dovolatelia v dovolaní vytýkali súdom i vadu konania, spočívajúcu
v tom, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d) O.s.p.) rozsudkom
Okresného súdu v Hodoníne z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996. Inú vadu konania (§ 241
ods. 2 písm. b) O.s.p.) videli v nevyriešení predbežnej otázky neexistencie a nezákonnosti
registračného konania štátnym notárstvom záznamom 28. decembra 1992 pod č. RI 587/92 i v skutočnosti, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 10 C 51/1999 spor,
v ktorom sa rieši táto základná právna otázka nezákonného prevodu vlastníctva nehnuteľností.
Túto vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci videli
i v odôvodnení rozhodnutia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája
1997 sp. zn. 2 Obo 170/1996, hoci ním nebolo rozhodnuté vo veci samej proti žalovanému 2/
(žalobcovi 1/ v tomto konaní), ktorý v tom čase už neexistoval, bol vymazaný z Obchodného
registra vedeného Okresným súdom Bratislava I a žalobcom bol v tomto konaní vzatý návrh
na začatie konania proti nemu späť, na základe čoho súd konanie proti nemu podľa § 96
ods. 1 O.s.p. zastavil. Zároveň mali dovolatelia za to, že vo veci bolo rozhodnuté v konaní
vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 170/1996 nepríslušným
súdom Slovenskej republiky. Nakoniec dovolatelia namietali i nesprávne právne posúdenie
veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.) nedostatkom naliehavého právneho záujmu podľa § 80
písm. c) O.s.p. Žiadali Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
Žalovaní 1/, 4/ a 5/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné.
Žalovaní 2/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 237 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 238 ods. 1, 2 a 3
O.s.p. Podané dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
žiadneho z rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania žalobcov
preto nemožno vyvodiť z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na námietku dovolateľov, ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť
(§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.,
dovolací súd sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolatelia nenamietali, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a) až c), e) a g) O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom (§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 237 písm. f) O.s.p.) tým, že odvolací súd
svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nenariadil odvolacie pojednávanie a vyhlásil
rozsudok na pojednávaní bez oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku zákonu
zodpovedajúcim spôsobom. Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto vadou postihnuté.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f) O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu
právny poriadok priznáva.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) O.s.p., z ktorého
dôvodu sa nezaoberal vecou samou. Odvolací súd jeho rozhodnutie vo výroku ako vecne
správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že
vo veci je daný naliehavý právny záujem žalobcov (bez bližšieho zdôvodnenia) a základnou
otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola otázka, či žalobca 1/ platne
vniesol do spoločnosti Ž. nepeňažný vklad.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi. V odôvodnení
svojho rozhodnutia totiž len poukázal na konštatovanie rozporu právoplatného rozsudku
Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996 s verejným poriadkom Slovenskej republiky (bez bližšieho zdôvodnenia) súdom v jednom z právoplatných
rozhodnutí, ktorými už bola podľa jeho názoru otázka platnosti vnesenia nepeňažného vkladu
právoplatne vyriešená, na ktoré rozhodnutia tiež poukázal.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vôbec nevyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo
i v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O.s.p.) a neuviedol ako vec právne posúdil. Najvyšší súd
Slovenskej republiky zistil, že v spise sa nachádza celý rad ďalších listinných dôkazov a nie je
tak zrejmé, či, resp. ktorými z nich bolo dokazovanie vykonané a ako boli súdom
vyhodnotené. Navyše v spise sa nachádzajú aj ďalšie rozhodnutia okrem tých, na ktoré
odvolací súd poukázal a z odôvodnenia nie je zrejmé ako sa súd i s týmito rozhodnutiami
vysporiadal, či a do akej miery sa týkajú, resp. majú vplyv na preskúmavanú vec. Okrem
nedostatočného vyhodnotenia zisteného skutkového stavu z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je zrejmé ani ako vec právne posudzoval. Nestačí totiž len poukázať
na určité ustanovenie právneho predpisu. Pokiaľ odvolací súd mienil pri rozhodovaní vychádzať z § 159 ods. 2 O.s.p., z odôvodnenia rozhodnutia malo byť zrejmé ako bolo
rozhodnuté tým-ktorým rozhodnutím vo výroku, medzi ktorými účastníkmi a akej veci sa
rozhodnutie týkalo.
Na základe vyššie uvedeného je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, keď
neobsahuje náležitosti rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia sa
súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť
zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých
skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých
výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto
rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom
konaní náležite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j.
musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Vo svojom dovolaní žalobcovia ďalej vytýkali odvolaciemu súdu rozhodnutie bez
nariadenia pojednávania a bez vyhlásenia rozsudku zákonu zodpovedajúcim spôsobom.
Z obsahu spisu nie je sporným, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a že došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku (§ 156 ods. 3
O.s.p.).
Podľa § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011, na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd zaťažil konanie
vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p. i z dôvodu nenariadenia odvolacieho pojednávania. V danej
veci totiž bolo povinnosťou odvolacieho súdu zopakovať, resp. doplniť dokazovanie. Jednak
z dôvodu, že sa na rozdiel od súdu prvého stupňa zaoberal vecou samou a jednak i z dôvodu,
že v odvolacom konaní vec hodnotil i z hľadiska dôkazu, právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996, s ktorým sa súd prvého stupňa
podľa odôvodnenia jeho rozhodnutia nezaoberal.
Dovolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p. (v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p.), podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.
Z č.l. 839 spisu vyplýva, že v predmetnej veci oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bez nariadenia pojednávania dňa 30. júna 2011 o 13.00 hod., bolo vyvesené
na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 23. júna 2011 a zvesené bolo 24. júna 2011.
Verejnosť vyhlásenia rozsudku sa zabezpečuje postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
teda oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, a to
v lehote najmenej, v zmysle najneskôr 5 dní pred jeho vyhlásením a po túto dobu musí byť
oznámenie vyvesené, aby sa účastníci a verejnosť kedykoľvek pred verejným vyhlásením
rozsudku bez nariadenia pojednávania mali možnosť dozvedieť o jeho mieste a čase, a tým
bola zabezpečená verejnosť oznámenia vyhlásenia a následného samotného vyhlásenia
rozsudku. Vyvesením oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 23. júna
2011 a jeho zvesením už 24. júna 2011 odvolací súd minimalizoval možnosť účastníkov
konania a verejnosti dozvedieť sa o verejnom vyhlásení rozsudku. Tým, že odvolací súd
nepostupoval v súlade s týmto ustanovením a ústavným princípom právneho štátu, odňal
možnosť účastníkom konať pred súdom, zúčastniť sa vyhlásenia rozhodnutia a realizovať tým
svoje procesné práva (napr. právo preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený a ak
áno, aký rozsudok bol vyhlásený, či bol vyhlásený na oznámenom mieste a v oznámenom
čase, v akom zložení a s akým odôvodnením). Ústava Slovenskej republiky zaručuje nie
teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto požiadavku verejného vyhlásenia
rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie
o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný
ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať
z prezumpcie tohto záujmu (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 5/02).
Dovolací súd skúmaním, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom
podľa § 237 písm. f) O.s.p., zistil i ďalší dôvod tejto vady konania. Odvolací súd totiž
nielenže vec inak právne posúdil, ale posúdil ju podľa ustanovenia právneho predpisu,
ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali.
Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) O.s.p., z ktorého
dôvodu sa nezaoberal vecou samou. Hoci je vylúčené, ak súd zamieta určovaciu žalobu pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu, aby sa zároveň zaoberal vecou samou, poukázal, že i keby sa vecou zaoberal, návrh by zamietol z dôvodu viazanosti predloženými rozhodnutiami
ako listinami podľa § 134 O.s.p. Odvolací súd jeho rozhodnutie vo výroku ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že vo veci je
daný naliehavý právny záujem žalobcov (bez bližšieho zdôvodnenia) a základnou otázkou,
ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola otázka, či žalobca 1/ platne vniesol
do spoločnosti Ž. nepeňažný vklad. Dospel pritom k záveru, že táto otázka už bola
právoplatne vyriešená a svoj právny záver odôvodnil ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili.
Podľa uvedeného ustanovenia musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí
ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho
predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť
právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je
odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia
vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné
kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok
totiž stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie,
ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že
účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,
aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru
a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov
konania môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov
konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné
skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom
zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej
správy k novele O.s.p. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza
sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ
nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie
argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, že
mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu
tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je
zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup
k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného právneho
posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie
sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príležitosť predstaviť
vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny
názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací
súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch než
súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal možnosť
namietať správnosť nového právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.
V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili
k možnému použitiu iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých mienil
vec posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril
procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.
Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f)
O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.
Pokiaľ žalobcovia ako dovolací dôvod uvádzali i vadu konania podľa § 237 písm. d)
O.s.p. a inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b) a c)
O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na zistené procesné vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie dostatočným
podkladom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených preto rozhodol tak
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie (§ 243b O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. augusta 2013
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová