Najvyšší súd  

4 Cdo 165/2012

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ D. Ď., S., so sídlom v Č. a   2/ M. T., bývajúcej v B., obaja zastúpení JUDr. J. H., advokátom so sídlom v B., proti

žalovaným 1/ JUDr. J. B., správcovi konkurznej podstaty Ž., so sídlom v   B.,  

2/ JUDr. Mgr. D. D., M.B.A., správcovi konkurznej podstaty T., so sídlom v B., 3/ G., so

sídlom v B., 4/ T. T., bývajúcemu v B. a 5/ T. T., bývajúcej v B., o určenie, že

nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 8 C 142/1998, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 30. júna 2011 sp. zn. 6 Co 298/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2011 sp. zn. 6 Co 298/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 12. marca 2008 č. k. 8 C 142/1998-781

zamietol žalobu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti, pozemok

parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2; pozemok parc. č. X., zastavané

plochy a nádvoria o výmere X. m2, pozemok parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria

o výmere X. m2 a stavba súp. č. X,, postavená na parc. č. X., druh stavby X., nachádzajúce sa

v katastrálnom území S., zapísané na LV č. X. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) sú

v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, a to v 1/2 k celku žalobcu 1/ a žalobkyne 2/.

Mal za to, že žalobcovia nevysvetlili dostatočne zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu  

na požadovanom určení. Zároveň mal za to, že i v prípade, že by sa vyhovelo ich návrhu, stav objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi konania by sa neodstránil, pretože na základe

takéhoto rozhodnutia by nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva žalobcov k sporným

nehnuteľnostiam, prípadne k obnoveniu pôvodného zápisu vlastníka, keď od nadobudnutia

vlastníctva spoločnosťou Ž. už došlo k ďalším prevodom na žalovaných 2/ až 5/, ktorí sa

stali vlastníkmi sporných nehnuteľností v dobrej viere a dobromyseľne. Napriek uvedenému

právnemu záveru a konštatovaniu, že sa súd následne vecou samou nezaoberal, v závere

odôvodnenia uviedol, že i v prípade, že by sa vecou samou zaoberal, bol by podľa § 134

O.s.p. viazaný rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z   9.   decembra   2002   č.k.  

81   Cb 80/1997-859   v   spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky  

z 24. septembra 2003 sp. zn. 6 Obo 62/2003, právoplatným 5. januára 2004, ktorým bol

zamietnutý návrh žalobcu 1/ o vylúčenie sporných nehnuteľností z   konkurznej podstaty

spoločnosti Ž. ako úpadcu. Sporné nehnuteľnosti tak patrili do jej konkurznej podstaty.

O trovách   konania   okresný   súd nerozhodol   s   tým,   že   o   nich   rozhodne   samostatným

rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. júna 2011 sp. zn. 6 Co 298/2009  

na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že vo veci je daný naliehavý právny

záujem žalobcov a základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola podľa jeho názoru otázka, či žalobca 1/ platne vniesol do spoločnosti Ž. ako nepeňažný vklad

časť podniku Ž. v rozsahu, ktorý nadobudol zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992

(ďalej len „nepeňažný vklad“). Podľa jeho názoru táto otázka bola právoplatne vyriešená

v   predchádzajúcich konaniach, z   ktorého dôvodu žalobcovia nie sú podielovými

spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a ich žaloba preto nie je dôvodná. Jednak bola

vyriešená   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 1997 sp. zn.  

2 Obo 170/1996, ktorým bolo určené vnesenie nepeňažného vkladu žalobcom 1/ v rozsahu

podľa čl. IV. 5. bodu zmeny spoločenskej zmluvy do spoločnosti Ž. zmenou spoločenskej

zmluvy tejto spoločnosti z 23. novembra 1992. Odvolací súd uviedol, že v odôvodnení tohto

rozhodnutia súd konštatoval i rozpor rozsudku Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997  

sp. zn. 7 C 669/1996 (ktorým bola určená neplatnosť právneho úkonu, ktorým žalobca 1/

vniesol nepeňažný vklad do spoločnosti Ž.) s verejným poriadkom Slovenskej republiky.

Ďalej bola otázka platnosti vnesenia nepeňažného vkladu právoplatne vyriešená i rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2002 č.k. 81 Cb 80/1997-859, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu 1/ o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty   spoločnosti Ž. a toto

rozhodnutie bolo potvrdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom  

z 24. septembra 2003 sp. zn. 6 Obo 62/2003. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 159 ods. 2

O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko o nich v súlade  

s § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali dovolanie žalobcovia z dôvodu podľa

§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení § 237 písm. f) a d) O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. b)

a   c) O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.) videli

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, v nenariadení odvolacieho pojednávania

a vyhlásení rozsudku na neverejnom pojednávaní, keď odvolací súd rozsudok vyhlásil bez

upovedomenia účastníkov zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku. Dovolatelia v dovolaní vytýkali súdom i vadu konania, spočívajúcu

v tom, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d) O.s.p.) rozsudkom

Okresného súdu v Hodoníne z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996. Inú vadu konania (§ 241

ods. 2 písm. b) O.s.p.) videli v nevyriešení predbežnej otázky neexistencie a nezákonnosti

registračného konania štátnym notárstvom záznamom 28. decembra 1992 pod č. RI 587/92   i v skutočnosti, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 10 C 51/1999 spor,

v ktorom sa rieši táto základná právna otázka nezákonného prevodu vlastníctva nehnuteľností.

Túto vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci videli  

i v odôvodnení rozhodnutia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája

1997 sp. zn. 2 Obo 170/1996, hoci ním nebolo rozhodnuté vo veci samej proti žalovanému 2/

(žalobcovi 1/ v tomto konaní), ktorý v tom čase už neexistoval, bol vymazaný z Obchodného

registra vedeného Okresným súdom Bratislava I a žalobcom bol v tomto konaní vzatý návrh

na začatie konania proti nemu späť, na základe čoho súd konanie proti nemu podľa § 96  

ods. 1 O.s.p. zastavil. Zároveň mali dovolatelia za to, že vo veci bolo rozhodnuté v konaní

vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 170/1996 nepríslušným

súdom Slovenskej republiky. Nakoniec dovolatelia namietali i nesprávne právne posúdenie

veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.) nedostatkom naliehavého právneho záujmu podľa § 80

písm. c) O.s.p. Žiadali Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaní 1/, 4/ a   5/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné.

Žalovaní 2/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom  

(§ 237 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel

k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 238 ods. 1, 2 a 3

O.s.p. Podané dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky

žiadneho z rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania žalobcov

preto nemožno vyvodiť z týchto ustanovení.

S prihliadnutím na námietku dovolateľov, ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť  

(§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.,

dovolací súd sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p.

Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolatelia nenamietali, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm. a) až c), e) a g) O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom (§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 237 písm. f) O.s.p.) tým, že odvolací súd

svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nenariadil odvolacie pojednávanie a vyhlásil

rozsudok na pojednávaní bez oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku zákonu

zodpovedajúcim spôsobom. Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto vadou postihnuté.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f) O.s.p.) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu

právny poriadok priznáva.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie  

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) O.s.p., z ktorého

dôvodu sa nezaoberal vecou samou. Odvolací súd jeho rozhodnutie vo výroku ako vecne

správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že  

vo veci je daný naliehavý právny záujem žalobcov (bez bližšieho zdôvodnenia) a základnou

otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola otázka, či žalobca 1/ platne

vniesol do spoločnosti Ž. nepeňažný vklad.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi. V odôvodnení

svojho rozhodnutia totiž len poukázal na konštatovanie rozporu právoplatného rozsudku

Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996 s verejným poriadkom Slovenskej   republiky   (bez   bližšieho   zdôvodnenia)   súdom   v   jednom   z   právoplatných

rozhodnutí, ktorými už bola podľa jeho názoru otázka platnosti vnesenia nepeňažného vkladu

právoplatne vyriešená, na ktoré rozhodnutia tiež poukázal.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vôbec nevyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo

i v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O.s.p.) a neuviedol ako vec právne posúdil. Najvyšší súd

Slovenskej republiky zistil, že v spise sa nachádza celý rad ďalších listinných dôkazov a nie je

tak zrejmé, či, resp. ktorými z nich bolo dokazovanie vykonané a ako boli súdom

vyhodnotené. Navyše v spise sa nachádzajú aj ďalšie rozhodnutia okrem tých, na ktoré

odvolací súd poukázal a z odôvodnenia nie je zrejmé ako sa súd i s týmito rozhodnutiami

vysporiadal, či a do akej miery sa týkajú, resp. majú vplyv na preskúmavanú vec. Okrem

nedostatočného   vyhodnotenia   zisteného   skutkového   stavu   z   odôvodnenia   rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je zrejmé ani ako vec právne posudzoval. Nestačí totiž len poukázať  

na určité ustanovenie právneho predpisu. Pokiaľ odvolací súd mienil pri rozhodovaní vychádzať z § 159 ods. 2 O.s.p., z odôvodnenia rozhodnutia malo byť zrejmé ako bolo

rozhodnuté tým-ktorým rozhodnutím vo výroku, medzi ktorými účastníkmi a akej veci sa

rozhodnutie týkalo.

Na základe vyššie uvedeného je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, keď

neobsahuje náležitosti rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia sa

súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť

zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.  

V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých

skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých

výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá

náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto

rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom

konaní náležite argumentovať.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j.

musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj  

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,  

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Vo svojom dovolaní žalobcovia ďalej vytýkali odvolaciemu súdu rozhodnutie bez

nariadenia pojednávania a bez vyhlásenia rozsudku zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

Z obsahu spisu nie je sporným, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a že došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku (§ 156 ods. 3

O.s.p.).

Podľa § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011, na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd zaťažil konanie

vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p. i z dôvodu nenariadenia odvolacieho pojednávania. V danej

veci totiž bolo povinnosťou odvolacieho súdu zopakovať, resp. doplniť dokazovanie. Jednak

z dôvodu, že sa na rozdiel od súdu prvého stupňa zaoberal vecou samou a jednak i z dôvodu,

že v odvolacom konaní vec hodnotil i z hľadiska dôkazu, právoplatného rozhodnutia

Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996, s ktorým sa súd prvého stupňa

podľa odôvodnenia jeho rozhodnutia nezaoberal.

Dovolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p. (v spojení s § 211

ods. 2 O.s.p.), podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky, rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Z č.l. 839 spisu vyplýva, že v predmetnej veci oznámenie o verejnom vyhlásení

rozsudku bez nariadenia pojednávania dňa 30. júna 2011 o 13.00 hod., bolo vyvesené  

na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 23. júna 2011 a zvesené bolo 24. júna 2011.

Verejnosť vyhlásenia rozsudku sa zabezpečuje postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,

teda oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, a to

v lehote najmenej, v zmysle najneskôr 5 dní pred jeho vyhlásením a po túto dobu musí byť

oznámenie vyvesené, aby sa účastníci a verejnosť kedykoľvek pred verejným vyhlásením

rozsudku bez nariadenia pojednávania mali možnosť dozvedieť o jeho mieste a čase, a tým

bola zabezpečená verejnosť oznámenia vyhlásenia a následného samotného vyhlásenia

rozsudku. Vyvesením oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 23. júna

2011 a jeho zvesením už 24. júna 2011 odvolací súd minimalizoval možnosť účastníkov

konania a verejnosti dozvedieť sa o verejnom vyhlásení rozsudku. Tým, že odvolací súd

nepostupoval v súlade s týmto ustanovením a ústavným princípom právneho štátu, odňal

možnosť účastníkom konať pred súdom, zúčastniť sa vyhlásenia rozhodnutia a realizovať tým

svoje procesné práva (napr. právo preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený a ak

áno, aký rozsudok bol vyhlásený, či bol vyhlásený na oznámenom mieste a v oznámenom

čase, v akom zložení a s akým odôvodnením). Ústava Slovenskej republiky zaručuje nie

teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto požiadavku verejného vyhlásenia

rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie

o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný

ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať

z prezumpcie tohto záujmu (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 5/02).  

Dovolací súd skúmaním, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom

podľa § 237 písm. f) O.s.p., zistil i ďalší dôvod tejto vady konania. Odvolací súd totiž

nielenže vec inak právne posúdil, ale posúdil ju podľa ustanovenia právneho predpisu,  

ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali.

Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) O.s.p., z ktorého

dôvodu sa nezaoberal vecou samou. Hoci je vylúčené, ak súd zamieta určovaciu žalobu pre

nedostatok naliehavého právneho záujmu, aby sa zároveň zaoberal vecou samou, poukázal, že i keby sa vecou zaoberal, návrh by zamietol z dôvodu viazanosti predloženými rozhodnutiami

ako listinami podľa § 134 O.s.p. Odvolací súd jeho rozhodnutie vo výroku ako vecne správne

potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že vo veci je

daný naliehavý právny záujem žalobcov (bez bližšieho zdôvodnenia) a základnou otázkou,

ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola otázka, či žalobca 1/ platne vniesol  

do spoločnosti Ž. nepeňažný vklad. Dospel pritom k záveru, že táto otázka už bola

právoplatne vyriešená a svoj právny záver odôvodnil ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre

rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili.

Podľa uvedeného ustanovenia musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí

ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho

predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť

právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je

odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia

vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné

kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok

totiž stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie,

ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že

účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,

aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru

a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov

konania môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov

konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné

skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom

zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej

správy k novele O.s.p. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza

sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ

nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie

argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, že

mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu

tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je

zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup  

k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného právneho

posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie

sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príležitosť predstaviť

vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny

názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).

V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací

súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch než

súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal možnosť

namietať správnosť nového právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili

k možnému použitiu iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých mienil

vec posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril

procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.

Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f)

O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne.

Pokiaľ žalobcovia ako dovolací dôvod uvádzali i vadu konania podľa § 237 písm. d)

O.s.p. a inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b) a c)

O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na zistené procesné vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie dostatočným

podkladom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených preto rozhodol tak

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie (§ 243b O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný.  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. augusta 2013

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová