Najvyšší súd

4 Cdo 165/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E. P., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom, v M., proti žalovaným 1/ C., a.s. D., a 2/ JUDr. J. Š.,

správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na

Okresnom súde Košice I pod   sp. zn. 23 C 219/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 19. apríla 2011 sp. zn. 6 Co 46/2010 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I v poradí druhým rozsudkom zo 7. decembra 2009 č.k.  

23 C 219/2005-322 uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 011,07 Eur s 9%

úrokom z omeškania ročne od 3. septembra 2004 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu voči žalovanému 1/ vylúčil na samostatné konanie.

Vo vzťahu k žalovanému 2/ žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania účastníkov a štátu si vymienil rozhodnúť vo vylúčenom konaní. Pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia

§ 451 Občianskeho zákonníka v spojení s § 517 ods. 1, 2   Občianskeho zákonníka a z vykonaného dokazovania, z ktorého uzavrel, že tým že žalovaný 1/ užíva nehnuteľnosť

o výmere 155 m2 vlastnícky patriacej žalobcovi vzniklo mu za obdobie od 3. septembra 2004

do februára 2009 bezdôvodné obohatenie v sume 1 011,07 Eur. Preto v tejto časti žalobe

vyhovel. Vo vzťahu k žalovanému 2/ žalobu zamietol. Poukázal na to, že žalovaný 2/

namietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom od roku 2001, predovšetkým z dôvodu speňažovania majetku úpadcu Z. z roku 2000, pre ktoré nemôže zodpovedať žalovaný 2/ za

vydanie bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie, teda od roku 2004. O trovách

konania účastníkov a o trovách štátu si vymienil rozhodnúť   vo vylúčenom konaní.

Na odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu výroku súdu prvého stupňa Krajský súd

v Košiciach rozsudkom z 19. apríla 2011 sp. zn. 6 Co 46/2010 potvrdil rozsudok v napadnutej

časti, v ktorej bola žaloba voči žalovanému 2/ zamietnutá v plnom rozsahu. Odvolací súd sa

v dôvodoch rozsudku k žalobcom tvrdeným vadám (§ 205 ods. 2 písm. a/ c/ d/ f/) vyjadril  

ku každej osobitne so záverom, že v prejednávanej veci tieto odvolacie dôvody nie sú

naplnené. Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa považoval za dostatočné pre úplné

zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotené v súlade s § 132 O.s.p., z dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny

právny záver. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne

odvolací súd uviedol, že prvostupňovému súdu nemožno vytknúť, že by svoje rozhodnutie

riadne neodôvodnil spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa sa odvolací súd v ďalšom venoval pasívnej

legitimácii žalovaného 2/ a v tejto súvislosti sa podrobne zaoberal tvrdeniami žalobcu

ohľadne kúpnej zmluvy uzavretej 1. júna 2000 medzi žalovaným 1/ ako kupujúcim a žalovaným 2/ ako predávajúcim a jej právnymi dôsledkami na prejednávanú vec. Odvolací

súd považoval za nepochybné, že predmetom označenej zmluvy bol predaj a následná kúpa

nehnuteľnosti, pričom nešlo o kúpu veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré by mali slúžiť

na prevádzkovanie podniku, nejednalo sa teda o predaj podniku v zmysle § 479 až 488

Obchodného zákonníka, ale išlo o kúpnu zmluvu uzavretú podľa § 588 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nie je možné vychádzať z ustanovenia § 477

ods. 1,3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého na kupujúceho prechádzajú všetky práva

a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje a predávajúci ručí za splnenie prevedených záväzkov

kupujúcim. Odvolací súd námietku žalobcu, že žalovaný 2/ ručí za splnenie záväzkov

žalovaným 1/ v súvislosti s užívaním predmetnej nehnuteľnosti, či už žalovaným 1/  

po uzavretí kúpnej zmluvy z 1. júna 2000 alebo predtým žalovaným 2/ resp. jeho právnym

predchodcom alebo spoločnosťou Z. a.s., nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd za odňatie

možnosti konať pred súdom nepovažoval doručenie písomného vyhotovenia rozsudku

účastníkom resp. ich právnym zástupcom po vyhlásení rozsudku súdom osobne do vlastných

rúk, pretože takýto postup je v súlade s § 158 ods. 2 a § 45 ods. 1 veta prvá O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia  

§ 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať a ako dovolací dôvod

uvádzal nesprávne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Súd prvého stupňa mu odňal

možnosť konať pred súdom keď sa nevyporiadal so všetkými jeho tvrdeniami a odvolací súd

v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku náležite nevenoval pozornosť jeho vyjadreniu

k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 2/. Trval na tom, že vzťah medzi žalovaným 1/ a 2/ je

rýdzo obchodno – záväzkový, založený na základe kogentného ustanovenia § 477 ods. 3

Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 310 a § 312 Obchodného zákonníka.

Vyčítal najmä súdu prvého stupňa, že sa nevyporiadal s jeho procesným právom

a efektívnymi faktami vo veci samej, pretože po jeho vyjadrení vyhlásil rozsudok a zároveň

bol účastníkom konania rozsudok doručený. Zápisnicu z pojednávania mu súdy nedoručili

i napriek tomu, že o to požiadal, čím došlo k narušeniu dôvery účastníka konania  

(zo zápisnice o pojednávaní zo 7. decembra 2009 nevyplýva táto požiadavka žalobcu –

poznámka dovolacieho súdu). Podľa jeho názoru rozhodnutia oboch súdov nespĺňajú

náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. Súdy mali  

vo svojich odôvodneniach uviesť, aké dôkazy vykonali, k akým skutkovým zisteniam dospeli z uvedených vykonaných dôkazov, z akých skutkových zistení vychádzali, a z akých dôkazov

tieto vzali za preukázané, akými úvahami sa riadili pri hodnotení dôkazov a podľa akých

právnych predpisov jeho námietku právne posúdili. Z hľadiska právneho posúdenia veci trval

na tom, že medzi žalovanými ide o obchodno- záväzkový vzťah, založený na základe

kogentného ustanovenia § 477 ods. 3 Obchodného zákonníka a preto pokiaľ súdy vychádzali

z iného právneho názoru nemožno ho považovať za správny (§§ 476, 477 a nasl. Obchodného

zákonníka) a zamietnutie žaloby voči žalovanému 2/ za predčasné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil, neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.  

(§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia

§ 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd doposiaľ nerozhodoval.  

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/, tohto ustanovenia. Existencia žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonom ustanovení dovolací súd

nezistil.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu odvolacieho

súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto

postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Pokiaľ žalobca vyvodzoval odňatie možnosti pred súdom konať zo záverov súdov, že

žalovaný 2/, za splnenie záväzkov žalovaným 1/ v súvislosti s užívaním predmetnej

nehnuteľnosti neručí, táto námietka svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva

odňatie možnosti pred súdom konať (ako už bolo vyššie uvedené) do súvislosti výlučne

s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej

činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože

právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu  

mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva  

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu  

možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení zákonných podmienok pre priznanie žalobcom

uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému 2/ dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil

odvolací súd. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo

a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žalobe vo vzťahu k žalovanému 2/.

Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalobcu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie

nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.

Dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243 b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

ods. 2 tohto ustanovenia, keďže žalovaným v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2011  

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová