4Cdo/163/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu INGEMA s.r.o., so sídlom v Hlivištii 3, zastúpeného JUDr. Slavomírom Kučmášom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Plynárenská 1, proti žalovaným 1/ K., bývajúcej v G., 2/ R., bývajúcemu v G., obaja zastúpení JUDr. Radovanom Bilým, advokátom v Humennom, Kukorelliho 52, o zaplatenie 16 960,35 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 10 C 71/2012, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. septembra 2014 sp. zn. 5 Co 205/2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 9. septembra 2014 sp.zn. 5 Co 205/2014-258 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Okresný súd Michalovce rozsudkom z 15. novembra 2013 č.k. 10 C 71/2012-193 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zabezpečené pohľadávky vo výške 16 960,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % od 1. januára do 20. januára 2009, vo výške 10 % od 21. januára 2009 do 10. marca 2009, vo výške 9,5 % od 11. marca 2009 do 7. apríla 2009, vo výške 9,25 % od 8. apríla 2009 do 12. mája 2009, vo výške 9 % od 13. mája 2009 do 12. apríla 2011, vo výške 9,25 % od 13. apríla 2011 do 12. júla 2011, vo výške 9,5 % od 13. júla 2011 do 8. novembra 2011, vo výške 9,25 % od 9. novembra 2011 do 13. decembra 2011, vo výške 9 % od 14. decembra 2011 do 10. júla 2012, vo výške 8,75 % od 11. júla 2012 do 7. mája 2013, vo výške 8,5 % od 8. mája 2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu 3. decembra 2008 sa terajší žalovaní (po zmene petitu žaloby) domáhali určenia, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo 4. septembra 2007 uzavretá medzi účastníkmi konania je neplatná. Konanie je vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 10 C 176/2008. V tomto konaní sa žalobca vzájomným návrhom (po zmene petitu vzájomného návrhu) domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 16 960,35 eur s príslušenstvom. Vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné konanie. Konštatoval, že v zmysle článku III. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti uzavretej 4. septembra 2007 medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, títo uznali záväzok čo do dôvodu aj výšky v sume 874 157,- Sk s príslušenstvom na základe faktúr špecifikovaných včlánku I. zmluvy. Mal preukázané, že žalovaná 1/ po podaní žaloby začala uznaný záväzok splácať platbami zo 14. júla 2009, 17. augusta 2009, 4. septembra 2009 a 13. októbra 2009 po 200,- eur a žalovaný 2/ uhradil 200,- eur v hotovosti do pokladne žalobcu 3. júna 2011. Vyvodil záver, že žalovaní uznali záväzok v zmluve o zabezpečovacom prevode práva a týmito čiastočnými úhradami došlo zo strany žalovaných k novému uznaniu záväzku a zároveň i k plynutiu novej premlčacej doby. Uzavrel, že prvá splátka bola uhradená 14. júla 2009 a teda nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku po podaní vzájomného návrhu 3. júla 2012, nakoľko zákonná premlčacia doba je v zmysle Obchodného zákonníka štvorročná. K námietke pasívnej legitimácie žalovanej 1/ uviedol, že v zmysle článku II. zmluvy o zabezpečovacom prevode práva prvý a druhý dlžník prebrali spoločne a nerozdielne všetky záväzky prvého dlžníka - Najtex a stali sa spoločne a nerozdielne novými dlžníkmi veriteľa. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 9. septembra 2014 sp. zn. 5 Co 205/2014 na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, odôvodnenie jeho rozhodnutia považoval za súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach naň poukázal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a presvedčivo vyporiadal s otázkou uznania záväzku čo do dôvodu aj výšky v sume 874 157,- Sk s príslušenstvom na základe špecifikovaných vystavených faktúr i s otázkou plynutia novej premlčacej doby. Neprihliadol na námietky žalovaných, že mali so žalobcom niekoľko obchodov a k úhradám faktúr splatných od 16. mája 2007 do 30. marca 2008 nedošlo a že ide o samostatné tituly na platby a uzavrel, že suma 16 960,35 eur bola uplatnená jednou žalobou a je jedným celkom so samostatnou splatnosťou úrokov z omeškania v rôznej výške a v rôznom období. Konštatoval, že vo vzťahu k žalovanej 1/ existuje právny titul žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy z dôvodu uznania spoločného dlhu na základe zmluvy zo 4. septembra 2007 a teda žalovaná 1/ je vecne pasívne legitimovaná. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/. Prípustnosť dovolania odôvodňovali § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že im ako účastníkom konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keď odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nedostačujúce a neobsahuje spôsob, akým sa súd vyporiadal s ich námietkami a odvolacími dôvodmi. Uviedli, že medzi základné práva účastníka konania patrí i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázali na skutočnosť, že predmetom konania malo byť i neuhradenie faktúry č. 3958/07/00 na sumu 698,70 eur, pričom založili do súdneho spisu dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 21. septembra 2007 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 2/, z ktorej je zrejmé, že táto pohľadávka zanikla započítaním, záväzok z faktúry č. 5636/07/00 a č. 319/08/00 nikdy nebol predmetom prevzatia žalovanou 1/, predmetom uplatnenej pohľadávky žalobcu nie sú len faktúry, ktoré mali byť žalovanou 1/ uznané v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva zo 4. septembra 2007, ale aj ďalšie faktúrované obchody, ktoré mali byť výlučne záväzkami žalovaného 2/, ktorými skutočnosťami sa súdy nižších stupňov vôbec nezaoberali a odôvodnenie ich rozhodnutí v tejto časti úplne absentuje. Vytýkali odvolaciemu súdu nesprávne hodnotenie dôkazov ako i nesprávne právne posúdenie veci. Žiadali, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a navrhli odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom 3. decembra 2015 prijalo stanovisko k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemožno prehliadnuť mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti a teda aj mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach. Intenzitu tejto vady bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a v tejto konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia podriadiť pod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (t. j. posudzovať ho ako „inú vadu“) a do akej miery ho možno podriadiť pod ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (t. j. posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom). Nakoľko rozhodnutia súdov nižších stupňov neobsahovali zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre ich rozhodnutie (tieto dokonca úplne absentovali), dovolací súd dospel k záveru, že ide o skutočnosť, ktorá výnimočne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaných 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalovaní 1/ a 2/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalovaní v dovolaní výslovne namietali, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., pretože odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a nedal odpoveď na podstatné a zásadné otázky a ich námietky.

So zreteľom na tieto tvrdenia žalovaných sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku posúdenia argumentačnej „udržateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a ktorého porušenie znamená súčasne odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, ženie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods.2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Námietky žalovaných proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sa týkajú nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia; rozsiahlo argumentujú voči zahrnutiu sumy 698,70 eur do žalovanej istiny, nakoľko predmetná pohľadávka mala zaniknúť započítaním, namietajú vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 1/ z dôvodu, že predmetom uplatnenej pohľadávky žalobcu vo výške 16 960,35 eur nie sú len faktúry, ktoré mali byť žalovanou 1/ uznané v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva zo 4. septembra 2007, ale i ďalšie fakturované obchody, ktoré mali byť výlučne záväzkami žalovaného 2/. Námietky obdobného charakteru sa objavili (boli uplatnené) už v ich odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 210 - 212 spisu).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov nezodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „predmetom konania je uplatňovaný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 16 960,35 eur s príslušenstvom a to na základe neuhradených faktúr zo strany žalovaných, ktoré sa stali splatnými 31. decembra 2008“, pričom sa vôbec nezaoberal obranou žalovaných 1/ a 2/, ktorí na pojednávaní konanom 11. júna 2013 uviedli, že faktúra č. 3958/07/000 bola v rámci dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov započítaná v celkovej sume 21 049,- Sk (698,70 eur) a zároveň vzniesli námietku pasívnej legitimácie žalovanej 1/ (č. l. 147 spisu). Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom k zásadným otázkam namietaným v odvolaní žalovaných, hoci išlo o opodstatnené námietky sa nevyjadril, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nespomína, ani nepovažoval za potrebné zdôvodniť prečo považuje ich odvolanie za neodôvodnené, iba stroho skonštatoval, že súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a presvedčivo vyporiadal s odvolateľmi vytýkaným nedostatkom pasívnejlegitimácie žalovanej 1/ a výškou žalovanej sumy 16 960,35 eur. Zároveň bez bližšieho zdôvodnenia uviedol, že k prevzatiu dlhu došlo žalovanou 1/ i žalovaným 2/, ktorí ako dlžníci prebrali spoločne a nerozdielne všetky záväzky prvého dlžníka v zmysle čl. I. zmluvy a suma 16 960,35 eur bola uplatnená jednou žalobou a je jedným celkom. Krajský súd (rovnako ako súd prvého stupňa) sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal zánikom záväzku z faktúry č. 3958/07/000, ktorý mal zaniknúť započítaním v súlade s dohodou o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 21. septembra 2007, ktorú skutočnosť žalovaní namietali v podanom odvolaní (č. l. 210 - 212 spisu).

Tento nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vád konania namietaných žalovanými má za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené odvolaciemu súdu v ustanovení § 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany odvolacieho súdu sa jedná o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu ich možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Žalovaní v dovolaní namietali, že napadnuté rozhodnutia nižších súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd k tomu uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.