4Cdo/162/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Poľnohospodárske družstvo podielnikov Veľké Uherce, Veľké Uherce 3, IČO: 00 205 869, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, Bratislava, Klincová 35, proti žalovanému Poľovnícky klub - Javorový vrch, Brodzany 241, IČO: 42 014 841, zastúpeného advokátkou JUDr. Lindou Terkaničovou, Ružomberok, Žilinská cesta 1649/28, o zaplatenie 8.800 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prievidza sp. zn. PE-3C/188/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 18. mája 2023 č. k. 17Co/71/2022-462, takto

rozhodol:

Dovolanie odmieta.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Partizánske, v súčasnosti Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 4. júna 2020 č. k. 3C/188/2016-310 rozhodol tak, že žalobu zamietol (I.) a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“), svojim skorším rozhodnutím, uznesením z 30. septembra 2021 č. k. 17Co/100/2020-356 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v poradí druhým rozhodnutím, rozsudkom z 11. januára 2022 č. k. 3C/188/2016-378 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 8.450 eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 9. marca 2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.), vo zvyšku zaplatenia príslušenstva, t. j. 5 %-ného úroku z omeškania ročne zo sumy 8.450 eur za obdobie od 19. októbra 2016 do 8. marca 2017 žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 4, § 26 ods. 1, § 69 ods. 1 a 5, § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poľovníctve“), § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že nebolo sporné, že žalobca bol užívateľom poľovných pozemkov v poľovnom revíri „Dobrolín“. Na týchto pozemkoch žalobca vykonáva poľnohospodársku činnosť spočívajúcu v pestovaní plodín. Žalobcovi vznikla na poraste pestovanej kukurice škoda vo výške 8.450 eur, ktorá bola vyčíslená vykonaným znaleckým dokazovaním G.. X. počas konania (znalecký posudok č. 7/2019), pričom škodu na poraste kukurice spôsobila lesná zver. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal tým, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v súlade s ustanoveniami zákona o poľovníctve. Žalobca žalovaného na náhradu škody vyzval podaním z 10. augusta 2016, škodu vyčíslil na sumu 8.290,26 eura. Výzvou z 15. augusta 2016 opätovne žalobca vyzval žalovaného na náhradu škody, pričom v tejto výzve zároveň uviedol, že vykonal opatrenia na zabránenie škôd spôsobených zverou, spočívajúcich vo vysadení odpútavacích plodín. Ako vyplýva z výpovede svedkov G.. U. O. na pojednávaní 14. marca 2019 a F. M. na pojednávaní 23. mája 2019, škoda bola spôsobená v auguste 2016. Žalobca si vzhľadom na uvedené riadne a včas u žalovaného uplatnil nárok na náhradu škody. Výzvy žalobcu považoval súd prvej inštancie za kvalifikované, keďže žalobca náhradu škody vyčíslil, vo výzvach uviedol opatrenia na zabránenie vzniku škôd, ktoré vykonal, pričom svoj nárok na náhradu škody si uplatnil v prekluzívnej lehote podľa § 70 ods. 1 zákona o poľovníctve. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú lesnou zverou má formu objektívnej zodpovednosti. Žalovaný podľa zákona o poľovníctve zodpovedá za škodu spôsobenú lesnou zverou. Objektívnu zodpovednosť žalovaného za škodu zároveň ani žalovaný nespochybňoval, iba tvrdil, že zároveň musí byť splnená podmienka nesprávneho užívania poľovného revíru, pričom toto užívanie musí byť v rozpore s § 26 ods. 1 písm. a), c), d), f), h), i), l) a m) zákona o poľovníctve. S uvedeným názorom žalovaného sa súd prvej inštancie stotožnil. Uviedol, že počas konania žalovaný preukázal, že vykonával opatrenia na zabránenie vzniku škody, konkrétne lov lesnej zveri a plašenie lesnej zveri, čo vyplýva z predložených listín (prehľad služieb a plán chovu a lovu na rok 2016). Členovia žalovaného počas augusta 2016 vykonali 128 služieb. Z toho, podľa súdu prvej inštancie, vyplýva, že žalovaný nejaké opatrenia predchádzajúce vzniku škody vykonal. Tvrdenie žalovaného, že vybudoval pachový ohradník, nebolo preukázané, pričom žalobca toto tvrdenie žalovaného odmietol. Podľa súdu prvej inštancie to, že lesná zver bola v poľovnom revíre žalovaného premnožená, nespochybňovala žiadna zo strán. Za týmto účelom aj žalovaný inicioval uzatvorenie zmluvy o vzájomnej spolupráci so žalobcom. Žalovaný si tak bol vedomý možnosti vzniku škody na poľovných pozemkoch žalobcu. Preto mal vykonať všetky potrebné opatrenia predchádzajúce vzniku škody, ktoré boli v jeho možnostiach. Pokiaľ žalovaný nepostavil elektrický oplotok, ktorý by bol žalovaný podľa výpovede svedka U. S. schopný postaviť aj vzhľadom na jeho cenu 100 eur, nemôže byť oslobodený od zodpovednosti za škodu, pretože nevykonaním všetkých opatrení, ktoré boli v jeho možnostiach, porušil povinnosť uloženú mu v § 26 ods. 1 Zákona o poľovníctve. Žalovaný tak podľa súdu prvej inštancie zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi. Škoda bola znaleckým dokazovaním vyčíslená na sumu 8.450 eur, preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi túto sumu. Vzhľadom k tomu, že je žalovaný so zaplatením dlžnej sumy v omeškaní, priznal súd prvej inštancie žalobcovi popri istine aj zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žaloba žalovanému doručená. Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže žalobca mal v spore úplný úspech.

4. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 18. mája 2023 č. k. 17Co/71/2022-462 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietol (I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po nariadení pojednávania, kvôli potrebe zopakovania dokazovania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 384 ods. 1 CSP dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku I. podľa § 388 ods. 1 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolaciemu súdu sa po preštudovaní spisu v korelácii s podaným odvolaním žalovaného javilo, že súd prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Preto v potrebnom rozsahu - predovšetkým vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu užívaniupoľovného revíru (§ 69 ods. 1 v spojení s § 26 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), písm. f), písm. h), písm. i), písm. l) a písm. m) zákona o poľovníctve) zakladajúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú zverou na pozemkoch žalobcu - zopakoval dokazovanie sám v zmysle § 385 ods. 1 v spojení s § 384 ods. 1 CSP a za týmto účelom nariadil odvolacie pojednávanie. K zopakovaniu dokazovania viedlo odvolací súd aj právny názor, podľa ktorého nevybudovanie pachového ohradníka a elektrického oplotku užívateľom poľovného revíru (v prejednávanom prípade žalovaného) nevedie v každom prípade k záveru, že užívateľ poľovného revíru nesprávne užíva poľovný revír v zmysle § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalovaný síce vykonal nejaké opatrenia na zabránenie vzniku škôd zverou, avšak nevykonal všetky potrebné opatrenia, ktoré boli v jeho možnostiach. Pritom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nepostavil pachový ohradník a elektrický oplotok. To podľa súdu prvej inštancie spôsobilo nesprávne užívanie poľovného revíru žalovaným v zmysle § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve. Pre zodpovednosť žalovaného za škodu na majetku žalobcu bolo preto potrebné konkrétne zistenie nesprávneho užívania poľovného revíru žalovaným. V žalobe žalobca nekonkretizoval, akým spôsobom žalovaný nesprávne užíval poľovný revír. Na prvom pojednávaní však žalobca už uviedol, že nesprávne užívanie poľovného revíru žalovaným má spočívať v tom, že (i) umožnil premnoženie zveri, (ii) nevykonal nič proti zabráneniu škôd, (iii) nerealizoval odstrel zveri, (iv) a nevykonal ani sčítanie zveri (č. l. 107). Po zopakovaní dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že za škodu na majetku žalobcu žalovaný nezodpovedá, lebo nebolo preukázané, že poľovný revír užíval nesprávne. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný hospodáril v poľovnom revíri tak, že dosiahol a udržiaval normovaný kmeňový stav zveri, predpísanú vekovú a pohlavnú štruktúru populácií jednotlivých druhov zveri a jej dobrý zdravotný stav (povinnosť vymedzená v § 26 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve). Tento záver vyplynul z predložených listinných dôkazov - z vyjadrenia Okresného úradu Prievidza, pozemkový a lesný odbor, a zároveň z predložených plánov chovu a lovu a výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného. Žalovaný ako užívateľ poľovného revíru bol povinný predkladať Okresnému úradu, pozemkovému a lesnému odboru spracovaný plán chovu a lovu raticovej zveri na príslušnú poľovnícku sezónu. Žalovaný mal spracovaný a schválený ročný plán poľovníckeho hospodárenia v relevantnom čase, teda v čase vzniku škody na majetku žalobcu (v roku 2016). Z tohto faktu preto plynie splnenie povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. i) zákona o poľovníctve. Okresný úrad, odbor pozemkový a lesný, túto skutočnosť v konaní aj potvrdil. Na výzvu súdu prvej inštancie uviedol, že plány hospodárenia za posledné tri roky boli zo strany žalovaného splnené (č. l. 45 - vyjadrenie z 18. apríla 2017). Preto nemožno považovať za preukázané tvrdenie žalobcu, že by žalovaný umožnil premnoženie zveri. Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, dodal, že žalovaný vytváral podmienky na udržanie dobrého zdravotného stavu zveri, keďže za posledných 10 rokov v poľovnom revíri nebolo hlásené alebo inak zistené ochorenie zveri, prípadne úhyn na základe ochorenia. Tým naplnil žalovaný požiadavku podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve (udržiavanie dobrého zdravotného stavu zveri). Túto skutočnosť žalobca v konaní nevyvrátil. Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, súčasne skonštatoval, že žalovaný zver dostatočne prikrmuje prostredníctvom príslušných poľovníckych zariadení, zver nestráda a má snahu udržiavať ju v dobrej fyzickej kondícií. Tomuto zisteniu zodpovedal aj výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní v odvolacom konaní, ktorý ozrejmil v podrobnostiach aj to, že o prikrmovanie sa riadne žalovaný staral, pričom za týmto účelom sa podieľali aj na výrobe vlastného krmiva pre zver. Zároveň tomuto zisteniu zodpovedá aj zistenie súdu prvej inštancie, s ktorým odvolací súd aj po zopakovaní dokazovania súhlasí, že počas augusta 2016 vykonali členovia žalovaného 128 služieb. Preto odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný neporušil ani povinnosť podľa § 26 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve. Porušené neboli ani povinnosť podľa § 26 ods. 1 písm. c) a f) zákona o poľovníctve, ktoré síce žalobca ani netvrdil, avšak Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, na ne vo vyjadrení z 18. apríla 2017 odpoveď poskytol. Ozrejmil, že žalovaný má vybudované dostatočné množstvo poľovníckych zariadení (soliská, zásobníky na objemové, jadrové krmivo, vnadiská, posedy) v dobrom technickom stave, a súčasne všetky poľovnícke zariadenia, ktoré prestali spĺňať svoju funkciu, žalovaný odstraňuje a ostatné funkčné poľovnícke zariadenia žalovaný pravidelne čistí a dezinfikuje, čomu podľa Okresného úradu nasvedčuje aj zdravotný stav zveri. Pre úplnosť odvolací súd podotýka, že žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal, porušenie povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. f) zákona o poľovníctve v povinnosti odstraňovania použitého, znehodnoteného alebo zdravotne závadného krmiva. Porušenie tejto povinnosti žalovaným ani v konaní najavo nevyšlo. Splnenie povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. h) zákona opoľovníctve (povinnosť každoročne zisťovať v poľovnom revíri stav zveri) preukazujú predložené prehľady stavu zveri za roky 2015 až 2017. Zároveň z logiky veci bolo zrejmé, že bez každoročného sčitovania zveri by nebolo možné zostavenie ročného plánu poľovníckeho hospodárenia v poľovnom revíri. Zostalo preto preskúmanie porušenia povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. l) zákona o poľovníctve (povinnosť dohodnúť písomnou zmluvou s užívateľom poľovného pozemku spôsob a formu minimalizácie škôd spôsobovaných zverou a na zveri), nakoľko porušenie povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. m) zákona o poľovníctve tvrdené žalobcom nebolo, ani v konaní nevyšlo najavo. Povinnosti užívateľa poľovného revíru dohodnúť uvedenú zmluvu pritom zodpovedá totožná povinnosť užívateľa poľovného pozemku. Z vykonaného dokazovania plynie, že žalovaný sa o uzavretie zmluvy o vzájomnej spolupráci so žalobcom snažil, avšak konsenzus sa medzi žalobcom a žalovaným nedosiahol. Povinnosť uzatvorenia zmluvy je pritom konštruovaná ako kooperatívna. Dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný mal snahu a vôľu túto zmluvu so žalobcom uzatvoriť. Súčasne nevyšiel najavo žiaden dôvod, ktorý by mohol byť interpretovaný tak, že žalovaný zmaril uzatvorenie zmluvy (ten nemôže predstavovať ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný podmieňoval uzatvorenie zmluvy nesplniteľnými podmienkami, nakoľko ide o neurčité a zároveň nepreukázané tvrdenie - preukázateľné tvrdenie o nesplniteľných podmienkach pri rokovaní by bolo napr. zápisnicou, resp. iným záznamom z rokovania o danej zmluve). Neuzatvorenie zmluvy žalovaným so žalobcom nemožno v intenciách tejto veci hodnotiť ako nesprávne užívanie poľovného revíru porušením povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. l) zákona o poľovníctve. Napokon odvolací súd konštatoval, že ani nevybudovanie pachového ohradníka a elektrického oplotku nemožno hodnotiť ako nesprávne užívanie poľovného revíru žalovaným. Súd prvej inštancie nesubsumoval nevybudovanie pachového ohradníka a elektrického oplotku pod žiadne z ustanovení § 26 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), písm. f), písm. h), písm. i), písm. l), alebo písm. m) zákona o poľovníctve. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že podľa § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve, zákon stanovuje povinnosti užívateľa poľovného revíru demonštratívne, avšak § 69 ods. 1 zákona o poľovníctve naproti tomu za nesprávne užívanie poľovného revíru označuje z § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve konkrétne povinnosti, ktorých porušenie sa považuje za nesprávne užívanie poľovného revíru, za čo potom užívateľ poľovného revíru aj zodpovedá v podobe náhrady škody poškodenému. Nesprávne užívanie poľovného revíru preto spočíva v taxatívnych spôsoboch porušenia povinností. Žiadne z relevantných ustanovení preto nekladie na užívateľa poľovného revíru povinnosť zriaďovať pachový ohradník alebo elektrický oplotok (resp. oplocovať časť poľovného revíru, ktorý užíva). Túto povinnosť nemožno vyvodiť ani z účelu jednotlivých ustanovení. Dodal, že ak by túto povinnosť zákonodarca mal záujem do zákona o poľovníctve zaviesť, učinil by tak explicitne (napr. formuláciu „zriadi potrebné oplotenie na zabránenie vstupu zveri“), keďže obdobne to učinil so zriaďovaním a odstraňovaním poľovníckych zariadení (povinnosti podľa písm. c) a f) - slovami „zriaďovať“, resp. „odstraňovať“). Vybudovanie pachového ohradníka alebo elektrického oplotku mohlo byť dohodnuté v písomnej zmluve s užívateľom poľovného pozemku, čo sa však nestalo. Odvolací súd z vykonaného dokazovania nepovažoval za preukázané, že by žalovaný nesprávne užíval poľovný revír, preto žalovaný za škodu na majetku žalobcu nezodpovedá. Žaloba žalobcu bola tak voči žalovanému nedôvodná. Odvolací súd následkom toho zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej ako „dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP. Dovolateľ vo svojom odvolaní uviedol, že odvolací súd zovšeobecnil a konštatoval, že pre zodpovednosť žalovaného za škodu na majetku žalobcu bolo potrebné konkrétne zistenie nesprávneho užívania poľovného revíru žalovaným. V súdnom konaní žalobca uviedol, že nesprávne užívanie poľovného revíru žalovaným má spočívať v tom, že umožnil premnoženie zveri, nevykonal nič proti zabráneniu vzniku škôd, nerealizoval odstrel zveri a nevykonal sčítanie zveri (č. l. 107). Závery, o ktoré odvolací súd oprel svoje rozhodnutie žalobca odmieta, pričom poukázal, že došlo k prehliadnutiu jeho základných občianskych práv vymedzených v čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a došlo k prehliadnutiu existujúcej právnej úpravy vymedzenej zákonom o poľovníctve. Odvolaciemu súdu boli nejasné základné vzájomné vzťahy a právna úprava. Z titulu užívateľa poľovného revíru, žalovaný bol povinný plniť povinnosti spojené s riadnymužívaním poľovného revíru. Žalobca v roku 2016 vykonanou obhliadkou obhospodarovaných pozemkov v jeho užívaní zistil rozsiahle škody vzniknuté na porastoch. Vznik škôd žalobca bezodkladne, t. j. nasledujúci deň oznámil žalovanému. Následne v záujme, aby sa škody nerozširovali, žalobca žalovaného opakovane žiadal o prijatie opatrení na minimalizovanie škôd vyvolaných zverou. Ide o úkony, ktoré žalovaný prehliadol a ostal nečinný. Žalovaný nekonal spôsobom, ktorý by predchádzal vzniku škôd či znižovanie škôd a nemal záujem ani vzniknutú škodu nahradiť. Z tohto dôvodu žalobca, ako osoba poškodená pri užívaní poľnohospodárskych pozemkov lesnou zverou, bol nútený podať žalobu a domáhať sa, aby žalovaný, ako užívateľ poľovného revíru, bol zaviazaný k zaplateniu 8.800 eur spolu s úrokom z omeškania a trovami súdneho konania. Žalobca uniesol dôkazné bremeno, preukázal vznik škody (čo do výšky a základu), preukázal, že žalovaný porušil povinnosti užívateľa poľovného revíru a to najmä v tom, že zle postavil plán chovu a lovu a počas roku 2016, nevykonal riadne odstrel zveri a nevykonal opatrenia na predídenie vzniku škôd. Žalovaný napriek vedomosti o vzniku škôd ostal nečinný. Žalovaný a následne odvolací súd prehliadli, že uplatnená škoda bola naisto ustálená znaleckým posudkom znalca, ktorého vybral konajúci súd. Odvolaciemu súdu na rozhodnutie postačovali tvrdenia žalovaného, ktoré boli odtrhnuté od reality a právnej úpravy. Za účelom zachovania normovaných kmeňových počtov, t. j. udržateľných počtov zveri, ktoré nespôsobujú neprimerané škody na poľnohospodárskych plodinách či na lesných porastoch, zákonodarca uložil užívateľom každoročné zisťovania stavu zveri v poľovnom revíri, ktoré sa následne má premietnuť do plánov poľovníckeho hospodárenia a to najmä plánu chovu a lovu. Ide o povinnosti, ktoré Okresný úrad nevie dokonale skontrolovať a pokiaľ užívateľ poľovného revíru neuvádza reálne údaje, orgán štátu vychádza len z poskytnutých údajov. Nepoctivý užívateľ poľovného revíru nemá potrebu zvyšovať plán lovu a chovu, čím si v značnej miere uľahčuje povinnosti a nehrozí mu zmena bonity revíru a zmena nájomného za užívanie cudzieho majetku. Ide o prípad, ktorý nastal aj v prejednávanej veci. K nárastu počtov zveri došlo v danej oblasti o cca 300 % na čo žalovaný nereagoval. Otázkou čo vyvolalo uplatnenú škodu sa nezaoberal ani odvolací súd. Pokiaľ by sa danou otázkou zaoberal, musel by zistiť nespornosť podanej žaloby. Dovolateľ zároveň uviedol vo svojom dovolaní počty, ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku a zodpovedajú vzniknutým škodám, ako i počtu zvierat, ktoré sa tam reálne v predmetnom čase nachádzali a v tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ by žalovaný vykonal čo len niektoré opatrenia k takej koncentrácii zveri, k vzniku škôd takého rozsahu by nedošlo. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé a nesporné, že ten konštatoval, v súlade s podaným odvolaním, len úvahy ohľadne zákonných ustanovení, ale bez akýchkoľvek súvislostí na inú právnu úpravu upravujúcu problematiku poľovníctva. Odvolací súd pre ich neexistenciu nemohol vychádzať z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít a existujúcou súdnou praxou. Pokiaľ odvolací súd mal dojem, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vadné, mal ho podľa názoru žalobcu zrušiť a so svojím právnym názorom mu ho vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolací súd konal však inak, vo veci rozhodol na základe vlastnej úvahy a na základe skutočností, o ktorých nebolo vykonávané žiadne dokazovanie a žalobca sa o úvahe odvolacieho súdu dozvedela výlučne z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu vzhľadom na jeho odôvodnenie pôsobí zmätočne a nepresvedčivo a v žiadnej možnej interpretácii nie je možné dospieť k poznaniu o tom, akými úvahami sa odvolací súd spravoval či a ak áno, ako tieto úvahy subsumoval pod osobitnú právnu úpravu a ako tieto ustanovenia aplikoval na prejednávaný prípad. Odvolací súd sa ani náznakom nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami a znemožnil, aby žalobca v súdnom konaní uplatňoval svoje práva a teda sa vykonali úkony, ktoré pri bežnom behu okolnosti mal súd donútiť sa vecou zaoberať s prihliadnutím na osobitnú a všeobecnú právnu úpravu. V prejednávanej veci zo strany odvolacieho súdu nedošlo k naplneniu práva žalobcu na náležité odôvodnenie rozsudku. V danom význame žalobca opieral svoj názor o záver prijatý nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2010 so sp. zn. III. ÚS 36/2010 a z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. januára 2013 so sp. zn. IV. ÚS 341/2012. Zo strany odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces a to tak, že jednotlivé rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých bolo rozhodnuté, sa žalobca dozvedel až pri odôvodnení vyhláseného rozsudku a bolo mu znemožnené sa vyjadriť. Dovolateľ poukázal na uznesenie dovolacieho súdu z 26. mája 2015 sp. zn. 3Cdo/156/2014, z 28. júna 2023 sp. zn. 7Cdo/199/2021, na nález Ústavného súdu SR z 10. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 329/2010, z 1. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019, z 25. apríla 2012 sp. zn. II. ÚS 541/2011 a z 25. júna 2019 sp. zn. III. ÚS 275/2018. Dovolateľ poukázal aj na nejasný postup odvolacieho súdu, keď sa podanou žalobou domáhal ochrany svojich práv a vytvoreniapodmienok na bežné podnikanie a ochranu výsledkov svojej činnosti, u ktorých preukázal reálnosť. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu z dôvodu, že ho nie je možné považovať za správny zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

6. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca v priebehu konania neuniesol bremeno tvrdenia a na to nadväzujúce dôkazné bremeno. Žalobca v rámci dovolania uvádza opakovane len tri tvrdenia, ktoré už boli predmetom dokazovania a rozhodovania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho súdu. V rámci konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v rámci odvolacieho konania nenavrhol doplnenie dokazovania. Obsah dovolania je postavený na nesúhlase žalobcu s právnymi závermi odvolacieho súdu, spochybňovaní správnosti rozhodnutia, ničím nepreukázanými domnienkami a neadekvátnom posudzovaní znalosti právnych predpisov odvolacieho súdu. V rámci pojednávania pred odvolacím súdom žalobca nenavrhol doplnenie dokazovania. Konanie vo veci samej prebiehalo od roku 2016, pričom sa vo veci vykonalo rozsiahle dokazovanie, opakované viacnásobné písomné vyjadrenia strán sporu, výsluchu svedkov, 10 pojednávaní a dvakrát odvolacie konania. Žalobca v priebehu konania mal možnosť v plnej miere realizovať svoje procesné práva a preukázať odôvodnenosť svojho nároku. Jediným dôkazným prostriedkom, ktorý žalobca predložil do konania bol znalecký posudok k výške škody, ktorého spôsob vypracovania bol v konaní zo strany žalovaného opakovane spochybňovaný. Základ sporu - preukázanie protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho v nesprávnom užívaní poľovného revíru žalobca nepreukázal a neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie tvrdeného nesprávneho užívania poľovného revíru. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP žalovaný poukázal na skutočnosť, že z obsahu predmetných ustanovení vyplýva, že nemôžu byť naplnené súčasne. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil o ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu, nemôže byť zároveň odvolacím súdom riešená rozdielne. Žalobca bola povinný v rámci dovolania bližšie špecifikovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe spolu s bližšou konkretizáciou rozhodnutí, ktoré napĺňajú pojem ustálená prax. Žalobca neuviedol žiadnu právnu otázku, ktorá by mala byť rozhodovaná odvolacím súdom rozdielne. V prípade, ak žalobca napáda nesprávne právne posúdenie veci, neuviedol ďalej v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Len samotný nesúhlas žalobcu s právnym posúdením a postupom odvolacieho súdu nie je spôsobilý založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Žalobca v priebehu konania neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie hmnotnoprávnych predpokladov na vznik nároku na náhradu škody vyplývajúcich z osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 69 ods. 1 zákona o poľovníctve. Žalobca v konaní nepreukázal také porušenie povinností žalovaného, ktoré by v zmysle § 69 ods. 1 zákona o poľovníctve mali za následok vznik zodpovednosti za škodu. Žalovaný v priebehu konania preukázal uskutočňovanie primeraných opatrení na zabránenie vzniku škôd. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby dovolací súd rozhodol tak, že dovolanie zamietne, keďže nie je dôvodné, pričom zároveň nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

10. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmia dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26,5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

16. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

1 7. In concreto, dovolateľ vo svojom dovolaní poukazuje na nesprávne užívanie poľovného revíru žalovaným, uviedol tiež, že uniesol dôkazné bremeno, keď žalovaný porušil povinnosti a to najmä v tom, že zle postavil plán chovu a lovu, a poukázal na nárast počtu zveri. Dovolací súd však nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

18. Za procesnú vadu konania podľa ust. § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP.

19. Dovolateľ tiež namietal, že odvolací súd postupoval nesprávne, keď považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vadné a aj napriek tomu vec nevrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Najvyšší súd k tomu uvádza, že v danej veci odvolací súd už raz rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, preto s poukazom na § 390 CSP sám vo veci rozhodol.

20. Dovolateľ mal výhrady k postupu odvolacieho súdu, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že jednotlivé rozhodujúce skutočnosti sa dozvedel až pri vyhlásení rozhodnutia. Vychádzajúc z bodu 38. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a z obsahu listiny na č. l. 460 je však zrejmé, že odvolací súd pred vyhlásením rozsudku nariadil pojednávanie. V nadväznosti na kritiku dovolateľa, že odvolací súd nepoužil ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré doteraz nebolo použité, dovolací súd konštatuje, že kým súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na aplikácii ustanovenia § 69 v spojení s § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve (bod 22. rozsudku), tak odvolací súd založil svoje rozhodnutie na rovnakých ustanoveniach, avšak po zopakovaní dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti nároku.

21. Žalobca podal dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvejinštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) sa vyššie uvedenými kritériami pre náležité uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP neriadil, keď zodpovedajúcim spôsobom nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom tak, ako to predpokladá ustanovenie § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Dovolateľ naprieč celým dovolaním vyjadroval z rôznych pohľadov nespokojnosť s rozhodnutím odvolacieho súdu. V závere svojho dovolania síce poukázal na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo najvyššieho súdu, avšak týmito rozhodnutiami len vo všeobecnej rovine poukázal na právo na spravodlivý proces, príp. na zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. A napokon aj samotný kontext, v akom dovolateľ uplatňoval dovolací dôvod § 421 CSP, svedčí o snahe vyvolať procesne neprípustný dovolací prieskum. Dovolateľ rozporoval najmä nesprávne hodnotenie dôkazov, ktoré sú podľa jeho tvrdení v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, čím implicitne vytýkal nedostatok či nesprávnosť skutkových podkladov pred súdmi vyvodený právny záver.

23. Relevantný je v tomto smere aj judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu právnej otázky“.

24. So zreteľom na všetko vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.