Najvyšší súd
4 Cdo 162/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. E., bývajúceho v P., 2/ D. I., bývajúceho v P./A, 3/ M. K., bývajúcej v P., 4/ M. I., bývajúceho v P./A, 5/ M. I.,
bývajúcej v P., 6/ I. S., bývajúcej v P., 7/ P. I., bývajúceho v P., 8/ Ľ. I., bývajúceho v P., 9/ D.
P., bývajúcej v P., 10/ S. I., bývajúceho v P., 11/ L. H., bývajúcej v P., 12/ J. D., bývajúcej
v P., 13/ P. I., bývajúcej v P., 14/ J. I., bývajúceho v P., 15/ M. I., bývajúcej v P., zastúpených
JUDr. M. S., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej T., so sídlom v P., o vydanie pozemku
a odstránenie stavby, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9 C 309/2003, v konaní
o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. januára 2011 sp. zn. 13 Co
35/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. januára 2011
sp. zn. 13 Co 35/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov 29. decembra 2003, po pripustení zmeny
petitu uznesením Okresného súdu Prešov zo 6. augusta 2008 č.k. 9 C 309/2003-164, sa
žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanej vydať im
parcelu č. X. (po prečíslovaní), ostatné plochy vo výmere 902 m2, nachádzajúcu sa v obci
X katastrálne územie N., zapísanú Správou katastra Prešov na LV č. X. tak, ako je znázornená na
geometrickom pláne 910 634 – 10/2006 zo 4. októbra 2006, vypracovaným Ing. Vladimírom
Dujavom ako súčasť znaleckého posudku č. 10/2006 (ďalej len „nehnuteľnosť“) a odstránenia
betónového oplotenia, ktoré prebieha po južnej strane cez body 952 – 15, 992 – 17 a severnej
strane cez podrobné body 952 – 4 a 992 – 2 a kovového zábradlia, ktoré prebieha po južnej strane cez podrobné body 1, 2 a severnej strane cez podrobné body 3, 4 a kovovú konštrukciu futbalovej
brány (ďalej len „oplotenie, zábradlie a futbalová brána“) do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Žalobu odôvodnili neoprávnenou stavbou futbalového ihriska na ich nehnuteľnosti,
ktorú v čase jeho zriadenia vlastnil ich právny predchodca a neúspešnosťou jednaní
s funkcionármi žalovanej a zástupcami Mesta Prešov ohľadom vrátenia nehnuteľnosti v
pôvodnom stave, jej nájme, alebo odkúpenia za ponúknutú cenu a neakceptovaním výpovede
z užívania nehnuteľnosti danej žalovanej k 1. októbru 2001 podľa § 22 ods. 7 a § 25 ods. 2
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) a podľa § 377 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd Prešov v poradí druhým rozsudkom zo 14. júna 2010 č.k. 9 C 309/2003-228
opätovne uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcom nehnuteľnosť a odstrániť betónové
oplotenie, zábradlie a futbalovú bránu a na účet okresného súdu nahradiť trovy štátu v sume
227,91 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal, keď aj po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
dospel k rovnakému záveru, že žalovaná užívala nehnuteľnosť bez právneho dôvodu
a na zriadenie stavby nemala súhlas vlastníka pozemku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
§ 121 ods. 1, § 126 ods. 1 a § 135c Občianskeho zákonníka. Pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, nález I.ÚS 187/2003, podľa ktorého je potrebné
výklad a použitie právnych noriem podriadiť ich obsahovo materiálnemu zmyslu. Uviedol, že
podľa § 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa
ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.1992 sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov. Zmyslom tohto ustanovenia je poskytnúť čo najširšiu ochranu právam účastníkov
občianskoprávnych vzťahov a potrebné je vykladať ho v súlade s Listinou základných práv
a slobôd, ktorá poskytuje ochranu vlastníckemu právu bez ohľadu na subjekt vlastníctva. Je
potrebné odlíšiť právny režim vzniku od zániku právneho vzťahu, ku ktorému dochádza
v dôsledku jeho vyporiadania. Ak došlo k vzniku právneho vzťahu alebo nároku z tohto vzťahu
pred 1.1.1992, je potrebné posúdiť vznik a nárok z neho podľa právnej úpravy pred 1.1.1992.
Pokiaľ však tento právny vzťah pretrval aj po 1.1.1992, je nutné posúdiť ďalšiu existenciu tohto
právneho vzťahu ako aj nárok, ktorý z neho vznikol, podľa právnej úpravy ktorá nastala po 1.1.1992. Podľa nálezu tak vznik právneho vzťahu z neoprávnenej stavby je nutné posúdiť
podľa právnej úpravy, ktorá tu bola v čase vzniku stavby. Avšak spôsob vyporiadania medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby sa musí posudzovať podľa právnej
úpravy, ktorá existuje v čase rozhodovania súdu. Na závery nálezu prihliadol vzhľadom
na totožnú právnu úpravu tejto otázky v Českej i Slovenskej republike a na skutočnosť, že ide
o rozhodnutie jedného z členských štátov Európskej únie. Poukázal tiež na Dodatkový protokol
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má fyzická
a právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Právu žalovanej na pokojné užívanie
svojho majetku, plota, je pritom rovnocenné právo žalobcov na pokojné užívanie ich
nehnuteľnosti. Keďže sa však žalovaná stala vlastníkom stavby porušením práva vlastníka
nehnuteľnosti, je namieste nárok žalobcov na jej odstránenie, navyše za situácie, keď žalovanej
dali žalobcovia dostatočný priestor na vyriešenie vzájomných vzťahov inak ako súdnou cestou,
a to odkúpením nehnuteľnosti, čo však žalovaná nevyužila.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 25. januára 2011 sp. zn. 13 Co 35/2010 na odvolanie
žalovanej rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcom uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť na účet Okresného súdu Prešov trovy štátu vo výške 227,91 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej náhradu trov prvostupňového ani
odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav, nesprávne ho však právne vyhodnotil. Súdu prvého stupňa vytkol, že sa neriadil
jeho právnym názorom, vysloveným v rozhodnutí, ktorým zrušil jeho prvé rozhodnutie vo veci.
Za nesporné považoval vloženie pozemku ako ornej pôdy právnymi predchodcami žalobcov
v roku 1964 do družstva, z ktorého bola vyčlenená sporná nehnuteľnosť a neuplatnenie si vydania
nehnuteľnosti v reštitučnom konaní z dôvodu ich zápisu (resp. ich právnych predchodcov) ako
vlastníkov v katastri nehnuteľnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd bez
ďalšieho zaoberal potom vzťahom reštitučných predpisov (medzi ktoré patrí i zákon č. 229/1991
Zb.) ako osobitných predpisov k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému predpisu. Uviedol,
že ak je možné skutkové tvrdenia žalobcov podriadiť pod skutkovú podstatu reštitučnej normy,
nie je prípustné, aby obchádzali reštitučný predpis tým, že pri neúspechu reštitučnej žaloby
uplatnia ten istý nárok podľa všeobecnej normy, čomu svedčí aj rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky z 11. septembra 2003 sp. zn. 31 Cdo 1222/2001, podľa ktorého, oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období bez právneho dôvodu, sa nemôže
domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, ani formou žaloby o určenie
vlastníckeho práva. Aj za situácie, keď pred r. 1989 dochádzalo k odňatiu vlastníckeho práva bez
právneho dôvodu a bez toho, aby sa táto zmena vyznačila v katastri, k zmene vlastníka
dochádzalo. Pôvodný vlastník sa po prijatí reštitučných predpisov mal možnosť, v nich
stanovených zákonných lehotách, domáhať vydania, resp. vypratania nehnuteľnosti. Na základe
uvedeného, keď si žalobcovia neuplatnili právo na vydanie nehnuteľnosti, resp. odstránenie
na nich stojacich stavieb podľa reštitučného zákona, nemôžu si toto právo uplatniť žalobou podľa
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani odstránenie betónového oplotenia, kovového zábradlia
a futbalovej brány podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zároveň uviedol, že
nehnuteľnosť by nebolo možné vydať ani z dôvodu podľa § 11 ods. 1 zákona č. 229/1991, to je,
keď sú na pozemku telovýchovné a športové zariadenia, kedy prichádza do úvahy iba pridelenie
náhradných pozemkov, resp. finančná náhrada.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalobcovia podľa § 238 ods. 1
O.s.p. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Podľa ich názoru súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, keď v súlade s § 868
Občianskeho zákonníka posúdil stavbu ako neoprávnenú, podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku stavby a vyporiadanie medzi žalobcami ako vlastníkmi nehnuteľnosti a žalovanou
ako vlastníčkou stavby podľa právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania súdu. Uviedli, že
odovzdanie pozemkov do užívania družstvu za účelom ich obhospodarovania nemalo podľa
platnej právnej úpravy za následok vzdanie sa vlastníckeho práva, resp. jeho odňatie, ich
vlastnícke právo k nehnuteľnosti im nebolo nikdy nikým odňaté ani z iného dôvodu a nebolo ani
nikdy nikým spochybňované, ani samou žalovanou a boli a stále sú ako vlastníci nehnuteľnosti
zapísaní na liste vlastníctva, pričom nikdy nedali súhlas (ani ich právni predchodcovia) k stavbe
futbalového ihriska na ich pozemku. Len keby boli oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľnosti
podľa zákona č. 229/1991 Zb. by sa mohli jej vydania domáhať podľa tohto reštitučného
predpisu. V konaní však nebol žiadnym úradným dokladom, rozhodnutím alebo protokolom
o odňatí vlastníckeho práva, odovzdaní štátu alebo právnickej osobe, preukázaný prechod ich
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na štát alebo inú právnickú osobu.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích
návrhov podľa § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligátorne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolatelia nenamietali, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/
až g/ O.s.p., dovolací súd však zistil, že v prejednávanej veci je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny
poriadok priznáva.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci dospel súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
k záveru, že žalovaná užívala nehnuteľnosť bez právneho dôvodu a na zriadenie stavby nemala
súhlas vlastníka, preto žalobe vyhovel. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel
k odlišnému skutkovému i právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu zmenil tak, že
žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia však ohľadom skutkového zistenia iba konštatoval vloženie pozemku právnymi predchodcami žalobcov do družstva a neuplatnenie si
vydania nehnuteľnosti v reštitučnom konaní. K právnemu posúdeniu takto uvedeného skutkového
stavu neuviedol príslušné ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého vec posúdil.
V odôvodnení len rozobral svoj právny názor na vzťah reštitučného predpisu ako osobitného
predpisu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému predpisu v prípade neuplatnenia si práva
na vydanie nehnuteľnosti v lehote uvedenej v príslušnom reštitučnom predpise a možnosti
oprávnenej osoby z reštitučného predpisu sa potom tohto práva domáhať podľa Občianskeho
zákonníka. Dospel pritom k záveru, že to možné nie je a preto, keď si žalobcovia, resp. ich právni
predchodcovia ako oprávnené osoby neuplatnili reštitučný nárok v zákonnej lehote, nemôžu si
právo na vydanie nehnuteľnosti uplatniť žalobou podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani
žiadať odstránenie betónového oplotenia, kovového zábradlia a futbalovej brány podľa § 135c
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ohľadom svojho právneho záveru v odôvodnení
rozhodnutia vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani podľa ktorých
ustanovení vec právne posúdil. Len konštatovanie nemožnosti uplatňovať právo na vydanie
nehnuteľnosti žalobou podľa Občianskeho zákonníka z dôvodu neuplatnenia si reštitučného
nároku v zákonnej lehote podľa príslušného reštitučného predpisu však nie je odôvodnením ako ho vyžaduje ustanovenie § 157 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje
vysvetlenie, na základe čoho, akých skutkových a právnych záverov dospel odvolací súd k záveru, že ide o nehnuteľnosť, ktorej vydania sa žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia
mali domáhať v reštitučnom konaní a podľa akého právneho predpisu. Z obsahu spisu z doposiaľ
vykonaného dokazovania práve naopak vyplýva, že nehnuteľnosť právny predchodca žalobcov
odovzdal do príslušného jednotného roľníckeho družstva do užívania, čím podľa platnej právnej
úpravy nedošlo k odňatiu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vlastníkom tejto
nehnuteľnosti zostal i naďalej a príslušné jednotné roľnícke družstvo bolo jej užívateľom.
Nakoniec sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani s rozhodnutiami
Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcimi sa základných ľudských práv a slobôd,
v ktorých ústavný súd už zaujal stanovisko k možnosti uplatnenia si práva na vydanie
nehnuteľnosti v občianskom súdnom konaní i v prípade, že oprávnená osoba si toto právo
neuplatnila v lehote podľa príslušného reštitučného predpisu.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
nižšieho stupňa musí obsahovať zákonné náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.),
pretože pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento súd svojim
rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom
na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho
zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie,
z ktorých výpovedi svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení,
z ktorých vychádzal súd prvého stupňa, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom
nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom,
nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí
byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť
preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu odvolacieho
súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dôvody, pre ktoré dospel k danému právnemu záveru, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré vzal za
preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa ktorých právnych ustanovení. Dovolací
súd tak nemá možnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia
odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo
nesprávnom právnom posúdení veci.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Okrem nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je konanie zaťažené vadou
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. i z dôvodu nekonania s účastníčkami konania, dedičkami po nebohom
účastníkovi konania J. I., zomrelom 14. marca 2007 (dedičovi po pôvodnej žalobkyni 2/ M. I., zomrelej X. ako dedičke po pôvodnom žalobcovi 2/, svojom manželovi J. I., zomrelom XX.), a to
M. I., narodenou X. a B. I., narodenou X..
Podľa § 19 O.s.p., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať
práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa § 107 ods. 1 O.s.p., ak účastník
stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi
podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo, prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.
Podľa § 107 ods. 3 O.s.p., konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec
a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými,
ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide
a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní
pokračovalo skôr.
Zo spisu vyplýva, že M. I. nadobudla plnoletosť X. a B. I. X.. M. I. po nadobudnutí
plnoletosti neboli doručované písomnosti - zmeny návrhu na začatie konania, odvolanie na vyjadrenie, vrátane iných predložených písomnosti, ako ani rozhodnutia súdov a súd prvého
stupňa, ani odvolací súd ju nepredvolával na pojednávania, pričom nebola v konaní zastúpená
inou osobou. Rovnako B. I. po nadobudnutí plnoletosti súd nedoručil na vyjadrenie odvolanie
žalovanej k rozsudku súdu prvého stupňa z č.l. 232 ani ďalšie písomnosti a rovnako ju odvolací
súd nepredvolával na pojednávania, hoci tiež nebola v konaní zastúpená inou osobou.
Keď sa tieto osoby stali účastníčkami konania, súdy boli povinné s nimi konať
(do dosiahnutia plnoletosti s ich zákonnou zástupkyňou – matkou), čo sa však nestalo. Navyše,
súdy tieto účastníčky konania neuvádzali ani v záhlaví rozhodnutia. Tým zaťažili konanie
i z tohto dôvodu vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť považované za
správne.
Pokiaľ dovolatelia ako dovolací dôvod uvádzali nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom
na zistenú procesnú vadu, z dôvodu ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto
posúdenie dostatočným podkladom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených preto rozhodol tak ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová