Najvyšší súd

4 Cdo 161/2015

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne C., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej J.,

bývajúcej v B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej S. (S.) so sídlom v K.,

IČO: X., o zaplatenie 1.662,23 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava

pod sp. zn. 5 C 131/2013, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach  

z 23. júla 2014 sp. zn. 3 Co 575/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

V konaní, ktoré je na Okresnom súde Rožňava vedené pod sp. zn. 5 C 131/2013,  

sa žalobkyňa domáha plnenia zo zmenky. Žalobu podala podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len „nariadenie“).

S. (S.) so sídlom v K., IČO: X. (ďalej len „S.“) oznámil súdu prvého stupňa písomne,

že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej. Okresný súd Rožňava

doručil oznámenie o vstupe do konania účastníkom konania s tým, aby sa k vstupu vyjadrili,

prípadne vzniesli námietky.

Žalovaná sa k tomuto procesnému úkonu S. nevyjadrila.  

Žalobkyňa vo vyjadrení k predmetnému úkonu S. uviedla, že v danom prípade ide

o európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, na ktoré sa vzťahuje nariadenie. Procesný postup súdu a strán v konaní je upravený odlišne od vnútroštátnej úpravy

obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku. Podľa názoru žalobkyne je v takejto veci

vedľajšie účastníctvo neprípustné. Uvedené nariadenie inštitút vedľajšieho účastníctva

nepozná a aplikáciu procesných pravidiel vnútroštátnych procesných noriem pripúšťa  

len celkom výnimočne – iba vtedy, ak explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade  

s príslušným procesným právom uplatniteľným v členskom štáte.  

Okresný súd Rožňava uznesením z 9. januára 2014 č.k. 5 C 131/2013-51 pripustil

vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. V odôvodnení uviedol, že

európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je upravené nariadením, pričom  

to, čo nie je upravené v nariadení, je upravené v procesnom práve členského štátu, v ktorom

sa konanie vedie. Text nariadenia nevylučuje účasť vedľajšieho účastníka a nariadenie ani

nemá ustanovenie upravujúce účasť vedľajšieho účastníka v takomto konaní. Preto pri

rozhodovaní o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka treba aplikovať § 93  

ods. 1 až 4 O.s.p. Na tomto podklade dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danom prípade

boli splnené všetky podmienky na to, aby S. mohol v konaní vystupovať ako vedľajší účastník

na strane žalovanej. Poznamenal, že vedľajší účastník sa stáva účastníkom konania v

okamihu, keď dôjde súdu oznámenie, že vstupuje do konania a na stranu ktorého účastníka.

Ako vedľajší účastník môže vystupovať aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti  

je ochrana práv, okrem iných aj spotrebiteľa. S. má postavenie takej právnickej osoby.

Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva sa súd zaoberá iba vtedy, keď niektorý účastník

namieta neprípustnosť takéhoto vstupu. Námietky žalobkyne o neprípustnosti vstupu S. ako

vedľajšieho účastníka považoval súd prvého stupňa za neopodstatnené a nemajúce podklad

v ustanoveniach nariadenia. Navyše, nemožno prehliadnuť, že žalobkyňa sa v konaní domáha

plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej

zmluve o úvere a predmetom činnosti S. je práve ochrana spotrebiteľa.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením z 23. júla 2014 sp. zn.  

3 Co 575/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že otázku prípustnosti vstupu vedľajšieho

účastníka do európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné riešiť podľa

ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy (t.j. Občianskeho súdneho poriadku), lebo nariadenie

nemá v tomto smere osobitnú úpravu. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáha

plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej zmluve o úvere a procesný úkon vyjadrujúci vôľu vstúpiť do tohto konania prejavilo

občianske združenie zamerané na ochranu spotrebiteľa, došlo k vstupu S. do konania v súlade

s § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne. K odvolacím námietkam

odvolací súd uviedol, že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu predstavuje

osobitný druh sporového konania, ktoré sa vyznačuje predovšetkým tým, že prebieha písomne

a za použitia vzorových tlačív. V zmysle čl. 5 ods. 1 nariadenia môže súd nariadiť aj ústne

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán.

Nejde teda o typické skrátené konanie, v ktorom by bola vylúčená účasť vedľajšieho

účastníka.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie tvrdiac,  

že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a to procesným

postupom súdov, ktoré nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a pripustili vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď  

sa to prieči nariadeniu. Povolením vstupu tohto subjektu do prebiehajúceho európskeho

konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa zabráni tomu, aby sa mohli naplniť ciele

sledované nariadením – zjednodušenie, zrýchlenie a zlacnenie takéhoto konania. Vzhľadom

na to, že vedľajší účastník má z procesného hľadiska rovnaké práva ako účastník konania,

jeho účasť v tomto osobitnom druhu konania neúmerne predĺži konanie, zvýši jeho časovú

náročnosť a spôsobí tiež nárast trov konania a nákladov účastníkov vynaložených na ochranu

ich práv. Súdy svoje rozhodnutia založili na nesprávnom výklade dôsledkov toho,  

že nariadenie neupravuje vedľajšie účastníctvo. Skutočnosť, že nariadenie neobsahuje úpravu

vedľajšieho účastníctva znamená, že nariadenie vylučuje uplatnenie tohto inštitútu

v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Nesprávny je preto názor súdov,  

že práve táto skutočnosť otvára možnosť, aby vedľajší účastník vstúpil do takéhoto konania

za podmienok upravených vnútroštátnymi predpismi. Z uvedených dôvodov dovolateľ žiadal

napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie.

Žalovaná ani vedľajší účastník sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred  

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240   ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [por. § 238 O.s.p.

(pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho

súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád  

(por. § 237 O.s.p.).

Dovolaním možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to pripúšťa zákon (por. § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,  

5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Zo samej podstaty dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti už právoplatnému rozhodnutiu súdu

vyplýva, že pri posudzovaní jeho prípustnosti nemá extenzívny výklad ustanovení § 236  

až § 239 O.s.p. žiadne opodstatnenie (k tomu por. aj PL. ÚS 9/04).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie  

nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm. c/. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky

rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239

ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Dovolanie žalobkyne by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia   nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné  

(por. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise  

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim  

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

prvostupňového a odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni

bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – por. napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť závažnú procesnú vadu konania

uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší

súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.

Pod postupom súdu možno rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru

prejednania veci (por. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá

predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní.

„Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok

vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (por. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.  

5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob

vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo

nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci samej (meritórny produkt

konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú

vec.

Žalobkyňa odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzuje z toho, že súdy

nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku

a pripustili vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď sa to prieči nariadeniu a že povolením vstupu S. do prebiehajúceho európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou

sporu nepovedie k očakávanému zjednodušeniu, zrýchleniu a zlacneniu takéhoto konania.

Dovolacia námietka žalobkyne, že súdy vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka

na strane žalovanej neposudzovali správne, lebo pri skúmaní podmienok vstupu S. nesprávne

aplikovali ustanovenie § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. v situácii, v ktorej tieto podmienky mali skúmať

podľa ustanovení nariadenia (ktoré navyše nesprávne interpretovali), sa z rozhodujúceho –

obsahového – hľadiska týka správnosti právneho posúdenia, na ktorom sú založené

rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu pripúšťajúce vstup S. do konania.

Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré tu žalobkyňa súdom vytýka, ale nezakladá

procesnú prípustnosť dovolania (por. tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú

v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 239 O.s.p.

uvedený ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Žalobkyňa tiež namieta, že povolením vstupu S. do prebiehajúceho európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa toto konanie skomplikuje a spomalí a zároveň

narastú s ním spojené trovy.

K tejto námietke dovolací súd uvádza, že každý vedľajší účastník, ktorý vstúpil  

do konania (t.j. aj vedľajší účastník uvedený v § 93 ods. 2 O.s.p.) má z procesného hľadiska

rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania; koná však iba sám za seba.

Vedľajší účastník vstupuje do konania, aby podporil jedného zo sporiacich  

sa subjektov. Účelom jeho vstupu je teda napomôcť procesnej strane, ktorú v konaní

podporuje, aby v spore dosiahla úspech. To, logicky znamená, že účelom jeho vstupu  

do sporového konania zároveň je, aby opačná procesná strana nedosiahla úspech.

I keď účasť vedľajšieho účastníka v sporovom konaní môže z procesného hľadiska

komplikovať a sťažovať uplatňovanie alebo bránenie práv v konaní toho účastníka, na strane

ktorého vedľajší účastník nevystupuje (minimálne v tom, že vedľajším účastníkom

nepodporovaný účastník musí po vstupe vedľajšieho účastníka konať proti dvom procesným

subjektom sledujúcim v podstate zhodné procesné ciele), neznamená to, že by vedľajším účastníkom nepodporovaný účastník strácal niektoré zo svojich procesných oprávnení, alebo

že by mu vstupom vedľajšieho účastníka bola znemožnená realizácia jeho procesných práv.

Ani táto dovolacia námietka žalobkyne preto neobstojí.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že postupom súdov

v preskúmavanej veci nebola žalobkyni odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. procesne

prípustné, nepotvrdila sa existencia vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., a v dovolacom

konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady vedúce k zmätočnosti, dovolací súd odmietol

dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez

toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní nemala žalobkyňa úspech a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142  

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal procesne úspešnej strane náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2015  

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová