4 Cdo 161/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci exekúcie oprávneného B. K. a.s., so sídlom v B.B., proti povinnému E., s.r.o., so sídlom v K., o vymoženie 7 174,14 Eur (216 128,-
- Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1 Er 975/2002, o dovolaní
súdneho exekútora JUDr. M. B., so sídlom Exekútorského úradu vo S. Č., proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 13. marca 2009, sp. zn. 3 CoE 7/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov (ďalej len exekučný súd) uznesením z 30. mája 2007, č.k.
1 Er 975/2002-23, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal. O zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) keď vychádzal z toho, že povinný výmazom
z obchodného registra stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, z ktorého
dôvodu nie je možné pokračovať v konaní. Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil
odkazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku.
Krajský súd v Prešove uznesením z 13. marca 2009, sp.zn. 3 CoE 7/2009, potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa v jeho súdnym exekútorom napadnutej časti, t.j. vo výroku
o trovách exekúcie. Rozhodol tak majúc za to, že rozhodnutie exekučného súdu o trovách
exekúcie je správne. Na dôvažok dodal, že súdny exekútor je síce štátom určená
a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ktorej prináležia určité práva vrátane práva na odmenu za výkon tejto činnosti, no s výkonom
exekútorskej činnosti sa spájajú i povinnosti, medzi ktoré patrí i povinnosť vykonávať túto
činnosť efektívne, teda v najkratšom možnom čase a pri zachovaní maximálnej hospodárnosti.
Podľa odvolacieho súdu je podmienkou priznania odmeny súdnemu exekútorovi skutočný
výkon exekučnej činnosti, a nie formalistické robenie úkonov, ktoré nevedú k uspokojeniu
oprávneného, ako v prejednávanej veci.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie súdny exekútor.
Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že súd
tým, že mu nepriznal odmenu, ktorá mu ako súdnemu exekútorovi prináleží, porušil čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky a ukrátil ho na majetku. Vyslovil, že na úhradu trov, ktoré mu
vznikli mal byť zaviazaný oprávnený, v ktorého prospech a na základe návrhu ktorého bola
exekúcia vedená, pretože súdnemu exekútorovi patrí odmena aj v prípade zastavenia exekúcie
a to bez ohľadu na skutočnosť, že nedošlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pretože
exekútor svoju prácu vykonal. Podľa jeho názoru súd nesprávne posúdil predovšetkým postavenie súdneho exekútora, ktorý je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a jeho činnosť nie je v zmysle
Obchodného zákonníka podnikaním, preto nemôže znášať ani podnikateľské riziko
pripadajúce do úvahy v súvislosti s neuspokojením nároku oprávneného. Z uvedených
dôvodov trovy exekúcie nikdy neznáša exekútor, ale povinný alebo oprávnený, pretože súdny
exekútor by vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť prijať každý jemu doručený návrh
na vykonanie exekúcie, príslušné trovy musel vynaložiť zo svojho majetku, čo je neprípustné.
Oprávnený vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súdy oboch stupňov o trovách
exekúcie rozhodli správne, preto dovolanie súdneho exekútora nie je dôvodné a je potrebné
ho odmietnuť, eventuálne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či dovolanie súdneho exekútora ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny
opravný prostriedok (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania
proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o trovách konania.
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdny exekútor napáda dovolaním uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. To znamená, že procesná
prípustnosť dovolania je v posudzovanom prípade vylúčená priamo zo zákona.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Vady uvedené v tomto
ustanovení súdny exekútor v dovolaní výslovne nenamietal a dovolací súd ani nezistil, že by
konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Prípustnosť dovolania preto nemožno
vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Pokiaľ ide o výslovne uvedený dôvod dovolania spočívajúci v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), tento je síce prípustným dovolacím dôvodom,
samotný tento dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá (nie je vadou konania v zmysle
§ 237 O.s.p.).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol bez toho, aby
bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová