4 Cdo 161/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci exekúcie oprávneného B. K. a.s., so sídlom v B.B., proti povinnému E., s.r.o., so sídlom v K., o vymoženie 7 174,14 Eur (216 128,-

- Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1 Er 975/2002, o dovolaní

súdneho exekútora JUDr. M. B., so sídlom Exekútorského úradu vo S. Č., proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 13. marca 2009, sp. zn. 3 CoE 7/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov (ďalej len exekučný súd) uznesením z 30. mája 2007, č.k.  

1 Er 975/2002-23, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie nepriznal. O zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/

zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) keď vychádzal z toho, že povinný výmazom

z obchodného registra stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, z ktorého

dôvodu nie je možné pokračovať v konaní. Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil

odkazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku.

Krajský súd v Prešove uznesením z 13. marca 2009, sp.zn. 3 CoE 7/2009, potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa v jeho súdnym exekútorom napadnutej časti, t.j. vo výroku  

o trovách exekúcie. Rozhodol tak majúc za to, že rozhodnutie exekučného súdu o trovách

exekúcie je správne. Na dôvažok dodal, že súdny exekútor je síce štátom určená  

a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ktorej prináležia určité práva vrátane práva na odmenu za výkon tejto činnosti, no s výkonom

exekútorskej činnosti sa spájajú i povinnosti, medzi ktoré patrí i povinnosť vykonávať túto

činnosť efektívne, teda v najkratšom možnom čase a pri zachovaní maximálnej hospodárnosti.

Podľa odvolacieho súdu je podmienkou priznania odmeny súdnemu exekútorovi skutočný

výkon exekučnej činnosti, a nie formalistické robenie úkonov, ktoré nevedú k uspokojeniu

oprávneného, ako v prejednávanej veci.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie súdny exekútor.

Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že súd

tým, že mu nepriznal odmenu, ktorá mu ako súdnemu exekútorovi prináleží, porušil čl. 20

Ústavy Slovenskej republiky a ukrátil ho na majetku. Vyslovil, že na úhradu trov, ktoré mu

vznikli mal byť zaviazaný oprávnený, v ktorého prospech a na základe návrhu ktorého bola

exekúcia vedená, pretože súdnemu exekútorovi patrí odmena aj v prípade zastavenia exekúcie

a to bez ohľadu na skutočnosť, že nedošlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pretože

exekútor svoju prácu vykonal. Podľa jeho názoru súd nesprávne posúdil predovšetkým postavenie   súdneho   exekútora,   ktorý   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou  

na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a jeho činnosť nie je v zmysle

Obchodného zákonníka podnikaním, preto nemôže znášať ani podnikateľské riziko

pripadajúce do úvahy v súvislosti s neuspokojením nároku oprávneného. Z uvedených

dôvodov trovy exekúcie nikdy neznáša exekútor, ale povinný alebo oprávnený, pretože súdny

exekútor by vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť prijať každý jemu doručený návrh  

na vykonanie exekúcie, príslušné trovy musel vynaložiť zo svojho majetku, čo je neprípustné.

Oprávnený vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súdy oboch stupňov o trovách

exekúcie rozhodli správne, preto dovolanie súdneho exekútora nie je dôvodné a je potrebné

ho odmietnuť, eventuálne zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), skúmal

najskôr, či dovolanie súdneho exekútora ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny

opravný prostriedok (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania

proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil   vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie  

o príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o   znalečnom,   tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú

prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo

dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje

proti uzneseniu o trovách konania.

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdny exekútor napáda dovolaním uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. To znamená, že procesná

prípustnosť dovolania je v posudzovanom prípade vylúčená priamo zo zákona.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať

vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Vady uvedené v tomto

ustanovení súdny exekútor v dovolaní výslovne nenamietal a dovolací súd ani nezistil, že by

konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Prípustnosť dovolania preto nemožno

vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Pokiaľ ide o výslovne uvedený dôvod dovolania spočívajúci v nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), tento je síce prípustným dovolacím dôvodom,

samotný tento dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá (nie je vadou konania v zmysle  

§ 237 O.s.p.).

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol bez toho, aby

bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224  

ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2010  

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová