Najvyšší súd

4 Cdo 150/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K., bývajúcej v P., proti žalovaným 1/ M. H., bývajúcej v P., a 2/ K., a.s. V., o náhradu nemajetkovej ujmy,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 98/2010, o dovolaní žalovanej 2/ proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. marca 2012 sp. zn. 17 Co 10/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. októbra 2011 č.k. 12 C 98/2010-198 o žalobe  

na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol tak, že žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni 10 000 Eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu

vo vzťahu k žalovanej 1/ zamietol. Žalobu vo vzťahu ku žalovanej 2/ zamietol s tým, že

o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa a to proti jeho

zamietajúcim výrokom a žalovaná 1/ proti výroku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie

10 000 Eur a proti výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanej 2/ zamietnutá.

Krajský súd v Prešove vo veci nerozhodol vecne, ale uznesením z 20. marca 2012  

sp. zn. 17 Co 10/2012 prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci

vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Co 127/2010. Takto rozhodol, keď zistil,

že pred odvolacím súdom je vedené konanie pod sp. zn. 6 Co 127/2010, kde odvolací súd

predložil podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdnemu dvoru na riešenie prejudiciálnych otázok vo vzťahu k zodpovednosti poisťovne v súvislosti s náhradou

nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti, ak došlo pri dopravnej nehode k usmrteniu blízkej

osoby. Právne svoje rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., podľa

ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet. Keďže v konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn.  

6 Co 127/2010 sa rieši otázka majúca podstatný vplyv na konanie v prejednávanej veci, môže

podstatným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci samej, preto odvolací súd

aplikujúc § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie do rozhodnutia o tejto prejudiciálnej otázke  

vo veci sp. zn. 6 Co 127/2010 prerušil. Mal za to, že je potrebné vyčkať na výklad

komunitárneho práva, ktorý výklad je zásadný aj pre riešenie prejednávanej veci.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 2/, ktorá navrhla

uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p., a tiež, že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, že

Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor ES“) podáva výklad o prejudiciálnej otázke v konkrétnej právnej veci, teda v konkrétnom právnom spore vedenom

pred vnútroštátnym súdom   Slovenskej republiky a teda jeho rozhodnutie (výklad) bude

vzhľadom na špecifickosť konkrétnej právnej veci vedenej pred vnútroštátnym súdom

záväzný pre tento súd, v tejto individuálne určenej a bude tvoriť podklad pre správne

a spravodlivé rozhodnutie v konkrétnej právnej veci. Mala preto za to, že prerušenie konania

iba z dôvodu „vyčkania na rozhodnutie Súdneho dvora ES o prejudiciálnej otázke v inej

právnej veci“, je v rozpore so zásadou právnej istoty účastníkov konania a s jeho právom  

na spravodlivý súdny proces. Opakovane zdôraznila, že prerušenie konania odvolacím súdom

nie je relevantné, predmetné rozhodnutie v inej právnej veci nie je pre rozhodnutie

v prejednávanej veci aplikovateľné a z toho dôvodu samo prerušenie konania je v rozpore  

so zásadou rýchlosti a hospodárnosti občianskeho súdneho konania a môže spôsobiť jeho

prieťahy. Žalovaná 2/ namietala nedostatočné odôvodnenie predmetného uznesenia, ktoré

z pohľadu postupu konajúceho súdu pri aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. c/ O.s.p.

trpí procesnými nedostatkami, nemá oporu v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku,

platnej legislatíve Slovenskej republiky a tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Žalobkyňa sa s dôvodmi dovolania žalovanej 2/ stotožnila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti

zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu,

ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.),

alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2

písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho

vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

  Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí

(v rámci odvolacieho konania bolo konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

  Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,  

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.  

Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p.

vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania

uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p.

  Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie  

je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád ale

len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Žalovaná 2/ existenciu procesných vád konania

v zmysle § 237 okrem písm. f/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom

konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolací

súd sa preto zameral na dovolateľkou vytýkanú vadu konania odňatia možnosti konať  

pred súdom.

  Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci

postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých

práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal

účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide

napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, podávať opravné

prostriedky a pod.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by odvolací súd v prejednávanej veci

v prípade žalovanej 2/ nerešpektoval niektoré z jej procesných práv ako účastníčky konania.

Dovolateľka v dovolaní namietala, že rozhodnutím odvolacieho súdu o prerušení konania jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa § 109 ods. 2 O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie

prerušiť, ak

a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto,

že jeho pobyt nie známy,

b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom,

c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citované ustanovenie dáva na zváženie súdu, či konanie pri zohľadnení konkrétnych

okolností prípadu preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia, a to pri existencii procesných

situácií v ňom predvídaných. Okrem iného tak môže urobiť vtedy, ak prebieha konanie,

v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (§ 109 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

  Odvolací súd vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia dospel k záveru

o dôvodnosti prerušenia odvolacieho konania, keď vychádzal z predmetu konania

v prejednávanej veci a v nadväznosti na to poukázal na iné súdne konanie, v ktorom sa rieši

otázka (zodpovednosť poisťovne v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy pri ochrane

osobnosti, ak došlo pri dopravnej nehode k usmrteniu blízkej osoby), ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Odvolací súd tak náležite vysvetlil príčiny, ktoré  

ho viedli k prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; jeho rozhodnutie zodpovedá

zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia (§ 167 ods. 2, § 169 ods. 1  

a § 211 O.s.p.).

Pokiaľ dovolateľka považovala rozhodnutie v inej právnej veci za neaplikovateľné v prejednávanej veci (z dôvodov uvedených v dovolaní) a prerušenie konania v rozpore  

so zásadou právnej istoty účastníkov konania a jej práva na spravodlivý proces, dovolací súd

poznamenáva, že dovolateľka predbieha porušenie takejto zásady, či označeného práva, keď

tvrdí, že súd rozhodne v súlade s uvedeným rozhodnutím bez rešpektovania špecifickosti

prejednávanej veci.

  Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých

odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie

možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie

s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť

vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

  Keďže existencia dovolateľkou namietanej vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z tohto

ustanovenia.

  Pokiaľ dovolateľka namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.) dovolací súd udáva, že tento dôvod je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý

možno však uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, sám však prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

  Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení

veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade,

ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

  Keďže v danom prípade nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania  

v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný odmietol.

Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia. Vyjadrenie k dovolaniu treba považovať za vyjadrenie podané

samotnou žalobkyňou, keďže nebolo doložené plnomocenstvo pre advokáta na zastupovanie

v dovolacom konaní.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. apríla 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková