Najvyšší súd
4 Cdo 150/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K., bývajúcej v P., proti žalovaným 1/ M. H., bývajúcej v P., a 2/ K., a.s. V., o náhradu nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 98/2010, o dovolaní žalovanej 2/ proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. marca 2012 sp. zn. 17 Co 10/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. októbra 2011 č.k. 12 C 98/2010-198 o žalobe
na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol tak, že žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 10 000 Eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
vo vzťahu k žalovanej 1/ zamietol. Žalobu vo vzťahu ku žalovanej 2/ zamietol s tým, že
o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa a to proti jeho
zamietajúcim výrokom a žalovaná 1/ proti výroku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie
10 000 Eur a proti výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanej 2/ zamietnutá.
Krajský súd v Prešove vo veci nerozhodol vecne, ale uznesením z 20. marca 2012
sp. zn. 17 Co 10/2012 prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci
vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Co 127/2010. Takto rozhodol, keď zistil,
že pred odvolacím súdom je vedené konanie pod sp. zn. 6 Co 127/2010, kde odvolací súd
predložil podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdnemu dvoru na riešenie prejudiciálnych otázok vo vzťahu k zodpovednosti poisťovne v súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti, ak došlo pri dopravnej nehode k usmrteniu blízkej
osoby. Právne svoje rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., podľa
ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet. Keďže v konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6 Co 127/2010 sa rieši otázka majúca podstatný vplyv na konanie v prejednávanej veci, môže
podstatným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci samej, preto odvolací súd
aplikujúc § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie do rozhodnutia o tejto prejudiciálnej otázke
vo veci sp. zn. 6 Co 127/2010 prerušil. Mal za to, že je potrebné vyčkať na výklad
komunitárneho práva, ktorý výklad je zásadný aj pre riešenie prejednávanej veci.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 2/, ktorá navrhla
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p., a tiež, že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, že
Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor ES“) podáva výklad o prejudiciálnej otázke v konkrétnej právnej veci, teda v konkrétnom právnom spore vedenom
pred vnútroštátnym súdom Slovenskej republiky a teda jeho rozhodnutie (výklad) bude
vzhľadom na špecifickosť konkrétnej právnej veci vedenej pred vnútroštátnym súdom
záväzný pre tento súd, v tejto individuálne určenej a bude tvoriť podklad pre správne
a spravodlivé rozhodnutie v konkrétnej právnej veci. Mala preto za to, že prerušenie konania
iba z dôvodu „vyčkania na rozhodnutie Súdneho dvora ES o prejudiciálnej otázke v inej
právnej veci“, je v rozpore so zásadou právnej istoty účastníkov konania a s jeho právom
na spravodlivý súdny proces. Opakovane zdôraznila, že prerušenie konania odvolacím súdom
nie je relevantné, predmetné rozhodnutie v inej právnej veci nie je pre rozhodnutie
v prejednávanej veci aplikovateľné a z toho dôvodu samo prerušenie konania je v rozpore
so zásadou rýchlosti a hospodárnosti občianskeho súdneho konania a môže spôsobiť jeho
prieťahy. Žalovaná 2/ namietala nedostatočné odôvodnenie predmetného uznesenia, ktoré
z pohľadu postupu konajúceho súdu pri aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. c/ O.s.p.
trpí procesnými nedostatkami, nemá oporu v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku,
platnej legislatíve Slovenskej republiky a tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Žalobkyňa sa s dôvodmi dovolania žalovanej 2/ stotožnila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti
zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu,
ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.),
alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2
písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí
(v rámci odvolacieho konania bolo konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p.
vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p.
Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie
je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád ale
len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Žalovaná 2/ existenciu procesných vád konania
v zmysle § 237 okrem písm. f/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom
konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolací
súd sa preto zameral na dovolateľkou vytýkanú vadu konania odňatia možnosti konať
pred súdom.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých
práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal
účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide
napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, podávať opravné
prostriedky a pod.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by odvolací súd v prejednávanej veci
v prípade žalovanej 2/ nerešpektoval niektoré z jej procesných práv ako účastníčky konania.
Dovolateľka v dovolaní namietala, že rozhodnutím odvolacieho súdu o prerušení konania jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 109 ods. 2 O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie
prerušiť, ak
a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto,
že jeho pobyt nie známy,
b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom,
c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Citované ustanovenie dáva na zváženie súdu, či konanie pri zohľadnení konkrétnych
okolností prípadu preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia, a to pri existencii procesných
situácií v ňom predvídaných. Okrem iného tak môže urobiť vtedy, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (§ 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Odvolací súd vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia dospel k záveru
o dôvodnosti prerušenia odvolacieho konania, keď vychádzal z predmetu konania
v prejednávanej veci a v nadväznosti na to poukázal na iné súdne konanie, v ktorom sa rieši
otázka (zodpovednosť poisťovne v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy pri ochrane
osobnosti, ak došlo pri dopravnej nehode k usmrteniu blízkej osoby), ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Odvolací súd tak náležite vysvetlil príčiny, ktoré
ho viedli k prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; jeho rozhodnutie zodpovedá
zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia (§ 167 ods. 2, § 169 ods. 1
a § 211 O.s.p.).
Pokiaľ dovolateľka považovala rozhodnutie v inej právnej veci za neaplikovateľné v prejednávanej veci (z dôvodov uvedených v dovolaní) a prerušenie konania v rozpore
so zásadou právnej istoty účastníkov konania a jej práva na spravodlivý proces, dovolací súd
poznamenáva, že dovolateľka predbieha porušenie takejto zásady, či označeného práva, keď
tvrdí, že súd rozhodne v súlade s uvedeným rozhodnutím bez rešpektovania špecifickosti
prejednávanej veci.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie
možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Keďže existencia dovolateľkou namietanej vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z tohto
ustanovenia.
Pokiaľ dovolateľka namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) dovolací súd udáva, že tento dôvod je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý
možno však uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, sám však prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade,
ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Keďže v danom prípade nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný odmietol.
Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia. Vyjadrenie k dovolaniu treba považovať za vyjadrenie podané
samotnou žalobkyňou, keďže nebolo doložené plnomocenstvo pre advokáta na zastupovanie
v dovolacom konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. apríla 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková