4 Cdo 144/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K. G., bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou, v Ž., proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej

na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 13 C 206/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 8. decembra 2009 sp. zn. 5 Co 220/2009 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 8. decembra

2009 sp. zn. 5 Co 220/2009 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že

žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 5 000 eur a v súvisiacom výroku o náhrade trov

prvostupňového a odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia  

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina (v poradí druhým) rozsudkom z 19. februára 2009 č.k.  

13 C 206/2005-122, keď po čiastočnom späťvzatí žaloby (uznesenie Krajského súdu v Žiline

z 27. mája 2008 sp. zn. 5 Co 150/2007) a pripustením zmeny petitu žalobného návrhu

(uznesenie Okresného súdu Žilina z 26. septembra 2008 č.k. 13 C 206/2005-104) ostalo

predmetom konania uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa používania jeho osobných

údajov a jeho podobizne (fotografie) vo vyšetrovacích spisoch, v ktorých nemá postavenie

procesnej strany, bez jeho súhlasu do budúcna a priznanie nemajetkovej ujmy 200 000,-- Sk

(6 638,78 Eur), žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Podľa názoru

súdu prvého stupňa rozhodnutím, ktorým by súd uložil žalovanému zdržať sa používania

osobných údajov a fotografie žalobcu vo všeobecnosti, by zasiahol nezákonným spôsobom do

právomoci orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko len tieto majú právomoc (ale aj

povinnosť) posúdiť a následne rozhodnúť, vždy podľa okolností tohto ktorého prípadu, či je

nevyhnutné žiadať na použitie osobných údajov a podobizne vopred súhlas dotknutej osoby, alebo je možné, konkrétny procesný úkon vykonať aj bez takéhoto súhlasu, a preto žalobu

v tejto časti zamietol. Zamietnutie žaloby v časti uplatneného nároku nemajetkovej ujmy súd

zdôvodnil ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním,

ktorým nebol preukázaný taký zásah do jeho práv, ktorý by v značenej miere (nielen v bežnej

miere) znížil jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Žalobca v inkriminovanej dobe

nebol zaradený do pracovného procesu a tak objektívne nemohlo dôjsť k zníženiu dôstojnosti

alebo vážnosti osoby žalobcu v pracovnom prostredí a ani v inom (spoločenskom) prostredí,

keďže nebol spoločensky ani politicky angažovaný. K zníženiu vážnosti osoby žalobcu

nedošlo ani v rodinnom prostredí, keď z výsluchu svedkyne R. G. (manželky žalobcu) mal za

preukázané, že žalobca a svedkyňa sú naďalej manželia, vážny rozpor alebo rozvrat v ich

manželstve nenastal a deti pochádzajúce z manželstva o probléme neinformovali. O náhrade

trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba

o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietnutá Krajský súd v Žiline rozsudkom z 8. decembra

2009 sp. zn. 5 Co 220/2009 zmenil tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu

nemajetkovej ujmy 5 000 Eur do 3 dní. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. V odvolaním

napadnutej časti ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania 2 616,50 Eur do 3 dní na účet jeho

právnej zástupkyni. Takto rozhodol keď preskúmaním spisového materiálu, ako aj

rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že skutkový a právny záver súdu prvého  

stupňa nie je správny. Z uvedeného dôvodu opätovne vykonal dokazovanie výsluchom

účastníkov ako aj svedkyne R. G., a tak dospel k záveru, že u žalobcu došlo k ujme na

osobnostných právach. Dospel k záveru, že síce policajný zbor konal podľa svojich predpisov,

avšak tieto podľa názoru odvolacieho súdu sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Ďalej svoje rozhodnutie zdôvodnil citáciou čl. 157c ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a § 11, §

13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Na základe zisteného skutkového a právneho stavu

odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti o priznanie náhrady za

nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 Eur. Mal za preukázané, že zo strany žalovaného došlo

k zásahu objektívne spôsobilému vyvolať ujmu na právach chránených zákonom, pričom

ujma spočíva v ohrození cti žalobcu, jeho dôstojnosti a povesti. V dôsledku konania

žalovaného došlo k negatívnemu dopadu na osobu žalobcu, čím došlo k ohrozeniu jeho

vážnosti v občianskej sfére, ako aj v rodinnom živote. Žalobca musel preukazovať nepravdivosť tvrdení v rodinnom živote, pred manželkou a sám sa musel vysporiadať  

so zásahom do jeho osobnostných práv. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142

ods. 1, § 149, § 151 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku (jeho vyhovujúcemu výroku) odvolacieho súdu podal dovolanie

žalovaný, keď prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a ako

dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.). Podľa jeho názoru v konaní nebola preukázaná protiprávnosť zásahu  

do osobnostných práv žalobcu chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,

keď žalovaný v prípade rekognície postupoval v súlade s príslušnými predpismi. Poukázal  

na to, že v konkrétnom prípade prevažoval dôležitý záujem štátu na objasnení trestných činov

a spravodlivom potrestaní páchateľa, na objasnenie trestnej činnosti bol zo strany žalovaného

použitý v trestnom konaní jeden zo zákonných dôkazných prostriedkov a to rekognícia, tak

ako to umožňovalo ustanovenie § 89 ods. 2 Trestného poriadku. Keďže v danej veci nedošlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, nemohla vzniknúť ani ujma na jeho

právach. Navyše dokazovanie vykonané výsluchom svedkyne R. G. neodôvodňovalo zmenu

odvolaním napadnutého rozhodnutia. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Žalobca navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom ( 241 ods. 1

O.s.p.) proti rozhodnutiu ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Predmetom prieskumu dovolacím súdom bol zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené; žalovaný bol subjektívne oprávnený podať

dovolanie proti výroku znejúcemu v jeho neprospech.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 220 O.s.p., odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 ).

Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

(§ 213 ods. 3 O.s.p.).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

založených následných právnych záveroch je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom.

Treba zdôrazniť, že úspech žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13

ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka) závisí predovšetkým na tom, či bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti, pričom prípadnú výšku

náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo. Zodpovedanie uvedeného je možné predovšetkým na základe

v konaní produkovaných dôkazov, ktoré má povinnosť označiť žalobca. Súd prvého stupňa

vzhľadom na to, že odvolací súd vo svojom uznesení z 27. mája 2008 sp. zn. 5 Co 150/2007

vyslovil právny názor, ktorým v zmysle § 226 O.s.p. sa cítil byť viazaný, že došlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcu a uložil mu povinnosť vykonávať dokazovanie za účelom zistenia

rozsahu zásahu do osobnostných práv žalobcu a vyriešiť otázku primeraného zadosťučinenia sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou zistenia rozsahu zásahu do osobnostných práv žalobcu.

Z výsluchu žalobcu nezistil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že došlo

k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti osoby žalobcu v spoločenskom prostredí a ani v jeho

rodinnom prostredí. Zo svedeckej výpovede R. G. (manželky žalobcu) zistil, že menovanú

celá situácia osobne ťažila, avšak súd prvého stupňa nemal preukázaný vážny rozpor alebo

rozvrat v ich manželských vzťahoch. Uvedené viedlo súd prvého stupňa k zamietnutiu žaloby

v časti o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na rozdiel od právneho názoru

vysloveného súdom prvého stupňa odvolací súd zmenil jeho rozsudok a priznal žalobcovi

titulom nemajetkovej ujmy 5 000 Eur, keď dospel k odlišnému záveru o splnení zákonných

podmienok právne významných z hľadiska ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

než z akých zistení vychádzal súd prvého stupňa.

Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí

predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O.s.p.) a následne cez

ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti  

(§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je

vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam

majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenie

konania.

V priebehu odvolacieho konania, na pojednávaní konanom 8. decembra 2009 sa

právni zástupcovia účastníkov konania opakovane k veci vyjadrili (žalobca sa len pripojil

k prednesu svojej právnej zástupkyne) a odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom

svedkyne R. G., avšak toto dokazovanie podľa zásad vyššie uvedených nevyhodnotil a preto

nemožno za daného stavu uzavrieť z akých skutkových zistení pri zmene rozhodnutia súdu

vychádzal. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia iba konštatuje, že zo strany

žalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Možno len usudzovať, že odvolací

súd (obdobne ako súd prvého stupňa) mal za to, že uvedená otázka bola vyriešená v jeho

uznesení z 27. mája 2008 sp. zn. 5 Co 150/2007. Z dôvodov tohto rozhodnutia však vyplýva,

že rozsudok súdu prvého stupňa (v poradí prvý) bol zrušený z dôvodu, že postupom súdu bola

žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) keď odvolací súd

vyčítal súdu prvého stupňa pochybenie pri uplatňovaní ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p.

(vykonávanie dôkazu listinou). I napriek   uvedenému, bez ďalšieho, s poukazom   na

obsah spisu, listinné dôkazné prostriedky (sám však žiadne dokazovanie nevykonal) mal za to, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a to spôsobom aký žalobca popísal

v žalobe. V preskúmavanej veci, odvolací súd bez tohto, aby sa vyjadril k splneniu zákonom

predvídaných podmienok (§ 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka) pre priznanie práva  

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tieto žalobcovi priznal vo výške 5 000 Eur, čo

odôvodnil len tým, že ju považuje za primeranú.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť i keď nebola dovolateľom namietaná (§ 242 ods. 1 druhá

veta O.s.p.).

Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že

napadnutý rozsudok v dovolacom konaní nemohol podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti

zaujatých právnych záverov vzhľadom na už spomenutú vadu z dôvodu ktorej rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie dostatočným podkladom.

Dovolací súd zrušil aj výrok odvolacieho súdu o náhrade trov konania ako výrok

súvisiaci so zrušovaným rozhodnutím (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júna 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová