Najvyšší súd
4 Cdo 137/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. H., bývajúceho v Dunajskej Strede, Sv. J. č. 1173/15, podnikajúceho pod obchodným menom „J.J. proti
žalovanej S., bývajúcej v Dunajskej Strede, Sv. J. č. 1173/15, zastúpenej Kanisová & Kanis
Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 10, o vypratanie
nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C 161/2009, v
konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2012,
sp. zn. 10 Co 175/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2012, sp. zn. 10 Co 175/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 14. marca 2011, č. k. 9 C 161/2009-77
uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosť zapísanú na LV č. X. v katastrálnom území
D., a to parcelu č..X., zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 511 m2 a bufet s terasou, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej len „nehnuteľnosť“). Zároveň ju zaviazal
k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 469,84 eur na adresu jeho právneho
zástupcu. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že medzi účastníkmi
bola 1. januára 2005 uzavretá na dobu neurčitú zmluva o nájme nehnuteľnosti (ďalej len
„zmluva“), ktorou žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanej ako nájomcovi na dočasné
užívanie nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území D., vedenú na LV č. X. Správou
katastra D. ako parcela č..X., zastavané plochy vo výmere približne 150 m2 spolu s bufetom
a s terasou na uvedenej parcele; žalovaná bola oprávnená predmet nájmu užívať na účely
prevádzkovania bufetu a pohostinstva; zmluvné strany sa dohodli, že prenajímateľ môže
zmluvu vypovedať v prípadoch uvedených v čl. VI zmluvy s 1-mesačnou výpovednou
lehotou, ktorá začína plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede; a že zmluva je opatrená podpisom a pečiatkou žalobcu a podpisom a pečiatkou žalovanej ako
podnikateľky. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalobca listom z 29. mája 2009 (podaného na
pošte 30. mája 2009) vypovedal zmluvu s poukazom na § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) s tým, že podľa § 12
tohto zákona je výpovedná lehota trojmesačná a začína plynúť prvým dňom mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede; žalobca vyzval žalovanú, aby po skončení výpovednej
lehoty odovzdala nehnuteľnosť v stave spôsobilom na ďalšie využitie s prihliadnutím na
obvyklé opotrebenie; pošta oznámila, že zásielka bola dodaná a prevzatá adresátom
(žalovanou) 1. júna 2009, avšak podpis na pripojenom poštovom doručovacom hárku, po jeho
porovnaní s podpisom žalovanej na zmluve a súdnej doručenke o zaslaní žaloby na vyjadrenie
žalovanej, evidentne nepatrí žalovanej, ktorú skutočnosť aj sama tvrdila. Súd prvého stupňa
tiež zistil, že žalobca listom zo 17. júla 2009 oznámil žalovanej, že na výpovedi trvá
a opätovne ju vyzval, aby po uplynutí výpovednej lehoty vypratala nehnuteľnosť, pretože
v prvý deň nasledujúceho mesiaca sa začína na nehnuteľnosti rekonštrukcia a búracie práce
a dôjde k odpojeniu elektriny a prívodu vody. K tomuto listu bol pripojený opis výpovede
z 29. mája 2009 a plná moc pre právneho zástupcu žalobcu. Na tento list reagovala žalovaná
listom z 24. júla 2009 (doručeným právnemu zástupcovi žalobcu 3. augusta 2009)
oznámením, že jej nebola výpoveď doručená a právny vzťah založený zmluvou naďalej trvá.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 663, § 676 ods. 1 a § 677 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že preskúmavaný zmluvný vzťah nepodlieha
právnemu režimu nájmu nebytových priestorov podľa osobitného zákona č. 116/1990 Zb.
(bez bližšie odôvodnenia). Podľa názoru súdu prvého stupňa, keď žalovanej po doručení
výpovede najneskôr v júli 2009 začala dňom doručenia plynúť trojmesačná výpovedná lehota,
ktorá uplynula najneskôr 24. októbra 2009, žalovaná bola povinná nehnuteľnosť vypratať.
Pretože tak neurobila a nehnuteľnosť naďalej užívala bez právneho titulu, žaloba bola podaná
dôvodne. S prihliadnutím na § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
rozhodol podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. O trovách konania rozhodol súd prvého
stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004
Z. z.“) a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá úspech
nemala.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 6. novembra 2012,
sp. zn. 10 Co 175/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania ho zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov
prvostupňového konania v sume 469,84 eur k rukám advokáta žalobcu do troch dní
a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
143,61 eur k rukám advokáta žalobcu do troch dní. Odvolací súd dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je potrebné považovať síce za vecne
správny vo výroku, avšak z iného, než súdom prvého stupňa uvedeného dôvodu. Podľa
názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nemôže obstáť výpoveď z 29. mája 2009,
ktorá neobsahuje výpovedný dôvod. Žalobu v danej veci však považoval za dôvodnú
na základe výpovede z 27. januára 2011, v ktorej žalobca ako dôvod výpovede uviedol
neochotu žalovanej sprístupniť mu predmet nájmu a neplatenie nájomného v celej dojednanej
výške po dostatočne dlhý čas presahujúci ako uviedol odvolací súd „ten uvedený v zmluve“,
pričom dôkazné bremeno pri tomto výpovednom dôvode bolo podľa názoru odvolacieho súdu
na žalovanej, ktorá toto bremeno neuniesla, súdu nepredložila žiadne dôkazy, z ktorého
dôvodu výpoveď považoval za platnú. Odvolací súd vec právne posúdil podľa § 665 ods. 1,
§ 671 ods. 1, § 673 a § 675 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie vo výroku o trovách
prvostupňového konania odôvodnil nesprávnou formuláciou výroku súdom prvého stupňa,
keď pri ukladaní povinnosti na peňažné plnenie sa ukladá povinnosť zaplatiť náhradu trov konania a nie nahradiť trovy konania a nie na adresu právneho zástupcu, ale nanajvýš k jeho
rukám, pretože voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti je na žalovanej ako povinnej osobe. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná z dôvodu podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., z dôvodu inej vady konania,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky navrhla rozsudok krajského súdu a rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jej názoru jej bola postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keď odvolací súd považoval za platnú výpoveď
z 27. januára 2011, ku ktorej sa nemala možnosť vyjadriť v rámci dokazovania, ani k právnej
stránke veci, a to ani pred súdom prvého stupňa, ktorý túto výpoveď považoval
za nadbytočnú, vzhľadom na podľa jeho názoru platnú výpoveď z 29. mája 2009
a ani pred odvolacím súdom, ktorý obsah druhej výpovede, na ktorej založil dôvodnosť žaloby, posúdil čisto „akademicky“ bez vykonania dokazovania. Odôvodnenie odvolacieho
súdu o neunesení dôkazného bremena žalovanou ohľadom druhej výpovede nemôže
byť namieste v prípade, keď odvolací súd žiadne dokazovanie k tejto skutočnosti
nevykonával. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd v rozpore so zásadou dvojinštančnosti
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa na základe iných skutkových a právnych
dôvodov ako súd prvého stupňa, čím znemožnil účastníkom konania uplatnenie práva
domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych
záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Keď odvolací súd
nevyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení
vyjadrili. Ak tak neurobil, zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj z tohto
dôvodu, pretože jeho rozhodnutie je prekvapivé. Na záver žalovaná zdôraznila, že nie
je pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že druhú výpoveď z nájmu posunula na samostatné
konanie.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 237 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 238 ods. 1, 2 a 3
O.s.p. Podané dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
žiadneho z rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania žalovanej
preto nemožno vyvodiť z týchto ustanovení.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či v konaní
nedošlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania i svoju zákonnú povinnosť osobitne
skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd nečakane založil svoje
rozhodnutie na inom právnom ustanovení. Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto
vadou postihnuté.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213 ods. 4,
odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom
konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo
za podmienok ustanovených v § 205a.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Podľa § 120 ods. 3 a 4 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže
osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd je povinný okrem
vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.
Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených
v § 205a.
V preskúmavanej veci bola na pojednávaní pred súdom prvého stupňa predložená
výpoveď z nájmu z 27. januára 2011, ku ktorej sa žalovaná vyjadrila v tom zmysle, že táto
výpoveď len preukazuje skutočnosť, že sám žalobca považuje zmluvu za platnú a že jej bránil
užívať nehnuteľnosť (uvedené tvrdila i v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa). Na pojednávaní pred odvolacím súdom právna zástupkyňa žalovanej poukázala na to,
že súd prvého stupňa sa touto výpoveďou nezaoberal. Právny zástupca žalobcu trval na tom,
že predmetom konania nie je nová výpoveď (ku ktorej pristúpil preto, lebo žalovaná
mu neumožňovala prístup do prenajatých priestorov), ale skoršia výpoveď, ktorú doručoval
žalovanej dvakrát a ktorá je podľa jeho názoru platná. Podľa zápisnice z pojednávania,
odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením zmluvy, oboch výpovedí a zápisnice
z rokovania právnych zástupcov. V zápisnici odvolací súd uviedol, že účastníkom poskytol
poučenie o tom, ktoré skutočnosti považuje za preukázané z vykonaného dokazovanie (bez
bližšieho uvedenia). Návrhy na doplnenie dokazovania predložené neboli.
Na základe uvedeného je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd sa nad rámec
návrhov účastníkov a nad rámec odvolania žalovanej zaoberal výpoveďou z 27. januára 2011,
danej žalobcom žalovanej po podaní žaloby (ktorá skutočnosť zakladá tzv. inú vadu konania,
ktorá sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania). Napriek uvedenému konštatovaniu,
pokiaľ ide o samotné vykonanie dokazovania, odvolací súd na pojednávaní vykonal dôkaz
výpoveďou a umožnil aj účastníkom vyjadriť sa k tomuto dôkazu, a teda im neodňal možnosť
konať pred súdom. Nie je tak daná z tohto dôvodu vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorá by zakladala prípustnosť dovolania žalovanej.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
V prejednávanej veci odvolací súd vec posúdil podľa ustanovenia právneho predpisu,
ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol podľa
§ 663, § 676 ods. 1 a § 677 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na § 154 ods. 1
O.s.p. podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. Naproti tomu, odvolací súd svoj potvrdzujúci
rozsudok založil (pozn. NS SR - nad rámec odvolania) na iných skutkových a právnych
dôvodoch. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý za platnú považoval výpoveď z 29. mája
2009, odvolací súd dôvodnosť žaloby založil na výpovedi z 27. januára 2011 a vec právne
posúdil podľa § 665 ods. 1, § 671 ods. 1, § 673 a § 675 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí
ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho
predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť
právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky,
je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia
vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné
kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok
stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému
predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,
aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru
a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov
konania môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov
konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné
skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom
zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej
správy k novele O.s.p. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza
sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ
nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje
právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie
argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade,
že mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov,
aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením
osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto
povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť
riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného
právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním
sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali
príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým
by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť
(III. ÚS 446/2010).
V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací
súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) právnych
dôvodoch než súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal
možnosť namietať správnosť iného právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.
V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili
k možnému použitiu ustanovení iného právneho predpisu, podľa ktorých mienil danú vec
posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril
procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.
Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu navyše ani neobsahuje náležitosti rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
V odôvodnení rozhodnutia, ktorým odvolací súd vo výroku potvrdzuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ale z iných skutkových a právnych dôvodov, a teda ho v celom rozsahu
nahrádza, musí odvolací súd uviesť, čoho sa domáha žalobca a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne musí vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako rozhodol súd prvého
stupňa a z akých skutkových a právnych dôvodov, kto a z akých dôvodov podal odvolanie,
ako sa k odvolaniu vyjadril druhý účastník a že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z iného
skutkového dôvodu (výpovede z 27. januára 2011, ktorá obsahovala výpovedné dôvody,
z ktorých dôvod spočívajúci v neplatení nájomného bol daný) a z iných právnych dôvodov.
V rozhodnutí odvolacieho súdu tak nie je uvedené, čoho sa domáhal žalobca, z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná. Ohľadom skutočnosti, výpovede z nájmu
z 27. januára 2011, nie je zrejmé, kedy bola táto výpoveď doručená žalovanej; aká bola
výpovedná lehota; kedy výpovedná lehota začala plynúť; kedy výpovedná lehota uplynula;
odkedy, za akú dobu a v akej výške žalovaná nezaplatila nájomné; ako sa odvolací súd
vysporiadal s § 154 ods. 1 O.s.p., s prihliadnutím na ktoré ustanovenie rozhodoval súd prvého
stupňa; ďalej je nepreskúmateľné označenie účastníkov konania v záhlaví rozhodnutia
v spojení s ich označením v zmluve a v žalobe; nepreskúmateľné je tiež označenie nehnuteľnosti, ktorú je žalovaná povinná vypratať – žalobca sa domáha vypratania parcely
č..X., zastavaná plocha a nádvorie a bufetu s terasou vo výmere 511 m2, nachádzajúcich sa
v katastrálnom území D., ktoré majú byť evidované na LV č. X., zatiaľ čo predmetom zmluvy
je nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území D., parcela č..X., zastavaná plocha
o výmere cca 150 m2 spolu s bufetom a terasou na parcele č..X., ktoré nehnuteľnosti by mali
byť vedené na LV č. X.. Odvolací súd vyhovel návrhu žalobcu v zmysle petitu, pričom
z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k uvedenému
záveru. Totiž podľa LV č. X. na č. l. 17, na tomto nie je evidovaná parcela č..X. o výmere 150
m2 a podľa LV č. X. na č. l. 16, na ktorom je evidovaná parcela č..X., táto je o výmere 511
m2, pričom v ňom nie je uvedené, že by sa na tejto parcele nachádzala stavba, bufet s terasou.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či a akým spôsobom došlo
k zmene čísla LV a výmery parcely, a teda či ide o totožnú nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa
domáha žalobca, či a akým súpisným číslo je označený bufet s terasou, ktorého vypratania sa
tiež domáha a na akej parcele sa nachádzajú a prečo odvolací súd neaplikoval ustanovenia
zákona č. 116/1990 Zb., upravujúce nájom nebytových priestorov.
Na základe vyššie uvedeného, keď rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval jeho
rozhodnutie za nepreskúmateľné. Takýmto rozhodnutím bola tiež žalovanej odňatá možnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd vo výroku potvrdzuje
rozhodnutie súdu nižšieho stupňa z iných skutkových a právnych dôvodov (za predpokladu
viazanosti dôvodmi odvolania), musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., pretože tento súd svojim rozhodnutím nahrádza
napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto
musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne
závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov
a vnútorných protirečení vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, k akým
skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval
a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie
je odôvodnené v zmysle § 157 O.s.p., ide o procesne nesprávne rozhodnutie, ktoré
je nepreskúmateľné a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať
pred súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť
a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť
postupu.
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/
O.s.p. je tiež okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,
pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže
byť považované za správne.
Pokiaľ žalovaná ako dovolací dôvod uvádzala aj inú vadu konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd
napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nemohol v dovolacom konaní
podrobiť prieskumu z týchto dôvodov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených rozhodol
tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová