Najvyšší súd  

4 Cdo 137/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. H., bývajúceho v Dunajskej Strede, Sv. J. č. 1173/15, podnikajúceho pod obchodným menom „J.J. proti

žalovanej S., bývajúcej v Dunajskej Strede, Sv. J.   č. 1173/15, zastúpenej Kanisová & Kanis

Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 10, o vypratanie

nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C 161/2009, v

konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2012,

sp. zn. 10 Co 175/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2012, sp. zn. 10 Co 175/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 14. marca 2011, č. k. 9 C 161/2009-77

uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosť zapísanú na LV č. X. v katastrálnom území

D., a to parcelu č..X., zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 511 m2 a bufet s terasou, do

troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej len „nehnuteľnosť“). Zároveň ju zaviazal

k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 469,84 eur na adresu jeho právneho

zástupcu. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že medzi účastníkmi

bola 1. januára 2005 uzavretá na dobu neurčitú zmluva o nájme nehnuteľnosti (ďalej len

„zmluva“), ktorou žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanej   ako nájomcovi na dočasné

užívanie nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území D., vedenú na LV č. X. Správou

katastra D. ako parcela č..X., zastavané plochy vo výmere približne 150 m2 spolu s bufetom

a s terasou na uvedenej parcele; žalovaná bola oprávnená predmet nájmu užívať na účely

prevádzkovania bufetu a pohostinstva; zmluvné strany sa dohodli, že prenajímateľ môže

zmluvu vypovedať v prípadoch uvedených v čl. VI zmluvy s 1-mesačnou výpovednou

lehotou, ktorá začína plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede; a že zmluva je opatrená podpisom a pečiatkou žalobcu a podpisom a pečiatkou žalovanej ako

podnikateľky. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalobca listom z 29. mája 2009 (podaného na

pošte 30. mája 2009) vypovedal zmluvu s poukazom na § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme

a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) s tým, že podľa § 12

tohto zákona je výpovedná lehota trojmesačná a začína plynúť prvým dňom mesiaca

nasledujúceho po doručení výpovede; žalobca vyzval žalovanú, aby po skončení výpovednej

lehoty odovzdala nehnuteľnosť v stave spôsobilom na ďalšie využitie s prihliadnutím na

obvyklé opotrebenie; pošta oznámila, že zásielka bola dodaná a prevzatá adresátom

(žalovanou) 1. júna 2009, avšak podpis na pripojenom poštovom doručovacom hárku, po jeho

porovnaní s podpisom žalovanej na zmluve a súdnej doručenke o zaslaní žaloby na vyjadrenie

žalovanej, evidentne nepatrí žalovanej, ktorú skutočnosť aj sama tvrdila. Súd prvého stupňa

tiež zistil,   že žalobca listom zo 17. júla 2009 oznámil žalovanej, že na výpovedi trvá

a opätovne   ju vyzval, aby po uplynutí výpovednej lehoty vypratala nehnuteľnosť, pretože

v prvý deň nasledujúceho mesiaca sa začína na nehnuteľnosti rekonštrukcia a búracie práce

a dôjde k odpojeniu elektriny a prívodu vody. K tomuto listu bol pripojený opis výpovede

z 29. mája 2009 a plná moc pre právneho zástupcu žalobcu. Na tento list reagovala žalovaná

listom z 24. júla 2009 (doručeným právnemu zástupcovi žalobcu 3. augusta 2009)

oznámením, že jej nebola výpoveď doručená a právny vzťah založený zmluvou naďalej trvá.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 663, § 676 ods. 1 a § 677 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že preskúmavaný zmluvný vzťah nepodlieha

právnemu režimu nájmu nebytových priestorov podľa osobitného zákona č. 116/1990 Zb.

(bez bližšie odôvodnenia). Podľa názoru súdu prvého stupňa, keď žalovanej po doručení

výpovede najneskôr v júli 2009 začala dňom doručenia plynúť trojmesačná výpovedná lehota,

ktorá uplynula najneskôr 24. októbra 2009, žalovaná bola povinná nehnuteľnosť vypratať.

Pretože tak neurobila a nehnuteľnosť naďalej užívala bez právneho titulu, žaloba bola podaná

dôvodne. S prihliadnutím na § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)

rozhodol podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. O trovách konania rozhodol súd prvého

stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004  

Z. z.“) a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá úspech

nemala.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 6. novembra 2012,  

sp. zn. 10 Co 175/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania ho zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov

prvostupňového konania v sume 469,84 eur k rukám advokáta žalobcu do troch dní

a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

143,61 eur k rukám advokáta žalobcu do troch dní. Odvolací súd dospel k záveru,  

že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je potrebné považovať síce za vecne

správny vo výroku, avšak z iného, než súdom prvého stupňa uvedeného dôvodu. Podľa

názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nemôže obstáť výpoveď z 29. mája 2009,

ktorá neobsahuje výpovedný dôvod. Žalobu v danej veci však považoval za dôvodnú  

na základe výpovede z 27. januára 2011, v ktorej žalobca ako dôvod výpovede uviedol

neochotu žalovanej sprístupniť mu predmet nájmu a neplatenie nájomného v celej dojednanej

výške po dostatočne dlhý čas presahujúci ako uviedol odvolací súd „ten uvedený v zmluve“,

pričom dôkazné bremeno pri tomto výpovednom dôvode bolo podľa názoru odvolacieho súdu

na žalovanej, ktorá toto bremeno neuniesla, súdu nepredložila žiadne dôkazy, z ktorého

dôvodu výpoveď považoval za platnú. Odvolací súd vec právne posúdil podľa § 665 ods. 1,  

§ 671 ods. 1, § 673 a § 675   Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie vo výroku o trovách

prvostupňového konania odôvodnil nesprávnou formuláciou výroku súdom prvého stupňa,

keď pri ukladaní povinnosti na peňažné plnenie sa ukladá povinnosť zaplatiť náhradu trov konania a nie nahradiť trovy konania a nie na adresu právneho zástupcu, ale nanajvýš k jeho

rukám, pretože voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti je na žalovanej ako povinnej osobe. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

a v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu

trov odvolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná z dôvodu podľa  

§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., z dôvodu inej vady konania,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)

a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky navrhla rozsudok krajského súdu a rozsudok súdu prvého stupňa

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jej názoru jej bola postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keď odvolací súd považoval za platnú výpoveď

z 27. januára 2011, ku ktorej sa nemala možnosť vyjadriť v rámci dokazovania, ani k právnej

stránke veci, a to ani pred súdom prvého stupňa, ktorý túto výpoveď považoval  

za nadbytočnú, vzhľadom na podľa jeho názoru platnú výpoveď z 29. mája 2009  

a ani pred odvolacím súdom, ktorý obsah druhej výpovede, na ktorej založil dôvodnosť žaloby, posúdil čisto „akademicky“ bez vykonania dokazovania. Odôvodnenie odvolacieho

súdu o neunesení dôkazného bremena žalovanou ohľadom druhej výpovede nemôže  

byť namieste v prípade, keď odvolací súd žiadne dokazovanie k tejto skutočnosti

nevykonával. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd v rozpore so zásadou dvojinštančnosti

potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa na základe iných skutkových a právnych

dôvodov ako súd prvého stupňa, čím znemožnil účastníkom konania uplatnenie práva

domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych

záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Keď odvolací súd

nevyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení právneho predpisu,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení

vyjadrili. Ak tak neurobil, zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj z tohto

dôvodu, pretože jeho rozhodnutie je prekvapivé. Na záver žalovaná   zdôraznila, že nie  

je pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že druhú výpoveď z nájmu posunula na samostatné

konanie.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.),   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom  

(§ 237 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel

k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 238 ods. 1, 2 a 3

O.s.p. Podané dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky

žiadneho z rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania žalovanej

preto nemožno vyvodiť z týchto ustanovení.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či v konaní

nedošlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

Zákonné ustanovenie   § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,  

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať  

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania i svoju zákonnú povinnosť osobitne

skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/

O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd nečakane založil svoje

rozhodnutie na inom právnom ustanovení. Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto

vadou postihnuté.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,   a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré  

mu právny poriadok priznáva.

Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213 ods. 4,

odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom

konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo  

za podmienok ustanovených v § 205a.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať  

aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie  

vo veci. Podľa § 120 ods. 3 a 4 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže

osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd je povinný okrem

vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo

označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,   v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci

samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.

Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených

v § 205a.

V preskúmavanej veci bola na pojednávaní pred súdom prvého stupňa predložená

výpoveď z nájmu z 27. januára 2011, ku ktorej sa žalovaná vyjadrila v tom zmysle, že táto

výpoveď len preukazuje skutočnosť, že sám žalobca považuje zmluvu za platnú a že jej bránil

užívať nehnuteľnosť (uvedené tvrdila i v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa). Na pojednávaní pred odvolacím súdom právna zástupkyňa žalovanej poukázala na to,

že súd prvého stupňa sa touto výpoveďou nezaoberal. Právny zástupca žalobcu trval na tom,

že predmetom konania nie je nová výpoveď (ku ktorej pristúpil preto, lebo žalovaná  

mu neumožňovala prístup do prenajatých priestorov), ale skoršia výpoveď, ktorú doručoval

žalovanej dvakrát a ktorá je podľa jeho názoru platná. Podľa zápisnice z pojednávania,

odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením zmluvy, oboch výpovedí a zápisnice

z rokovania právnych zástupcov. V zápisnici odvolací súd uviedol, že účastníkom poskytol

poučenie o tom, ktoré skutočnosti považuje za preukázané z vykonaného dokazovanie (bez

bližšieho uvedenia). Návrhy na doplnenie dokazovania predložené neboli.

Na základe uvedeného je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd sa nad rámec

návrhov účastníkov a nad rámec odvolania žalovanej zaoberal výpoveďou z 27. januára 2011,

danej žalobcom žalovanej po podaní žaloby (ktorá skutočnosť zakladá tzv. inú vadu konania,

ktorá sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania). Napriek uvedenému konštatovaniu,

pokiaľ ide o samotné vykonanie dokazovania, odvolací súd na pojednávaní vykonal dôkaz

výpoveďou a umožnil aj účastníkom vyjadriť sa k tomuto dôkazu, a teda im neodňal možnosť

konať pred súdom. Nie je tak daná z tohto dôvodu vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorá by zakladala prípustnosť dovolania žalovanej.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité  

a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

V prejednávanej veci odvolací súd vec posúdil podľa ustanovenia právneho predpisu,

ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol podľa  

§ 663, § 676 ods. 1 a § 677 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na § 154 ods. 1

O.s.p. podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. Naproti tomu, odvolací súd svoj potvrdzujúci

rozsudok založil (pozn. NS SR - nad rámec odvolania) na iných skutkových a právnych

dôvodoch. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý za platnú považoval výpoveď z 29. mája

2009, odvolací súd dôvodnosť žaloby založil na výpovedi z 27. januára 2011 a vec právne

posúdil podľa § 665 ods. 1, § 671 ods. 1, § 673 a § 675 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí  

ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho

predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť

právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky,  

je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia

vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné

kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok

stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému

predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci   by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,  

aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru

a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov

konania môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov

konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné

skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom

zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej

správy k novele O.s.p. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza

sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ

nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje

právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie

argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade,  

že mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov,  

aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením

osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto

povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť

riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.   Princíp tzv. „predbežného

právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním  

sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali

príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým  

by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť  

(III. ÚS 446/2010).

V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací

súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) právnych

dôvodoch než súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal

možnosť namietať správnosť iného právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili

k možnému použitiu ustanovení iného právneho predpisu, podľa ktorých mienil danú vec

posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom   nevytvoril

procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré  

pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.

Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie  

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd  

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu navyše ani neobsahuje náležitosti rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.

V odôvodnení rozhodnutia, ktorým odvolací súd vo výroku potvrdzuje rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ale z iných skutkových a právnych dôvodov, a teda ho v celom rozsahu

nahrádza, musí odvolací súd uviesť, čoho sa domáha žalobca a z akých dôvodov,  

ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne musí vysvetliť, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami   sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako rozhodol súd prvého

stupňa a z akých skutkových a právnych dôvodov, kto a z akých dôvodov podal odvolanie,

ako sa k odvolaniu vyjadril druhý účastník a že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z iného

skutkového dôvodu (výpovede z 27. januára 2011, ktorá obsahovala výpovedné dôvody,

z ktorých dôvod spočívajúci v neplatení nájomného bol daný) a z iných právnych dôvodov.

V rozhodnutí odvolacieho súdu tak nie je uvedené, čoho sa domáhal žalobca, z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná. Ohľadom skutočnosti, výpovede z nájmu  

z 27. januára 2011, nie je zrejmé, kedy bola táto výpoveď doručená žalovanej; aká bola

výpovedná lehota; kedy výpovedná lehota začala plynúť; kedy výpovedná lehota uplynula;

odkedy, za akú dobu a v akej výške žalovaná nezaplatila nájomné; ako sa   odvolací súd

vysporiadal s § 154 ods. 1 O.s.p., s prihliadnutím na ktoré ustanovenie rozhodoval súd prvého

stupňa; ďalej je nepreskúmateľné označenie účastníkov konania v záhlaví rozhodnutia

v spojení s ich označením v zmluve a v žalobe; nepreskúmateľné je tiež označenie nehnuteľnosti, ktorú je žalovaná povinná vypratať – žalobca sa domáha vypratania parcely  

č..X., zastavaná plocha a nádvorie a bufetu s terasou vo výmere 511 m2, nachádzajúcich   sa

v katastrálnom území D., ktoré majú byť evidované na LV č. X., zatiaľ čo predmetom zmluvy

je nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území D., parcela č..X., zastavaná plocha

o výmere cca 150 m2 spolu s bufetom a terasou na parcele č..X., ktoré nehnuteľnosti by mali

byť vedené na LV č. X..   Odvolací súd vyhovel návrhu žalobcu v zmysle petitu, pričom

z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k uvedenému

záveru. Totiž podľa LV č. X. na č. l. 17, na tomto nie je evidovaná parcela č..X. o výmere 150

m2 a podľa LV č. X. na č. l. 16, na ktorom je evidovaná parcela č..X., táto je o výmere 511

m2, pričom v ňom nie je uvedené, že by sa na tejto parcele nachádzala stavba, bufet s terasou.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či a akým spôsobom došlo

k zmene čísla LV a výmery parcely, a teda či ide o totožnú nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa

domáha žalobca, či a akým súpisným číslo je označený bufet s terasou, ktorého vypratania sa

tiež domáha   a na akej parcele sa nachádzajú a prečo odvolací súd neaplikoval ustanovenia

zákona č. 116/1990 Zb., upravujúce nájom nebytových priestorov.

Na základe vyššie uvedeného, keď rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje

náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval jeho

rozhodnutie za nepreskúmateľné. Takýmto rozhodnutím bola tiež žalovanej odňatá možnosť

konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd vo výroku potvrdzuje

rozhodnutie súdu nižšieho stupňa z iných skutkových a právnych dôvodov (za predpokladu

viazanosti dôvodmi odvolania), musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné

náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., pretože tento súd svojim rozhodnutím nahrádza

napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto

musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne

závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov  

a vnútorných protirečení vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, k akým

skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval  

a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie  

je odôvodnené v zmysle § 157 O.s.p., ide o procesne nesprávne rozhodnutie, ktoré  

je nepreskúmateľné a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať  

pred súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.

Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť

a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí

súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť

postupu.  

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/

O.s.p. je tiež okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť považované za správne.

Pokiaľ žalovaná ako dovolací dôvod uvádzala aj inú vadu konania (§ 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd

napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nemohol v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z týchto dôvodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených rozhodol  

tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu  

na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová