4 Cdo 136/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov   1/ Ing. JUDr. V. K., CSc., bývajúceho v B., 2/ JUDr. J. K., CSc., bývajúcej v B., 3/ Ing. V. K., bývajúceho v B., 4/ Ing. B. K., bývajúcej v B., 5/ Ing. J. K., bývajúceho v B. a 6/ Ing. M. K., bývajúcej v B., zastúpených K., s.r.o. so sídlom v B., v mene ktorého koná Mgr. M. R., konateľ a advokát, proti odporcom 1/ J. F., bývajúcemu v C., 2/ PhDr. Ing. G. B.,

bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. D. Š., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom

v B., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o nahradenie prejavu vôle, ktorá vec bola

vedená na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 1 C 290/2007, o dovolaní navrhovateľov  

1/ až 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. decembra 2008 sp.zn.  

17 Co 257/2008, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. decembra 2008 sp.zn.  

17 Co 257/2008 vo výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený a vo výroku  

o trovách konania, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie navrhovateľov 1/ až 6/ proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 3. decembra 2008 sp.zn. 17 Co 257/2008, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa, o d m i e t a.

Dovolanie odporcu 2/ proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 3. decembra 2008 sp.zn. 17 Co 257/2008 o trovách konania, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš (súd prvého stupňa) rozsudkom z 15. mája 2008 č.k.  

1 C 290/2007-96 určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ dňa   7. novembra 2005, ktorej vklad bol povolený Správou katastra vo V. pod sp.zn. V., je v časti

o prevode spoluvlastníckych podielov k presne špecifikovaným nehnuteľnostiam neplatná

a vo zvyšku (t.j. v časti, v ktorej sa domáhali nahradenia vôle odporcu 1/ - ako predávajúceho

- uzavrieť s nimi kúpnu zmluvu o prevode svojich spoluvlastníckych podielov za tých istých

podmienok ako ju uzavrel s odporcom 2/) návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že

žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Vychádzal zo zistenia, že navrhovatelia 1/ až

6/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo 7.

novembra 2005 a že odporca 1/ predtým, než previedol spoluvlastnícke podiely k tam

uvedeným nehnuteľnostiam na odporcu 2/, neponúkol spoluvlastnícke podiely na kúpu

ostatným spoluvlastníkom a teda ani navrhovateľom. Dospel preto k záveru, že odporca 1/

prevodom svojich spoluvlastníckych podielov na odporcu 2/, ktorý nie je jeho blízkou

osobou, porušila predkupné právo navrhovateľov 1/ až 6/. Navrhovatelia 1/ až 6/ sa dovolali

relatívnej neplatnosti právneho úkonu, pričom právne účinky dovolania sa neplatnosti kúpnej

zmluvy nastali okamihom, keď prejav vôle navrhovateľov 1/ až 6/, obsiahnutý v návrhu na

začatie konania, bol doručený odporcom 1/ a 2/. Kúpna zmluva zo 7. novembra 2005 sa tak

stala neplatnou od počiatku. Následne uzavreté právne úkony medzi odporcom 1/ a odporcom

2/ (odstúpenie od zmluvy a dohodu o vydaní nehnuteľností) považoval preto za právne

irelevantné. Pokiaľ sa navrhovatelia 1/ až 6/ domáhali aj „samotnej realizácie“ predkupného

práva a navrhli súdu, aby nahradil vyhlásenie vôle odporcu 1/ uzavrieť s nimi zmluvu o prevode spoluvlastníckych podielov na predmetných nehnuteľnostiach, súd prvého stupňa

poukázal   na to, že vzhľadom na nedostatok výslovnej právnej úpravy predkupného práva

v druhej časti Občianskeho zákonníka o vecných právach, je potrebné v zmysle ustanovenia

§ 853 Občianskeho zákonníka aplikovať na danú vec na základe analógie všeobecné

ustanovenia o predkupnom práve obsiahnuté v ôsmej časti Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľmi sledovaná realizácia predkupného práva voči odporcovi 1/ nie je preto možná

a došlo by ňou   i k porušeniu jej ústavou zaručeného práva vlastniť majetok.

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd), konajúci o odvolaniach všetkých

účastníkov, rozsudkom z 3. decembra 2008 sp.zn. 17 Co 257/2008   zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku, ktorým okresný súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy tak, že návrh

v tejto časti zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšku

zamietnutý, potvrdil a rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľom 1/ až 6/ uložil

povinnosť zaplatiť odporcom 1/ a 2/ na účet ich zástupkyne trovy konania v sume 3 000,-- Sk.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa neposúdil správne okamih účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu a v nadväznosti na to, procesnú

prípustnosť návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Podľa

odvolacieho súdu, ak sa účastník dovolá relatívnej neplatnosti podaním žaloby na súd, právny

úkon je platný až do vydania rozhodnutia, ktorým sa určí jeho neplatnosť a teda, že jeho

účinky zanikajú až vydaním právoplatného rozhodnutia (rozsudok súdu o určení relatívnej

neplatnosti právneho úkonu považoval za rozsudok konštitutívny). Aplikujúc uvedené  

na zistený skutkový stav dospel k záveru, že do rozhodnutia súdu o určení neplatnosti kúpnej

zmluvy, odporca 2/ mohol platne odstúpiť od kúpnej zmluvy s odporcom 1/ a uzavrieť s ním

dohodu o vydaní nehnuteľností, na základe zápisu ktorej v katastri nehnuteľností odporca 1/

sa znovu stal podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Za tohto stavu veci

neexistoval v čase rozhodovania okresného súdu naliehavý právny záujem navrhovateľov  

na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. Rozsudok súdu prvého

stupňa v uvedenom výroku v zmysle § 220 O.s.p preto zmenil tak, že návrh navrhovateľov

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa

v časti týkajúcej sa návrhu navrhovateľov 1/ až 6/ na nahradenie vyhlásenia vôle odporcu 1/

uzavrieť s nimi kúpnu zmluvu, odôvodnil vecnou správnosťou v tejto časti preskúmavaného rozhodnutia. K dôvodom uvedeným súdom prvého stupňa dodal, že zákon neukladá

odporcovi 1/ ako podielovému spoluvlastníkovi nehnuteľností predať svoje spoluvlastnícke

podiely navrhovateľom. Iba v prípade, ak by zamýšľal predať svoje spoluvlastnícke podiely

nie blízkym osobám, vznikla by mu povinnosť prioritne ponúknuť spoluvlastnícke podiely

ostatným podielovým spoluvlastníkom, teda aj navrhovateľom. Ani súd nemôže odporcu 1/

prinútiť, aby proti svojej vôli uzavrel kúpnu zmluvu s navrhovateľmi (resp. súd nemôže túto

jeho vôľu nahradiť), pretože takáto povinnosť mu zo žiadneho zákona nevyplýva.

Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Odporcom priznal len trovy, ktoré vyplývali  

zo spisu, keďže trovy právneho zastúpenia neboli vyčíslené v zákonom stanovenej lehote  

(§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia 1/ až 6/ a do výroku

o trovách konania aj odporca 2/.

Navrhovatelia v dovolaní uviedli, že ho napádajú v celom rozsahu a z dôvodov podľa

§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ a   c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

odôvodnili v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. V úvode dovolania považovali   za potrebné zdôrazniť, že návrhom na začatie konania sa nedomáhali vrátenia vlastníckych

práv do pôvodného stavu pred uzavretím kúpnej zmluvy, ale realizácie svojho predkupného

práva v zmysle ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka, v čom bolo potrebné vidieť aj

naliehavý právny záujem na nimi žiadanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy i odstúpenia

odporcu 2/ od kúpnej zmluvy. Uviedli, že odvolací súd na danú vec síce použil správne

právne normy (§ 40a a § 140 Občianskeho zákonníka), nesprávne ich však vyložil. Podľa

dovolateľov nesprávny je záver odvolacieho súdu, že rozhodnutie súdu o (relatívnej)

neplatnosti právneho úkonu má konštitutívne účinky a až do vydania rozhodnutia súdu treba

právny úkon považovať za platný. Tvrdili, že účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti

právneho úkonu nastávajú okamihom, keď tento prejav vôle dôjde subjektom relatívne

neplatného právneho úkonu. Po účinnom dovolaní sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu,

ktorým spoluvlastník prevádza svoj podiel na inú (nie blízku) osobu, „ani nie je možné

predkupné právo realizovať inak než domáhaním sa nahradenia (nahradením) prejavu vôle

predávajúceho“. Podľa dovolateľov odvolací súd nevyriešil správne ani otázku naliehavosti

ich právneho záujmu na nimi požadovanom určení. Túto otázku totiž riešil len v kontexte

časti návrhu na začatie konania na určenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy porušujúcej

ich predkupné právo, keď uvažoval len o stave, ktorý by tu nastal, ak by tomuto návrhu vyhovel. Opomenul však, že otázku naliehavosti právneho záujmu treba riešiť „v kontexte

celého návrhu na začatie konania, pretože tento ako celok predstavuje spôsob (právnu cestu)

ako dosiahnuť realizáciu predkupného práva navrhovateľov“. „Za veľké nedorozumenie“

dovolatelia považovali „splietanie/miešanie“ právnej úpravy zákonného a zmluvného

predkupného práva. Záver o možnosti uplatnenia predkupného práva spoluvlastníka

domáhaním sa predaja spoluvlastníckeho podielu nadobúdateľa podľa § 603 ods. 3

Občianskeho zákonníka, ako to „navrhuje“ odvolací súd, je podľa dovolateľov nesprávny.

Tvrdili, že právu spoluvlastníka, ktorého predkupné právo bolo porušené, ustanovenému  

v § 140 Občianskeho zákonníka, zodpovedá povinnosť spoluvlastníka, ktorý predkupné právo

porušil, previesť na obídeného spoluvlastníka svoj spoluvlastnícky podiel. Výklad podávaný

odvolacím súdom je v rozpore so zásadou, podľa ktorej „právu zodpovedá povinnosť

a porušeniu práva náprava, ktorej sa oprávnený (poškodený) môže domáhať na súde“ a robí

tak ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka obsolétnou právnou normou. Existenciu vady

uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. dovolatelia odôvodnili tým, že odvolací súd nesprávne

rozhodol o odvolaniach bez nariadenia pojednávania, keď vychádzal zo zmeneného

skutkového stavu veci (zmena vlastníka predmetných spoluvlastníckych podielov v KN).

Odvolací súd nesprávne postupoval aj z dôvodu, že ich nevyzval v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., hoci na časť nároku o nahradenie prejavu vôle vzťahoval ustanovenia právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité. Navrhli preto napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, a tiež rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že sa ich návrhu

v celom rozsahu vyhovie.

Odporca 2/ v dovolaní smerujúcom proti výroku o trovách konania uviedol, že jeho

právna zástupkyňa nemala reálnu možnosť dozvedieť sa o termíne vyhlásenia rozsudku

odvolacieho súdu a že v spise sa nachádza čiastočné vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Krajský súd rozhodol nesprávne, keď priznal jeho zástupkyni len trovy, ktoré vyplývali

z obsahu spisu. Navrhol preto rozsudok krajského súdu v tejto časti zrušiť a navrhovateľom

uložiť povinnosť zaplatiť mu trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.

Odporca 1/ sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadril.

Odporca   2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľov uviedol, že navrhovatelia sa

domáhajú realizácie svojho predkupného práva „nesprávnym procesným postupom“ a žiadajú, aby im súd priznal viac práv, ako im v zmysle zákona patrí. Navrhol preto

dovolanie navrhovateľov 1/ až 6/ vo veci samej zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.

V posudzovanej veci krajský súd rozhodol formou rozsudku tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel, zmenil a žalobu v tejto časti

zamietol a potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol.

Z obsahu dovolania navrhovateľov vyplýva, že ich dovolanie smeruje proti rozsudku

krajského súdu ako celku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) preto  

po zistení, že dovolanie podali účastníci   konania, prípustnosť dovolania skúmal osobitne  

vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, resp. k jeho zmeňujúcej časti

a osobitne tiež vo vzťahu k dovolaniu podanom odporcom 2/ a dospel k záveru, že dovolanie

navrhovateľov je prípustné len v tej jeho časti pokiaľ napáda výrok, ktorým odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ ich dovolanie smerovalo aj

proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti

potvrdil, nie je v tejto časti prípustné. V súvislosti s dovolaním podaným odporcom 2/ dospel rovnako k záveru, že ani jeho dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu vo výroku

o trovách konania, nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie  

§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

Keďže v posudzovanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, avšak odporca 2/ dovolaním napadol len výrok o trovách konania,

ktorý má povahu uznesenia, bolo potrebné prípustnosť dovolaní skúmať z hľadísk uvedených v ustanoveniach §§ 237, 238 a 239 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie navrhovateľov proti výroku, ktorým odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti potvrdil, nesmeruje proti takému

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie podľa § 238 ods. 1 O.s.p. preto v tejto časti nie je prípustné. Nejedná sa ani

o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p. v znení

do 28. februára 2010). Nejde ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto

veci nerozhodoval (§ 238 ods. 2 o.s.p.). Dovolanie navrhovateľov v tejto časti nie je preto

prípustné ani podľa ustanovení § 238 ods. 2 a 3 O.s.p.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania navrhovateľov smerujúcu proti

potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu aj z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p. Nezistil

však existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom výpočte uvedenom  

pod písmenami a/ až g/.

K námietkam navrhovateľov, podľa ktorých im odvolací súd odňal svojim

nesprávnym postupom možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

uviesť, že tieto nie sú dôvodné. Odvolací súd totiž v časti, v ktorej potvrdil zamietajúci

rozsudok okresného súdu (t.j. v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o nahradení vôle odporcu

1/ - ako predávajúceho - uzavrieť s navrhovateľmi kúpnu zmluvu o prevode svojich

spoluvlastníckych podielov za tých istých podmienok ako ju uzavrel s odporcom 2/)

nevychádzal z iného skutkového základu, než súd prvého stupňa. Na vec v tejto časti

nevzťahoval ani ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo

použité a ktoré je pre rozhodnutie veci určujúce (navrhovatelia v dovolaní ani žiadne

konkrétne nové ustanovenie použité odvolacím súdom neuviedli). Nekonal preto v rozpore

s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. resp. s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom  

od 15. októbra 2008, z ktorého dôvodu navrhovatelia neopodstatnene namietali, že konanie

pred odvolacím súdom je zaťažené vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podaného odporcom 2/ do výroku o trovách

konania, dovolací súd dospel k záveru, že ani toto dovolanie nie je prípustné. Keďže výrok o trovách konania sa síce stáva súčasťou výroku rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia

vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.),

prípustnosť dovolania odporcu 2/ bolo treba posudzovať v zmysle ustanovení § 239 O.s.p.,

ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti uzneseniu. V treťom odseku tohto zákonného

ustanovenia sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania. Jedným z nich je

aj uznesenie o trovách konania. Dovolanie odporcu 2/ smerujúce proti takémuto rozhodnutiu

preto nie je prípustné.

Dovolací súd nezistil ani to, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou

z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p. Dovolanie odporcu 2/ preto ani podľa § 237

O.s.p. prípustné nie je.

Na základe dovolania podaného navrhovateľmi zostalo teda posúdiť správnosť

rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol.

Odvolací súd odôvodnil zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa a zamietnutie návrhu,

ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo 7. novembra 2005 tým, že na takomto určení navrhovatelia 1/ až 6/ nemajú naliehavý právny záujem v zmysle

ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.

Vychádzal pritom z právneho názoru, že rozsudok odvolacieho súdu o určení

relatívnej neplatnosti právneho úkonu má konštitutívne účinky a teda, že účinky právneho

úkonu zanikajú až právoplatnosťou rozsudku, ktorým súd vysloví neplatnosť právneho úkonu.

Do rozhodnutia súdu o určení neplatnosti kúpnej zmluvy, mohol preto odporca 2/ platne

odstúpiť od kúpnej zmluvy uzavretej s odporcom 1/ a platne s ním uzavrieť dohodu o vydaní

nehnuteľností. Keďže v čase rozhodovania súdu svedčil zápis spoluvlastníckych práv  

k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, v katastri nehnuteľností znova

v prospech odporcu 1/, dospel k záveru, že na strane navrhovateľov chýba naliehavý právny

záujem na požadovanom určení.

Dovolací súd nepovažuje tieto závery odvolacieho súdu za správne.

Podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho

úkonu podľa ustanovení § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,

považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti

právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté

platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).  

Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je

neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom

dotknutý, neplatnosti dovolá.

Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť

v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými

právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod

neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa

oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný  

od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného

právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo.

Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať

druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho

úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí

relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno

prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti

právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť

i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti

uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné

v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej

neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného

právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (napríklad

správa katastra je zásadne povinná, ak niet dovolania sa relatívnej neplatnosti, povoliť vklad

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, že právny úkon je relatívne neplatný).

Nie je preto správny záver odvolacieho súdu, že rozsudok súdu o určení relatívnej

neplatnosti právneho úkonu má konštitutívne účinky a teda, že právny úkon je platný až  

do vydania rozsudku súdu a že do jeho rozhodnutia o určení neplatnosti kúpnej zmluvy

odporca 2/ mohol platne odstúpiť od kúpnej zmluvy a uzavrieť s odporcom 1/ dohodu o vydaní nehnuteľností. Ak sa tak stalo potom, ako sa navrhovatelia účinne dovolali relatívnej

neplatnosti kúpnej zmluvy (ako tomu bolo v posudzovanej veci), nemohol odporca 2/ platne

od zmluvy odstúpiť (platne odstúpiť možno iba od platnej zmluvy). V nadväznosti na uvedené

nie je správny ani záver odvolacieho súdu, podľa ktorého navrhovatelia nemajú  

na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu vyžaduje preukázanie naliehavého

právneho záujmu. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný  

z hľadiska občianskoprávnej prevencie (predchádzania ďalším sporom), alebo v prípade, keď

výrok o neplatnosti je potrebný v konaní pred iným orgánom právnej ochrany alebo pred

orgánom, ktorému bola zverená časť právomoci inak patriacej súdom (napr. v konaní pred

správou katastra nehnuteľností). Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že

navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie

spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem sa viaže

na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa návrhom na začatie konania s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie

spornosti práva alebo právnej neistoty. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je vhodným (správne

zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva alebo návrhom, ktorý

spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak

nasledovať ešte iné konanie.

V posudzovanej veci odporca 1/ je síce v katastri nehnuteľností opätovne vedený ako

vlastník spoluvlastníckych podielov na predmetných nehnuteľnostiach, k čomu však došlo  

na základe právnych úkonov, platnosť ktorých je sporná (odporca 2/ odstúpil od kúpnej

zmluvy, neplatnosti ktorej sa navrhovatelia 1/ až 6/ už dovolali). Navrhovateľom 1/ až 6/  

s prihliadnutím na povahu a špecifiká spoluvlastníckych právnych vzťahov nemôže byť

ľahostajné, že k opätovnému zápisu spoluvlastníckych práv odporcu 1/ do katastra

nehnuteľností došlo na základe sporných skutočností. Podľa dovolacieho súdu navrhovatelia

1/ až 6/ ako spoluvlastníci nehnuteľností majú naliehavý právny záujem na odstránení stavu

právnej neistoty v tom, aby bol naisto určený právny stav potom, ako sa účinne dovolali

relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Keďže rozsudok, ktorým súd rozhodol o neplatnosti

právneho úkonu je listinou, na základe ktorej správa katastra vyznačí formou záznamu stav

pred týmto právnym úkonom (§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z.), navrhovatelia môžu práve nimi požadovaným určením dosiahnuť odstránenie neistoty v právnych vzťahoch týkajúcich

sa spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, prípade predísť možným ďalším sporom.

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu v časti meniacej rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne, keďže

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Preto napadnutý rozsudok v tejto časti,

i v časti o trovách konania, podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Dovolanie navrhovateľov 1/ až 6/ smerujúce proti výroku, ktorým odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti potvrdil, ako neprípustné odmietol  

(§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.), keďže dovolanie proti

tejto časti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a neboli

zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p. Rovnako ako neprípustné, odmietol aj

dovolanie odporcu 2/ smerujúce proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania, keďže jeho

dovolanie smerovalo proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239

O.s.p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p. Napokon, výrok o trovách konania bol týmto rozhodnutím zrušený a aj v tejto časti bola vec

vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. októbra 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová