UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L., bývajúceho v I., zastúpeného JUDr. Dušanom Klimom, advokátom so sídlom v Žiari nad Hronom, Sládkovičova 16/61, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová 19, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4 C 44/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2016, sp. zn.14 Co 546/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 14. februára 2011 domáhal voči žalovanej zaplatenia 398 327,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1. decembra 2010 do zaplatenia titulom náhrady škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú verejným orgánom vydaním nezákonného rozhodnutia a nesprávnym úradným postupom. Žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 14. apríla 1991 vydražil prevádzkovú jednotku "Drobný tovar PJ-138" v Žiari nad Hronom, vlastníctvo prevádzky mu bolo vyznačené aj na liste vlastníctva. Napriek tomu, že dražba nebola zrušená a je stále platná katastrálny úrad zrušil list vlastníctva znejúci na jeho meno. Vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prebehlo na základe ním podanej žaloby súdne konanie s výsledkom, že návrh bol zamietnutý, a teda nebolo uznané jeho vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti, z dôvodu súdmi prijatého názoru, že štátom nemohla byť platne vykonaná dražba podľa platného zákona č. 427/1990 Zb. Za nezákonné považoval rozhodnutie o vykonanej dražbe, ktoré vydala dražobná komisia dňa 14. júla 1991. Za nesprávny úradný postup označil zaradenie objektu, ktorý vydražil do predmetnej dražby, nakoľko v zmysle rozhodnutí súdov išlo o objekt, ktorý nemohol byť v rámci dražby prevedený do vlastníctva inej osoby ako samostatný objekt. Zároveň za nesprávny úradný postup žalovanej považoval aj porušenie povinnosti v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a trvalú nečinnosť orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorej nedošlo k úkonom smerujúcim k tomu, aby bola zbavenávlastníctva predmetného objektu spoločnosť ZSNP, a. s. Škoda, ktorú si žalobca uplatnil pozostávala z úhrady dražobnej ceny vo výške 2 907,79 eur, ceny zásob a zariadenia vo výške 71 254,07 eur, z úroku z úveru, ktorý mu bol poskytnutý vo výške 15 999,47 eur, z investície do vydraženej nehnuteľnosti vo výške 4 979,47 eur, z trov právneho zastúpenia vo výške 8 630,42 eur a z nemajetkovej ujmy v dôsledku straty podnikania vo výške 294 556,73 eur.
2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. mája 2013, č. k. 4 C 44/2011-165 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 18 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Dospel k záveru, že nárok žalobcu je sčasti premlčaný a sčasti absentujú zákonné predpoklady pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Uviedol, že ak by aj posúdil vykonanie dražby ako rozhodnutie vydané v správnom konaní (analogicky ako rozhodnutie o udelení príklepu), v danom prípade absentuje základná podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody, a to zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prípade, ak by vychádzal z názoru, že ide o nesprávny úradný postup, nemohol žalobcovi priznať nárok na náhradu škody vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania, rovnako ako v prípade nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v zaradení objektu do predmetnej dražby. V oboch prípadoch začala žalobcovi plynúť premlčacia lehota dňom, odkedy sa dozvedel o škode, pričom súd ustálil začiatok plynutia premlčacej lehoty na deň 28. decembra 2007, kedy žalobca musel odovzdať predmetný objekt spoločnosti ICEL s. r. o. Keďže k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu došlo pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., podľa prechodného ustanovenia § 27 ods. 2 tohto zákona nárok žalobcu posudzoval podľa predchádzajúcej právnej úpravy a to podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom k tomu, že v prípade nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nebolo potrebné nárok na náhradu škody predbežne prerokovať, neplatí v danom prípade ani ustanovenie § 22 ods. 3 uvedeného zákona o neplynutí premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu škody žalobcovi tak uplynula dňom 29. decembra 2010, pričom návrh na začatie konania podal na súd 3. marca 2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s namietanou nečinnosťou žalovanej a zdôraznil, že podanie žaloby na súd, zotrvávanie v súdnom spore a vykonávanie procesných úkonov, sú dispozičným právom žalovanej. V danom prípade zároveň chýbala priama príčinná súvislosť medzi postupom žalovanej a vznikom škody, nakoľko aj v prípade úspechu žalovanej v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti voči ZSNP, a. s. by nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu, nakoľko o tomto už bolo skôr právoplatne rozhodnuté.
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 11. októbra 2016, sp. zn. 14 Co 546/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“). Žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený z riadne vykonaného dokazovania, vysporiadal sa so všetkými pre vec rozhodujúcimi námietkami strán sporu a odvolal sa na správne právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad. Svoje právne závery aj riadnym spôsobom vysvetlil, a to všetko v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Odvolací súd ďalej poukázal na obsah zápisnice z pojednávania konaného na súde prvej inštancie 28. marca 2013, z ktorého vyplýva, že sám žalobca označil za nezákonné rozhodnutie o vykonanej dražbe zo 14. júla 1991. Vzhľadom k tomu, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie alebo zmena právoplatného nezákonného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, súd prvej inštancie správne nárok žalobcu v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Odvolací súd sa tiež stotožnil s posúdením námietky premlčania vznesenej žalovanou v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zaradení objektu do predmetnej dražby. Zdôraznil, že pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, pričom vuvedenom okamihu nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby na 28. december 2007, kedy žalobca odovzdal predmetný objekt - nebytový priestor v Žiari nad Hronom spoločnosti ICEL s. r. o. Napokon vo vzťahu k námietkam žalobcu o nečinnosti žalovanej odvolací súd rovnako konštatoval absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi postupom žalovanej a vznikom škody žalobcovi, nakoľko aj v prípade úspešnosti žalovanej v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti voči ZSNP, a. s. by nedošlo k reparácii vlastníckych vzťahov žalobcu, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil ustanoveniami § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. Namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd v rozpore s ustanoveniami § 177 ods. 2 písm. a/ až c/ C.s.p. nenariadil pojednávanie. Taktiež odvolací súd porušil ustanovenie § 385 ods. 1 C.s.p, ktoré ho zaväzuje nariadiť pojednávanie v prípade dôležitého verejného záujmu, ktorý bol v tomto prípade daný tým, že predmetná nehnuteľnosť prešla podvodným zápisom v katastri nehnuteľností z vlastníctva štátu do vlastníctva súkromnej akciovej spoločnosti. V uvedenej súvislosti dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 227/2011. Dovolateľ ďalej namietal, že súdmi nižších inštancií neboli vykonané dôkazy svedčiace o nesprávnom úradnom postupe a nezákonnom rozhodnutí o zaradení prevádzkovej jednotky do dražby, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Takýmto postupom súdy porušili princíp právnej istoty v zmysle čl. 2 C.s.p., ako i právo na spravodlivý proces. Keďže sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania podaného dovolateľom, nemohol sa potom v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolateľ rovnako ako v základnom konaní poukázal na splnenie podmienok stanovených v § 3 ods. 1 písm. a/ a d/, § 5 ods. 1 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalovaná nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zaradila prevádzkovú jednotku do dražby a tým mu spôsobila škodu, keďže následne mu bolo jeho vlastnícke právo odňaté. Takýto záver bol navyše záväzne uznaný všetkými súdmi, vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Dovolateľ tiež vyjadril nespokojnosť s nevykonaním dôkazov v súvislosti s už skôr namietaným nekonaním žalovanej. Vo vzťahu k námietke premlčania poukázal na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa desaťročná premlčacia lehota mala počítať odo dňa rozhodnutia ústavného súdu vydaného v skoršom konaní o vlastníckej žalobe. Na základe uvedeného dovolateľ žiadal, aby dovolací súd rozsudky nižších inštancií v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové konanie.
5. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
8. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ C.s.p. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v tomto ustanovení, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces, b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Pod „procesným postupom“ sa rozumie iba faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor).
10. Najvyšší súd už vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces.
11. Dovolateľ tvrdil, že mu odvolací súd odňal jeho procesné práva tým, že na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie. Dovolací súd poukazuje na to, že podľa § 385 ods. 1 C.s.p. odvolací súd nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 384 ods. 1 C.s.p. odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa § 384 ods. 2 a 3 C.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie, a tiež za podmienok podľa § 366 C.s.p. (a/ ak sa týkajú procesných podmienok, b/ ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie). O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje výhradne odvolací súd.
12. V danom prípade dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, najmä pokiaľ sa týkali dôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovanou. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosti, z ktorých vyplývala opodstatnenosť ním uplatneného nároku. V súvislosti s preskúmaním dôvodnosti týchto námietok nebolo potrebné, aby odvolací súd opakoval alebo doplňoval dokazovanie a z tohto dôvodu nariadil pojednávanie. Pokiaľ dovolateľ v odvolaní namietal aj správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie (pozri ods. 14 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) a existenciu podmienok pre doplnenie dokazovania nezistil (§ 384 ods. 2 a 3 C.s.p.), preto ani v tomto prípade nebolo nutné nariaďovať pojednávanie. Možno prisvedčiť dovolateľovi, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p). Najvyšší súd SR v uznesení z 8. februára 2012, sp. zn. 6 Cdo 227/2011, na ktoré v tejto súvislosti dovolateľ poukazoval, konštatoval, že existencia dôležitého verejného záujmu bude dôvodom na nariadenie pojednávania vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a týkali by sa väčšieho okruhu subjektov. V prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo, keďže nejde o vec týkajúcu sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku a pod. Okrem toho, Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva netrvá na tom, aby sa civilné konania (občianskoprávne spory) na každom stupni prejednávali verejne, t. j. na ústnych pojednávaniach. Požiadavka verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola zachovaná (č.l. 185 spisu), strany sporu boli riadne upovedomené o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 219 ods. 3 C.s.p.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.
13. Dovolateľ ako ďalší dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p. namietal nedostatočne zistenýskutkový stav súdom prvej inštancie, ktorý nevykonal dôkazy svedčiace o nesprávnom úradnom postupe a ktorý si následne osvojil aj odvolací súd. Najvyšší súd už vo svojich skorších rozhodnutiach dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
14. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 C.s.p.) vyplýva, že žalobca vyvodzuje jeho prípustnosť z toho, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola ale už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za inú procesnú vadu (než je zmätočnosť), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998). K rovnakému záveru dospelo neskôr tiež zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu uvedeného stanoviska; toto stanovisko treba preto považovať za aktuálne aj po 1. júli 2016 (3 Cdo 59/2017, 5 Cdo 84/2017, 8 Cdo 85/2017).
15. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003).
16. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Odvolací súd, okrem toho, že odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorým sa stotožnil, sa osobitne zaoberal odvolacími námietkami, ku ktorým sa podrobne vyjadril. Treba mať na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná je preto argumentácia žalobcu, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil v súlade so zákonom.
17. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie v časti, v ktorej sa namieta existencia procesných vád konania v zmysle § 420 písm. f/ Cs.p. treba odmietnuť ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ C.s.p.
18. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. Uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. sa však vzájomne vylučuje; ich súbeh, resp. vzájomná kumulácia je vylúčená(por. napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 27/2017). Okrem toho, v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. V prípade dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je relevantnou otázkou právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.
1 9. V prípade absencie vyššie uvedených skutočností, dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C.s.p. ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 C.s.p (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. akol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str.1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 28/2017).
20. V danom prípade sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C.s.p. Z tohto dôvodu dovolací dôvod nebol žalobcom vymedzený spôsobom uvedeným § 431 až § 435 C.s.p. Absenciu takej náležitosti považuje C.s.p. za dôvod pre odmietnutie dovolania. Najvyšší súd tak v zmysle § 447 písm. f/ C.s.p., dovolanie žalobcu odmietol.
21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.).
22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.