UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Správcovského bratislavského družstva, so sídlom v Bratislave, Drobného 27, IČO: 35 803 843, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Barbara Holíková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Staré Grunty 162, proti žalovanému Stavebnému bytovému družstvu Bratislava IV, so sídlom v Bratislave, Polianky 9, IČO: 00 169 731, zastúpenému JUDr. Jozefom Drvárom, advokátom so sídlom v Bratislave, Belinského 16, o zaplatenie 7 585,44 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 23 C 248/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2015 sp. zn. 4 Co 288/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31. januára 2013 č. k. 23 C 248/2005-465 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 585,44 eur s úrokom z omeškania vo výške 16,50 % ročne od 1. júna 2002 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 3 510,09 eur titulom vyrovnania správcovských spoločností podľa § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.). V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. a § 558 Občianskeho zákonníka uviedol, že podľa zmluvy o výkone správy č. 45/2001 uzavretej s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov vykonáva žalobca od 1. januára 2002 správu bytového domu na ul. K. Č.. XX B. XX v C.. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že žalovaný správu bytového domu na K. Č.. XX B. XX v C. vykonával do 31. decembra 2001 a listinou o uznaní dlhu z 8. novembra 2001 ako aj následným potvrdením konečného finančného vyúčtovania z 15. marca 2002 potvrdil existenciu dlhu voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov ku dňu ukončenia svojej správy v žalovanej výške s tým, že uznanie dlhu z 8. novembra 2001 podpísali Ing. E. Č. v spornom čase štatutárny zástupca žalovaného, a člen predstavenstva Ing. K. D., t. j. osoby oprávnené, z ktorých dôvodov uvedené uznanie dlhu žalovaného zaväzuje. Okresný súd zdôraznil, že uznanie dlhu je zabezpečovací inštitútzakladajúci vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania a posilňujúci záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom a jeho zmyslom je poskytnutie právneho základu veriteľa pri vymáhaní jeho pohľadávky. Vyžaduje sa preň písomná forma a pre prípad jeho platnosti sa presúva dôkazné bremeno na dlžníka ohľadom vyvrátenia existencie dlhu, prípadne jeho splnenia alebo iného zániku. Súd prvej inštancie záverom vyhodnotil, že v predmetnej veci žalovaný dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, pričom do pozornosti dal početný úspech žalobcu v ďalších právnych veciach totožných sporových strán s rovnakým predmetom konania. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania dlhu žalovaným, túto súd prvej inštancie vyhodnotil za nedôvodnú s poukazom na § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje desaťročnú premlčaciu dobu od splatnosti nesplatenej splátky. Ohľadom príslušenstva rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., nakoľko žalovaný sa s plnením peňažného dlhu dostal do omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“).
2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 18. novembra 2015 sp. zn. 4 Co 288/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny do výšky 4 777,71 eur s príslušenstvom s poukazom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p. prvým výrokom ako vecne správny potvrdil, vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia istiny nad sumu 4 777,71 eur s príslušenstvom a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h/ a f/ O.s.p. a § 221 ods. 2 O.s.p. druhým výrokom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie ohľadom nároku v časti istiny vo výške 4 777,71 eur s príslušenstvom, t. j. v časti písomne uznanej odporcom v uznaní dlhu z 8. novembra 2001, zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver, keď na vec v tejto časti aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu v tejto časti aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Ako odvolací súd uviedol, prihliadnuc na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav nezistil v postupe súdu prvej inštancie ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie v tejto časti veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Ohľadom časti uplatneného nároku nad sumu 4 777,71 eur odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal, keď dospel k záveru o tom, že i konečné vyúčtovanie podpísané Ing. Kolomanom Černákom dňa 15. marca 2002 je časťou uznaného dlhu uplatneného žalobou. Súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia aplikovanie tých právnych noriem, ktoré tieto nevysvetlené skutočnosti riešia a už vôbec neuviedol svoj spôsob ich aplikácie na daný prípad. Uvedené nedostatky odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania opravného prostriedku, v rámci ktorého by mal účastník zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom súdu a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup, v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach preskúmavanej veci, by znamenal odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Odvolací súd zdôraznil, že rozhodnutie okresného súdu je tak predčasné a pre neuvedenie dôvodov aj nepreskúmateľné. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 3 O.s.p.
3. Proti obom výrokom tohto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie a žiadal rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. b/, c/, f/ O.s.p. ako aj podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. z dôvodu, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom konanie je tiež postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa dovolateľa je rozsudok odvolacieho súdu nepresvedčivý, jeho odôvodnenie nie je založené na objektívnej realite a platných právnych predpisoch. Dovolateľ namietal absenciu procesnej spôsobilosti podľa § 19 O.s.p. pôvodných žalobcovako aj absenciou ich aktívnej vecnej legitimácie. Ďalej dovolateľ namietal nedostatočné vykonanie dokazovania, zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdmi oboch inštancií. V dôvodoch dovolania rozsiahlo a podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Dovolateľ podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súdy v danom prípade náležite zistili rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia správne právne posúdili. Žiadal preto dovolanie žalovaného zamietnuť.
5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
7. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 C.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).
10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
11. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, žedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
14. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti prvému výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny do výšky 4 777,71 eur s príslušenstvom ako vecne správny potvrdil.
15. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu do 30. júna 2016 považovala za vady zmätočnosti najzávažnejšie procesné nesprávnosti, ktoré bez ďalšieho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (1 Cdo 345/2014, 2 Cdo 43/2012, 3 Cdo 98/2005, 4 Cdo 344/2014, 5 Cdo 101/2015, 6 Cdo 292/2013, 7 Cdo 500/2014, 8 ECdo 259/2014). Aj za účinnosti novej právnej úpravy je aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015).
16. Žalovaný v dovolaní namietal vadu konania v zmysle § 420 písm. b/ a c/ C.s.p.
17. Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. b/ a c/ C.s.p. dopadá na prípady, ak ten, kto v konaní (v spore) vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, t. j. nebol spôsobilý byť stranou sporu (Občiansky súdny poriadok používal pojem „spôsobilosť byť účastníkom konania“), a zároveň, ak strana sporu nemala procesnú spôsobilosť (a súčasne nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník), teda nemohla vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Súd je povinný vždy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako strana sporu, má procesnú subjektivitu a či strana sporu má procesnú spôsobilosť. Na nedostatok procesnej subjektivity a nedostatok procesnej spôsobilosti musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v každom štádiu konania.
18. Podľa § 60 C.s.p. stranami (sporu) sú žalobca a žalovaný (obdobne predtým § 90 O.s.p.). Právnu úpravu spôsobilosti byť stranou sporu obsahuje § 61 C.s.p. (obdobne predtým § 19 O.s.p.). Procesnú subjektivitu má podľa uvedeného ustanovenia ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť mať práva a povinnosti predovšetkým fyzické osoby. Ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (viď § 7 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). V zmysle § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka majú uvedenú spôsobilosť tiež právnické osoby. Ustanovenie § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka za ne považuje a/ združenia fyzických alebo právnických osôb, b/ účelové združenia majetku, c/ jednotky územnej samosprávy a d/ iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak (viď § 20a ods. 2 tohto zákonníka).
19. Žalobca ako strana sporu (predtým účastník konania) musí mať zároveň procesnú spôsobilosť, aby mohol pred súdom samostatne konať. Podľa § 67 C.s.p. (obdobne predtým § 20 O.s.p.), každý môže pred súdom samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony, t. j. vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Teda v tom rozsahu, v akommá spôsobilosť na právne úkony podľa hmotného práva. Podľa § 19a ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť právnickej osoby nadobúdať práva a povinnosti môže byť obmedzená len zákonom. Právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Konanie za právnickú osobu je upravené v § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).
20. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobca aj žalovaný sú subjekty zapísané v obchodnom registri. V zmysle vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy je nepochybné, že v čase vydávania dovolaním napadnutého rozsudku mali oba tieto subjekty spôsobilosť mať práva a povinnosti, a boli preto aj spôsobilé byť účastníkom predmetného občianskoprávneho konania, resp. stranami sporu.
21. Z obsahu spisu je zároveň nesporné, že žalobca, ktorý je právnickou osobou, mal riadnu procesnú spôsobilosť podľa § 19a Občianskeho zákonníka, pričom za neho konal jeho štatutárny orgán (súčasne dvaja podpredsedovia predstavenstva).
22. Obsah dovolania naznačuje, že dovolateľ nesprávne stotožňuje procesnú subjektivitu a procesnú spôsobilosť s vecnou legitimáciou žalobcu a žalovaného v spore. Tieto dva pojmy nemožno ale zamieňať. Procesnú subjektivitu a prípadnú vadu konania v zmysle § 420 písm. b/ C.s.p. je podľa ustálenej súdnej praxe potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) predstavujúcej hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (porovnaj napr. R 34/1993). Vecne legitimovaný je totiž len ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje.
23. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Možno preto uzavrieť, že ak by aj v konaní došlo prípadne k nesprávnosti v tom, že vec bola prejednaná a rozhodnutá napriek tomu, že žalobca alebo žalovaný neboli vecne legitimovaní (pozn.: dovolací súd z uvedeného hľadiska vec neposudzoval), nešlo by o procesnú vadu v zmysle § 420 písm. b/ a c/ C.s.p.
24. Podľa presvedčenia žalovaného je jeho mimoriadny opravný prostriedok prípustný aj podľa § 420 písm. f/ C.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 25. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti nakonaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
26. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
27. Dovolateľ namietal odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nedostatočné vyhodnotenie dôkazov, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, na základe čoho je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, preto ním namietané okolnosti zakladajú vadu zmätočnosti.
28. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (viď I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
29. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
30. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
31. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny do výšky 4 777,71 eur s príslušenstvom ako vecne správny potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. Z odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu záveru, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie istiny do výšky 4 777,71 eur s príslušenstvom titulom uznania dlhu, ako aj k záveru, ktorý viedol k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia istiny nad sumu 4 777,71 eur s príslušenstvom a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vráteniu veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciuargumentáciu žalovaného. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
32. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov týkajúce sa nedostatkov v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosti hodnotenia výsledkov dokazovania. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
33. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania. Možno ďalej konštatovať, že dovolanie smeruje v časti proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny do výšky 4 777,71 eur s príslušenstvom rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, t. j. proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým bolo dovolanie prípustné, boli uvedené § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobkyne v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku nesmerovalo proti rozsudku, ktorý by bol uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 v spojení s § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (účinného v čase iniciovania dovolacieho konania) tak isto nevyplývala.
34. Žalovaný dovolaním zároveň napadol druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia istiny nad sumu 4 777,71 eur s príslušenstvom a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tento výrok, i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia (por. § 392 C.s.p.).
35. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 C.s.p., dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C.s.p. pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C.s.p. irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.
36. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého (kasačné, procesné) uznesenie, ktorým odvolací súd v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny nad sumu 4 777,71 eur s príslušenstvom a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v tejto časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Rozhodnutím odvolacieho súduvo veci samej je rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu uznesenie, ktorým odvolací súd v časti zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. V dôsledku kasácie prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie nie je vec právoplatne skončená a súd prvej inštancie znovu o nej koná a rozhoduje (por. napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 148/2013, 3 Cdo 236/2016). Tieto právne náhľady sú zastávané aj v odbornej právnickej literatúre (por. publikáciu Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, s. 1353-1356).
37. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 19/2017, ktorého právna veta znie: „Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku“.
38. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia istiny nad sumu 4 777,71 eur s príslušenstvom a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie, nie je dovolanie podľa § 420 C.s.p. prípustné; nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí.
39. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa § 420 písm. b/, c/ a f/ C.s.p. prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p.
40. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.