Najvyšší súd
4 Cdo 128/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ M. B., 2/ Z. H.B., zastúpených Mgr. Vierou Laczovou, advokátkou v Trnave, Dolné Bašty 2, proti odporkyni M. B., zastúpenej JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou v Trnave, Kollárova 8, o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a o určenie existencie vecného bremena, vedenej na
Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 26 C 61/2005, o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 3. novembra 2010, sp.zn.
9 Co 69/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 19. októbra 2009 č.k. 26 C 61/2005-201 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
v celosti domovej nehnuteľnosti, postavenej na časti parcely č. 934, nachádzajúcej sa v k.ú.
obce H., ktorá je geometrickým plánom Ing. D. P.
zo dňa 10. februára 2005, číslo plánu 21/2005 v novom právnom stave určenej ako dom,
postavený na novoutvorenej parcele č. 943/3, zastavaná plocha o výmere 48 m2 a určenia, že
na časti parcely č. 943 v predmetnej nehnuteľnosti v novom právnom stave určenej ako
pozemok, parcela č. 943/3, dvor o výmere 48 m2 viazne vecné bremeno, spočívajúce
v bezodplatnom práve stavby a bezodplatnom práve užívania. Taktiež sa domáhali určenia, že
na časť parcely č. 934 v novom právnom stave určenej ako pozemok, parcela č. 934 viazne
v prospech domovej nehnuteľnosti vecné bremeno, spočívajúce v bezodplatnom práve vstupu,
vjazdu a prechodu a prejazdu a v bezodplatnom práve užívania. Pri svojom rozhodnutí
vychádzal zo zistenia, že odporkyňa sa stala na základe osvedčenia o dedičstve 4 Cdo 128/2011
po poručiteľovi E. L. (jej bratovi a strýkovi navrhovateľa 1/) okrem iného, výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností v k.ú. H., zapísaných na LV č. X. ako parcela č. 934 – zastavaná
plocha, dvor s domom, č. súpisné X. o výmere 407 m2 a parcely č. 935 – záhrady o výmere
415 m2, vrátane plotov, vedľajších úprav a trvalých porastov. I stavba prístavby, ktorá je
predmetom konania, bola povolená stavebným povolením Obvodného úradu životného
prostredia Trnava, právoplatným dňa 2. decembra 1991, ktoré bolo vydané pôvodnému
vlastníkovi domu č. X. E. L.. Navrhovatelia bývajú v tomto rodinnom dome od roku 1991 so
súhlasom predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti E. L., s ktorým do jeho smrti bývali
spolu. Súd mal
za preukázané, že prístavba k domu nepredstavuje samostatnú bytovú jednotku, tak ako to
uvádzajú navrhovatelia v návrhu. Bola zrealizovaná z dôvodu, že dom nemal kúpeľňu a WC,
takže prístavba obsahuje chodbu, kúpeľňu, WC, komoru a izbu. Miestnosti kúpeľne, WC,
špajze a chodby tvoria podľa § 43b ods. 6 Stavebného zákona a podľa § 121 ods. 2
Občianskeho zákonníka príslušenstvo k rodinnému domu č. súpisné X.. Zhodnotiac všetky
vykonané listinné dôkazy v predmetnej veci, ako aj svedecké výpovede súd vec právne
posúdil podľa § 129, § 130, § 134, § 118 Občianskeho zákonníka a § 85 ods. 1 Stavebného
zákona a dospel k záveru, že k pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych
vzťahov je účelové určenie miestnosti, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie dané právoplatným
rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby
určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byt. Teda nie je
možné sa domáhať, aby bolo určené vlastníctvo k tejto veci. V danom prípade navrhovatelia
nepreukázali, že prístavbu v skutočnosti oni sami zrealizovali, keď z doterajších výsledkov
dokazovania vyplynulo jednoznačne iba to, že k realizácii prístavby došlo z dôvodu, že dom
č. X. nemal kúpeľňu a WC, a preto bolo túto situáciu potrebné riešiť prístavbou, ktorá je
príslušenstvom k domu a netvorí samostatnú vec. Na túto prístavbu bola použitá tehla
zo zbúranej časti rodinného domu, ktorého vlastníkom bol nebohý E. L., ktorý stavbu aj so
svojou matkou financoval. V súvislosti s tvrdením navrhovateľov ohľadom vydržania
vlastníctva k prístavbe, súd uviedol, že navrhovatelia neboli dobromyseľní o tom, že im
prístavba patrí. Užívali ju spolu s vlastníkom stavby p. L. potom, čo im to dovolil na základe
ústnej nájomnej zmluvy. Pokiaľ sa týka zriadenia vecného bremena užívať rodinný dom č. X.,
navrhovatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že by došlo vôbec k vzniku tohto vecného
bremena. Čo sa týka námietky vydržania, dobromyseľnej držby nehnuteľnosti po dobu 10
rokov, tak už v marci v dedičskom konaní po E. L. sa navrhovateľ 1/ dozvedel, že dedičkou, 4 Cdo 128/2011
a teda aj vlastníčkou nehnuteľnosti sa stala odporkyňa. Navrhovatelia neboli dobromyseľnými
držiteľmi veci, nesplnili základnú podmienku pre vydržanie, prístavbu užívajú od 20.
septembra 1991 a dedičské konanie
po E. L. bolo právoplatne skončené 10. apríla 2001. O náhrade trov konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ rozsudkom z 3. novembra
2010 sp.zn. 9 Co 69/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti
náhrady trov konania ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporkyni
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia (vo veci samej) sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 219 O.s.p.). Zrušenie
prvostupňového rozsudku v časti výroku o trovách konania oprel o ustanovenia § 221 ods. 1
písm. f/ a h/ O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že v odvolacom konaní úspešná odporkyňa si náhradu
trov tohto konania neuplatnila.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia 1/, 2/,
navrhli ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania bolo navrhovateľom odopreté právo
vypovedať pred súdom. S poukazom na šikanózny výkon práva zo strany odporkyne, obom
súdom nižšieho stupňa vytkli, že v tomto konaní tak dôležitá otázka, ako je nevyhnutné
vlastníctvo prístavby pre navrhovateľov, a tým preukázanie naliehavého právneho záujmu sa
dostala do úzadia napriek tomu, že navrhovatelia jednoznačne preukázali naliehavý právny
záujem na požadovanom určení a ich správanie aj pred podaním žaloby tomuto nasvedčovalo.
Navyše súd túto otázku nesprávne vyhodnotil na základe spochybnenej výpovede starostu
obce a jej zamestnancov, čím sa tiež ani odvolací súd nezaoberal.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť a navrhovateľom
uložiť povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho 4 Cdo 128/2011
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
dovolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku prvostupňového súdu, ktorým tento
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je
nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľov z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., pričom nezistil
existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré
poukazovali dovolatelia.
4 Cdo 128/2011
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa citovaného ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu
za účelom účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd postupoval v konaní v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Môže ísť napríklad o právo predniesť (doplniť) návrhy, právo označiť navrhované dôkazné
prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
a pod. V danom prípade dovolatelia predovšetkým namietali porušenie (odňatie) ich práva
účasti na odvolacom pojednávaní, a tak aj práva vypovedať pred súdom tým, že v tejto veci
odvolací súd napadnutý rozsudok vyhlásil bez nariadenia pojednávania. Táto námietka
navrhovateľov však opodstatnená nie je.
Zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok,
s účinnosťou od 15. októbra zmenil obsah predošlého znenia ustanovenia § 214 O.s.p. tým, že
inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejedanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.).
4 Cdo 128/2011
Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania
podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (krajský súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval,
ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd
v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní navrhovateľov bez nariadenia
pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008 nemohlo preto dôjsť k odňatiu
možnosti navrhovateľom pred súdom konať. Navrhovatelia preto neopodstatnene namietali,
že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolatelia svoje dovolanie odôvodnili aj tým, že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť
vtedy, ak je dovolanie prípustné); samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť
dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p.,
nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľov 1/, 2/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.
Úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože trovy
súvisiace s odmenou právnej zástupkyne odporkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval
za potrebné a účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jej vyjadreniami v základnom konaní
neobsahovalo nové okolnosti.
4 Cdo 128/2011
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: D. Falbová