Najvyšší súd
4 Cdo 126/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., bývajúceho v S., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. J., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej A., so
sídlom v B., IČO: X., o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 126/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 8. októbra 2013 sp. zn. 14 Co 331/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej zaplatiť mu sumu
9.525 Eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, ako doplatku do 50% zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., pretože
žalovaná akceptovala toto zvýšenie len v rozsahu 25%, ktoré už bolo žalobcovi žalovanou
zaplatené.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 17. apríla 2012 č.k. 15 C 126/2011-102 žalobu
žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil ustanoveniami § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 5
zákona č. 437/2004 Z.z., vecne tým, že v konaní mal preukázané, že 23. júla 2009 došlo
k dopravnej nehode, ktorú spôsobila vodička motorového vozidla zn. F. evidenčné číslo B.,
ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Malacky zo 4. novembra 2010 pod č.k. 3 T 89/2010
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2011 pod č.k. 3 To 150/2010
právoplatným 25. januára 2011, uznaná vinnou z ťažkej ujmy na zdraví vo vzťahu k žalobcovi. Prevádzkovateľ predmetného motorového vozidla mal uzavreté povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovanou,
na základe ktorého žalovaná žalobcovi plnila náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
a zvýšenie tejto náhrady v rozsahu 25%, pričom vychádzala z bodového ohodnotenia 2.558,75
bodov a z výšky náhrady za jeden bod 14,89 EUR. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi
konania sporné. Sporná zostala výška zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
na 50%, t.j. zvyšných 25%. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil, že 25% zvýšenie
tak, ako uznala žalovaná je správne, primerané a korektné, pretože žalobca v dôsledku
dopravnej nehody utrpel ťažké poranenia, v dôsledku ktorých bol uznaný invalidným.
Žalobca zmenu miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť oproti pôvodnej
75%, ani výsledky kontrolnej lekárskej prehliadky, neaktualizoval. V konaní bolo preukázané,
že jeho zdravotný stav sa v dôsledku zranení pri dopravnej nehode zmenil. Napriek
zraneniam, ktoré zanechali trvalé následky však robí všetky bežné samoobslužné úkony sám,
je samostatný, sebestačný, robí bežné práce v domácnosti, chodí na krátke prechádzky, je
zamestnaný, plánuje si založiť rodinu. Žalobca napriek poškodeniu zdravia nie je úplne
vylúčený zo spoločenských, profesných a ani kultúrnych činností, môže sa uplatniť v živote i v spoločnosti, preto súd dospel k názoru, že priznané i vyplatené zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia žalovanou vo výške 25% je primerané. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 vety prvej O.s.p., a žalovanej nepriznal náhradu trov konania, lebo jej
žiadne nevznikli.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. októbra 2013 sp. zn.
14 Co 331/2012 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že prvostupňový súd náležite zistil
skutkový stav veci a vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným
spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie odvolací súd poukazuje. Súd prvého stupňa jasne
a konkrétne odôvodnil všetky skutočnosti, ktoré vzal do úvahy pri stanovení navýšenia
základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. V prejednávanej veci
ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy v zmysle platného zákona môže súd priznať
navýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia až do výšky 50%. Znenie zákona tak
pripúšťa rozpätie navýšenia náhrady od 0 do 50%, čo umožňuje súdu rozhodnúť
o primeranom navýšení podľa spôsobených následkov, ktoré zanechala nehoda
na poškodenom v oblasti jeho spoločenského, kultúrneho, pracovného a súkromného života.
Následky sťaženia spoločenského uplatnenia pritom súd musí vyhodnocovať u každého poškodeného individuálne, s prihliadnutím na všetky zmeny, ktoré nastali v jeho živote
po úraze. V konaní bolo preukázané, že u žalobcu zmeny nastali a odôvodňujú navýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z.
Maximálne navýšenie o 50%, ktoré požaduje žalobca, je však neprimerané. Takéto navýšenie
je možné priznať len poškodeným s najťažšími následkami, kedy zostanú pripútaní na lôžko,
plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úkony,
sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho života,
ale aj od sexuálneho a citového života. Žalobca z týchto činností vylúčený nie je, preto
napadnutý rozsudok považoval za správny. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože je žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní pred odvolacím súdom bola žalobcovi odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že došlo k upretiu jeho práva
zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
pretože jeho odôvodnenie nespĺňa zákonné náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V obsiahlom dovolaní podrobne uviedol s poukazom na príslušnú judikatúru, prečo považuje
napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, aké náležitosti má mať odôvodnenie rozsudku, s ktorými odvolacími námietkami sa nevysporiadal odvolací súd v dôvodoch svojho
rozhodnutia, ktoré dokazovanie potrebné pre rozhodnutie nedoplnil, a tiež, že nesprávne
vyhodnotil právne relevantné skutočnosti. Odňatie možnosti zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku
na odvolacom súde potom vyvodzoval z toho, že napriek výslovnej žiadosti doručiť
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku na e-mailovú adresu právnemu zástupcovi,
odvolací súd toto ponechal bez povšimnutia a právneho zástupcu o tomto neupovedomil,
za čo sa mu súd dodatočne ospravedlnil.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie odmietnuť
ako nedôvodné. Uviedla dôvody, pre ktoré je potrebné považovať dovolanie za neprípustné
a zaujala stanovisko k jednotlivým námietkam žalobcu uvádzanými v dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava
jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu
len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu
sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd danú vec doposiaľ nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237
O.s.p.“), (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Žalobca v dovolaní nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobca namietal, že odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne odôvodnili
svoje rozhodnutie tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Konkrétne namietal nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov,
a to, že prvostupňový súd vo veci nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch svedka
MUDr. M. a taktiež nedostatky hodnotenia dôkazov, t.j. že odvolací súd sa zameral iba na to,
čo žalobca sám zvláda a nedocenil, resp. neprihliadol na trvalé následky poškodenia jeho
zdravia, t.j., namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117
ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“)
je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich
vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemožno vykladať ako (absolútnu)
viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,
že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí,
že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
aj využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu
nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie
o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120
ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (por. rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný
súd) preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva,
ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy
nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje
presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti.
Súd prvého stupňa odôvodnil svoje uznesenie ktorým zamietol návrh na vykonanie
dokazovania svedeckou výpoveďou MUDr. M. k otázke zranení žalobcu po dopravnej
nehode, z dôvodu nadbytočnosti. Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania
nedošlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, pretože stav žalobcu po dopravnej
nehode bol už zdokumentovaný v súdnom spise založenými listinnými dôkazmi.
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch
dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia zásady rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp.
nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03 a uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový ako aj odvolací
súd náležite odôvodnili svoje rozhodnutia. Súd prvého stupňa zrozumiteľne uviedol dôvody,
pre ktoré žalobe nevyhovel a prečo ju zamietol. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu
aj s odôvodnením tohto rozsudku a len na doplnenie správnosti zopakoval, prečo je potrebné
považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne. Z odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nadväzujúce,
resp. osvojujúce si dôvody rozsudku súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona
na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Samotná skutočnosť, že dovolateľ
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp. zn.
I. ÚS 188/06).
Neopodstatnenou bola aj námietka žalobcu o tom, že mu verejné vyhlásenie rozsudku
nebolo oznámené prostredníctvom e-mailovej správy.
Z ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že vo veciach, v ktorých odvolací súd
rozhoduje vo veci samej rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 214 O.s.p.),
nemá súd povinnosť adresne predvolávať účastníkov konania na verejné vyhlásenie rozsudku;
povinnosťou súdu je len všeobecne neadresne oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na svojej úradnej tabuli. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil
(por. „Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho
pojednávania“ dňa 8. októbra 2013 o 14.30 hod. v miestnosti č. 58 na č.l. 147 spisu a potvrdenie o vyvesení tohto upovedomenia na úradnej tabuli dňa 19. septembra 2013 – teda
viac ako 5 dní pred vyhlásením rozsudku). Uvedený postup odvolacieho súdu bol v súlade
so zákonom, preto ním nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.
Na tomto konštatovaní nič nemení ani oznámenie žalobcu o doručovaní na e-mailovú adresu
podľa § 45 ods. 4 O.s.p. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku sa totiž účastníkom
osobitne nedoručuje, a preto ani nebolo potrebné ho posielať žalobcovi e-mailom.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
ods. 1 až 3 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože
žalovanej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. apríla 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová