Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 125/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná M., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7 C 93/2012, o dovolaní žalobkyne
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 397/2013,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Spišská Nová Ves žaloby,
ktorými sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobách medziiným
uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd
Spišská Nová Ves, preto jeho sudcovia nemôžu dané veci prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom
na to žiadala, aby Krajský súd v Košiciach rozhodol o prikázaní týchto vecí inému súdu toho
istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 9. októbra 2012, č.k. 7 C 93/2012-7, spojil vyššie spomínané žaloby vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod spisovými značkami 7 C 93/2012, 7 C 114/2012, 7 C 120/2012, 7 C 134/2012, 7 C 140/2012,
7 C 149/2012, 7 C 152/2012, 7 C 159/2012, 7 C 171/2012, 7 C 178/2012, 7 C 197/2012,
7 C 205/2012, 7 C 207/2012, 7 C 213/2012, 7 C 216/2012, 7 C 217/2012, 7 C 218/2012,
7 C 220/2012, 7 C 230/2012, 7 C 237/2012, 7 C 250/2012, 7 C 260/2012, 7 C 262/2012,
7 C 270/2012, 7 C 276/2012, 7 C 277/2012, 7 C 279/2012, 7 C 281/2012, 7 C 284/2012,
7 C 288/2012, 7 C 313/2012, 7 C 319/2012, 7 C 322/2012, 7 C 323/2012 na spoločné konanie
s tým, že spoločné konanie sa bude viesť pod spisovou značkou 7 C 93/2012.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 30/2012,
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Spišská Nová Ves JUDr. D. nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 C 93/2012.
Následne Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 19. decembra 2012,
č.k. 7 C 93/2012-44, uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietky
zaujatosti vo výške 2.244 € (34 x 66 €), podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov
(ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), súc toho názoru,
že poplatkovej povinnosti podliehajú námietky zaujatosti podané žalobkyňou v každej z tých
vecí (sp. zn. 7 C 93/2012, 7 C 114/2012, 7 C 120/2012, 7 C 134/2012, 7 C 140/2012, 7 C 149/2012, 7 C 152/2012, 7 C 159/2012, 7 C 171/2012, 7 C 178/2012, 7 C 197/2012,
7 C 205/2012, 7 C 207/2012, 7 C 213/2012, 7 C 216/2012, 7 C 217/2012, 7 C 218/2012,
7 C 220/2012, 7 C 230/2012, 7 C 237/2012, 7 C 250/2012, 7 C 260/2012, 7 C 262/2012,
7 C 270/2012, 7 C 276/2012, 7 C 277/2012, 7 C 279/2012, 7 C 281/2012, 7 C 284/2012,
7 C 288/2012, 7 C 313/2012, 7 C 319/2012, 7 C 322/2012, 7 C 323/2012 – pozn. súdu), ktoré
boli vyššie citovaným uznesením z 9. októbra 2012, č.k. 7 C 93/2012-7, spojené na spoločné
konanie.
Označené uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves napadla žalobkyňa odvolaním
argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietky zaujatosti, ale návrhy
na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa
len išlo o námietky zaujatosti, nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok,
lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 397/2013,
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podaných žalobách o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj fakt,
že o tejto námietke zaujatosti nadriadený krajský súd aj rozhodol. Za správny označil odvolací
súd aj postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku. Odvolaciu námietku
žalobkyne o tom, že nie je povinná platiť súdny poplatok, lebo konanie je od súdneho
poplatku oslobodené s poukazom na § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb., označil
odvolací súd za nedôvodnú a poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyjadrený v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné
oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca a že bol súd nesprávne obsadený.
Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože
to nebolo obsahom jej vôle. Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú
prekvapivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným
sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu,
ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Navyše, ak rozhoduje
vylúčený sudca, je podľa žalobkyne súd aj nesprávne obsadený. Nakoniec odvolaciemu súdu
vyčítala aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych
poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti.
Zároveň žalobkyňa navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia dôvodiac,
že jej hrozí značný zásah do základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva majetok
pokojne užívať a to nelegálnym znížením jej majetku pri vymáhaní bezpredmetnej
a neopodstatnenej justičnej pohľadávky.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). ´
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,
potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.,
t.j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej existenciu
vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom a napokon existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. že rozhodoval
vylúčený sudca a tiež, že súd bol nesprávne obsadený.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie
konania, bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady
je zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia
§ 41 ods. 2 O.s.p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac,
že jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo
prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní
o dvojstranných právnych vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným (t.j. v spornom konaní)
sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd začať konanie iba v prípadoch,
v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania,
konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol
potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie
námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou
konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon
priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti,
sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je možnosť
odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach
a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.
Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom,
ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil
na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo
namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto
prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd
prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom
konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru
odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157
ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré žalobkyňou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podaných žalobách išlo aj o námietku
zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves, za správny označil
tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietky
zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietok zaujatosti.
Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa
parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať
pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
(čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané
dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovanej v súvislosti s dovolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová