Najvyšší súd

4 Cdo 124/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K. bývajúcej v B.,

zastúpenej L.v B., proti žalovanej A., a.s. so sídlom v B., o mimoriadne zvýšenie náhrady

škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Senica

pod sp. zn. SI-4 C 55/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

z 27. októbra 2010, sp. zn. 10 Co 166/2010 v spojení s jeho opravným uznesením zo 7. marca

2011 sp. zn. 10 Co 166/2010, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Žalobkyňa sa naposledy upravenou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanej zaplatiť

jej sumu 98 589,67 Eur, ako 40-násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia priznanej jej lekárskymi posudkami, pričom náhrada škody za

bolesť predstavuje sumu 12 551,03 Eur a za odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia

sumu 87 631,94 Eur. Žalobu odôvodnila tým, že 23. júla 2003 utrpela pri dopravnej nehode

zranenia, ktoré vzhľadom na svoju závažnosť zanechali na jej zdraví následky trvalého

charakteru.

  Okresný súd Senica v poradí druhým rozsudkom z 20. januára 2010 č.k.  

SI-4 C 55/2004-338 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 28 065,87 Eur, vo zvyšku

žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania  

vo výške 9 962,12 Eur, všetko do 3 dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

žalobkyňa vzhľadom na úraz stratila možnosť venovať sa úspešnej športovej kariére.

Zohľadnil vek žalobkyne v ktorom prišlo k úrazu ako aj jej mimoriadne športové výkony a dospel k záveru, že úraz zapríčinil, že žalobkyňa sa nemohla venovať športovej činnosti  

na vrcholovej úrovni. Úraz teda vážne zasiahol do jej života, preto zvýšil základné

ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia na 40-násobok v zmysle žaloby,  

čo predstavuje vo finančnom vyjadrení po odpočítaní už zaplatených čiastok vo výške  

459 000,-- Sk ešte sumu 561 000,-- Sk (18 621,78 Eur) a bolestné vo výške 284 512,50 Sk  

(9 444,08 Eur) okrem už zaplatených 31 950,-- Sk, ako 15-násobok zvýšenia bolestného.

Nepristúpil ku kráteniu tejto sumy z dôvodu spoluzavinenia žalobkyne, pretože nezistil

skutočnosti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, pre ktoré by mala žalobkyňa znášať

škodu pomerne.

  Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. októbra

2010 sp. zn. 10 Co 166/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej aj

zamietajúcej časti s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení

svojho rozsudku uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o existencii dôvodov

hodných osobitného zreteľa, pre ktoré bolo dôvodné odškodnenie za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia zvýšiť a preto súd prvého stupňa správne prihliadol na vek

žalobkyne, skutočnosť, že pred úrazom aktívne športovala a dosahovala mimoriadne výsledky a vzhľadom na úraz stratila možnosť venovať sa úspešnej športovej kariére na vrcholovej

úrovni. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1  

a § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 1 833,73 Eur do 3 dní.

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Namietla, že

konanie na odvolacom súde neprebehlo podľa zásad spravodlivého súdneho konania, čím jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Uviedla, že za situácie, keď odvolací súd za použitia § 219 ods. 2 O.s.p. odkázal

v podrobnostiach na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, pričom prvostupňový súd  

vo svojom odôvodnení uvádza síce obsahovo širšie dôvody v porovnaní s odvolacím súdom,

avšak tiež nedostatočné a neporovnateľné s obsahom argumentácie, ktorú žalobkyňa ponúkla

súdu jednak vo svojom vyjadrení vo vzťahu k prvostupňovému súdu a tiež v odvolaní, je

potrebné považovať názory oboch súdov vo vzťahu k návrhu žalobkyne na potrebu vykonania

ďalšieho dokazovania a zhrnuté vo formulácii „súd vykonané dokazovanie považoval za dostatočné“ za nepostačujúce a zaťažené inou vadou konania, pričom v podrobnostiach tu

odkázala na obsah svojich podaní a zároveň spochybnila závery znaleckého dokazovania

znalca MUDr. P. vo vzťahu k znaleckému posudku znalca MUDr. C.. V takomto postupe

oboch súdov vidí dovolateľka vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p., pretože aj podľa ustálenej súdnej praxe, právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a podľa judikatúry

ESĽP sa vyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Uviedla, že súdna prax

a judikatúra subsumuje pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. aj vady

rozhodnutia, napr. nedostatok odôvodnenia. Vo svojom dovolaní poukázala na dôvody, prečo

nepovažuje odôvodnenie oboch súdnych rozhodnutí za dostatočné a presvedčivé do takej

miery, aby sa s ním stotožnila. Ďalej vytkla súdom, že napriek tomu, že navrhla dokazovanie

výsluchom psychiatričky, psychologičky a športového psychológa, súdy nepovažovali za

potrebné zisťovať rozhodné skutočnosti, čo považuje za inú vadu spočívajúcu v nesprávnom

zhodnotení výsledkov celého dokazovania. Prístupom oboch súdov a nevykonaním

navrhovaného dokazovania súdy vytvorili stav poškodzujúci dovolateľku. Nič nebránilo

súdom ustanoviť znalca ad hoc s prihliadnutím k okolnostiam, že duševný stav vrcholového

športovca je už len z laického pohľadu jednou z rozhodujúcich veličín pri získavaní

vrcholových športových výsledkov. Z pohľadu dovolateľky nemôžu existovať rozumné pochybnosti v tom smere, že nevykonaný rozsah dokazovania v kombinácii s nesprávne

zhodnoteným výsledkom celého dokazovania, mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhla preto oba rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

  Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhla dovolanie odmietnuť

ako neprípustné. Podrobne uviedla dôvody, pre ktoré je potrebné považovať dovolanie za

neprípustné a zaujala stanovisko k ďalším jednotlivým námietkam dovolateľky uvádzanými

v dôvodoch dovolania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.

možno napadnúť dovolaním.

  V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p., je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

  V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a dovolací súd v prejednávanej veci doteraz nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

  S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou  

zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie

by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia

odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie

konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh účastníka, o prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať, o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom

nesprávne obsadeným).

  Žalobkyňa v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle

§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

  Žalobkyňa namietala, že odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne

odôvodnili svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ O.s.p.

  Pod odňatím možnosti konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

  Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadroval odporca (žalovaný),

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je

jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36

a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva  

na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,

kedy rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie

k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní  

(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné  

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05).

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť  

15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa

ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

  Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie primerane vysvetlil, v čom videl dôvod na mimoriadne zvýšenie náhrady  

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne a podrobne uviedol aj výpočet,

ktorým dospel k výslednej sume, ktorú uložil žalovanej zaplatiť. Samotná skutočnosť, že

žalobkyňa sa s týmito dôvodmi nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

  Za daného stavu potom nemožno považovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď

v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom

rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

  Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľka v danej veci namietala tiež

nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a hodnotenia dôkazov a z toho vyplývajúce

nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

  Námietka žalobkyne o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním

dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov

alebo predstáv žalobkyne nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať  

pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

  Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá. Tvrdenia dovolateľky o nedostatkoch dokazovania sú teda

neopodstatnené.

  Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným  

na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)  

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

  Žalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

  Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

  Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalobkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237   O.s.p.  

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či   ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné  

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/

O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody  

pre použitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretože žalovanej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. januára 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová