Najvyšší súd
4 Cdo 124/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K. bývajúcej v B.,
zastúpenej L.v B., proti žalovanej A., a.s. so sídlom v B., o mimoriadne zvýšenie náhrady
škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Senica
pod sp. zn. SI-4 C 55/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 27. októbra 2010, sp. zn. 10 Co 166/2010 v spojení s jeho opravným uznesením zo 7. marca
2011 sp. zn. 10 Co 166/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa naposledy upravenou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanej zaplatiť
jej sumu 98 589,67 Eur, ako 40-násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia priznanej jej lekárskymi posudkami, pričom náhrada škody za
bolesť predstavuje sumu 12 551,03 Eur a za odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia
sumu 87 631,94 Eur. Žalobu odôvodnila tým, že 23. júla 2003 utrpela pri dopravnej nehode
zranenia, ktoré vzhľadom na svoju závažnosť zanechali na jej zdraví následky trvalého
charakteru.
Okresný súd Senica v poradí druhým rozsudkom z 20. januára 2010 č.k.
SI-4 C 55/2004-338 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 28 065,87 Eur, vo zvyšku
žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
vo výške 9 962,12 Eur, všetko do 3 dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
žalobkyňa vzhľadom na úraz stratila možnosť venovať sa úspešnej športovej kariére.
Zohľadnil vek žalobkyne v ktorom prišlo k úrazu ako aj jej mimoriadne športové výkony a dospel k záveru, že úraz zapríčinil, že žalobkyňa sa nemohla venovať športovej činnosti
na vrcholovej úrovni. Úraz teda vážne zasiahol do jej života, preto zvýšil základné
ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia na 40-násobok v zmysle žaloby,
čo predstavuje vo finančnom vyjadrení po odpočítaní už zaplatených čiastok vo výške
459 000,-- Sk ešte sumu 561 000,-- Sk (18 621,78 Eur) a bolestné vo výške 284 512,50 Sk
(9 444,08 Eur) okrem už zaplatených 31 950,-- Sk, ako 15-násobok zvýšenia bolestného.
Nepristúpil ku kráteniu tejto sumy z dôvodu spoluzavinenia žalobkyne, pretože nezistil
skutočnosti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, pre ktoré by mala žalobkyňa znášať
škodu pomerne.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. októbra
2010 sp. zn. 10 Co 166/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej aj
zamietajúcej časti s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa, pre ktoré bolo dôvodné odškodnenie za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia zvýšiť a preto súd prvého stupňa správne prihliadol na vek
žalobkyne, skutočnosť, že pred úrazom aktívne športovala a dosahovala mimoriadne výsledky a vzhľadom na úraz stratila možnosť venovať sa úspešnej športovej kariére na vrcholovej
úrovni. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1
a § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 1 833,73 Eur do 3 dní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Namietla, že
konanie na odvolacom súde neprebehlo podľa zásad spravodlivého súdneho konania, čím jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Uviedla, že za situácie, keď odvolací súd za použitia § 219 ods. 2 O.s.p. odkázal
v podrobnostiach na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, pričom prvostupňový súd
vo svojom odôvodnení uvádza síce obsahovo širšie dôvody v porovnaní s odvolacím súdom,
avšak tiež nedostatočné a neporovnateľné s obsahom argumentácie, ktorú žalobkyňa ponúkla
súdu jednak vo svojom vyjadrení vo vzťahu k prvostupňovému súdu a tiež v odvolaní, je
potrebné považovať názory oboch súdov vo vzťahu k návrhu žalobkyne na potrebu vykonania
ďalšieho dokazovania a zhrnuté vo formulácii „súd vykonané dokazovanie považoval za dostatočné“ za nepostačujúce a zaťažené inou vadou konania, pričom v podrobnostiach tu
odkázala na obsah svojich podaní a zároveň spochybnila závery znaleckého dokazovania
znalca MUDr. P. vo vzťahu k znaleckému posudku znalca MUDr. C.. V takomto postupe
oboch súdov vidí dovolateľka vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretože aj podľa ustálenej súdnej praxe, právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a podľa judikatúry
ESĽP sa vyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Uviedla, že súdna prax
a judikatúra subsumuje pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. aj vady
rozhodnutia, napr. nedostatok odôvodnenia. Vo svojom dovolaní poukázala na dôvody, prečo
nepovažuje odôvodnenie oboch súdnych rozhodnutí za dostatočné a presvedčivé do takej
miery, aby sa s ním stotožnila. Ďalej vytkla súdom, že napriek tomu, že navrhla dokazovanie
výsluchom psychiatričky, psychologičky a športového psychológa, súdy nepovažovali za
potrebné zisťovať rozhodné skutočnosti, čo považuje za inú vadu spočívajúcu v nesprávnom
zhodnotení výsledkov celého dokazovania. Prístupom oboch súdov a nevykonaním
navrhovaného dokazovania súdy vytvorili stav poškodzujúci dovolateľku. Nič nebránilo
súdom ustanoviť znalca ad hoc s prihliadnutím k okolnostiam, že duševný stav vrcholového
športovca je už len z laického pohľadu jednou z rozhodujúcich veličín pri získavaní
vrcholových športových výsledkov. Z pohľadu dovolateľky nemôžu existovať rozumné pochybnosti v tom smere, že nevykonaný rozsah dokazovania v kombinácii s nesprávne
zhodnoteným výsledkom celého dokazovania, mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhla preto oba rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhla dovolanie odmietnuť
ako neprípustné. Podrobne uviedla dôvody, pre ktoré je potrebné považovať dovolanie za
neprípustné a zaujala stanovisko k ďalším jednotlivým námietkam dovolateľky uvádzanými
v dôvodoch dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.
možno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p., je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a dovolací súd v prejednávanej veci doteraz nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie
by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia
odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie
konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh účastníka, o prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať, o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom
nesprávne obsadeným).
Žalobkyňa v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňa namietala, že odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne
odôvodnili svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadroval odporca (žalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je
jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva
na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,
kedy rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie
k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05).
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie primerane vysvetlil, v čom videl dôvod na mimoriadne zvýšenie náhrady
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne a podrobne uviedol aj výpočet,
ktorým dospel k výslednej sume, ktorú uložil žalovanej zaplatiť. Samotná skutočnosť, že
žalobkyňa sa s týmito dôvodmi nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Za daného stavu potom nemožno považovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom
rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľka v danej veci namietala tiež
nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a hodnotenia dôkazov a z toho vyplývajúce
nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.
Námietka žalobkyne o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním
dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv žalobkyne nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať
pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá. Tvrdenia dovolateľky o nedostatkoch dokazovania sú teda
neopodstatnené.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Žalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalobkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody
pre použitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretože žalovanej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová