4 Cdo 120/2009

 

znak

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka

v právnej veci žalobkyne A. G., bývajúcej v J., zastúpenej JUDr. M. V., advokátom,

so sídlom v M., proti žalovanej Slovenskej republike - Slovenskému pozemkovému fondu,

so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, o určenie predmetu dedičstva, vedenej Okresným

súdom Michalovce pod sp.zn. 8 C 155/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 25. apríla 2008 sp.zn. 5 Co 37/2007, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie žalobkyne z a m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Michalovce rozsudkom z 11. októbra 2006 č.k. 8 C 155/2003 - 124 určil

predmetom dedičstva po neb. V. D., nar. X. a zomrelej X., nehnuteľnosť – pozemok zapísaný

v katastri nehnuteľností na LV č. X. pod parc. č. X. - záhrady vo výmere X. m2 a účastníkom

nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že spornú nehnuteľnosť - pozemok

získal starý otec žalobkyne Š. B. od pôvodného vlastníka A. S., na ktorom si postavil rodinný dom, a po celý život sa správal ako vlastník a za vlastníka bol považovaný aj ostatnými. V. D. nadobudla vlastnícke právo vydržaním, pretože najneskôr od roku X., kedy zomrela jej matka,

spornú nehnuteľnosť užívala a bola dobromyseľná v tom, že jej patrí, lebo predtým ju užívali

jej rodičia. Sporná nehnuteľnosť nikdy nebola odovzdaná   do užívania štátu – vojenskej

správe, ale ju nerušene užívali Š. B. s rodinou a jeho potomkovia počas obdobia 80 rokov,

preto aj keby boli pochybnosti o oprávnenosti ich držby, v súlade s ustanovením § 130 ods. 1

Občianskeho zákonníka vzhľadom na uvedené okolnosti je potrebné predpokladať, že držba

je oprávnená. O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 150 O.s.p., nakoľko úspešná

žalobkyňa sa náhrady trov konania vzdala a neúspešnej žalovanej právo na náhradu trov

konania nevzniklo.

  Krajský súd v Košiciach o odvolaní žalovanej rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2008

č.k. 5 Co 37/2007-153, ktorým v zmysle § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu o určenie vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa

identifikovanej nehnuteľnosti predmetom dedičstva po poručiteľke V. D., zamietol.

Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Dospel k záveru že ak zanechal poručiteľ viac

dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi vyporiadané ohľadne veci, o ktorú ide  

v občianskom súdnom konaní vedenom s osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, sú až

do vyporiadania dedičstva ohľadne tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto

veci a z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci, sú oprávnení a povinní voči iným osobám

spoločne a nerozdielne. V konaní, v ktorom ide o túto vec, majú postavenie tzv. nerozlučných

spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Účastníčkou tohto sporového konania bola len dcéra

poručiteľky V. D., žalobkyňa, a nie aj druhý právny nástupca - syn Š. D., ktorý dedičstvo neodmietol, aj keď majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. Preto odvolací súd dospel

k záveru, že pre nedostatok vecnej legitimácie prejavenej v dedičskom nároku k tejto veci,

nebolo možné návrhu vyhovieť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

  Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodila z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť odôvodnila tým, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesúhlasila s názorom

odvolacieho súdu, že v danej veci ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo, a teda návrh mali podať všetci dedičia po poručiteľke V. D.. Namietala, že takýto záver nevyplýva z platnej právnej

úpravy. Každý z dedičov má totiž samostatné právo na ochranu svojho vlastníckeho práva,

vyplývajúceho z hmotnoprávnych ustanovení o nadobúdaní dedičstva dedením. V danej veci sa žalobkyňa dôvodne domnieva, že ňou označená nehnuteľnosť vlastnícky patrila

poručiteľke V. D., a keďže je jej právnou nástupkyňou, domáha sa určenia, že táto

nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Nemožno preto požadovať, aby účastníkmi konania boli  

v takomto prípade všetci dedičia, lebo ich práva takouto žalobou a ani prípadným

rozhodnutím súdu nie sú dotknuté, vymedzuje sa ňou len okruh dedičstva.

  Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená (§ 241

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel  

k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

  Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

  Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených  

v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).

  Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, nedostatok spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatok riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka  

pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom).

  Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní výslovne nenamietala  

a ich existenciu nezistil v konaniach pred súdmi oboch nižších stupňov ani dovolací súd.

  Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke vecnej

legitimácie. Nesprávnosť jeho právneho záveru odôvodnila tým, že viacerí dedičia netvoria

nerozlučné spoločenstvo v konaní, ktorého predmetom je určenie predmetu dedičstva.

  Právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

  Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím

súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba považovať za správne.

  V prejednávanej veci ide o posúdenie vecnej legitimácie vo veci určenia predmetu

dedičstva.

  Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

  Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

  Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností,  

s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

  Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa.

Predpokladmi dedenia sú a/ smrť fyzickej osoby, b/ existencia dedičstva, c/ spôsobilý dedič.

  Z ustanovenia § 91 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak je navrhovateľov alebo odporcov  

v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba.

  Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať  

na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku   a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej

strane (§ 91 ods. 2 O.s.p.).

  O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa rozhodnutie musí vzťahovať  

na všetkých účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej strane a úkony jedného z nich

platia aj pre ostatných sa jedná vtedy, ak podľa ustanovení hmotného práva je právo alebo

povinnosť, o ktoré v konaní ide, nedeliteľnej povahy. Tak je tomu napr. v konaní o zrušenie  

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva patriaceho viacerým podielovým

spoluvlastníkom, v konaní o neplatnosť závetu poručiteľa, ktorý zanechal viac dedičov,  

v konaní o popretie rodičovstva a podobne (viď R 1/1975).

  Ak bolo v konaní o dedičstve právoplatne rozhodnuté o dedičstve, je toto rozhodnutie

súdu záväzné (§ 159 ods. 2 v spojení s § 135 ods. 2 O.s.p.) a súd je povinný z tohto

rozhodnutia vychádzať aj pri prejednávaní a rozhodovaní iných vecí.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že určovací návrh spočívajúci  

v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju

poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten,

koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je

poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom.

  K nadobudnutiu dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna

úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva.

Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané  

a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť

prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí  

o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa

dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až  

do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p,

§ 175q, § 175 zca O.s.p.), tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo

skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi

viacerých dedičov.

  Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu

považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov

týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení

voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa  

na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných

spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.

  To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi

nimi ohľadne veci, o ktoré ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako

dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom

dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní

o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia

považovaný za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení

a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce  

z ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p.

  Preto záver odvolacieho súdu o nemožnosti vyhoveniu návrhu z dôvodu, že účastníkmi

tohto sporového konania bola len dcéra poručiteľky V. D., A. G.,   a nie aj druhý z právnych

nástupcov po poručiteľke, syn Š. D., bol vecne správny.

  Na základe uvedeného preto možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý návrhu vyhovel, spočíva na správnom právnom

posúdení veci a dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatňovaný žalobkyňou   v dovolaní nie je daný.

  Z uvedeného vyplýva, že dovolanie žalobkyne bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu

súdu, že jeho rozhodnutie nie je správne. Keďže dovolací súd nezistil ani vady konania podľa

§ 237 O.s.p., ani iné (v § 237 O.s.p. neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

  Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom

konaní nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôže o tomto nedostatku žalobcu

poučiť v zmysle § 5 Občianskeho súdneho poriadku. Takýmto postupom súd neodníme žalobcovi možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretože by išlo o poučenie o tzv.

vecnej legitimácii, t.j. o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania a nie o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov. Poučenie žalobcu o tom, koho

by podľa hmotného práva mal žalovať totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5

O.s.p. a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

  V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka nepodala v dovolacom konaní návrh na uloženie

povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1  

O.s.p.), preto jej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová