4 Cdo 120/2009
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka
v právnej veci žalobkyne A. G., bývajúcej v J., zastúpenej JUDr. M. V., advokátom,
so sídlom v M., proti žalovanej Slovenskej republike - Slovenskému pozemkovému fondu,
so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, o určenie predmetu dedičstva, vedenej Okresným
súdom Michalovce pod sp.zn. 8 C 155/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 25. apríla 2008 sp.zn. 5 Co 37/2007, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobkyne z a m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 11. októbra 2006 č.k. 8 C 155/2003 - 124 určil
predmetom dedičstva po neb. V. D., nar. X. a zomrelej X., nehnuteľnosť – pozemok zapísaný
v katastri nehnuteľností na LV č. X. pod parc. č. X. - záhrady vo výmere X. m2 a účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že spornú nehnuteľnosť - pozemok
získal starý otec žalobkyne Š. B. od pôvodného vlastníka A. S., na ktorom si postavil rodinný dom, a po celý život sa správal ako vlastník a za vlastníka bol považovaný aj ostatnými. V. D. nadobudla vlastnícke právo vydržaním, pretože najneskôr od roku X., kedy zomrela jej matka,
spornú nehnuteľnosť užívala a bola dobromyseľná v tom, že jej patrí, lebo predtým ju užívali
jej rodičia. Sporná nehnuteľnosť nikdy nebola odovzdaná do užívania štátu – vojenskej
správe, ale ju nerušene užívali Š. B. s rodinou a jeho potomkovia počas obdobia 80 rokov,
preto aj keby boli pochybnosti o oprávnenosti ich držby, v súlade s ustanovením § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka vzhľadom na uvedené okolnosti je potrebné predpokladať, že držba
je oprávnená. O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 150 O.s.p., nakoľko úspešná
žalobkyňa sa náhrady trov konania vzdala a neúspešnej žalovanej právo na náhradu trov
konania nevzniklo.
Krajský súd v Košiciach o odvolaní žalovanej rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2008
č.k. 5 Co 37/2007-153, ktorým v zmysle § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu o určenie vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa
identifikovanej nehnuteľnosti predmetom dedičstva po poručiteľke V. D., zamietol.
Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Dospel k záveru že ak zanechal poručiteľ viac
dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi vyporiadané ohľadne veci, o ktorú ide
v občianskom súdnom konaní vedenom s osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, sú až
do vyporiadania dedičstva ohľadne tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto
veci a z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci, sú oprávnení a povinní voči iným osobám
spoločne a nerozdielne. V konaní, v ktorom ide o túto vec, majú postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Účastníčkou tohto sporového konania bola len dcéra
poručiteľky V. D., žalobkyňa, a nie aj druhý právny nástupca - syn Š. D., ktorý dedičstvo neodmietol, aj keď majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. Preto odvolací súd dospel
k záveru, že pre nedostatok vecnej legitimácie prejavenej v dedičskom nároku k tejto veci,
nebolo možné návrhu vyhovieť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodila z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť odôvodnila tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesúhlasila s názorom
odvolacieho súdu, že v danej veci ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo, a teda návrh mali podať všetci dedičia po poručiteľke V. D.. Namietala, že takýto záver nevyplýva z platnej právnej
úpravy. Každý z dedičov má totiž samostatné právo na ochranu svojho vlastníckeho práva,
vyplývajúceho z hmotnoprávnych ustanovení o nadobúdaní dedičstva dedením. V danej veci sa žalobkyňa dôvodne domnieva, že ňou označená nehnuteľnosť vlastnícky patrila
poručiteľke V. D., a keďže je jej právnou nástupkyňou, domáha sa určenia, že táto
nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Nemožno preto požadovať, aby účastníkmi konania boli
v takomto prípade všetci dedičia, lebo ich práva takouto žalobou a ani prípadným
rozhodnutím súdu nie sú dotknuté, vymedzuje sa ňou len okruh dedičstva.
Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených
v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, nedostatok spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatok riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom).
Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní výslovne nenamietala
a ich existenciu nezistil v konaniach pred súdmi oboch nižších stupňov ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke vecnej
legitimácie. Nesprávnosť jeho právneho záveru odôvodnila tým, že viacerí dedičia netvoria
nerozlučné spoločenstvo v konaní, ktorého predmetom je určenie predmetu dedičstva.
Právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím
súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba považovať za správne.
V prejednávanej veci ide o posúdenie vecnej legitimácie vo veci určenia predmetu
dedičstva.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností,
s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa.
Predpokladmi dedenia sú a/ smrť fyzickej osoby, b/ existencia dedičstva, c/ spôsobilý dedič.
Z ustanovenia § 91 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak je navrhovateľov alebo odporcov
v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba.
Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať
na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej
strane (§ 91 ods. 2 O.s.p.).
O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa rozhodnutie musí vzťahovať
na všetkých účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej strane a úkony jedného z nich
platia aj pre ostatných sa jedná vtedy, ak podľa ustanovení hmotného práva je právo alebo
povinnosť, o ktoré v konaní ide, nedeliteľnej povahy. Tak je tomu napr. v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva patriaceho viacerým podielovým
spoluvlastníkom, v konaní o neplatnosť závetu poručiteľa, ktorý zanechal viac dedičov,
v konaní o popretie rodičovstva a podobne (viď R 1/1975).
Ak bolo v konaní o dedičstve právoplatne rozhodnuté o dedičstve, je toto rozhodnutie
súdu záväzné (§ 159 ods. 2 v spojení s § 135 ods. 2 O.s.p.) a súd je povinný z tohto
rozhodnutia vychádzať aj pri prejednávaní a rozhodovaní iných vecí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že určovací návrh spočívajúci
v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju
poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten,
koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je
poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom.
K nadobudnutiu dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna
úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva.
Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané
a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť
prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí
o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa
dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až
do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p,
§ 175q, § 175 zca O.s.p.), tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo
skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi
viacerých dedičov.
Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu
považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení
voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa
na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.
To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi
nimi ohľadne veci, o ktoré ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako
dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom
dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní
o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia
považovaný za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení
a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce
z ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p.
Preto záver odvolacieho súdu o nemožnosti vyhoveniu návrhu z dôvodu, že účastníkmi
tohto sporového konania bola len dcéra poručiteľky V. D., A. G., a nie aj druhý z právnych
nástupcov po poručiteľke, syn Š. D., bol vecne správny.
Na základe uvedeného preto možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý návrhu vyhovel, spočíva na správnom právnom
posúdení veci a dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatňovaný žalobkyňou v dovolaní nie je daný.
Z uvedeného vyplýva, že dovolanie žalobkyne bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu
súdu, že jeho rozhodnutie nie je správne. Keďže dovolací súd nezistil ani vady konania podľa
§ 237 O.s.p., ani iné (v § 237 O.s.p. neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom
konaní nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôže o tomto nedostatku žalobcu
poučiť v zmysle § 5 Občianskeho súdneho poriadku. Takýmto postupom súd neodníme žalobcovi možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretože by išlo o poučenie o tzv.
vecnej legitimácii, t.j. o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania a nie o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov. Poučenie žalobcu o tom, koho
by podľa hmotného práva mal žalovať totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5
O.s.p. a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka nepodala v dovolacom konaní návrh na uloženie
povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.), preto jej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová