Najvyšší súd
4 Cdo 118/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne C., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej B.,
bývajúcej v Č., za účasti S. (S.) so sídlom v K., IČO: X. ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovanej, o uplatnenie pohľadávky 329 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Rožňava pod sp. zn. 10 C 343/2013, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 23. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 203/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.
10 C 343/2013 domáha plnenia zo zmenky. Žalobu podala podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len „nariadenie“).
S. (S.) so sídlom v K., IČO: X. (ďalej len „S.“) oznámil súdu prvého stupňa písomne,
že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej. Okresný súd Rožňava
doručil účastníkom konania oznámenie o tomto vstupe s tým, aby sa k nemu vyjadrili,
prípadne vzniesli námietky.
Žalovaná sa k tomuto procesnému úkonu S. nevyjadrila.
Žalobkyňa vo vyjadrení k predmetnému úkonu S. uviedla, že v danom prípade ide
o európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, na ktoré sa vzťahuje nariadenie. Procesný postup súdu a strán konaní je preto upravený odlišne od vnútroštátnej úpravy
obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku. Podľa názoru žalobkyne je v takejto veci
vedľajšie účastníctvo neprípustné. Nariadenie inštitút vedľajšieho účastníctva nepozná
a aplikáciu procesných pravidiel vnútroštátnych procesných noriem pripúšťa len celkom
výnimočne – iba vtedy, ak explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným
procesným právom uplatniteľným v členskom štáte.
Okresný súd Rožňava uznesením z 9. januára 2014 č.k. 10 C 343/2013-47 pripustil
vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. V odôvodnení uviedol, že
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je upravené nariadením, pričom
to, čo nie je upravené v nariadení, je upravené v procesnom práve členského štátu, v ktorom
sa konanie vedie. Text nariadenia nevylučuje účasť vedľajšieho účastníka a nariadenie ani
nemá ustanovenie upravujúce účasť vedľajšieho účastníka v takomto konaní. Preto pri
rozhodovaní o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka treba aplikovať § 93
ods. 1 až 4 O.s.p. V danom prípade boli preto splnené všetky podmienky na to, aby S. mohol
v konaní vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovanej. Súd prvého stupňa k tomu
dodal, že vedľajší účastník sa stáva účastníkom konania v okamihu, keď dôjde súdu
oznámenie, že vstupuje do konania a na stranu ktorého účastníka. Ako vedľajší účastník môže
pritom vystupovať aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv, okrem
iných aj práv spotrebiteľa. S. má postavenie takej právnickej osoby. Námietky žalobkyne
o neprípustnosti vstupu S. ako vedľajšieho účastníka považoval súd prvého stupňa
za neopodstatnené a nemajúce podklad v ustanoveniach nariadenia. Navyše, nemožno
prehliadnuť, že žalobkyňa sa v konaní domáha plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako
zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej zmluve o úvere, a predmetom činnosti S.
je práve ochrana spotrebiteľa.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením z 23. septembra 2014
sp. zn. 6 Co 203/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že otázku prípustnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné riešiť podľa
ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy (t.j. Občianskeho súdneho poriadku), lebo nariadenie
nemá v tomto smere osobitnú úpravu. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáha
plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej
zmluve o úvere a procesný úkon vyjadrujúci vôľu vstúpiť do tohto konania prejavilo občianske združenie zamerané na ochranu spotrebiteľa, došlo k vstupu S. do konania v súlade
s § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne. K odvolacím
námietkam odvolací súd uviedol, že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
predstavuje osobitný druh sporového konania, ktoré sa vyznačuje predovšetkým tým, že
prebieha písomne a za použitia vzorových tlačív. V zmysle čl. 5 ods. 1 nariadenia môže súd
nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá
z procesných strán. Nejde teda o typické skrátené konanie, v ktorom by bola vylúčená účasť
vedľajšieho účastníka.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie tvrdiac,
že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) procesným
postupom súdov, ktoré nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a pripustili vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka,
i keď sa to prieči nariadeniu. Povolením vstupu tohto subjektu do prebiehajúceho európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa zabráni tomu, aby sa mohli naplniť ciele
sledované nariadením – zjednodušenie, zrýchlenie a zlacnenie takéhoto konania. Vzhľadom
na to, že vedľajší účastník má z procesného hľadiska rovnaké práva ako účastník konania,
jeho účasť v tomto osobitnom druhu konania neúmerne predĺži konanie, zvýši jeho časovú
náročnosť a spôsobí tiež nárast trov konania a nákladov účastníkov vynaložených na ochranu
ich práv. Súdy svoje rozhodnutia založili na nesprávnom výklade nariadenia. Skutočnosť,
že nariadenie neobsahuje úpravu vedľajšieho účastníctva totiž podľa žalobkyne znamená,
že nariadenie vylučuje uplatnenie tohto inštitútu v európskom konaní vo veciach s nízkou
hodnotou sporu. Nesprávny je preto názor súdov, že práve táto skutočnosť otvára možnosť,
aby vedľajší účastník vstúpil do takéhoto konania za podmienok upravených vnútroštátnymi
predpismi. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná a S. sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [por. § 238 O.s.p.
(pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho
súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád
(por. § 237 O.s.p.).
Dovolaním možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon (por. § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. napr. rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Zo samej podstaty dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti už právoplatnému rozhodnutiu súdu
vyplýva, že pri posudzovaní jeho prípustnosti nemá extenzívny výklad ustanovení § 236
až § 239 O.s.p. žiadne opodstatnenie (k tomu por. aj PL. ÚS 9/04).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie
nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky
rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie žalobkyne by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(por. napr. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
prvostupňového a odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni
bola odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – por. napr. právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť
predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť závažnú procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší
súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť
len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (por. rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia
a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania
a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“
(por. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môže rozumieť
iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony
súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci
samej (meritórny produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný
názor súdu na prejednávanú vec.
Žalobkyňa odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzuje z toho, že súdy
nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a pripustili vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď sa to prieči nariadeniu a že
povolením vstupu S. do prebiehajúceho európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu nepovedie k očakávanému zjednodušeniu, zrýchleniu a zlacneniu takéhoto konania. Dovolacia námietka žalobkyne, že súdy vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej neposudzovali správne, lebo pri skúmaní podmienok vstupu S. nesprávne
aplikovali ustanovenie § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. v situácii, v ktorej tieto podmienky mali skúmať
podľa ustanovení nariadenia (ktoré navyše nesprávne interpretovali), sa z rozhodujúceho –
obsahového – hľadiska týka správnosti právneho posúdenia, na ktorom sú založené
rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu pripúšťajúce vstup S. do konania.
Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré tu žalobkyňa súdom vytýka, ale nezakladá
procesnú prípustnosť dovolania (por. tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 239 O.s.p.
uvedený ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Žalobkyňa tiež namieta, že povolením vstupu S. do prebiehajúceho európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa toto konanie skomplikuje a spomalí a zároveň
narastú s ním spojené trovy.
K tejto námietke dovolací súd uvádza, že každý vedľajší účastník, ktorý vstúpil
do konania (t.j. aj vedľajší účastník uvedený v § 93 ods. 2 O.s.p.) má z procesného hľadiska
rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania; koná však iba sám za seba. Vedľajší
účastník vstupuje do konania, aby podporil jedného zo sporiacich sa subjektov. Účelom
jeho vstupu je teda napomôcť procesnej strane, ktorú v konaní podporuje, aby v spore
dosiahla úspech. To, logicky znamená, že účelom jeho vstupu do sporového konania zároveň
je, aby opačná procesná strana nedosiahla úspech.
I keď účasť vedľajšieho účastníka v sporovom konaní môže z procesného hľadiska
komplikovať a sťažovať uplatňovanie alebo bránenie práv v konaní toho účastníka, na strane
ktorého vedľajší účastník nevystupuje (minimálne v tom, že vedľajším účastníkom
nepodporovaný účastník musí po vstupe vedľajšieho účastníka konať proti dvom procesným
subjektom sledujúcim v podstate zhodné procesné ciele), neznamená to, že by vedľajším
účastníkom nepodporovaný účastník strácal niektoré zo svojich procesných oprávnení alebo
že by mu vstupom vedľajšieho účastníka bola znemožnená realizácia jeho procesných práv.
Ani táto dovolacia námietka žalobkyne preto neobstojí.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že postupom súdov
v preskúmavanej veci nebola žalobkyni odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. procesne
prípustné, nepotvrdila sa existencia vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom
konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady vedúce k zmätočnosti, dovolací súd odmietol
dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez
toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní nemala žalobkyňa úspech a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal procesne úspešnej strane náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová