UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. Š., bývajúceho v Y., Š. XX, zastúpeného prof. JUDr. Jánom Cirákom, CSc., advokátom v Bratislave, Šafárikovo nám. 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o náhradu škody 278 483,50 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 324/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14 Co 367/2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14 Co 367/2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 28. júna 2017 č. k. 14 C 324/2015-224 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 278.483,50 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej mu pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 3, § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 415, § 441 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) uviedol, že žalobcom požadovaná náhrada škody predstavuje sumu, ktorú vyplatil advokátovi JUDr. Jozefovi Malovcovi na základe právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí ako odmenu za právne zastupovanie (rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 70/2010 z 15. apríla 2010), ktoré boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2012 sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre nepreskúmateľnosť (nezákonnosť) zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 159/2012 konštatoval, že je potrebné obidve zrušené rozhodnutia považovať za nezákonné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil v dôsledku zrušenia predmetných rozhodnutí najprv nárok na zaplatenie žalovanej sumy voči JUDr. Malovcovi a po jeho smrti voči jehoprávnym nástupcom (synom) titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi žalobcom zaplatenými sumami na účet JUDr. Malovca (278.809,35 eur) a sumou, ktorú žalobcovi zaplatili jeho právni nástupcovia (325,85 eur). Rozdiel by od právnych nástupcov JUDr. Malovca žalobca nevymohol, keďže viac ako mu uhradili, po JUDr. Malovcovi nezdedili (uznesenie Okresného súdu Lučenec z 23. februára 2015 sp. zn. 5 D 6/2014, Dnot 6/2014). Z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči právnym nástupcom JUDr. Malovca späť, na základe čoho bolo konanie zastavené (uznesenie Okresného súdu Lučenec z 13. januára 2016 sp. zn. 17 C 33/2013). Rovnako bolo zastavené aj konanie vedené na Okresnom súde Rimavská Sobota o žalobe JUDr. Malovca o zaplatenie odmeny za právne zastupovanie prebiehajúce po zrušení predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie dovolacím súdom, keďže právni nástupcovia po JUDr. Malovcovi nežiadali pokračovať v konaní (uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota z 25. mája 2015 sp. zn. 11 C 1/2012). Ako súd prvej inštancie ďalej uviedol, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo však k preskúmaniu, či právny dôvod žalobcom poskytnutého plnenia JUDr. Malovcovi spočíval v hmotnom práve, alebo nie, a teda či vzniklo z tohto dôvodu žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Len v prípade, že právny dôvod pre plnenie nebol daný hmotným právom, došlo zrušením vykonateľného rozhodnutia súdu k odpadnutiu právneho dôvodu, a tým plnením uskutočneným na jeho základe k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie zdôraznil, ak by vyplatením žalovanej sumy aj došlo (v dôsledku zrušenia vykonateľného rozhodnutia) k vzniku bezdôvodného obohatenia, a tým, kvôli jeho bezúspešnej vymáhateľnosti, k vzniku škody žalobcovi, tento si nepočínal v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka tak, aby škode zabránil. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalobca nepodal v exekučnom konaní začatom na vykonanie predmetného rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota námietky, ani žiadosť o odklad exekúcie, odôvodnenú podaním podnetu na mimoriadne dovolanie smerujúceho k zrušeniu exekučného titulu, čo by viedlo k zastaveniu exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. b/ v tom čase účinného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti). Preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mal prostriedky v zmysle Exekučného poriadku, prípadne možnosť žiadať o odklad vykonateľnosti, ako sa brániť zaplateniu vymáhanej sumy, s ktorou nesúhlasil, a tak škode predísť. Povolením odkladu exekúcie, prípadne odložením vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, by súdny exekútor nemohol vykonávať žiadne úkony, nedošlo by tak k predaju žalobcovho majetku a nevznikli by ani ďalšie trovy exekúcie. K tvrdenej argumentácií žalobcu, že žalovanú sumu musel vyplatiť aj kvôli obmedzeniu v nakladaní s nehnuteľnosťami predbežným opatrením, súd prvej inštancie uviedol, že k úhrade nepristúpil žalobca hneď po jeho nariadení (rok 2008), ale až v roku 2010, po začatí exekúcie na vykonanie predmetného rozhodnutia. Záverom súd prvej inštancie uzavrel, že predpokladom vlastnej zodpovednosti poškodeného za vzniknutú škodu nie je zavinenie v zmysle úmyslu, či nedbanlivosti a nemusí sa u neho jednať ani o protiprávne konanie. Žalobca si výlučne sám zavinil uplatňovanú škodu, znáša ju preto sám (§ 441 Občianskeho zákonníka). Nie je tak daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatňovanou škodou, ako jeden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18. decembra 2018 sp. zn. 14 Co 367/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napadnutý rozsudok zodpovedá náležite zistenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z vykonaných dôkazov, pričom súd prvej inštancie starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a vec správne právne posúdil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Na podporu správnosti záveru súdu prvej inštancie o nutnosti zamietnutia žaloby odvolací súd konštatoval správnosť právneho vyhodnotenia súdom prvej inštancie, že v dôsledku zrušenia rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. februára 2010 sp. zn. 11 C 51/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 sp. zn. 16 Co 70/2010, sa uvedené rozsudky (okresného, ako aj krajského súdu) považujú za nezákonné. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal vznik samotnej škody a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a prípadnou škodou, pretože žalobca v konaní nepreukázal, že v jeho majetkovej sfére nastala ujma (R 55/1971) v dôsledku plnenia na základe vykonateľných rozhodnutí,pretože, ako odvolací súd zdôraznil, uvedené rozhodnutia mali deklaratórnu povahu (deklarovali právnu povinnosť žalobcu spočívajúcu v plnení JUDr. Malovcovi), čo znamená, že nezakladali právny dôvod plnenia, nevytvárali nový právny stav. Právnym dôvodom plnenia, ako to vyplývalo aj z uvedených rozhodnutí (žalobca právny dôvod plnenia nespochybňoval), bolo poskytnutie právnych služieb žalobcovi zo strany JUDr. Malovca na základe dohody medzi žalobcom a JUDr. Malovcom (právne služby spočívali v zastupovaní v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 8 C 119/2001 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 35/2005). Preto, ako odvolací súd ďalej uviedol, nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ale v dôsledku plnenia zmluvnej povinnosti voči JUDr. Malovcovi vyplývajúcej z hmotného práva a štát v tomto prípade nemôže nastupovať ako subjekt zodpovedný za náhodu - spočívajúcu v tom, že súd (Okresný súd Rimavská Sobota v konaní sp. zn. 11C 51/2008) v ďalšom konaní už nemohol a ani nemôže, pre úmrtie JUDr. Malovca, prejednať nárok JUDr. Malovca uplatnený žalobou v spomenutom konaní. Odvolací súd záverom uzavrel, že žalobca si nepočínal tak, aby škode v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka zabránil, a to použitím rôznych právnych inštitútov odďaľujúcich plnenie. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 C.s.p.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Ako dovolateľ zdôraznil, plnenie, ktoré poskytol JUDr. Malovcovi na základe neskôr zrušeného súdneho rozhodnutia, nebolo dôvodné, pretože v tomto súdnom konaní nebol vyriešený hmotnoprávny základ pohľadávky JUDr. Malovca voči žalobcovi a prijatím plnenia poskytnutého na základe nezákonného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr príslušným orgánom zrušené, získal JUDr. Malovec bezdôvodné obohatenie, pretože právny dôvod tohto plnenia odpadol. Dovolateľ konštatoval neprípustnosť toho, aby súd rozhodujúci v konaní o náhrade škody spôsobenej výkonom verejnej moci (rovnako ako v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia) vyriešil prejudiciálne otázku, či ten, ktorý plnil, mal alebo nemal povinnosť plniť bez toho, aby táto povinnosť bola tomu, kto plnil, uložená právoplatným súdnym rozhodnutím. Ako dovolateľ zdôraznil, súd rozhodujúci o náhrade škody má byť viazaný skutkovým stavom na jeho základe vydanými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami, ktoré boli vydané v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj súdnym rozhodnutím, ktoré bolo vydané v pôvodnom majetkovom spore obnovenom po zrušení nezákonného rozhodnutia, a to aj v prípade, že tieto súdne konania neboli z objektívnych príčin ukončené meritórnym rozhodnutím. Dovolateľ bol tiež toho názoru, že jeho nárok bol súdmi nižších inštancií posudzovaný nesprávne podľa ustálenej súdnej praxe, ktorou sa riešil nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nesúhlasil preto s právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov v otázke príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, a to rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 70/2010 z 15. apríla 2010, ktoré boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre nepreskúmateľnosť zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, a vznikom škody - plnením na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia. Dovolateľ preto uzavrel, že súd nemôže konštatovať jeho povinnosť plniť, keď mu táto povinnosť nebola právoplatne uložená v súdnom spore o majetkové plnenie, v ktorom bolo súdne rozhodnutie ukladajúce túto povinnosť zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne rozsudok súdu odvolacieho súdu zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť v celom rozsahu.
4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
6. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky).
7. V zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
8. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 C.s.p. (porovnaj 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v C.s.p., podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
9. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní.
10. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená (preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe). V uvedenej situácii (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej založil svoje rozhodnutie. Otázka, ktorá odvolacím súdom nebola riešená alebo považovaná za základ pre rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia.
11. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. žalobca odôvodňoval nesprávnym právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov v otázke príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, a to rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 70/2010 z 15. apríla 2010, ktoré boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre nepreskúmateľnosť zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, a vznikom škody - plnením na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia.
12. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
13. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1. zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bolaspôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
14. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
16. V zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je vznik zodpovednosti za škodu podmienený kumulatívnym splnením viacerých predpokladov (a/ vydané rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Je síce pravda, že otázka príčinnej súvislosti je vo svojom základe otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, vymedzenie toho, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto ujmy) má byť príčinná súvislosť zisťovaná, je ale nepochybne posúdením právnym. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
17. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, že ak niektorý zákon podmieňuje vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov, súd žalobe vyhovie iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku, inak žalobu zamietne. Pokiaľ súd žalobe uplatňujúcej taký nárok vyhovie, pre úspech dovolania žalovaného stačí, ak v procesne prípustnom dovolaní dôvodne spochybní správnosť riešenia právnej otázky týkajúcej sa čo aj len jedného z viacerých predpokladov. Iná situácia ale nastáva, keď súd žalobu týkajúcu sa takého nároku zamietne. Žalobca vtedy ako dovolateľ dosiahne v dovolacom konaní úspech len ak opodstatnene spochybní správnosť riešenia buď tej jedinej právnej otázky, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo súčasne všetkých tých otázok, na riešení ktorých spočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
18. V danom prípade súdy na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že mu vznikla ním uvádzaná majetková ujma. Oba súdy, tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd zhodne skonštatovali, že rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. februára 2010 sp. zn. 11 C 51/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 sp. zn. 16 Co 70/2010, sú nezákonné, avšak boli zároveň toho názoru, že žalobca nepreukázal vznik samotnej škody a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnýmrozhodnutím a prípadnou škodou ako predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Mali za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že v jeho majetkovej sfére nastala ujma v dôsledku plnenia na základe vykonateľných rozhodnutí, pretože, uvedené rozhodnutia mali deklaratórnu povahu - nezakladali právny dôvod plnenia, a preto nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ale v dôsledku plnenia zmluvnej povinnosti voči JUDr. Malovcovi vyplývajúcej z hmotného práva. Odvolací súd záverom uzavrel, že žalobca si nepočínal tak, aby škode v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka zabránil, a to použitím rôznych právnych inštitútov odďaľujúcich plnenie v zmysle Exekučného poriadku, prípadne možnosťou žiadať o odklad vykonateľnosti. Súdy oboch inštancií preto uzavreli, že žalobca si výlučne sám zavinil uplatňovanú škodu, znáša ju preto sám (§ 441 Občianskeho zákonníka).
19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa voči žalovanej domáha titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zaplatenia sumy 278.483,50 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku splnenia si uloženej povinnosti na zaplatenie sumy 278.809,35 eur ako odmeny za právne zastupovanie rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. februára 2010 č. k. 11 C 51/2008-390 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 sp. zn. 16 Co 70/2010, ktoré boli uznesením najvyššieho súdu z 9. mája 2012 sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre nepreskúmateľnosť (nezákonnosť) zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, ktoré však bolo uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota z 25. mája 2015 sp. zn. 11 C 1/2012 (nebolo rozhodnuté vo veci samej). Uvedenú sumu (278.809,35 eur) žalobca najskôr vymáhal titulom bezdôvodného obohatenia od právnych nástupcov JUDr. Malovca v konaní, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Lučenec z 13. januára 2016 sp. zn. 17 C 33/2013 zastavené, nakoľko právni nástupcovia JUDr. Malovca uhradili žalobcovi v dedičskom konaní sumu 325,85 eur, predstavujúcu výšku ceny nadobudnutého dedičstva (uznesenie Okresného súdu Lučenec z 23. februára 2015 sp. zn. 5 D 6/2014, Dnot 6/2014). Žalobca sa tak voči žalovanej domáhal sumy 278 483,50 eur predstavujúcej medzi ním zaplatenými sumami na účet JUDr. Malovca (278.809,35 eur) a sumou, ktorú mu zaplatili právni nástupcovia JUDr. Malovca (325,85 eur). 20. Vzťah bezdôvodného obohatenia k náhrade škody si zasluhuje značnejšiu pozornosť, než jej v doterajšom konaní venovali nižšie súdy. Je potrebné sa najskôr zaoberať otázkou, či sú (či skôr môžu byť) tieto dva inštitúty deliktného súkromného práva v konkurencii a ako je možné prípadnú konkurenciu vyriešiť. Z hľadiska systematického sú obidva inštitúty považované za samostatné, majú rozdielnu funkciu a kompenzujú (ne)majetkové ujmy z odlišných príčin. Zatiaľ čo náhrada škody závisí na vzniku ujmy na strane poškodeného, bezdôvodné obohatenie spočíva v majetkovej výhode obohateného.
21. Záväzky z bezdôvodného obohatenia majú k záväzkom zo spôsobenej škody subsidiárnu povahu, takže bezdôvodné obohatenie prichádza do úvahy len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z tohto či z iného titulu (J. Fiala - M. Kindl a kol.: Občanské právo hmotné, Plzeň, 2007, str. 654, rozh. č. 1/1979, str. 79-80 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk a rozh. č. 25/1986, str. 299 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk). Primárnym bude teda vždy inštitút náhrady škody, oproti bezdôvodnému obohateniu, preto žalobca pochybil sám, ak si najskôr uplatnil nárok voči svojmu zmluvnému partnerovi (advokátovi a jeho dedičom) titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu je námietka žalobcu vyslovená v dovolaní (viď bod 3 na str. 4 in fine), že „súdy nesprávne riešili nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia“, v rozpore so skutočnosťou a teda nedôvodná.
22. Judikatúra najvyššieho súdu v otázke, či a za akých podmienok má strana civilného súdneho konania právo na vydanie plnenia, ktoré poskytol druhej strane, príp. ktoré bolo v prospech druhej strany exekučne vymožené, na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr (cestou mimoriadneho opravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti) zrušené a vec vrátená súdu na ďalšie konanie, je síce pomerne dosť početná, avšak celkom nekonzistentná a roztrieštená. O ustálenosti rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tu nemožno hovoriť, preto by mohol obstáť dovolací dôvod podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., avšak s iným riešením, než navrhuje dovolateľ v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo).
23. Ak teda bude právoplatný rozsudok, na základe ktorého žalovaný (v pôvodnom konaní) už plnil zrušený, je nutné rozlíšiť, či z hľadiska hmotného práva bol žalobca veriteľom (t. j. či mu prislúchal materiálny nárok), alebo nebol. Ak totiž žalobca veriteľom bol, došlo v momente plnenia žalovaným dlžníkom k zániku záväzku (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zrušenie právoplatného rozsudku na tom nič nezmení, lebo tak ako nemá na hmotné právo vplyv nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, nemá naň dopad ani to, že taký rozsudok bol zrušený. Preto je nesprávny názor, že zrušením právoplatného rozsudku vzniklo automaticky na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie pre odpadnutie právneho dôvodu plnenia, alebo ujma na strane žalovaného pre uplatnenie náhrady škody. Rovnako tak zrušenie právoplatného rozsudku nemá za následok oživenie už raz zaniknutého záväzku formou jeho splnenia, lebo záväzok, ktorý zanikol, zanikol už raz navždy a nemôže už obživnúť (Knapp, V.: Splnenie záväzku, Akadémia 1955, str. 21). Pokiaľ žalovaný plnil, hoci nebol z hľadiska hmotného práva dlžníkom a žalobca veriteľom (hmotný nárok v skutočnosti neexistoval), bude sa môcť žalobca domáhať vydania bezdôvodného obohatenia či náhrady škody. V danom prípade však hmotnoprávny vzťah existoval, keď sa opieral o ustanovenie § 8 ods. 1 vyhl. Č. 655/2004 Z.z., ktorý žalobca spochybňuje a ktorý potom musí opätovne posúdiť odvolací súd v tomto konaní, keď žalobca tak opomenul v pôvodnom konaní vzájomnou žalobou hlavne preto, lebo už v tom čase (po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní) zaplatil advokátovi pôvodne prisúdenú sumu ako odmenu za poskytnuté právne služby. Takýmto procesným postupom by bol zabránil zastaveniu konania v pôvodnom spore. Uvedené závery sa týkajú deklaratórnych rozsudkov, lebo v prípade konštitutívnych rozhodnutí je situácia odlišná, pretože nimi sa hmotnoprávne vzťahy zakladajú, menia či rušia. Pokiaľ by teda bolo konštitutívne rozhodnutie zrušené, odpadá tým zároveň dôvod, na základe ktorého vznikol právny vzťah, z ktorého bolo plnené.
24. Z podaných úvah vyplýva, že v ďalšom konaní sa súd bude musieť prejudiciálne zaoberať hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či by žaloba právneho zástupcu ako pôvodného žalobcu voči pôvodnému žalovanému (ne)bola dôvodná, resp. v akom rozsahu. Ak by totiž advokát bývalého žalovaného mal právo na plnenie alebo na jeho časť, ktorého sa domáhal v pôvodnom konaní, žaloba žalobcu v tomto konaní by nemohla byť dôvodná (alebo aspoň v celom rozsahu, ktorý sa inak skladá aj z položiek, ktoré nesúviseli s dohodnutou a potom vysúdenou odmenou).
25. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa zatiaľ vyššie uvedenými skutočnosťami nezaoberal, preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1 a § 450 C.s.p.), v ktorom rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).
26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.