4 Cdo 115/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu O. Z., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. D. S., advokátom v T., proti žalovanému Ing. P. Z., bývajúcemu v P., o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 12 C 85/2011, o dovolaní

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2012 sp. zn. 10 Co 176/2011,

rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Piešťany uznesením z 25. júla 2011 č.k. 12 C 85/2011-36 v spojení

s opravným uznesením z 29. októbra 2012 č.k. 12 C 85/2011-61 návrh na obnovu konania

vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 6 Ro 386/2010 zamietol, žalobcu zaviazal

zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 226,44 Eur. Zamietnutie návrhu na obnovu

konania právne odôvodnil § 45 ods. 1, § 172 ods. 1, § 173 ods. 1, § 174 ods. 1, § 228 ods. 1  

a § 230 ods. 1 O.s.p., majúc za to, že návrh na obnovu konania je neopodstatnený. Poukázal

na to, že takýto návrh žalobca (pôvodný žalovaný) neodôvodnil žiadnymi takými

skutočnosťami, dôkazmi, či rozhodnutiami, ktoré by neexistovali i v čase pôvodného konania

a ktoré by nemohol uplatniť bez svojej viny a mohli by privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu uznesením z 31. augusta 2012 sp. zn.  

10 Co 176/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, nariadil súdu prvého stupňa opraviť

zrejmé nesprávnosti v napadnutom uznesení spočívajúce v zámene žalobcu a žalovaného. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil

s právnymi závermi súdu prvého stupňa a pre potrebu vyporiadania sa s odvolacími

námietkami poukázal na § 228 ods. 1, 2, § 159 ods. 1, § 174 ods. 1 O.s.p., a s poukazom na to,

že obnova konania je mimoriadnym prostriedkom, čo znamená, že tento opravný prostriedok

nie je prípustný bez ďalšieho, t.j. bez splnenia zákonom ustanovených podmienok a ani proti

akémukoľvek rozhodnutiu. Zdôraznil, že návrhom na obnovu možno napadnúť len

právoplatné rozhodnutie a preto pri úvahe o pravdivosti doterajšej argumentácie žalobcu

obnovy, t.j., že mu platobný rozkaz nebol doručený tak, ako to predpokladá zákon, celý

postup takéhoto účastníka treba potom považovať za kontraproduktívny, pretože úspech

návrhu na obnovu konania, resp. rozhodnutia, ktoré sa pre nedoručenie nemohlo stať

právoplatným, je vylúčený. Stotožnil sa so súdom prvého stupňa, že žalovaným nevyužitie

možnosti podať odpor proti platobnému návrhu, resp. návrh na odpustenie zmeškania lehoty

na jeho podanie bolo treba vyhodnotiť aj ako vlastné zavinené správanie účastníka, ktorým

opomenul účinne hájiť svoje práva ešte v pôvodnom konaní. Zároveň zdôraznil, že

pravdepodobnosť priaznivejšieho rozhodnutia pre navrhovateľa obnovy bolo by možné

vyvodiť len z tých skutočností a dôkazov, ktorými by mohla byť spochybnená správnosť

platobného rozkazu, medzi ne však nepatrili dôkazy smerujúce k preukázaniu

neštandardného, či účelového spôsobu doručenia platobného rozkazu žalovanému z konania,

ktoré sa má obnoviť. Žalovanému náhradu odvolacieho konania, i napriek jeho úspechu v konaní nepriznal, keďže mu takéto trovy nevznikli a ani nepodal návrh na ich priznanie  

(§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p.).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal

zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal odložiť jeho

vykonateľnosť. Citoval čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1, § 172 ods. 1 O.s.p.

a zdôraznil, že nevyhnutnou náležitosťou návrhu na vydanie platobného rozkazu je skutkové

odôvodnenie nároku uplatneného návrhom (R 42/1973); a tiež, že predpokladom na vydanie

platobného rozkazu je, aby už v návrhu bol popísaný skutkový stav uplatneného nároku a aby

v ňom boli uvedené údaje potrebné na to, aby platobný rozkaz mohol byť podkladom  

na výkon súdneho rozhodnutia (Zboru IV str. 757). Podľa názoru dovolateľa sa súdy nižších

stupňov uvedenými zásadami neriadili a preto sú ich rozhodnutia nesprávne (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.) a zároveň aj nepreskúmateľné.

Žalovaný považoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

písm. b/ veta prvá O.s.p.), alebo ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo  

ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení  

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky

niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania žalobkyne vyvodiť z § 239  

ods. 1 a 2 O.s.p.

S   prihliadnutím na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len  

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale  

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia.

Dovolateľ konkrétne netvrdil, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle

§ 237 písm. a/ až f/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ (bez ďalšieho) namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa

ako aj odvolacieho súdu. Treba zdôrazniť, že v prípade nedostatočného odôvodnenia

a rozhodnutia napadnutého dovolaním možno usudzovať na vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p., t.j. že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť pred ním

konať. Náležité zdôvodnenie rozhodnutia je jedným z aspektov práva účastníka  

na spravodlivý proces.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 169 ods. 1 O.s.p. v odôvodnení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej

označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania

uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§ 171  

ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok  

v § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len  

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

návrhu na obnovu konania nebolo možné vyhovieť. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa

neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia

v zmysle § 169 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o námietky dovolateľa spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci,

tieto by bolo možné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací

dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ak by aj bol daný, sám osebe však nezakladá

prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nemôže zaoberať.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

Dovolací súd nezistil splnenie predpokladov na odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal

samostatné rozhodnutie.

O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.  

a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie ods. 2 tohto ustanovenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. apríla 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková