4 Cdo 115/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B.   K., bývajúceho   v S., zastúpeného JUDr. L. S., advokátom v S., proti žalovaným 1/ Ž. S., a.s., B. a 2/ Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody č. 6, o náhradu škody,

vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 1 C 1457/1991, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. augusta 2009 sp.zn. 1 Co 173/2008 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo 7. mája 2008 č.k. 1 C 1457/1991-132

o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 4 840,-- Sk

zastavil a v tejto časti nároku vec postúpil na rozhodnutie S. p., keď vychádzal z toho, že túto

sumu žalobca uplatnil v súvislosti s nevyplatenými rodinnými prídavkami, takže mal za to, že

ide o rozhodovanie o dávkach nemocenského poistenia, ktoré je vyňaté z právomoci súdu.

Nárok uplatnený voči žalovanej 1/ považoval za nárok uplatnený z pracovnoprávneho vzťahu.

Nárok na preplatenie X. dní dovolenky za rok X. zamietol s poukazom na to, že tento nárok

mu nevznikol, pretože na základe prechádzajúceho súhlasu príslušného závodného výboru

bolo rozhodnuté o neospravedlnenej neprítomnosti žalobcu v práci v súlade s ustanovením

§ 13 ods. 2 vládneho nariadenia č. 233/1988 Zb. a tak dovolenka mu bola dôvodne

krátená. V súvislosti s uplatneným mzdovým nárokom súd prvého stupňa poukázal na

právoplatne zamietnutú žalobu žalobcu o neplatnosť výpovede v konaní pred Okresným

súdom Spišská Nová Ves (sp.zn. 2 C 1063/1990) a tak uplynutím výpovednej lehoty k X. už zamestnávateľ nemal voči žalobcovi povinnosť vyplácať mu náhradu mzdy. Žalobu voči

žalovanej 1/ preto v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ ide o žalovanú 2/ vychádzal z toho, že

nárok v rovnakej výške bol uplatnený ako nárok podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., t.j. ako nárok

na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobu o náhradu škody voči

žalovanej 2/ zamietol vzhľadom na vznesenú námietku premlčania majúc za to, že o tvrdenom

porušení právnych povinností Ž. lekára sa žalobca dozvedel najneskôr v deň ukončenia

práceneschopnosti, t.j. X. a žalobu voči štátu ako nositeľovi zodpovednosti podľa zák. č.

58/1969 Zb. podal až 12. mája 1997, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. O trovách

konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. augusta 2009 sp.zn.  

1 Co 173/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti potvrdil. V časti o zastavení

konania o zaplatenie 4 840,-- Sk a postúpení veci S. p., ako aj vo výroku o trovách konania

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie, pretože mal za to, že rozhodnutie o nároku na náhradu škody vo výške

nevyplatených rodinných prídavkov patrí do právomoci súdu. K ostatným uplatneným

nárokom žalobcu uviedol, že keď bol pracovný pomer skončený platne, nárok z pracovnoprávneho vzťahu, za ktorý by v konečnom dôsledku zodpovedala žalovaná 1/ voči

tejto žalovanej neobstojí ani ako nárok na náhradu škody, ktorú voči nej žalobca uplatňoval.

Pokiaľ súd prvého stupňa žalobu ohľadne tohto nároku zamietol s poukazom na rozhodnutie

zamestnávateľa o neospravedlnenej neprítomnosti v práci, v nadväznosti na ukončenú

práceneschopnosť, aj odvolací súd poukázal na to, že táto otázka bola posudzovaná ako

základ pre rozhodnutie v konaní o neplatnosť výpovede, kde táto skutočnosť bola považovaná

za preukázaný výpovedný dôvod (porušenie pracovnej disciplíny). Právoplatný rozsudok súdu

je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány (§ 159 ods. 2) a tak ani pre účely tohto konania

to už nemožno hodnotiť inak. Uplatnený nárok ani ako nárok na náhradu škody neobstojí,

pretože chýba jedna zo základných náležitostí zodpovednosti za škodu – porušenie právnej

povinnosti na strane zamestnávateľa. Porušenie právnej povinnosti tak chýba nielen  

vo vzťahu k nároku súvisiacemu s nevyčerpanou dovolenkou, ale aj vo vzťahu k nároku

uplatnenému ako strata na zárobku. Odvolací súd, pokiaľ voči žalovanej 1/ bola žaloba

ohľadne týchto nárokov zamietnutá, považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne.

Odvolací súd za vecne správne považoval aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí

žaloby voči žalovanej 2/, keď sa stotožnil s jeho závermi o premlčaní nároku na náhradu škody (§ 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). Súdu prvého stupňa uložil v konečnom rozhodnutí

rozhodnúť o trovách celého konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (v potvrdzujúcej zamietajúcej časti) podal

dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.

Odňatie možnosti pred súdom konať videl v tom, že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie

pojednávanie a neumožnil mu predložiť ďalšie návrhy na dokazovanie. Ako dovolací dôvod

uvádzal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Mal

za to, že nezákonným postupom žalovaných 1/ a 2/ mu vznikla škoda, lebo od X. do X. bol

nezamestnaný, nemal žiadny príjem, ktorý mal naposledy ako r., nemohol sa uplatniť na

trhu   práce, pričom   bol   živiteľom   rodiny   a mal vyživovaciu povinnosť, naviac sa staral

o zdravotne ťažko postihnutého syna. Poukázal na to, že   v   priebehu   konania   sa   voči

žalovanej 1/ domáhal náhrady škody podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., čo vyplýva z jeho

písomného podania a tiež z jeho prednesu na pojednávaní 7. mája 2008. Nesúhlasil so

záverom odvolacieho súdu o premlčaní jeho nároku voči žalovanej 2/. V tejto súvislosti

poukázal na písomné podanie z 28. februára 1991, kedy rozšíril žalobu na Federálne Ministerstvo dopravy a spojov Praha a podaním z 11. mája 1997 upresnil označenie žalovanej

2/ na Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom dopravy spojov a verejných prác SR.

Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalované 1/ a   2/ v   písomných vyjadreniach považovali dovolanie žalobcu  

za nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani

o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie

nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal

otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosť byť účastníkom konania,

riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci

bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia

niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola zistená.

Žalobca v dovolaní tvrdil, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. tým, že odvolací súd konal bez

nariadenia pojednávania a neumožnil mu predložiť ďalšie dôkazy.

V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom od 15. októbra 2008

odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý

z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, teda ak nejde o prípad, kedy je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (rozhodnutie o tejto otázke však patrí v zmysle § 120

ods. 1 O.s.p. výlučne odvolaciemu súdu a nie účastníkom konania), alebo ak súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože odvolanie v predmetnej veci bolo podané 12. októbra 2009, t.j.  

za účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 384/2008 Z.z.

a nešlo o žiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený

podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania a sám

bol oprávnený posúdiť, či doplní dokazovanie alebo nie.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd postupoval v zmysle príslušných

zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil a svojím postupom

žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p.

Pokiaľ ide o námietky uvedené v dovolaní žalobcu spočívajúce v nesprávnom

právnom posúdení veci, tieto by bolo možné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie

bolo prípustné, nakoľko dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., ak by aj bol

daný, sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami

nezaoberal.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 238 O.s.p. a   v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   ani   dôvody   prípustnosti   uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď v súvislosti s dovolacím konaním

neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2010

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová