Najvyšší súd

4 Cdo 114/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v O., zastúpeného JUDr. P., advokátom v B., proti žalovanej L., so sídlom v T.T., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou K., so sídlom v B., o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8 C 95/2012, o dovolaní žalovanej

proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 2. novembra 2012 sp. zn. 10 Co 141/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava uznesením z 27. augusta 2012, č.k. 8 C 95/2012-83 zamietol

návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd zakázal

žalovanej nakladať s vlastníckymi právami ako aj zdržať sa akýchkoľvek právnych úkonov

týkajúcich sa nehnuteľnosti a to najmä prevodu vlastníctva, darovania, založenia  

ako aj všetkých ostatných scudzovacích úkonov týkajúcich sa nehnuteľností zapísaných  

na Správe katastra T. pre okres X.T., obec X.T., kat. úz. X. T., LV č. 73 X. T., LV č. X. časť

A. majetková podstata, vlastnícky podiel X., parc. č. X. o výmere 642 m2 zastavané pl.

a nádvoria, parc. č. X. o výmere 22 m2 zastavané pl. a nádvoria, parc. č. X. o výmere 213 m2

zastavané pl. a nádvoria a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci žaloby o náhradu sumy

40.000 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca neosvedčil potrebu navrhovanej

dočasnej úpravy pomerov účastníkov, keďže nebolo žiadnym spôsobom osvedčené také

počínanie žalovanej, pre ktoré by mala byť dôvodnou obava z ohrozenia budúceho výkonu

rozhodnutia. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 145 O.s.p.

Krajský sú v Trnave na odvolanie žalobcu uznesením z 2. novembra 2012, sp. zn.  

10 Co 141/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že nariadil predbežné

opatrenie, ktorým žalovanej uložil zdržať sa právnych úkonov smerujúcich k prevodu

vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným Správou katastra T. pre okres, obec A. katastrálne

územie T. na LV č. X. ako parc. registra „C“ č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere

642 m2, parc. registra „C“ č. X. – zast. plochy a nádvoria o výmere 22 m2 a parc. registra „C“

č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 213 m2, ako aj k zaťaženiu takýchto

nehnuteľností právami tretích osôb a vo zvyšku návrh zamietol. Žalobcovi zároveň uložil, aby

do 15 dní od doručenia tohto uznesenia uplatnil právo vo veci samej žalobou. Uviedol, že súd

prvého stupňa síce vo svojom uznesení sa správne odvolal na ustanovenie § 74 ods. 1 a § 76

ods. 1 písm. f/ O.s.p., avšak takéto ustanovenia celkom korektne nevyužil, čím zapríčinil

podkladom v spise nezodpovedajúci záver, že tu nebola osvedčená obava z ohrozenia

budúceho výkonu rozhodnutia. Uviedol ďalej, že v predmetnej veci význam malo len to,

v súvislosti so skoršími rozhodnutiami súdu prvého stupňa (v konaniach prebiehajúcimi

medzi týmito účastníkmi a vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam – pozn. dovolacieho

súdu) tunajšieho súdu (Krajského súdu v Trnave – pozn. dovolacieho súdu) i Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ako aj vysporiadania sa takýmito rozhodnutiami s otázkou

nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalobcom, že tu bol v čase

rozhodovania okresným i krajským súdom stav faktickej držby žalovanou sumy

zodpovedajúcej kúpnej cene za sporné nehnuteľnosti a právny stav obnovenia jej vlastníckeho

práva k nim. Tieto skutočnosti potom zakladali obavu z ohrozenia výkonu budúceho

rozhodnutia a tak aj nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov. Napadnuté rozhodnutie z týchto

dôvodov zmenil spôsobom vo výroku uvedeným v rozsahu nevyhnutnom na eliminovanie

obavy žalobcu a konzerváciu istého „statu quo“ a vo zvyšku návrh zamietol z dôvodu

duplicitnej požiadavky na zdržanie sa právnych úkonov. O trovách konania nerozhodol,

pretože nešlo o povinnosť, ktorá stíha odvolací súd v konaní o tomto predbežnom opatrení

predchádzajúcom začatiu konania vo veci samej.  

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá navrhla,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 233 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (zrejme § 239)

a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j., že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podrobne opísala skutočnosti vzťahujúce sa

k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy týkajúcej sa predmetných nehnuteľností, poukázala na rozsudok Okresného súdu Trnava zo 16. februára 2012 č.k. 27 C 153/2010-225, v ktorom

súd neschválil právny úkon opatrovníka týkajúci sa predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho je

kúpna zmluva z 23. marca 2009 neplatným právnym úkonom a žalovanej z nej nemohli

vzniknúť žiadne povinnosti. Uviedla, že kúpna cena za nehnuteľnosti nebola žalovanej

vyplatená, nie je vedená v účtovníctve žalovanej a nie je daná v dôsledku toho ani vecná

legitimácia žalovanej v konaní o zaplatenie sumy 40.000 Eur. Pre prípad, že by súd dospel

k opačnému názoru, vznáša námietku premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia.

V dôvodoch dovolania podrobne rozobrala skutkový a právny stav veci.

  Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť (zrejme

odmietnuť).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

  Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno

vyvodiť.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p.,  

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,  

ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však

v dovolacom konaní nebola dovolateľkou namietaná a dovolacím súdom nebola v konaní  

ani zistená.

  Žalovaná v dovolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne

posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným

dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia

dovolateľky boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený

skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy  

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

  Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalovanej nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

  Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania  

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania voči

žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo

nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. októbra 2013  

  JUDr. Eva   S a k á l o v á, v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová