Najvyšší súd
4 Cdo 114/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v O., zastúpeného JUDr. P., advokátom v B., proti žalovanej L., so sídlom v T.T., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou K., so sídlom v B., o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8 C 95/2012, o dovolaní žalovanej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 2. novembra 2012 sp. zn. 10 Co 141/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava uznesením z 27. augusta 2012, č.k. 8 C 95/2012-83 zamietol
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd zakázal
žalovanej nakladať s vlastníckymi právami ako aj zdržať sa akýchkoľvek právnych úkonov
týkajúcich sa nehnuteľnosti a to najmä prevodu vlastníctva, darovania, založenia
ako aj všetkých ostatných scudzovacích úkonov týkajúcich sa nehnuteľností zapísaných
na Správe katastra T. pre okres X.T., obec X.T., kat. úz. X. T., LV č. 73 X. T., LV č. X. časť
A. majetková podstata, vlastnícky podiel X., parc. č. X. o výmere 642 m2 zastavané pl.
a nádvoria, parc. č. X. o výmere 22 m2 zastavané pl. a nádvoria, parc. č. X. o výmere 213 m2
zastavané pl. a nádvoria a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci žaloby o náhradu sumy
40.000 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca neosvedčil potrebu navrhovanej
dočasnej úpravy pomerov účastníkov, keďže nebolo žiadnym spôsobom osvedčené také
počínanie žalovanej, pre ktoré by mala byť dôvodnou obava z ohrozenia budúceho výkonu
rozhodnutia. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 145 O.s.p.
Krajský sú v Trnave na odvolanie žalobcu uznesením z 2. novembra 2012, sp. zn.
10 Co 141/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že nariadil predbežné
opatrenie, ktorým žalovanej uložil zdržať sa právnych úkonov smerujúcich k prevodu
vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným Správou katastra T. pre okres, obec A. katastrálne
územie T. na LV č. X. ako parc. registra „C“ č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere
642 m2, parc. registra „C“ č. X. – zast. plochy a nádvoria o výmere 22 m2 a parc. registra „C“
č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 213 m2, ako aj k zaťaženiu takýchto
nehnuteľností právami tretích osôb a vo zvyšku návrh zamietol. Žalobcovi zároveň uložil, aby
do 15 dní od doručenia tohto uznesenia uplatnil právo vo veci samej žalobou. Uviedol, že súd
prvého stupňa síce vo svojom uznesení sa správne odvolal na ustanovenie § 74 ods. 1 a § 76
ods. 1 písm. f/ O.s.p., avšak takéto ustanovenia celkom korektne nevyužil, čím zapríčinil
podkladom v spise nezodpovedajúci záver, že tu nebola osvedčená obava z ohrozenia
budúceho výkonu rozhodnutia. Uviedol ďalej, že v predmetnej veci význam malo len to,
v súvislosti so skoršími rozhodnutiami súdu prvého stupňa (v konaniach prebiehajúcimi
medzi týmito účastníkmi a vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam – pozn. dovolacieho
súdu) tunajšieho súdu (Krajského súdu v Trnave – pozn. dovolacieho súdu) i Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ako aj vysporiadania sa takýmito rozhodnutiami s otázkou
nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalobcom, že tu bol v čase
rozhodovania okresným i krajským súdom stav faktickej držby žalovanou sumy
zodpovedajúcej kúpnej cene za sporné nehnuteľnosti a právny stav obnovenia jej vlastníckeho
práva k nim. Tieto skutočnosti potom zakladali obavu z ohrozenia výkonu budúceho
rozhodnutia a tak aj nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov. Napadnuté rozhodnutie z týchto
dôvodov zmenil spôsobom vo výroku uvedeným v rozsahu nevyhnutnom na eliminovanie
obavy žalobcu a konzerváciu istého „statu quo“ a vo zvyšku návrh zamietol z dôvodu
duplicitnej požiadavky na zdržanie sa právnych úkonov. O trovách konania nerozhodol,
pretože nešlo o povinnosť, ktorá stíha odvolací súd v konaní o tomto predbežnom opatrení
predchádzajúcom začatiu konania vo veci samej.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 233 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (zrejme § 239)
a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j., že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podrobne opísala skutočnosti vzťahujúce sa
k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy týkajúcej sa predmetných nehnuteľností, poukázala na rozsudok Okresného súdu Trnava zo 16. februára 2012 č.k. 27 C 153/2010-225, v ktorom
súd neschválil právny úkon opatrovníka týkajúci sa predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho je
kúpna zmluva z 23. marca 2009 neplatným právnym úkonom a žalovanej z nej nemohli
vzniknúť žiadne povinnosti. Uviedla, že kúpna cena za nehnuteľnosti nebola žalovanej
vyplatená, nie je vedená v účtovníctve žalovanej a nie je daná v dôsledku toho ani vecná
legitimácia žalovanej v konaní o zaplatenie sumy 40.000 Eur. Pre prípad, že by súd dospel
k opačnému názoru, vznáša námietku premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V dôvodoch dovolania podrobne rozobrala skutkový a právny stav veci.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť (zrejme
odmietnuť).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však
v dovolacom konaní nebola dovolateľkou namietaná a dovolacím súdom nebola v konaní
ani zistená.
Žalovaná v dovolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne
posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
dovolateľky boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalovanej nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania voči
žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová



