Najvyšší súd
4 Cdo 112/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. Ing. P., CSc., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Ľ., advokátom v B., proti žalovanej T., so sídlom v K., o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 213/2010, o dovolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn. 18 Co 90/2011,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa svojim návrhom domáhal obnovy konania vedeného na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 16 C 167/2004 týkajúceho sa náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru s poukazom na ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. z dôvodu,
že odvolací súd rozhodol v rozpore s komunitárnym právom, rozsudok je v rozpore
s konkrétne uvedenými rozsudkami Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) a tiež
so smernicou Rady Európskych spoločenstiev č. 75/117/EHS (ďalej len „Smernica“). Vytýkal
nesprávnu aplikáciu zákona č. 1/1992 Zb. pri výpočte náhrady mzdy, nepripustenie rozšírenia
žaloby o náhradu mzdy za dovolenku, nevydanie o tom uznesenia a nesprávne posúdenie
splatnosti nároku vo vzťahu k úrokom z omeškania.
Okresný súd Prešov uznesením z 8. júna 2011 č.k. 11 C 213/2010-140 návrh na obnovu
konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 167/2004 zamietol
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ustanovením § 228 ods. 1 písm. e/ a § 230 ods. 1, 2 O.s.p., majúc za to, že návrh na obnovu konania je neopodstatnený. Osobitne sa vysporiadal s jednotlivými rozhodnutiami ESD,
na ktoré sa žalobca vo svojom návrhu odvolával a skonštatoval, že predmetné rozhodnutia
nie je možné aplikovať na vec vedenú na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 167/2004
a rovnako ani žalobcom uvedená Smernica nerieši otázku posúdenia nároku žalobcu
v obnoviť sa majúcom konaní. Uzavrel, že dôvody obnovy konania tak, ako ich žalobca
uvádza, sú nanajvýš dôvodom na podanie mimoriadneho dovolania pri splnení ďalších
zákonných podmienok, pričom vyslovil názor, že žalobca nepreukázal ani včasnosť podania
návrhu na obnovu konania, keď všetky rozhodnutia ESD, ktoré použil sú skoršieho dáta (rok
2004, jeden 2009). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil úspechom v konaní a poukazom
na ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu uznesením z 31. augusta 2012 sp. zn.
18 Co 90/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa
a pre potrebu vyporiadania sa s odvolacími námietkami poukázal na § 228 ods. 1 písm. e/,
§ 229 písm. b/, § 230 ods. 1 až 3 O.s.p., s poukazom na to, že obnova konania je mimoriadnym prostriedkom, ktorý smeruje proti právoplatným rozhodnutiam súdu
ako aj ďalších rozhodnutí uvedených v § 231 O.s.p., avšak iba za podmienok uvedených v zákone. S poukazom na jednotlivé namietané rozsudky ESD a predmet ich konania uviedol,
že tieto rozsudky ako aj namietaná Smernica neriešia otázku výpočtu náhrady mzdy z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru, najmä namietanú skutočnosť, ktoré zložky majú
byť a v akom prípade podkladom pre jej výpočet a nie je možné vyvodiť záver, že rozsudok
Krajského súdu Prešov je v rozpore s týmito rozsudkami a Smernicou. Nie je teda naplnený
zákonný dôvod pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. vymedzený
žalobcom v návrhu na začatie konania a v jeho doplnení. Rovnako nie je v rozpore s týmito
aktmi ES ani skutočnosť, že v konaní nebola pripustená zmena návrhu, ktorou si žalobca
uplatňoval náhradu za dovolenku, pretože ide o samostatne uplatniteľný nárok osobitnou
žalobou a zhodne so súdom prvého stupňa uviedol, že predmetné akty neriešia procesnú
otázku nepripustenia zmeny žaloby v konaní. Vo vzťahu k úrokom z omeškania považoval
návrh na obnovu konania za vylúčený z dôvodu, že o tomto nároku sa ďalej koná na základe
žalobcom podaného dovolania (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6 Cdo 246/2010, ktorým bol napadnutý rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie –
pozn. dovolacieho súdu). Odvolací súd ďalej uviedol, že žalobca v odvolaní namieta hlavne
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom pri ustálení výšky náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, avšak nesprávne právne posúdenie veci nemôže
byť samo osebe dôvodom povolenia obnovy konania, pretože nenapĺňa žiaden zákonný dôvod
vymedzený v ustanovení § 228 ods. 1 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci je dôvod
na podanie dovolania, ktoré je prípustné vždy pri zmene prvostupňového rozsudku, tak ako
to žalobca urobil v časti úrokov z omeškania, o ktorých sa stále koná. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil ustanovením § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. a neuplatnením si náhrady
trov konania úspešným žalovaným.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., že postupom odvolacieho súdu
mu bola odňatá možnosť konania, keď „nemohol následne po doručení nedostatkami
postihnutého napadnutého uznesenia odvolacieho súdu podať proti tomuto uzneseniu
odvolanie. Nesprávny postup odvolacieho súdu spočíva aj vo vadách, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť dôvodov, spočíval aj v nesprávnom právnom posúdení
veci. Odvolací súd za situácie, keď zistený skutkový stav a právne normy, ktoré sa mali
na zistený skutkový stav aplikovať zjavne a zrejme svedčili na rozhodnutie v prospech
navrhovateľa dospel k právnym záverom, ktoré zjavne boli v extrémnom rozpore so zisteným
skutkovým stavom.“ (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Žalobca v obsiahlom odôvodnení svojho dovolania v bodoch 1 – 46 podrobne rozobral ním namietané nedostatky napadnutého
uznesenia, z ktorých vyvodil vždy záver o nepreskúmateľnosti tohto uznesenia s dôsledkom
odňatia možnosti konať pred súdom, rozobral jednotlivé rozhodnutia ESD a Zmluvu
o založení Európskeho spoločenstva, z ktorých vyvodil, že odvolací súd ich nesprávne
vyhodnotil ako nevzťahujúce sa na predmetnú vec, so záverom nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia s dôsledkom odňatia mu možnosti konať pred súdom, podrobne
rozobral skutkový stav majúceho sa obnoviť konania s poukazom na jednotlivé pochybenia
súdu v ňom a s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., majúc za to, že dovolaním
napadnuté uznesenie je potrebné považovať za nepreskúmateľné žiadal, aby dovolací súd
vyslovil záväzný právny názor, že:
1/ „odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu rovnakej odmeny akú odporca
vyplácal pracovníkom a pracovníčkam v pracovnom pomere u odporcu v rovnakom období
za rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota, vrátane všetkých
jej zložiek v súlade so všeobecnou zásadou rovnosti a zákazu diskriminácie a v súlade
s článkom 141 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva“,
2/ „odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi peňažnú náhradu za platenú ročnú
dovolenku, na ktorú mal navrhovateľ ako pracovník v pracovnom pomere u odporcu nárok
a ktorú navrhovateľ bez vlastného zavinenia nemal a nemá možnosť v skutočnosti čerpať
a ktorá zodpovedá bežnej odmene navrhovateľa za túto dobu pracovného odpočinku“,
3/ „odvolací súd je povinný pripustiť zmenu žaloby zo dňa 4.10.1999 na návrh
navrhovateľa a doručený odvolaciemu súdu dňa 29.11.2004, že odvolací súd je povinný vydať
uznesenie: Odvolací súd pripúšťa zmenu žaloby zo dňa 4.10.1999 tak, že ďalej bude konať
popri nárokoch uplatnených v žalobe aj o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu
platenej ročnej dovolenky za nevyčerpaných 43 dní ročnej platenej dovolenky k dátumu
odchodu z fakulty a za 40 dní ročnej platenej dovolenky za obdobie rokov 2000 až 2003
a za alikvotnú časť platenej ročnej dovolenky za obdobie od 1.1.2004 do 24.5.2004
na základe podania navrhovateľa zo dňa 29.11.2006“,
4/ „zamestnávateľ je povinný vyplatiť pracovníkovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne
skončil pracovný pomer náhradu rovnakej odmeny akú zamestnávateľ vyplácal pracovníkom
a pracovníčkam v pracovnom pomere u zamestnávateľa v rovnakom období za rovnakú prácu
alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota, vrátane všetkých jej zložiek v súlade
so všeobecnou zásadou rovnosti a zákazu diskriminácie a v súlade s článkom 141 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva“,
5/ „zamestnávateľ je povinný zaplatiť pracovníkovi peňažnú náhradu za platenú ročnú dovolenku, na ktorú mal pracovník v pracovnom pomere zamestnávateľa nárok a ktorú
pracovník bez vlastného zavinenia nemal a nemá možnosť v skutočnosti čerpať a ktorá
zodpovedá bežnej odmene pracovníka za túto dobu pracovného odpočinku“,
6/ „odvolací súd je povinný na návrh navrhovateľa pripustiť zmenu žaloby
a o pripustení zmeny žaloby vydať uznesenie, ak nie je daný zákonný dôvod na zamietnutie
návrhu na zmenu žaloby“,
7/ zrušiť uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 Co 90/2011 z 31. augusta
2012 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
8/ žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku.
Žalovaná považovala rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne a navrhla
dovolanie žalobcu zamietnuť (zrejme odmietnuť).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Ak dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania zistí, že tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietne ho bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
V preskúmavanej veci bolo dovolanie podané proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie žalobcu smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z vyššie
uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolanie žalobcu by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesným vadám
uvedeným v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade tejto povahy,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených
procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k niektorej
z týchto vád, ale len jednoznačné zistenie, že v konaní skutočne došlo k procesnej vade tejto
povahy.
Dovolateľ netvrdí, že v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k procesným vadám
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Treba zdôrazniť,
že v prípade nedostatočného odôvodnenia a rozhodnutia napadnutého dovolaním možno
usudzovať na vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., že postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť pred ním konať. Náležité zdôvodnenie rozhodnutia
je jedným z aspektov práva účastníka na spravodlivý proces.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 169 ods. 1 O.s.p. v odôvodnení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej
označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania
uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§ 171
ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok
v § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
návrhu na obnovu konania nebolo možné vyhovieť. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 169 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietanú procesnú vadu vyvodzuje z toho,
že prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť
v zmysle § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. a to vzhľadom na ním uvádzané rozhodnutia ESD,
z ktorých vyvodzoval nesprávnosť rozhodnutia súdu v obnoviť sa majúcom konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 167/2004. Pre tento prípad dovolací súd uvádza,
že predmetná námietka sa po obsahovej stránke týka nesprávnosti právnych záverov súdov,
konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. súdmi. Ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti
len so znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho
súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia.
Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným postupom
súdov nižších stupňov nedošlo v prípade žalobcu k odňatiu možnosti pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Podľa názoru dovolateľa došlo v konaní k procesnej vade konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. bližšie nekonkretizovanej a tiež k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ ide o tieto námietky dovolateľa, tieto by bolo
možné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací dôvod
v zmysle týchto ustanovení, ak by aj bol daný, sám osebe však nezakladá prípustnosť
dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nemôže zaoberať.
Pri skúmaní prípustnosti dovolania žalobcu dovolací súd dospel k záveru, že tento
opravný prostriedok nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný
proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli
najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala
sa žalobcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
Dovolací súd považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ sa dovolateľ vo svojom
dovolaní domáha, aby dovolací súd vyslovil záväzný právny názor v ňom nastolených
otázkach, dovolací súd uvádza, že vo fáze občianskeho súdneho konania označenej ako
iudicium rescindens sa môžu riešiť iba právne otázky týkajúce sa prípustnosti návrhu
na obnovu konania, preto sa týmto jeho návrhom nezaoberal.
V dovolacom konaní bola procesne úspešná žalovaná a vzniklo jej právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná v dovolacom konaní nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto jej dovolací súd náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová